Daniel

Hneď ráno po hádke s Ameliou sme s Trevorom nasadli do súkromného lietadla, aby sme sa dopravili do Paríža. Nemali sme ani poňatia o tom, kde sú tie prachy, ale mal som z toho divný pocit. Celú noc som ani oka nezažmúril, mal som nutkanie vybehnúť z postele a ísť za ňou.

Ráno ma prišiel vyhnať z postele brat, ale našiel ma oblečeného, a preto zostal mierne zaskočený. Nikdy som nebol pobalený a hotový skôr ako on. Vzal som cestovnú tašku, zrovna tú, v ktorej sme prevážali Ameliu. Trevor ma už čakal vonku, chceli sme odísť čo najskôr, aby sa Wivien nebála. Ona vedela, čo znamenajú tie naše odchody z domu a výlety do rôznych krajín sveta. Chcel som Amelii nechať odkaz, tak ako naposledy, ale nedokázal som to. Vtedy som bol na ňu príliš tvrdý, ale bolo to kvôli peniazom. Všetko sa stalo kvôli tým posratým prachom.

Pošúchal som si koreň nosa, aby som sa upokojil, necítil som sa vo svojej koži. Konečne som sa dostal von, zrakom som blúdil po okolí. Vždy som to tak robil, akoby som sa lúčil s miestom, kde som vyrastal. Nikdy som nevedel, či sa vrátim živý, alebo donesú len moje bezvládne telo. Vedel som, do čoho idem, keď som sám otcovi navrhol, aby ma už v siedmich rokoch zasvätil do sveta mafie.

,,Dan, pohni si!" zakričal Trevor, keď som sa vliekol pomaly a utápal sa v myšlienkach.

Pobehol som a o necelú minútu sme vzlietli. Lietadlo bolo menšie, presne pre štyri osoby. Vpredu bol, samozrejme, pilot a kopilot. Takže dve miesta zostali voľné. Sadli sme si s Trevorom pri seba, presne ako vždy. Cestou lietadlom sme zvykli rozoberať zbrane a techniky bojov. Teraz som nemal pre túto misiu také nadšenie.

,,Pán Willson, dáte si víno?" ohlásila ma letuška s piskľavým hláskom. Pokrútil som hlavou, ani som na ňu nepozrel.

,,Čo je s tebou, Dan?" drgol do mňa brat.

,,Nič."

Pozeral som priamo pred seba.

,,Niečo je s tebou, braček. Veď to bola tá prsnatá blondína, s ktorou si si to vždy vzadu rozdával! Nerád ti to hovorím, ale vždy mi vadili tie vaše vzdychy. Prečo si myslíš, že si vždy cestou lietadlom beriem slúchadlá?"

Vedel som, že ma chcel zapojiť do debaty a rozptýliť ma, ale nešlo to. Jediná blondína, na ktorú som myslel, nebola rozhodne tá šľapka za mnou. Povzdychol som si a vytrhol mu slúchadlá z rúk. Zaprotestoval a drgol do mňa lakťom. Skrivil som ústa do bolestnej grimasy a napojil slúchadlá na svoj telefón. Pustil som si pesničky, oprel sa a zatvoril oči.

,,To je asi prvýkrát, čo ťa vidím počúvať hudbu," poznamenal a vstal zo svojho miesta. Teraz som bol ja rád, že mám v ušiach slúchadlá. Musel som pridať hlasitosť na maximum, ale aspoň som nepočul tých dvoch vzadu.

***

Už niekoľko mesiacov som nevidel Paríž, preto mi to tu prišlo zvláštne. Všade samé autá, preplnená doprava a pamiatky. Bol som tu veľakrát, ale vždy keď som sem prišiel, mal som pocit, že som tu prvýkrát. Trevor nám šiel zajednať auto, tak som naňho čakal v kaviarni, kde som si objednal silnú kávu. Keďže som večer nespal, oči mi klipkali a vyzeral som ako chodiaca mŕtvola. Slová môjho vlastného brata. Keď som dopil tú odpornú kávu, pobral som sa späť za bratom. Akurát vychádzal s úsmevom na perách.

,,Máme auto," oznámil a úsmev neschádzal z jeho tváre.

,,Si v poriadku? Prečo sa usmievaš?" spýtal som sa, možno som bol zvedavý.

,,Požičali mi Lamborghini!"

Tiež som sa usmial, Trevor chcel už od útleho veku toto auto a otec – ako hlava rodiny – mu to nikdy nedovolil. Aspoň niekto má dobrú náladu. Chvíľu sme tam postávali. Stáli sme pri sebe ako dvaja cudzí ľudia. Nemal som chuť sa rozprávať a Trevor bol stratený vo svojich myšlienkach na jeho vysnívané auto. Myslel som len na tie peniaze, ktoré potrebujeme nájsť a hlavne dostať. A na tie čudné čísla vytetované na jej tele. Konečne nám prišlo auto a Trevor si sadol za volant. Bolo pre mňa nezvyčajné sedieť vedľa vodiča, zvyčajne som šoféroval ja.

