Uložili sme sa v mojej detskej izbe, hoci neviem, či názov detská úplne sedí. Prežila som v nej viac než detstvo. Tá izba zažila Parkerove nočné návštevy, falošného Nicka, vypočula si osudný výstrel, ktorý zasiahol otca, perina vsiakla všetky moje slzy pre Dylana...keď sa to tak vezme, história chlapcov, ktorí mi kvalitne pokašlali život, je celkom úctyhodná.

Celú noc som nemohla spať. Buď som len neprítomne hľadela do plafónu alebo som sa otočila k Alexovi a hladia ho po vlasoch. Počas spánku sa nepríjemne mrvil, akoby sa mu tu nepáčilo.

Keď na mňa presne 6:58 vyskočil s úmyslom zobudiť ma šokom, len som sa na neho víťazoslávne uškrnula. Spoločne sme zišli do kuchyne, kde už stála Nataly v kvietkovanom župane a varila kávu.

„Dáš si?“ spýtala sa ma.

„Áno!“ vykríkol Alex nadšene.

Pokrútila som nad ním hlavou. „Nie, ďakujem a ani jemu nedávaj. Už teraz má dosť energie.“

Nataly pripravila rýchle raňajky - bagety, šunku a maslo, marhuľový džem a džús. Chvíľu som si nevedela vybrať, až kým mi nedošlo, že problém je v mojej nechuti do jedla.

„Myslím, že vynechám raňajky,“ postavila som sa a chystala sa odniesť čistý tanier späť do police.

Nataly si ma podozrievavo obzrela, ale nepovedala nič.

Obaja sa s chuťou pustili do raňajok a ja som sa pri pohľade na džemového Alexa nemohla ubrániť úsmevu. Potom mi niečo napadlo.

„Myslíš, že by som sa mohla ísť pozrieť do otcovej pracovne?“ stíšeným hlasom som sa spýtala Nataly.

„Len choď. Ale neviem, či sa dostaneš cez ten neporiadok,“ ospravedlňujúco sa usmiala.

Vybehla som teda hore schodmi a stlačila kľučku na veľkých čiernych dverách do pracovne. Nataly mala pravdu. Toto nebol len neporiadok, ale chaos osobne.

Kedysi perfektne upravený koberec bol špinavý od jedla a rôznofarebných škvŕn, ktorých pôvod nebudem bližšie skúmať. Na stoličke pri pracovnom stole viselo množstvo košiel, nohavíc a cez operadlo boli prevesené elegantné topánky. Úradné knihy, firemné dokumenty, rôzne letáky...to všetko bolo doslova natrepané v policiach a skriniach. Čo sa tu len stalo?

Horko-ťažko som odpratala oblečenie zo stoličky a položila ich na kreslo vedľa. Vtedy som stúpila na niečo ostré. Bolestne to zaškrípalo pod váhou mojej nohy. Odsunula som sa a pohľad mi padol na fotku v rozbitom rámiku. Bola som na nej ja asi tak o dvadsať rokov mladšia. Mamine ruky ma stískali okolo krku a obidve sme sa smiali. Moje oči síce nesmerovali do fotoaparátu, ale tie jej sa teraz pozerali akoby priamo do mojej duše.

Trošku ma zarazilo, keď som si uvedomila, že ani to neprežilo tornádo, ktoré sa tadeto prehnalo.

Zodvihla som fotku a uložila ju vedľa počítača. Aspoň trochu som jej dopomohla k záchrane.

Keď som sa pustila do otcovho notebooku, ozvalo sa moje svedomie. Predsa len, je to jeho súkromie. Čo keď tam nájdem niečo, čo sa vôbec netýka jeho peňazí ani mňa? Alebo Nataly?

Aj tak som nebola úspešná. Otec bol síce prihlásený do Gmailu, ale z toho som veľa nevyťažila. Márne som hľadala v papieroch naokolo, nenašla som ani sprosté heslo na Facebook.

„Och, dobrý bože,“ ozvalo sa nadávanie od dverí. „Je to tu ešte horšie ako som si to pamätala.“

Snažila sa ku mne dostať na vysokých opätkoch. „Našla si niečo?“

„Nie,“ bezradne som si povzdychla.

Pozrela na obrazovku, preklikala pár stránok, naťukala nejaké slová a podarilo sa jej otvoriť Pinterest.

Vyskočili na nás fotky domov. Aké prekvapivé.

