„Tak nudné sviatky, ako tento rok som ešte hádam ani nezažil."

„Bodaj by som mohla povedať aj ja, že boli nudné," odpovedala som, ale ani som na neho nepozrela. Už asi dve hodiny som takmer nepretržite hľadela na kostolnú vežu, ktorá upútala moju pozornosť. Daniel prišiel našťastie dnes domov, takže som sa hneď cítila o niečo lepšie. Ešte stále som síce nepredýchala to všetko, čo mi otec povedal, ale časom to asi pôjde. Dokým to všetko nebudem počuť od Thea, odmietam tomu veriť. Ani by som sa nedivila, keby si otec len všetko vymyslel. Mala by som pochopiť, že spraví čokoľvek, len aby ma poštval proti nemu. Čo sa mu však nepodarí.

„Zas ste mali súťaž v tom, kto je hlasnejší?"

„Dalo by sa to tak povedať. No...viac ide asi o to, že mi chýba mama a hlavne...hlavne môj priateľ." mala som pocit, že to zo seba ani nedostanem, že ma zradí ešte aj vlastný hlas, ale tým by som si asi k ničomu nepomohla. Nesmiem plakať pri každej jednej spomienke, alebo pri hocičom, čo mi ho pripomína.

„Nevedel som, že niekoho máš."

„Nie sme spolu dlho, no myslím, že o to viacej ho ľúbim. Je to zároveň aj môj prvý priateľ, takže..."

„Si z neho komplet hotová." so smiechom som prikývla, zatiaľ čo som z vrecka na kabáte vytiahla ten lístoček, čo mi on nechal vo vačku na košeli. Už som ho v podstate vedela aj naspamäť, no chcela som, aby si ho prečítal aj on. Z neho je asi dosť jasné, ako to medzi nami je.

„Napísal to fakt krásne. Hlavne ten koniec, len...prečo ťa volá myška?"

„Mala som sivé vlasy, keď sme sa zoznámili. Len pár dní pred výletom som si ich dala zafarbiť takto." Daniel na mňa pozrel takým tým spôsobom, akoby neveril, že niekto ako ja, by bol schopný mať sivé vlasy a ešte raz prebehol očami po lístočku. Nebolo to písané práve najkrajšie, ale asi sa ponáhľal.

„Ako sa volá?"

„Theo," odpovedala som s úsmevom, ktorý bol za posledné dni asi jediný úprimný. Bože, ako veľmi mi len chýba. To, že ho nemôžem len tak kedykoľvek pobozkať, objať ho, alebo len vidieť ten jeho prekrásny úsmev, žiarivejší hádam než všetky hviezdy na oblohe. To vedomie, že je odo mňa tisíce kilometrov ďaleko, nepredstaviteľne bolelo.

Spomenula som si však ešte na jednu vec. Ako som si od neho vzala späť papierik a odložila ho, som z vrecka vybrala ešte niečo. Fotku. Pamätám sa, že ju fotila mama, keď sme ju so sebou nejakým zázrakom vytiahli hore na skaly. Bolo to v tú nedeľu poobede, po svadbe. Odvtedy som ju mala vždy pri sebe. Za nami bol ten nádherný výhľad na dolinu a jazero, zatiaľ čo Theo sa opieral o jednu vysokú skalu a mňa zozadu objímal okolo pása. Ja som ho spredu držala za ruky a Elza nám s vyplazeným jazykom sedela pri nohách. On sám mi túto fotku dal, aj s nejakými tými peknými slovami na zadnej strane:

Lebo odkedy ťa mám vo svojom živote, všetko zas dáva zmysel. Si prvá ktorej som otvoril svoje srdce a chcem aby si vedela, že to ani prinajmenšom neľutujem. Ľúbim ťa viac, ako by som to bol slovami kedykoľvek schopný povedať Bernadet.

Fotku som s roztrasenou rukou podala Danielovi, no to som už cítila, ako mi pár sĺz steká po lícach. V tej hroznej zime, ma akoby doslova štípali na lícach, ale nemohla som proti tomu nič urobiť. Daniel síce navrhol, aby sme šli k nim, ale nechcem si ani predstaviť čo by bolo, ak by na to prišiel otec. Tuto hore je to predsa o inom a patrí to vlastne takpovediac ešte stále k bytu.

„Tie sivé vlasy sa ti fakt hodili. Teraz mi je už jasné, prečo ťa tak povenoval. No...volá ťa tak aj bežne v škole, alebo len tak na ulici?"

„Jasné. Hocikde a hocikedy. No ja to od neho vnímam už celkom normálne. Popravde milujem, keď ma tak nazve, lebo viem, že toto je taká naša vec."

„Tak potom keby ste sa rozišli, daj mi vedieť," utrúsil dosť nečakane, až som ja zabudla dokonca aj dýchať.

„Ešte minule si hovoril, že nie som tvoj typ," podpichla som ho a prekrížila si ruky na prsiach. Hej, minule sme nejako došli k tomu, že mi opisoval, čo by mal niekto mať, aby ho naozaj, že zaujal a tak sme prišli až k tomu, že ja nie som jeho typ. Niežeby mi to vadilo, tak, či tak som zadaná, ale prečo potom teraz vytiahol niečo takéto?