,,Daniel, ja viem, že ťa stále otravujem, ale mohol by si mi konečne povedať, čo ťa žerie?!"

Mierne som pootočil hlavu jeho smerom a spýtavo sa naňho zahľadel. Nechápal som, o čom hovorí, bol som len unavený.

,,Si nejaký mĺkvy, hryzieš si spodnú peru a vyzeráš, akoby si nad niečím rozmýšľal."

Vzdychol som a zaťal ruky do pästí. Nechcel som vybuchnúť, ale v hlave mi trešťalo, lebo som toho veľa nenaspal a myšlienky mi tiež nedali vydýchnuť.

,,Som unavený, skoro vôbec som nespal. Celú noc som civel do stropu."

A cítil si v izbe Ameliinu vôňu, ktorá tam po nej zostala.

,,To si mal skôr povedať! Cestou do banky sa môžeme zastaviť a zoženiem ti štetky, ak máš nedostatok sexu," navrhol môj úžasný brat.

Ako môžeme byť my dvaja rodina? Celé to pochopil zle, takže sa nemal prečo čudovať, keď mi praskli nervy. Buchol som päsťou do sedačky, na čo Trevor zhrozene skrivil ústa a zalapal po dychu.

,,Kurva, Trevor, prestaň! Nepotrebujem žiadnu štetku, šľapku ani prostitútku! Je mi fajn, málo som spal, ale nie preto, že by som potreboval sex."

Bol som si vedomý toho, že kričím na svojho, o šesť rokov staršieho, brata.

,,Nezvyšuj na mňa hlas, Daniel! Vieš, že to neznášam. Máš dvadsaťsedem rokov, spamätaj sa. Nájdi si teda ženu, aby si nebol sexuálne frustrovaný."

A je to tu. On nikdy nič nepochopil. Vždy si povedal len svoje a nenechal ma ani dopovedať.

,,Si starší brat, ja to chápem, ale nie si to ty, kto by si mal nájsť manželku? Ani sa nenazdáš a budeš mať štyridsať. Ja nie som ten, ktorý má nedostatok sexu."

Bol som so sebou spokojný, káva už zabrala, takže mi neklipkali viečka a nezaspával som počas bieleho dňa.

,,Alebo je to preto, že Ameliu miluješ?" spýtal sa po chvíli len tak mimochodom.

,,Nie!" vykríkol som okamžite.

Jeho otázka ma vyviedla z miery. Miloval som ju? Nie, to určite nie. Je pravda, že je krásna, priťahuje ma, ale bol som si istý, že také city k nej neprechovávam.

Pokračovali sme ďalej, nemal som nervy sa s ním dohadovať. O desať minút sme sa dostali pred banku. Bola to tá, ktorú sme kedysi vykradli. Zdroj nám povedal, že tu by mohli byť ukryté peniaze. Vystúpili sme z auta a namierili si to dovnútra. Zastavili sme pred pultom, za ktorým sedela chutná brunetka.

,,Prišli sme otvoriť trezor," povedal autoritatívne a napravil si oblek.

,,A meno?" spýtala sa sladko a v tom momente sa mi zhnusila. Brat pozrel najprv na mňa a potom sa otočil k nej.

,,Michael Fields."

Začala niečo preklikávať na počítači. Znervózňovalo ma to, mal som chuť do niečoho udrieť. Mľaskla jazykom a pozrela na nás.

,,Budem potrebovať nejaké doklady na preukázanie totožnosti," zahlaholila a oblizla si pery.

Ruky som si vložil do vrecka čiernych nohavíc a postával tam, pokým Trevor vytiahol Michaelov vodičský preukaz. Bol tam odfotený pred osemnástimi, možno aj viacerými, rokmi. Stačilo málo a na mieste pravej fotografie sa skvela čisto nová fotka Trevora.

,,Poďte za mnou, páni."

Zoskočila zo stoličky a na vysokých podpätkoch pricupitala až k nám. Išli sme k výťahom, kde stlačila nejaké číslo. Ale nešli sme hore, výťah sa pohol smerom nadol.

Ahojte😇
Nie som si touto kapitolou sto percentne istá, Daniel si očividne robí, čo chce. Ale nevadí😂 Ešte by mala byť jedna z jeho pohľadu a potom sa vrátim späť k Amelii/Rose.
Tak čo vravíte na túto kapitolu? Prekvapil vás Daniel svojím správaním? Mám vás rada💞
Baruš