Nie, táto časť nemala vôbec byť, keďže oficiálne na tomto profile už nie som, ale mne to jednoducho nedalo :/

Dylanov pohľad

Sedel som na posteli a v rukách držal rámik. Prázdny rámik. Fotka, ktorá v ňom kedysi bola je teraz zahrabaná hlboko v koši.

„Kamoš, nezízaj na to ako na spasenie a poď von," ozval sa Jay opierajúc sa o dvere.

„Ale čo keď ju znova stretnem?" povzdychol som si a odložil rámik na poličku.

„Ach, tá dnešná mládež," spľasol rukami a sadol si vedľa mňa.

„Čo keby si jej jednoducho povedal, že ju miluješ, chceš sa k nej vrátiť a mať s ňou kopec detí?" nadvihol oboćie.

„Do tvojej vety sa mi slovo jednoducho moc nehodí. Zabudol si, že som ju opustil? Určite by sa mi hodila okolo krku, kebyže sa odrazu objavím pred jej dverami," prevrátil som očami a doslova sa hodil na posteľ.

„Čo ty vieš? Ženy sú komplikované. Ani Einstein na ne nenašiel žiadne racionálne vysvetlenie," povedal Jay svojím hlasom, ktorý používa len vtedy, keď má filozofickú chvíľku.

„Áno, a my muži sme jednoduchá skladačka, však?" uchechtol som sa a prehrabol si vlasy.

„To som nepovedal. Veď vieš ako to myslíš. A...už koniec s týmito debatami. Čím dlhšie sa s tebou rozprávam, tým viac si pripadám ako nejaká ženská," pokrútil pohoršene hlavou a postavil sa na odchod.

„Vieš, ženy sa pri mužoch zvyčajne tak cítia," povedal som s úsmevom, na čo som si od neho vyslúžil tresknutie dverí.

Chvíľu som ostal ležať a očami som skenoval zošúchaný strop. Uvažoval som, či Jay nemal predsa len pravdu. Mám za ňou ísť?
Pretože ak za ňou nepôjdem teraz, nabudúce môže byť už neskoro.

Tvár som si pretrel prstami a pozrel na hodiny. Bolo pár minút po tretej, skvelý čas na kávu.
Schmatol som mikinu, zakričal chalanom, že idem von až nakoniec som sa ocitol pred naším panelákom, kde bolo viac ľudí ako som predpokladal.

Prepchal som sa cez dav nervóznych ľudí až som sa ocitol na druhej strane cesty. Prešiel som pár ulicami, no zastavil som až na konci jednej z nich.

Ani som si neuvedomil, že na ulici som úplne sám. Oproti mestskému ruchu, ktorý je dvadsaťštyri hodín pred naším panelákom bola tichá a prázdna ulica naozaj príjemnou zmenou, ktorú som potreboval.

Zatlačil som do sklenených dverí a hneď ma oviala vôňa kávy. Usmial som sa na čašníčku, ktorá prešla okolo mňa a pobral sa ku stolu, ktorý bol úplne v rohu. Na moje nešťastie, rovno vedľa detského kútika.

Mohol som si sadnúť inde, keby neboli ostatné stoly obsadené. Teda až na dva. Jeden bol môj a druhý bol v strede, kde neustále chodilo veľa ľudí alebo veselo klebetilo, čiže by zo všetkých strán na mňa doliehali veľkomestské problémy dotyčných ľudí.

Ja som však potreboval miesto, kde by som bol len ja, ticho a káva. Áno, stôl pri detskom kútiku bolo to najlepšie miesto.

Prerušilo ma zakašľanie vedľa mňa. Pozrel som sa na dotyčného a uvidel čašníčku, na ktorú som sa usmial.

„Čo si dáte, mladý páne?" v duchu som sa nad jej oslovením musel zasmiať.

„Kávu. Najlepšiu, akú tu máte," usmial som sa a ona mi úsmev opätovala.

„Hneď to bude," žmurkla na mňa a doslova letela pomedzi stoly.

Zadíval som sa do okna, za ktorým sa už začalo stmievať. V hlave sa mi začali vybavovať rôzne situácie ako by som Clare mohol osloviť, nájsť, ale hlavne získať späť. Škoda, že ani jedna z nich nebola reálna.

Opäť niekto prúd mojich myšlienok prerušil. Bol to skôr krik, ktorý sa odrazu rozľahol po celej kaviarni a upútal pozornosť aj nevinných zákazníkov.

„No neuveríš! Ja som to fakt dala!" smiala sa nejaká blondína, ktorá mi bola hlasom aj výzorom neskutočne povedomá. Keď v tom...Amy! Clariina najlepšia kamarátka!

V hlave som započul tichý applaus (he? Ako sa to správne píše? :o) za môj mozog, ktorý si dokázal spomenúť. A to sa nestáva často.

„Fakt?! Ty si iná, Amy!" objala ju nejaká ďalšia čašníčka a tá "moja" na nich len zazerala.

Chcel som sa tejto téme ďalej venovať, ale niekto ma zaťahal za rukáv.
Prekvapene som sa otočil a uvidel malého chlapca.

„Ahoj," usmial som sa, na čo sa on rozosmial. Nechápavo som nadvihol obočie, no aj mne ušlo zasmiate.

„Aha, mami, tento ujo má smiešny hlas!" zakričal na nejakú brunetku neďaleko nás. S úsmevom sa k nám otočila a ja som jej dokonalo videl do tváre. Ak by ste sa ma pýtali jednu nezvyčajnú otázku, a to aké písmeno vtedy pripomínali moje ústa, bolo by to o.

-----
Filozofické vety Dylana prišli na scénu :D koľko tomu už je? Dva mesiace? Možno aj viac. Teraz hovorím o tom, ako dlho časť nebola.
Na minulej kapitole som si všimla poslednú vetu: Do piatich dní bude zrejme ďalšia časť.

Nuž, trochu som sa prerátala :D snáď sa časť páčila a snáď tu ešte voľakto ostal :)