„V deň, keď sa narodil Alex, on...dostal zápal močových ciest," robíš si srandu, Amy? Držte ma niekto!

„Ježiš, sorry. Som v spise nejakého šesťdesiat ročného páprda," zasmiala sa a mne sa uľavilo. No moja milá, moc sa neteš. Môže prísť niečo horšie. Napríklad môj otec v plavkách. To je to horšie.

„Vieš ako si ma vystrašila? Skoro som dostala infarkt na pulte!" zvolala som s jemnou radosťou.

„Dobre som počula? Len mi nehovor, že ho ešte stále miluješ," nervózne sa zasmiala. Vtedy ostalo chvíľku ticho. Minúta ticha pre moju bývalú učiteľku, ktorú trafil šľak z nechápavosti žiakov.

„To nehrozí, Amy. Nie som zas taká blbá ako vyzerám," snažila som sa pôsobiť úprimne. Z druhej strany sa ozvalo spokojné povzdychnutie. Veru, nie si taká blbá, keď dokážeš svoju najlepšiu kamarátku presvedčiť o takom klamstve.

„Fajn, mám ho. Teraz už to je určite on," zasmiala sa. Chvíľu bolo opäť ticho, no potom sa ozvala.

„Dylan je päť rokov nezvestný. Register má plný nejakých vlámačiek, dokonca obchodovanie s drogami , ale to som ti už spomínala. Počkať! Dokonca tu má pokus o vraždu! Panebože, Clare! To s kým si sa vyspala?" zvrieskla do telefónu, no ja som to akoby prepočula. Zaujímala ma jedine jedna veta, päť rokov nezvestný. Päť blbých rokov je, kde si v...! Kľudne môže byť mŕtvy. Ale myslím, že by mu návšteva druhého sveta len a len pomohla.

Naozaj neviem, prečo som bola taká vytočená. Možno preto, že sa ani raz neozval. Ani vtedy, keď ešte nebol nezvestný.

„Clare si tam? Ja som vedela, že ti to nemám zisťovať," povzdychla si.

„Nie, nie. Som ti vďačná, ale musím to predýchať. Ahoj..." píp, píp, píp.

Odrazu mi po líci stiekla slza. Potom ďalšia, ďalšia a zrazu ich bolo milión. Moje telo akoby stratilo všetkú silu a kleslo na zem.
Je táto zmena nálad normálna? V tejto situácií určite...

„Ale prosím ťa. Prečo sa neustále podceňuješ? Veď to aspoň skús," nedala sa odbyť.

„Fajn, skúsim, ale nie s ním. Podľa mňa to nie je typ človeka na vzťahy s láskou," mykla som plecami. No Amy poskočila a objala. Samozrejme som začala aukať, lebo ma bolelo celé telo.

„Ježiš! Prepáč!" vykríkla.

„Aký Ježiš? Kde?" ozvalo sa zrazu z dverí. Obidve sme sa zľakli, no keď som vo dverách uvidela Dylana, moje srdce zajásalo. No vtedy mi niečo došlo. Uvedomuješ si, že porušuješ svoje prvé pravidlo? Ach áno. Nebaviť sa s feťákmi alebo kriminálnikmi. Ale veď on nie je ani jedno z toho. To hovor vieš komu.

Prečo, dočerta, musia existovať spomienky?

------------

Zdravíčko, lidičky!

Dneska trošku kratšia :3 ale snáď som aspoň trošku potešila ;)