„Dokedy sa chceš akože predo mnou schovávať? Povedal som minule niečo zlé?" hej, podobnými nezmyslami ma Daniel týral už tri hodiny pomaly. Dnes, ani včera som sa s ním nebavila, ale...nebolo to moc ani preto, že by sa niečo stalo. Stalo sa, ale nie medzi nami. Práve naopak. Stala sa tá najhoršia možná vec. Sotva som skončila hovor s Theom, som volala mame a...jasné, že otec práve vtedy musel nájsť cestu hore do kupoly. Ja prisahám, že ešte nikdy v živote ma tak veľmi nezbil a nekričal na mňa. Včera, ale aj dnes, som sa sotva vládala pohnúť. A samozrejme, že Danielovi som sa takto na oči ukazovať nechcela.

„Bernadet prosím."

„Choď preč!" bolo to odo mňa vrcholne hnusné, ale nemohla som inak. Nechcem aby vedel, čoho je môj otec naozaj schopný. Bože, Theo bodaj by si tu bol.

„Ale vysvetli mi láskavo, čo sa stalo. Ak som niečo pokazil, mrzí ma to. Nechcem ti zle." veď ja viem, že sa mi snaží len pomôcť, ale keď ono to nie je vôbec tak ľahké. Už aby som mala ten prekliaty pas v rukách a sedela na lietadle domov. Nemôžem sa dočkať. Navyše, keď som sa ráno obliekala a zas si vzala košeľu od Thea, spomenula som si ako na slová napísané na lístočku, ale aj na fotke. No a to bola konečná. Celý zvyšok dňa som nad nimi preplakala, akoby mi za to niekto doslova platil. No zabíjalo ma čítať to všetko krásne, čo tam napísal, rovnako ako ten jeho nádherný úsmev na fotke. Jeho dokonalé smaragdové oči a vlasy trocha strapaté od vetra. A hlavne to, ako ma tam objímal okolo pása. Toto boli hádam najkrajšie dni v mojom živote. Boli sme konečne spolu, otec bol preč a mali sme pokoj. Mohli sme si užívať spoločne strávený čas a nemyslieť na nič zlé.

Neskutočne veľmi ťa ľúbim myška, prosím nezabúdaj na to, nech sa deje čokoľvek. Aj keď práve nie sme spolu, vždy si tá posledná na ktorú myslím, keď idem spať a tá prvá, ktorá mi vyčarí úsmev hneď, ako sa ráno zobudím.

Tieto slová ma z toho lístočka dostali zakaždým najviac. Bože, keď to písal, akoby cítil, že sa niečo stane. Niečo, čo nám nedovolí byť spolu. Aj to, ako ma tam vtedy nechával s Paulou...bola som na neho hnusná. Nedala som mu ani pusu. Asi si toto aj zaslúžim. To, že sme od seba. Dostatočne som si nevážila, že som našla niekoho, ako on. Proste dar priamo z neba.

A mama? Ja ani neviem, ktorá z nás plakala do telefónu viacej. Ani jej som nepovedala kde som, ale fakt som to chcela. Možno by sa to potom vyriešilo nejako ľahšie, ale zas nemám za potrebu ohroziť ešte aj ju. Stačí, že mňa si tu otec mláti hlava, nehlava.

„Ak neotvoríš, ja prisahám, že..."

„Že čo? Čo urobíš?" za pár hodín by sme mali v podstate vítať nový rok, ale na to som teda vonkoncom myslieť nechcela. Depresívnejšie sviatky, som ešte určite nezažila. Dokonca aj tie všetky, čo sme boli všetci traja spolu, boli lepšie. Nikdy sme totiž nešli k starým rodičom, alebo tak. Otcovi už obaja zomreli, zatiaľ čo mamina strana sa s nami nijako extra nebaví. Oni vedia, čo je otec zač a práve preto s nami ani nemajú záujem udržiavať kontakt. Hnevajú sa, že ich mama nepočúvla a ešte stále sa s ním nerozviedla. V podstate som starých rodičov nevidela, od dvanástich rokov. No a to už je pár rokov.

„Ja neviem. Som proste zúfalý. Bojím sa o teba."

„Nedalo by sa vybaviť nejako, že by som dostala ten pas skôr?" možno, ak by áno, nebola by som taký strašný pesimista. Ale takto...môže to trvať aj dva, tri týždne. Však tu nevydržím už ani deň navyše.

„Nedalo. Vieš, že povedali, že majú kopu práce, navyše dovolenky a všetko."

„Mňa nezaujímajú ich novoročné dovolenky! Chcem ísť domov!" aj keď nie práve najľahšie, ale posadila som sa a nakoniec sa donútila aj otvoriť tie nešťastné padacie dvere, za ktorými som hneď uvidela kľačať Daniela. Divím sa, že otec nevymyslel niečo aj na to, aby som sem hore nechodila. A ako som mu vysvetlila ten mobil? Daniela som nespomenula ani náhodou. Vraj som ho našla v izbe, v jednom zo zásuviek, ktoré boli v skrini. Na moje prekvapenie mi to aj uveril, čiže som mala aspoň o starosť menej. Však ten by bol schopný zbiť ešte aj Daniela za to, že mi pomáha.

