„Nečakala som, že bude dnes až takáto zima," povedala som, zatiaľ čo Daniel si vedľa ma bez problému pokojne vykračoval, akoby sa ani nič nedialo. Vlastne sa ani nič nedialo. Včerajšiu noc sme nakoniec strávili v malom penzióne, kde zostaneme aj dnes a zajtra sa potom vraj poberieme hore na sever. Včera večer som navyše mala možnosť volať mame, či Theovi, ale neurobila som to. Možno dnes.

„Ja som ti vravel, aby si sa poriadne obliekla."

„A neurobila som to?" však som sa naobliekala, že by to viacej pomaly ani nešlo. Asi nikdy nepochopím, ako môže niekto žiť v takejto zime. Hej, zima je aj u nás v Írsku, ale nie až takáto. Za čo som vďačná.

„Ja tu nie som od toho, aby som to kontroloval. Theo by sa mohol inak nahnevať."

„Hej." strčila som ho do ramena, čo som následne dostala aj späť a...no skoro som skončila vo vode. Ako sme včera skončili s máčaním sa v tej dokonalej vode, sme vyrazili na cestu sem. Cesta nebola až tak krátka ako som dúfala, čiže bolo niečo okolo polnoci, kým sme konečne prišli. Išlo v podstate o malinkaté mestečko s menom Vik, ktoré bolo na pobreží oceánu a malo tú spomínanú prekrásnu pláž, s čiernym pieskom.

„Však som len povedal pravdu, nie?"

„Tak hej, ale nečakala som to takto priamo. Ty ma stále len prekvapuješ." akože atmosféra tu bola úplne dokonalá. Zatiahnutá obloha, rozbúrená voda, vlny ktoré krásne umývali pláž a potom samozrejme Daniel vedľa mňa. Bola tu aj kopa ďalších turistov, ale mne to istým spôsobom prišlo, akoby sme sa tam prechádzali len my dvaja. Len naše prázdne reči, chlad okolo nás a šumenie vĺn. Aj tu by sa Theovi určite páčilo. Toto je pre neho také typické počasie.

„Aspoň sa so mnou teda nenudíš. To je výhoda, nie?"

„Veľká. Fakt neviem čo by som robila, ak by som ešte stále musela byť s otcom. Asi by som radšej kempovala hore v kupole."

„Ale tam je zima."

„No žiadne bitky a nadávky," podotkla som, zatiaľ čo on ma dosť nečakane vzal za ruku. Nespravil to takým tým spôsobom, ako to robieva Theo, ale len v tom kamarátskom zmysle. Ako keď som zvykla držať za ruku mamu pri ceste po meste, či v obchode. To boli časy. Vtedy som sa nemusela ešte nad ničím trápiť.

Našťastie už aj všetky moje modriny začínali vyzerať o trošku lepšie, čiže som až tak veľmi pozornosť nepútala. Ešte pár dní, možno týždeň a bude asi zas všetko v pohode, čo sa tohto smeru týka. Domov jednoznačne nechcem ísť dobitá, ako pes. Myslím, že tak ma mama aj Theo videli už dosť.

„Myslel som, že budeš protestovať."

„Prečo by som mala? Je to príjemný pocit. A aspoň nebudem mať studené ruky len ja." zasmiala som sa, na čo sme dosť nečakane zastali. Ako som sa tak hádam už stí ráz obzrela naokolo, slová sa hľadali ťažko. Všade naokolo sme mali krásne útesy pokryté snehom, z vody vytŕčali vysoké skaliská a piesok pod našimi nohami bol ako z rozprávky. Celá pláž bola pekne dlhá, čiže nohy ma už nemálo boleli, ale ešte som späť ísť nechcela. Tuto mi tu prišlo, akoby sme chvíľami ani nebolo na zemi. Skrátka niečo tak čarovné, že to naozaj treba zažiť na vlastnej koži, aby človek plne pochopil.

„Kde sa ešte cestou hore zastavíme?"

„Niečo večer na nete nájdem. Nie som si istý, čo by stálo za pozretie, ale čosi sa určite nájde." presne tak nečakane, ako ma Daniel za ruku chytil, ju aj pustil a namiesto toho ma tuho objal. Až som mala v prvej chvíli pocit, že sa rozplačem. Namiesto toho som mu však objatie opätovala a absolútne bezstarostne si oprela hlavu o jeho rameno. Celá jeho bezprostredná blízkosť padla tak dobre, ako už týždne nič iné. Ani sa mi vlastne nechcelo veriť, že celý tento blázinec trvá viacej, ako dva týždne. Prišlo mi to, ako večnosť.

„Nie je dôležité kam pôjdeme, kým sme spolu. Dovtedy bude všetko v poriadku, hej?"

