„Hľadáš aj niečo konkrétne, alebo sa mi len snažíš jednu vraziť?" opýtal sa Theo zo smiechom, zatiaľ čo ja som rukou šmátrala okolo v snahe nájsť svoje okuliare. Popravde ma celkom prekvapil aj fakt, že bol tu.

Keď som došla domov mama mala rozbombardovanú celú kuchyňu. Kamarátka ju vraj poprosila, či by nemohla napiecť niečo na ich zajtrajšiu firemnú oslavu. Majú to byť vraj muffiny s kúskami čokolády, čokoládovým krémom na vrchu a ešte posypané škoricovým cukrom. No a pointa je, že potom do každého treba zapichnúť takú akoby malú tabuľku, kde je napísaná nejaká povzbudivá magorina. Akože to by bolo všetko v poriadku, akurát keby toho nemusela napiecť dvestopäťdesiat kusov. Tak veľká firma, čo vám poviem.

Ja som si išla po obede trošku ľahnúť, keďže posledná noc bola nanič, ale nečakala som, že fakt zaspím. No možno ma uspalo aj klopanie kvapiek na parapetu. Nakoniec sa z môjho očakávaného snehu stal len dážď, no čo už? Možno sa dočkám aj snehu. A ak nie v Nórsku ho budem mať podľa mňa až-až.

„Som si na sto percent istá, že som si nechala okuliare na posteli, takže ak si ich priľahol, neželaj si ma."

„Máš ich na nočnom stolíku myška." bola som ešte moc lenivá, aby som otvorila oči, no jeho teplý dych, ktorý som pocítila pri uchu, ma dosť prebral. Nechcene, ale načiahla som sa ku stolíku a nasadila si okuliare, aby som aspoň niečo okolo seba videla. Prečo musím akože byť taká slepá?

„Kde je Elza? Nevravel si, že ju donesieš?"

„Tá sa vyvalila na koberec v kuchyni a sleduje tvoju mamu."

„Mali by sme jej asi pomôcť. Ak ti to nevadí," povedala som opatrne, no nevyzeral, že by s tým mal problém. Práve naopak. Ten jeho úsmev, ma zas absolútne zasiahol priamo do srdca. Môj nádherný, dokonalý, pozorný a ja neviem ešte aký priateľ.

„Ja nie som v kuchyni nič moc. Zvládam len základy, aby som prežil."

„Tak hádam sypať škoricový cukor na vrch zvládneš aj bez ujmy na zdraví." vyplazila som mu jazyk a skôr, akoby som sa pokúsila vypratať z postele, som si nedokázala odpustiť pusu. Vtedy dáva proste všetko vo vesmíre dokonalý zmysel.

„Vieš, že si neskutočne krásna, keď spíš? Bola radosť sa na teba pozerať."

„Tak odteraz už viem." trocha hanblivo som sa usmiala, no on mi vtisol pusu na špičku nosa a prstami pravej ruky zablúdil do mojich vlasov. Ja sama neviem prečo, ale dnes stáli príšerne. Či som si ich nechala len tak, či som ich dala do copu, alebo do drdolu. Nijako nestáli dobre. Theovi to však našťastie asi nevadilo. Chvalabohu teda. Uznávam, že odkedy som po ňom išla a dala som si za ceľ získať si ho, mi viacej záležalo na to, ako vyzerám. Irónia je, že pri prvých stretnutiach som vyzerala otrasne. Strapatá, mokrá od dažďa, vyplakané oči, líce napuchnuté od facky a podobne. Ten musel mať vtedy zo mňa radosť.

„Kde tráviš dnešnú noc?"

„Doma. Či?" opýtal sa zvedavo, takže dobre vedel, kam mierim. Ráno by sme teda aj tak išli spolu k jeho strýkovi, takže tu môže pokojne zostať. Tým pádom sa zas nijako moc nevyspím, ale nevadí. Jeho spoločnosť, je stokrát lepšia, než spánok.

„Skús sa nad tým ešte zamyslieť."

„Skúsim." tak veľmi som chcela zostať ležať vedľa neho, v jeho objatí, ale bolo mi jasné, že mama potrebuje pomoc. A ak jej nepomôžeme my dvaja, tak potom kto? Sama to do zajtra nestihne a ja chcem, aby si v noci aj trošku oddýchla. Treba si život užívať teraz, nikdy totiž nevieme, kedy sa sem otec zas nahrnie. Mali by sme dať vymeniť zámok na dverách. Aspoň aby sme malí nejakú istotu, že nás tu počas noci nepovraždí.

„Ideme?"