„Tak už asi chápem, prečo si nechcela, aby som ťa videl."

„Tak vidíš," odpovedala som a vyliezla hore k nemu. Mala som síce cez tričko prehodenú len Theovu košeľu, ale zimu som v tej chvíli akosi neriešila. Mala som za to, že mi čerstvý vzduch padne len a len dobre.

„To kvôli tomu mobilu?" prikývla som a posadila sa na lavičku. Určite som vyzerala hrozne. Keď som sa včera dívala do zrkadla, bola to katastrofa. Pod pravým okom som mala dosť veľký monokel, ľavé líce celé opuchnuté, dosť nepekne rozrazenú spodnú peru a...seriózne vám hovorím, že modriny na mojom bruchu by ste ani vidieť nechceli. Čomu sa však divím najviac je, že moje úbohé okuliare otcovo besnenie prežili. Kvôli slzám počas rozhovoru som si ich dala dolu, takže to bolo asi moje jediné šťastie. No najhoršie asi zas dopadlo moje koleno. Ako som tak chcela otcovi zmiznúť som nepekne spadla a to bol koniec. Vtedy som hádam schytala najviac rán.

„Aj som si to myslel, keď som ho tu včera našiel rozbitý na kúsky."

„Mrzí ma to."

„V pohode. Cez kamoša som zohnal nový." tak aspoň teda niečo. Ja viem, že ani jemu to asi nie je ľahké. Pomáhať niekomu ako som ja a navyše...aj on teraz zostal sám. Určite mu priateľ chýba rovnako, ako mne Theo.

„Možno som s ním ani hovoriť nemala. Len to všetko viac bolí. To, ako som počula jeho hlas...ako som hovorila s mamou. Prečo sa toto muselo stať práve mne?"

„Tak to neviem, ale sľubujem, že už bude dobre. Nič sa ti už do doby kým poletíš domov nestane."

„Bodaj by si mal pravdu." pousmiala som sa a sklonila hlavu. Ja fakt neviem, čo by som tu bez neho robila.

„Mám. Pekne si choď zbaliť pár vecí a vráť sa sem. Odchádzame."

„Čo? Kam chceš ísť? V tejto zime."

„To už nechaj na mňa." toto snáď nemôže myslieť vážne. Lebo nemám akože dosť komplikovaný život, že?

No...nakoniec som to aj tak urobila. Do batoha som nahádzala pár vecí, vzala všetky zvyšné peniaze a vrátila sa späť hore. Dala som pozor, aby som lístoček aj fotku vzala so sebou, jeho košeľu som mala na sebe, čiže také najdôležitejšie veci som mala. A ešte...ešte malinkého plyšového levíka, ktorého som so sebou nosila na všetky cesty. Dala mi ho mama, keď som išla prvý deň na strednú. Bola som maximálne nervózna, takže to bol fakt taký milý darček. A aký bol vlastne plán? Z kupoly sme zliezli do Danielovej izby, tam sme si obaja od neho vzali deku s vankúšom a tak, aby jeho mama na nič neprišla, sme sa vykradli von až na chodbu. Škoda len, že sme až potom narazili na dosť veľký problém. Môj otec sa akurát vracal bohvie odkiaľ, takže si nás samozrejme musel všimnúť.

„Toto čo má byť? Ty suka jedna!" skríkol, až mi po chrbte prebehli zimomriavky, ale nezľakla som sa. Namiesto toho som mu len s provokatívnym úsmevom ukázala vztýčený prostredník, schmatla Daniela za ruku a zdrhali sme dolu schodmi, čo sme vládali. Skoro sme síce zrazili z nôh nejakých susedov, ale tak v tej chvíli ma vonkoncom netrápili. Ako som sa v rýchlosti obzrela, videla som, že otec sa tacká zo strany na stranu, čiže bol na sto percent opitý. Ako vždy vlastne. No aspoň nám do dalo čas, aby sme dobehli dole, naprieč celým parkoviskom, až k červenému Chevroletu. No a kým sa otec vôbec dovalil von, sme mi už pekne krásne sedeli vnútri, s vecami hodenými len tak pod našili nohami, či za nami. Bože ani neviem povedať, ako dokonale som sa cítila, keď sme nechali parkovisko za nami a vydali sa po takmer prázdnej ceste preč.

„Ja neverím, že sme to robili. Pane na nebi."

„Urobili. Nemali sme vlastne moc na výber."

„No čo tvoja mama? Nebude sa o teba báť?" hlavu som si ešte stále zadýchane oprela o okno, no úsmev som nedokázala len tak potlačiť. Nemala som síce ani poňatia, kam pôjdeme, ale hlavne, že niekam preč.

„Tak na jednej strane som už dospelý a nechal som jej list s vysvetlením. Napísal som, že jej každý deň zavolám a o pár týždňov som späť."

„No kde budeme?"

„Dokedy sa neozvú, že máš hotový pas, budeme cestovať po Islande. Je tu mnoho krásnych miest." sotva to dopovedal, sa na oblohe pred nami objavil nádherný ohňostroj, ktorý ma akosi dostal do reality. Bola polnoc. Nový rok. Wow.