„Hej," odpovedala som potichu, zatiaľ čo som so slzami v očiach hľadela, ako jedna vlna za druhou prichádza na pobrežie, až tesne k našim nohám. Prišlo mi to zrazu celé tak strašne na hlavu. Čo všetko musí človek podstúpiť, aby našiel skutočného priateľa a hlavne to, že ho budem musieť čoskoro opustiť. On na mňa po čase zabudne a ja zas zostanem v tomto smere sama. Budem mať len Thea, ktorého ale nechcem stále všetkým zaťažovať. On sám má toho dosť, tak prečo by som mu ešte prikladala starosti? Od toho aby ma vypočuli a pomohli, by tu mali byť kamaráti. Skutoční priatelia, ktorí ma neodsunú bokom a nespolčia sa s mojim diabolským otcom. Áno, ešte stále ma Paula trápila. Boli sme najlepšie kamarátky tak strašne dlho a ona urobí niečo takéto? Len tak? A pritom dobre vedela, aký je môj otec v skutočnosti človek.

„Daniel sľúb mi prosím jednu vec."

„Akú?"

„Že na mňa nikdy nezabudneš." hlas sa mi už triasol, ako konár vo vetre, ale podľa mňa si už aj on zvykol, že som až moc precitlivelá a takmer všetko ma rozplače. Je to so mnou ťažké, ja viem.

„To je samozrejmosť. Niekoho ako ty nemôžem stretnúť za každým rohom. Navyše modré vlasy," podotkol, na čom sme sa obaja zasmiali. Pár sĺz mi síce stieklo po lícach, ale tie som neriešila. Neboli to ani tak slzy smútku. Teraz je predsa všetko v poriadku. Máme jeden druhého, sme na krásnom mieste a to momentálne stačí.

„Potom keď prídem na jar s niečím novým, tak ti pošlem fotku."

„Daj si tmavohnedé vlasy, s bledunko ružovými koncami. To by vyzeralo na jar podľa mňa milo." ako som si to tak v hlave predstavila, vyzeralo to dobre. Theo by asi vravel, že vyzerám akoby ma napadli jednorožce, ale tak nevadí. Ani neviem ako sme sa minule okolo polnoci dostali k téme, že jednorožce sú podľa neho ružové. Ale tak každý má svoju predstavu. Nechcela som mu ju kaziť.

„Popremýšľam. Jar je ešte ďaleko."

„Práveže...už je druhého januára. Skôr ako sa nazdáš, tu budú zas Vianoce."

„To nie! Tieto posledné bohato stačili," povedala som rázne a ešte viacej sa k nemu pritúlila. Bola mi fakt nepredstaviteľná zima. Navyše fúkal dosť silný vietor a ja som už len čakala, kedy sa z oblohy začne sypať sneh. Aj včera nám po ceste sem snežilo, ale keď som sa ráno zobudila, bol pokoj. Len mi nebolo práve jasné, či je to dobre, alebo zle.

„Dnes ráno kým si bola v sprche mi volal Nathan. Prial som si vidieť jeho výraz tváre, keď som mu povedal kde som."

„Vie o mne?"

„Hej. Spomínal som ťa, ešte keď som bol doma." popravde som dúfala, že sa vráti domov skôr, ako ja pôjdem. Rada by som ho spoznala. Daniel o ňom hovorí tak krásne, že by bola aj škoda, ak by sme sa obišli.

„Nevadilo mu, že sme sa vydali na takýto výlet?"

„Skôr by som povedal, že bol nadšený. On vie, že ja nerád vysedávam doma, čiže...aj keď sme spolu, stále dakde beháme."

„My s Theom ani nie. Radšej sa zavrieme u mňa v izbe, alebo u neho v domčeku a len tak leňošíme v posteli." čo by som za to teraz dala. Aby som pekne ležala vedľa neho, cítila tú jeho krásnu vôňu a videla ten úsmev. V dobe, keď som bola do neho zapozeraná som si myslela, že nikdy ešte nič nebolelo tak, ako to, že som mu vtedy nedokázala povedať, ako ho vnímam. Teraz viem, že som sa mýlila. To, že s ním nemôžem byť teraz, bolí najviac. Viac, než bitky od otca, alebo to moje hlúpe zranenie. Alebo dokonca obe tieto veci zlúčené do jednej. Určite by to nebolelo ani o trošku viac.

„Tak to je druhá možnosť trávenia času. Všetci preferujeme niečo iné."