„Však ani nie si."

„Tak potom?" nechápavo som na neho pozrela, ale...razom ma to akoby udrelo do tváre.

„Už?"

„Už," odpovedala som trocha zahanbene, ale tak...nečakala som, že sa dozviem niečo takéto.

„Je to v pohode, na takéto, ale ešte aj oveľa horšie reakcie som zvyknutý už zopár rokov. Vytrpel som si ohľadne toho už dosť, ale akosi mi to už ani nevadí. Mám už dvojročný vzťah, ktorý ma napĺňa šťastím."

„To si povedal pekne," šepla som a akosi som sa aj pristihla pri tom, že sa usmievam. Čo iné je potom dôležité? Je šťastný, aj so svojim priateľom, takže na inom im asi nezáleží. A myslím, že je to tak aj dobre.

„A kde je teraz?"

„Nathan? Na výmennom pobyte zo školy. Tak ako moja sestra."

„Ale aspoň vieš, kedy ho znova uvidíš, nie?" s úsmevom prikývol a vrátil mi fotku. Verím, že aj tak to musí byť dosť ťažké, ale horšie by asi bolo, keby ani nevedel, kedy sa znova uvidia. Tak ako my. Theo ani nevie kde som. A ak to pôjde takto ďalej...ani to asi tak skoro nezistí. No a mama? Nechcem radšej ani pomyslieť na to, ako sa cíti.

„Podľa mňa by ste si rozumeli. Aj on je podobná povaha, ako ty. Milý, ale zároveň citlivý. Zajtra ti ukážem aj jeho fotku, lebo teraz sa mi nechce liezť po mobil späť do izby." prikývla som, zatiaľ čo som pohľad zas uprela pred seba na vežičku kostola. Fotku som ešte stále držala v pravej ruke, no popravde som bola v stave, že by som ju najradšej roztrhala. Na márne kúsočky, aby som netrpela tým, že mi pripomína hádam najkrajšie dni môjho života. Dni kedy bol otec preč, všetko čo ma tak trápilo bolo vyriešené a ja som sa mohla venovať jedine jemu. Chlapcovi, ktorého sa nehodlám vzdať, ani keby sa čo dialo. Tak veľmi som chcela, aby bol môj a teraz sa stane takýto nezmysel a všetko je preč. Ani som nemala možnosť sa s ním rozlúčiť. Ešte raz mu povedať, že ho milujem viac, ako čokoľvek a, že budeme v poriadku. Nech už sa stane čokoľvek a nech budeme od seba akokoľvek ďaleko, nebude to naveky. Zas budeme spolu a všetko bude v poriadku.

„Je mi zima," dostala som zo seba s totálne zovretým hrdlom, ale či som chcela, či nie, nedokázala som sa ani pohnúť. Od sĺz som nevidela už ani na pár metrov pred seba, ale ani to som akosi nemala silu riešiť. Až doteraz som si vlastne ani nevšimla, aká som strašne unavená. Ale tak ak sa nad tým zamyslím, tri noci som skoro nič nespala. Možno tak pár mizerných hodín.

„Vyhodí ma tvoj otec, ak pôjdem s tebou do izby?"

„Ten na mňa kašle, čiže pochybujem, že si ťa všimne."

„Tak je dobre, lebo sa ťa bojím nechať samú," povedal neskutočne milo a ja som po chvíľke pocítila, ako ma zozadu objal a pomohol mi postaviť sa. Bože tak veľmi som si vážila, že aj keď sa hore-dole poznáme týždeň, chce mi pomôcť a zaujíma sa, čo je so mnou. No a síce nie moc ľahko, ale dotrepali sme sa až späť do bytu, kde bolo aspoň teplo. Konečne som si mohla vyzliecť kabát, do vačku ktorého som fotku nevrátila. Nechala som si ju v ruke aj keď som si ľahla a na moje prekvapenie, si ku mne ľahol aj Daniel. Jasné, že ja som ešte stále nariekala ako sprostá, ale dnes sa zas o Theovi hovorilo priveľa. Možno, ak by som o ňom pár dní nepočula ani nehovorila, bolo by mi lepšie. Ešte to moc bolí.

„Však tu nie si s otcom z vlastnej vôle?" opýtal sa, zatiaľ čo ja som sa k nemu konečne donútila otočiť tvárou, ale možno som to robiť nemala. Tie jeho nádherné modré oči ma doslova zabíjali. Videla som, že mu vôbec, ale vôbec nie som ukradnutá a to ma dostalo ešte viac.

„Mám plán, len potrebujem nový pas."

„Nejako to vybavíme. Sľubujem." ja som sa bez nejakej odpovede radšej posunula bližšie k nemu a zavrela oči, aby som už konečne prestala plakať. Bola som maximálne unavená a cítila som, že pri ňom by som konečne vedela zaspať.