„Ideme." vtisla som mu ešte jednu pusu na čelo, odhrnula mu pár vlasov z očí sa nejako sa pozviechala z postele. Prečo je najpohodlnejšia vždy vtedy, keď ju musím opustiť? Po schodoch sa mi nešlo z nejakého dôvodu moc dobre, ale dokrívala som až do kuchyne, kde sa chúďa mama nestíhala ani venovať naplno jednej veci, nieto ešte niekoľkým naraz.

„Čo mládež, ste hladní?"

„Nie, prišli sme pomôcť," zahlásila som hrdo a hovorím vám, že ten jej pohľad stál za všetky peniaze. Určite nečakala, že sa sem dostavíme s ničím takýmto. Pozrela som po koberci, čo sme mali pod jedálenským stolom a musela sa usmiať. Elza sa tam naozaj vyvaľovala jedna radosť a nespúšťala z nej oči. Určite čakala na chvíľu, kedy sa mama nebude pozerať a bude jej môcť niečo šlohnúť.

„Ak si vás tu mám nechať, budete naozaj pomáhať a nie sa len motať, jasné?"

„Jasné šéfka," povedal Theo, za nás za oboch a videla som, ako mame odľahlo, že nebude na všetko sama. Ja by som to na jej mieste už dávno zabalila, ale ona nie. Ona by bola schopná pracovať až do rána, len aby bolo všetko pekne hotové načas.

Ja som sa nakoniec dala na zdobenie muffinov krémom, zatiaľ čo Theo na ne potom sypal škoricový cukor a mama tá robila vlastne zo všetkého trocha. Ale takto budeme určite skôr hotoví. Navyše sme sa pri tom aj dosť nasmiali a mne padlo naozaj dobre počuť, ako odviazane a úplne bez problému sa mama a Theo bavia. Akoby sa poznali doslova celé roky. Na jej želanie jej bez problému hovoril krstným menom a tak celkovo...páčilo sa mi, že si na seba zvykli.

„Máš trošku krému na nose myška."

„Čo? Kde?" opýtala som zmätene, no skôr, akoby som stihla niečo urobiť, zotrel prstom trošku krému z jedného muffinu a natrel mi ho na nos. Akože vrcholne milé od neho, čo vám poviem.

„To bolo podlé."

„Ja viem, no čo už so mnou?" ja som len mykla plecami, zatiaľ čo on mi s úsmevom vzal tvár do dlaní a po tom, čo mi z nosa zlízal tú polevu, som tam dostala aj pusu. Však nech si len počká. Ja mu to ešte vrátim, keď budeme v Nórsku.

„Bože vy dvaja ste hádam ešte sladší, než ten krém," povedala mama a ako na povel sme všetci spustili smiech. Až takúto dobrú náladu som teda naozaj nečakala.

„Bernadet dnes volal tvoj tréner a rovnako aj Calebov otec."

„A čo si im povedala?" mala som z jej odpovede mierne obavy. Dúfala som, že sa držala toho, čo mi zvykla hovoriť. Vraj, ak by sme žili spolu len my dve, nemusela by som to všetko robiť. Vždy to bolo len kvôli otcovi. Ten ma musel tlačiť do všetkého a tak to potom aj zakaždým skončilo. On si z toho urobil zábavu a ja? Ja som vždy len trpela.

„Že pekne krásne končíš. Podľa mňa stačilo aj z jedného, aj z druhého."

„Ja ťa tak veľmi milujem mami." nejako ma ani nezaujímalo, že som bola celá zamazaná od všetkého. Proste som ju musela objať. Konečne bude pokoj od všetkého čo tak veľmi nenávidím. Akurát...bojím sa čo bude, ak v škole natrafím na Caleba. Od toho zápasu som ho nevidela a ani tam to nedopadlo nejako extra dobre. Hlavne to, že sa s Theom skoro pobili.

„Teraz sa musíš hlavne dať do poriadku a potom ak budeš sama chcieť, tak sa do niečoho pustíš. A ak nie, tak nie. Máš pomaly osemnásť, takže sa podľa mňa vieš sama rozhodovať."

„Aspoň niekto si to myslí," zamrmlala som a vrátila sa k práci. Všimla som si, že aj Thea to nejako potešilo. Ale tak...ak sa na to pozriem z inej strany, asi ak by som nechodila na tréningy, ani by som sa do neho nezapozerala. Nešla by som sa v tej búrke túlať do lesa a neskončila by som u neho. A navyše by som sa nezranila na zápase a my by sme si možno nedali našu prvú pusu.

„No? Už si sa rozhodol, čo bude v noci?"

„Asi zostanem. Domov to je ďaleko." spokojne sa som usmiala a vtisla mu jednu rýchlu pusu. Ani nevie, ako mi dokáže aj niečím takýmto rozveseliť deň. Už len vedomie, že chce byť so mnou mi dokonale stačí. Môj najdrahší Theo.