Potom ďalší výkrik. A ďalší. Až sa mi zdalo, že niekto kričí rovno za dverami. Mala som pravdu.
Alex sa ku mne celý čas tisol a len tak tak udršiaval slzy.
Potom sa stalo niečo nečakané. Všetko ustalo, stíchlo. Človek, ktorý tu nebol, by si myslel, že sa tu vlastne vôbec nič nedialo.
No ticho trvalo tak dlho, až Alex zaspal. Onedlho aj ja...

***

„Clare! Vstávaj!" triasol nnou niekto.
Vtedy som otvorila oči a pár krát zažmurkala, aby som si zvykla na ostré svetlo.

„Čo je?" zamrmlala som.

„Kričala si zo spánku," povedal Parker a sadol si vedľa mňa.

„Preboha," prikryla som si ústa rukou.

„Čo sa stalo?" opýtal sa zmätene.

„Kde je Alex!" vykríkla som a vystrelila z postele. Vbehla som do izby, no hneď sa zastavila.
Alex pokojne spal na posteli. Pozrela som sa na jeho detské hodinky na stene a zistila, že sú štyri hodiny ráno.
Povzdychla som si a podišla k jeho postieľke. Pohladila som ho po vlasoch na čo zamrnčal a pretočil sa na druhú stranu.

Bol to len sen. Sama som tomu nemohla uveriť. Bolo také skutočné.

„Si v pohode?" opýtal sa ma Parker pri raňajkách.

„Som," zaklamala som. Dneska sa mi už nepodarilo zaspať. Neustále som nad tým musela rozmýšľať. Akoby som tým snom bola posladnutá.

„Budem sa tváriť, že ti verím," odfrkol si. Len som nad tým prevrátila očami.
Alex už bol dávno v škôlke, takže som mala kopu voľného času.

„Čo-" prerušilo ka zvonenie mobilu. Volala mi Amy.

„A-"

„Kaviareň na rohu ulice! Hneď!" zvrieskla do mobilu.
Len som sa nechápavo zahľadela na hluchý mobil.

„To čo bolo?" opýtal sa pobavene Parker.

„Amy. Asi to bude vážne, lebo ona takto nikdy nereaguje. Hodíš ma tam?" nahodila som psie oči.

„K vašim službám, madam," nastavil ruku a ja som ju s veľkým úsmevom prijala.

„Mám ťa prísť aj vyzdvihnúť?" opýtal sa keď sme zastavili pred kaviarňou.

„Ja ti zavolám....a ešte raz ďakujem," usmiala som sa a vystúpila z auta.

Vošla som do kaviarňe a v rohu pri stole som uvidela Amy. Neustále sa obzerala okolo seba až kým si ma nevšimla.
Nenápadne ma zavolala a ja som podišla k nej.

„Čo je také sú-" dala mi ruku na ústa.

„Ššš. Sadni si," prikázala mi a a ja som si vystrašene sadla.
Tiež som sa chcela poobzerať okolo, no Amy mi to nedovolila.

„Neobzeraj sa, mohlo by to byť podozrivé,"

„A ty nie si teraz podozrivá?" uchechtla som sa.

Amy ignorovala moju otázku a pokračovala: „Dneska ráno som si sem prišla kúpiť kávu, no keď som vychádzala z kaviarne do niekoho som narazila. Prišiel mi strašne povedomý, no nemohla som si ho bližšie obzrieť lebo hneď zdrhol. Až potom v práci mi to došlo. Nechcela som tomu veriť, zdalo sa mi to príliš nemožné, tak som sem išla znova a našla ho tu."

„Koho?" spracovávala som jej monológ.

„Obzri sa," rozkázala mi a ja som sa obzrela. Vtedy sa nám stretli pohľady. Bol to on. Bol to Dylan...

Áno, po sto rokoch nová časť -_- ale len vďaka mojej tutti frutti kamoške Mončiči, pre ktorú je vlastne táto časť ^^
Dúfam, že som potešila :)