„Nechajme to radšej tak a poďme už za ním,“ nemala som žiadne námietky.

Prišli sme ešte pred návštevnými hodinami a aj tak to v nemocnici žilo. Musela som privrieť oči nad touto vetou, v skutočnosti znela fakt nevhodne.

Sadli sme si do čakárne, pretože energická sestrička za pultom nám prísne zakázala navštíviť otca skôr ako o ôsmej.

Alex zobral prvý leták, ktorý uvidel a pustil sa do stavania niečoho, čo nazval lietadlá. Nataly mi zatiaľ rozprávala, ako to bolo s otcom posledné týždne.

„Zdalo sa mi, že málo spí, a tak ako aj ty, raz ráno odmietol raňajky. Odvtedy ich nejedol, hoci mi roky tvrdil, že je to najdôležitejšie jedlo dňa. Chabol mi pred očami, ale skôr psychicky ako fyzicky. A potom prišiel ten infarkt.“

„Ocko mi príde príliš mladý na infarkt.“

„No, už nie je najmladší,“ pousmiala sa Nataly, „a v tejto dobe majú infarkty aj mladší ľudia.“

To bola bohužial pravda.

Sedeli sme tam ešte ďalšiu polhodinu, hoci sestrička nám oduševnene tvrdila, že je všetko v poriadku a jedná sa len o rutinné vyšetrenie.

Pri pulte sa zjavil zdravotný brat. Obzrel sa smerom k nám a otočil sa späť. Prečo ho vôbec spomínam, keď sa nič nestalo? Pretože sa obzrel aj druhý, tretíkrát...až kým nepodišiel k nám.

„Smiem sa spýtať, nie ste vy náhodou Clare?“

Zaostrila som na jeho tvár. Nedokázala som si vybaviť jeho meno, ale na to, ako ho Amy zaľúbene ospevovala nikdy nezabudnem.

„Ty si ten...“ pevne som dúfala, že mi pomôže.

„Ktorý chvíľu chodil s Amy? Corbin, ak si nepamätáš,“ uškrnul sa pobavene.

Pamätám si ho s bujnou afro hrivou, ale zdá sa, že robila príliš veľký tieň, pretože ju mal nakrátko ostrihanú. Zbavil sa výzoru šprta a teraz vyzeral dokonca príliš priateľsky.

„Ja som Clare,“ podala som mu ruku, potom som si odkašlala. „Ale to si si zapamätal, narozdiel odo mňa.“

Mávol rukou a druhou si so mnou potriasol. „To je v pohode,“ odrazu mu tvár zvážnela a Corbin sa ku mne diskrétne naklonil, „počul som, že tu máš otca.“

„Áno.“

Pozeral na mňa s otázkou v očiach, hoci sa to snažil zakryť.

„Infarkt,“ ustarostene zomkol pery.

„No bežte!“ skríkla na nás sestrička spoza pultu odrazu.

Corbin mi venoval povzbudzujúcu zovretú päsť. Alexa som musela ručne odtiahnuť od koša pri automatoch a Nataly už nervózne prešľapovala na mieste.

O pár minút som už klopala na otcovu izbu. Teda, myslela som si, že v nej bude sám, ale spoločnosť mu robili ďalší traja pacienti. Ani nás nepozdravili.

Keď nás ocko zbadal, až sa mu rozžiarili oči. Alex k nemu veselo docupital, položil mu letákové lietadielko na brucho a vyskočil k nemu na posteľ.

„Alex, opatrne!“ výstražne som zašepkala.

„Ale netráp sa, Clare. Aspoň ma trochu preberie k životu,“ žmurkol na mňa.

„Dnes nechcem počuť nič o živote a smrti, James,“ zazrela naňho Nataly a pobozkala ho.

Ja som ho jemne pobozkala na obe líca a sadla si vedľa postele. Trasúcou rukou sa natiahol za tou mojou. Zarazilo ma to, ale rýchlo som ju chytila.

„Som rád, že ste prišli, Clare,“ stisol mi ju. Cítila som, že ju má až neprirodzene horúcu. „Predpokladám, že ste si všimli môj prázdny účet.“

Vymenili sme si s Nataly znepokojené pohľady.

„Nemusíš o tom teraz hovoriť, niečo vymyslíme,“ snažila sa ho odplašiť od tejto nepríjemnej témy.

„Ľahšie sa vám bude vymýšľať, keď si ma vypočujete. Nechcem, aby bolo neskoro.“