Citron – raven1 LMfantasy
Průměr bodů: 4.4

Pod prudkým slnečným svetlom, vo vlhkých oblastiach Talianskeho Amalfi sa vždy darilo citrusom.
No v jednom sade na pobreží rozkvitol nevídane krásny citrónovník obsypaný prekrásnymi žltými citrónikmi s šupkou tak žiarivou, že i slnko pred nimi bledlo závisťou. S vôňou tak prenikavou, že sa v jeho blízkosti nik neubránil hlbokému nádychu a s chuťou tak jedinečnou, že sa nik nevedel dočkať zberu úrody.
​Prirodzene i na tomto strome sa našiel nejaký ten nepodarok.
Na najvyššom konári sa nachádzal drobný citrónik s bledou šupkou posiatou škvrnami. Bol tak ďaleko od koreňov, ktoré rozvádzali živiny, že sa mu dostalo na jeho útlej vetvičke len veľmi skromných prídelov. Nachádzal sa tak vysoko a v tak nechránenom postavení, že ho slnko pálilo do šupky. Inokedy by to vítal rovnako ako jeho súkmeňovci, no takto vysoko sa nedostala žiadna vlaha, ktorá by ho osviežila a tak len trpezlivo vyčkával na svoj citrónový údel a od rána do večera uvažoval, ako asi skončí.
Ako každý citrón sa aj on zrodil zo svojho kvietku za jediným účelom – sebaobetovanie. Skončí v limonáde? Koláči alebo na bohato prestretom stole s miskou všakovakého ovocia? Možno ho dajú usušiť a zvráskavie ako starček, ktorý sa každý deň zašiel prejsť do sadu, aby skontroloval svoje cenné stromy. No najväčšmi ho desilo, že by mohol skončiť ako voľačo nepotrebné a zahodia ho do kompostu, kde bude pomaly hniť až kým sa nakoniec pominie.
***
Nastalo divoké obdobie zberu. Inokedy pokojný sad sa naplnil vravou ľudí, ich smiechom a rozhovormi.
Trvalo celé dni, kým sa dostali ku stromu, na ktorom si hovel náš drobný citrónik. Tento čas očakával s obavami. Nebol krásny, voňavučký a pravdepodobne ani príliš chutný. Celý strom sa mu posmieval za jeho očividné slabosti. A zatiaľ čo sa ostatné plody dali z radosťou pozbierať, on sa tvrdohlavo držal svojej vetvičky, len čo mu sily stačili.
Mocná ruka zberača ním zalomcovala, až nakoniec povolil svoje zovretie. Vyšmykol sa mužovi z rúk a skotúľal sa po zemi, kde ho iný zberač rozšliapol na nič nehovoriacu kašu.
Takto skončil úbohý citrónik, ktorý sa obával svojej neužitočnosti, no jeho smrť nebola ani zďaleka taká zbytočná, ako by sa mohlo práve teraz zdať.
***
Trvalo to síce nejaký čas, no na mieste citrónikovej smrti začal klíčiť drobný stromček. Zo začiatku si ho nik nevšimol, aký bol maličký, no čoskoro pod intenzívnym dohľadom slnka a upokojujúcej vlahy prostredia podrástol natoľko, že upútal starčekovu pozornosť.
Majiteľ sadu si lámal hlavu, čo s mladým stromčekom urobí. Sad bol veľký už teraz sám o sebe, no zdalo sa, že stromčeku sa darilo do teraz i bez jeho starostlivosti veľmi dobre a tak ho nechal tak, zvedavý, aké ovocie jedného dňa zarodí, ak vôbec.
Trvalo to osem dlhých rokov, duša malého citrónika sa prebrala zo svojho ovocného spánku vo chvíli, keď sa zjavili prvé puky jeho kvetov, nasvedčujúce, že po prvý raz bude mať vlastnú úrodu.
Spokojne zaševelil lístím s vedomím, že jeho existencia predsa len nebola zbytočná. Kto by to kedy povedal, že niekomu tak drobnému a chorľavému sa dostane tej najvyššej cti – stať sa stromom. Otcom i matkou svojich vlastných citrónikov.
A veru že im bol dobrým rodičom. I bez opatery sa jeho plody stali čoskoro tými najväčšími, najfarebnejšími, najvoňavejšími a dokonca i najchutnejšími v celom sade. Tento strom nikdy nezlomil vetvičku nad žiadnym zo svojich žltučkých detí a vždy sa obracal ako len vládal, aby žiadnemu z jeho plodov nechýbalo nič z toho, čo jeho vlastný strom nedal jemu.