„To hej." pomaly sme sa nakoniec pobrali ďalej, no skôr, akoby sme sa vrátili na izbu, sme ešte zašli do malého kostolíka, čo tu bol. Jeho červená strecha v kombinácii s bielou fasádou bola neprehliadnuteľná. Tam sme už boli našťastie len ma dvaja, ale ani napriek tomu žiadne slová nepadli. Len sme sedeli vedľa seba, obaja mlčky zahľadení na sochu Ježiša. Za celý ten čas som asi v sto formách prosila, aby som už mohla byť doma, aj keď som si bola vedomá, že to tak skoro nepôjde, nech prosím akokoľvek. Ja vlastne už ani neviem, kedy som bola naposledy v kostole. Predtým som zvykla chodiť každú nedeľu, ale pár rokov tomu už tak nie je. Asi by som to mala chvíľami napraviť.

No a keď sme sa konečne vrátili do penziónu a dobre sa najedli, na zvyšok večera sme sa zašili v izbe. Daniel sa veľmi horlivo pustil do hľadania programu na zajtra, zatiaľ čo ja som sa išla osprchovať. Poviem vám, že po tak studenom dni, padla teplá voda neskutočne dobre. Ako nejaké objatie, po ťažkom dni. Dala som si však na čas. Nikam som sa neponáhľala, pekne som si umyla aj vlasy, čiže keď som sa konečne zvalila na posteľ, bola som dokonale uvoľnená a hlavne pripravená zavolať Thea. Daniel mi zas veľkoryso požičal mobil a ja som mu zato dovolila, aby ostal. Však sa aj tak nebudeme o ničom takom baviť, že by to nesmel počuť.

„Hádaj kde som dnes bola," začala som nadšene, sotva to on zodvihol. Ani som sa neuvúvala na nejaký pozdrav, či tak. Podľa mňa vie, že volám ja.

„Pane Bože, ani nevieš, aký som šťastný, že ťa zas počujem. Si v poriadku myška?"

„Jasné, že som. Otca som pekne krásne nechala tak a odišla trošku objavovať okolie. Som s kamarátom, takže sa nemusíš báť. Už na mňa ten maniak ani nesiahne."

„Ty si mu ušla?" opýtal sa to tak prekvapene, akoby som ja ani nebola schopná také niečo urobiť. Hej, ušla som a som za to na seba hrdá. Lepšie som ani urobiť nemohla.

„Ešte predvčerom, akurát som sa včera necítila na to, aby som ti volala."

„V poriadku. Hlavne, že ti nič nie je. No a kde si to akože bola?"

„Na pláži s čiernym pieskom. A včera, sme sa boli kúpať. Akože myslím vonku." musela som znieť nadšene, ale istým spôsobom som aj bola. Dnešok alebo aj včerajšok boli ako vystrihnuté zo sna.

„Však je zima."

„Viem, ale...to bolo niečo absolútne úžasné Theo. Doma ti o tom porozprávam, hej? Už sa na teba neskutočne teším. Chýbaš mi. Nech ideme hocikde a robíme hocičo, myslím na teba a ako by sa ti to asi páčilo."

„Aj ja na teba myslím. Odkedy sa zobudím, až kým večer nezaspím. Posledné dni som stále u vás, čiže tvoja mama je v poriadku, neboj. Dávam na ňu pozor."

„Ďakujem," odpovedala som potichu, zatiaľ čo som sa ešte stále musela usmievať. Aspoň teda viem, že sú spolu a starajú sa tam jeden o druhého. Moc zábavy asi v dome nie je, ale...už čoskoro sa to zmení. Skôr ako sa nazdám nám dajú vedieť, že mám hotový pas a budem môcť ísť za nimi.

„Je s vami aj Elza, že?"

„Jasnaška. Inak...snáď nevadí, že spávam v tvojej posteli? Gauč nie je na dlhší pobyt práve dobré miesto na spanie."

„Mne to určite nevadí. Aspoň keď sa vrátim, budem v nej zaspávať s vedomím, že si v nej predtým spal ty." ako som si všimla, Daniel sa na mňa škeril jedna radosť, čo som brala ako znamenie, že sa dobre baví.

„Už aby sme v nej spali obaja spolu. Nevieš ani náhodou, kedy prídeš?"

„Netuším. Musia sa ozvať z polície, že mám hotový pas a až potom sa môžeme vôbec vrátiť do mesta, aby sme ho vyzdvihli. No snáď to čoskoro bude."

„V to dúfam. Príde mi to ako storočie, čo som ťa naposledy pobozkal. Veľmi mi to chýba Bernadet." môj zlatý. Keby len vedel, že by som chvíľami najradšej preplávala celý oceán, len aby som bola s ním.

„Už by som mala ísť. Som unavená a zajtra ideme ďalej, takže sa chcem trocha vyspať. No ešte...videl si potom v Hellesylt polárnu žiaru?"

„Nie. Nemal som to šťastie," povedal trocha sklamane. Daniel vravel, že tam hore by sme ju vidieť mohli. Tak sa uvidí, či je to pravda. Asi by sa mi odchádzalo ľahšie, ak by sa mi táto vecička splnila. Určite je to krásna show.