„Ale prečo? Veď bol občanom tohto štátu, nie?" opýtala som sa nechápavo.

„Práveže nebol. Nikdy nebol oficiálne Američan. Videla som to na vlastné šošovky. Bol arab, hoci tak vôbec mevyzeral," povedala previnilo, lenže nemohla to vedieť. Nikto to nevedel.

„A...a nespoznal ťa?" pokrútila hlavou. Nechce sa mi veriť, že Dylan je taký...nevšímavý. Možno mal naponáhlo.

„To je divné. A aký bol? Nebol nervózny? A nevieš kam teraz ide?" zasypala som ju otázkami.

„Aký bol? Starší, pochopiteľne. Ale trošku urastenejší a tie vlasy. Dobrý šampón sa nezaprie," uchechtla sa.

„Blbá," prevrátila som očami.

„A nebol nervózny. Práve naopak. Takmer ma pozval na kávu," z neznámeho dôvodu ma tieto slová mierne vykoľajili. Prečo mi to jednoducho nemôže byť jedno?

„A kam ide...?" tak znela otázka, ktorá ma asi najviac zaujímala. Kam ide človek, ktorého som milovala? Oprava, miluješ.

„To neviem. Len si vybavoval americké občianstvo. Viac som z neho nedostala. No na dovolenku tu určite nejde. Podľa mňa sa schováva," povedala potichu.

„Prečo? Myslíš, že je zasa v problémoch?" tiež som šepkala.

„Vieš, všimla som si, že sa nenápadne občas pozrel na dvere, kde býva SBS," mykla plecami, no vedela som, že aj ju to zaujíma.

„Ale zrejme je tu niekde nablízku, nemyslíš? Mohol si to predsa vybaviť hocikde inde," uvažovala som.

„Možno preto, že si tu ty," prehovorila po chvíľke.

Chcela som sa jej opýtať čo tým myslí, no prišiel pre ňu nejaký pracovník, ktorý ju odviedol na schôdzu. Síce nie som o nič múdrejšia, ale aspoň o niečo hlúpejšia. Snaha tu bola.

***

„Ako bolo?" opýtala som sa môjho spolujadzca.

„Super! Akurát obed bol fuj," zatváril sa kyslo.

„To muselo byť vážne, keď si takto nazval," povedala som vážne.

„Bola to tá najvážnejšia vec na svete!" vyhlásil. Iba som sa nad ním zasmiala a venovala sa ceste.

Vystúpili sme pred domom, ktorý som následne odomkla.
Prvé, čo mi padlo do oka, boli špinavé odtlačky topánok na dlažbe. Svietili ako mesiac v noci, pretože boli čierne a podlaha biela. Možno to bol Parker.
Alebo nie?

„Choď sa umyť," prikázala som Alexovi, ktorý niečo zamrmlal, ale poslúchol.
Prehľadala som všetky izby, no Parker tu nebol. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že to nie je dobré znamenie.
Na takéto myšlienky som ale nemala čas, a radšej som sa išla osprchovať. To bolo presne to, čo som potrebovala. Bol to taký môj únik z reality.

Zobrala som uterák a obmotala si ho okolo pásu. Vošla som do mojej spálne a davála si vlasy do copu, keď som zacítila niečo na spánku. Niečo ma tam tlačilo.
Teraz už som mala na zlý pocit dobrý dôvod. Netuším prečo, ale niečo mi hovorilo, že na blízku je Dylan.

„Pohni sa a ja vystrelím," to niečo evidentne klamalo.

Vyše 1000 videní? Fakt? Ste úžasní <3