Vynaložila som veľké úsilie, aby som si pred nimi nezotrela slzy. Keďže sa nikto nehlásil k odpovedi, vyštekla som nahnevane: ,,Pýtala som sa, čo to má znamenať?!"

Stále som upierala namosúrený pohľad na Daniela. Periférnym videním som zbadala Trevora, ako sa uškŕňal. Fľochla som naňho pohľadom, naštvaná na celý svet. Starší brat sa už začal nenápadne usmievať a chechtať, zatiaľ čo mladší bol vyvedený z kontextu. Aj keď sa mi slzy rinuli po lícach, nedala som na sebe nič znať. Neroztriasla som sa, nevzlykala a hlavne som sa nerozbehla za Danielom. V hlave sa mi prehrávali všemožné scenáre, ako sa naňho vrhám a škriabem mu tvár nechtami. Nie, musela som pôsobiť pokojne.

,,No dobre, braček. Toto je tvoja parketa," vyhlásil Trevor a pobral sa na odchod.

Daniel sa za ním otočil s prosebným pohľadom. Že by to predtým hral? Plná nádeje som sa zahľadela jeho smerom. A ako nádej nafučala, tak aj spľasla vyslovením prvých slov.

,,Čo chceš počuť, Amelia?"

Povedal to tak arogantne, tak povrchne a s takou nenávisťou. Teraz moje sebaovládanie utrpelo škody, pretože som si zúrivo ako nejaký dravec utrela tečúce slzy a na vlastné počudovanie som vydala nejaký priškrtený zvuk. On ma len pozoroval, nič nepovedal, ignoroval ma. Moje srdce stále trpelo, rozlámané na niekoľko kúskov. Cítila som prázdno, ako keby zo mňa vyprchal život.

Keď mi vyschli slzy a ďalšie neprichádzali, znova som si dovolila jeden pohľad k nemu. Stále tam stál ako soľný stĺp, kamenný výraz v tvári, zaťaté čeľuste a nahnevaný pohľad v ľadovomodrých očiach. Nadýchla som sa a chystala sa na spŕšku ostrých slov.

,,Vieš, Amelia, čo som mal robiť? Už od začiatku som ti povedal, že si príliš cenná, že ťa všetci chcú. Čo si si myslela? Prečo som ťa uniesol? Len tak, aby som sa mohol do teba zamilovať? To si už načisto potratila rozum?"

Onemela som, hlasno preglgla a zachovala si vážnu tvár. Naozaj som sa snažila pôsobiť dôstojne a hrdo, ale keď som sa stále musela dívať na jeho kamennú masku a počúvať ten ľahostajný nezúčastnený tón hlasu, vybuchla som.

,,A čo si ty myslíš o sebe? Uniesol si ma, pochybným spôsobom si ma sem dovliekol, zabil si môjho priateľa, môžeš za smrť môjho šéfa a k tomu všetkému si ma zviedol. Či si čakal, ty mudrc? Že zostanem voči tebe a tvojmu sladkému správaniu imúnna? Že ti nepodľahnem? Že sa do teba nezamilujem?"

Na konci svojho monológu som dychčala a už som nebránila slzám, ktoré si našli cestu von. Bolo mi to jedno. Nech vidí, čo mi urobil. Ako veľmi to bolí.

,,Ty... ty si sa do mňa naozaj zamilovala?" vyriekol neveriacky.

Len som prikývla, neschopná slov. Veď na čo by som mu klamala? Rozosmial sa. Čisto, nefalšovane a na môj účet. Pri smiechu sa mu vytvorili rozkošné jamky a moje znovu nájdené srdce zaplesalo.

Ach, už s tým prestaň, Amelia! zahriakla som sa v duchu.

,,Vážne tomu nemôžem uveriť! To som taký úžasný herec?" vyslovil namáhavo a stále sa rehotal ako blázon.

Pekný blázon.

Pokrútila som hlavou, aby som vyhnala nežiadané myšlienky a spravila jeden krok vpred.

,,Ty ma stále prekvapuješ, miláčik," povedal tým rozkošným sladkým hlasom ako med a znova som nadobudla pocit, že môj Daniel je späť. A toto je sen. Nebol. ,,Pokoj, zlatko, to ťa len skúšam," upokojil ma, keď uvidel, ako som zbledla. Zasa sa rozosmial na plné pľúca.

,,Bodaj by si sa udusil, ty-ty nádherný bastard!" vykríkla som. Ani som si neuvedomila, že to bolo nahlas, až pokiaľ ma neoslovil.

,,Nádherný? Bastard? Mala by si popracovať na svojich hanlivých slovách."

Zlostne som dupla nohou, vedomá toho, že som povedala totálnu blbosť. Srdce v hrudi mi bilo pomaly a pokojne. Nikdy ho už nedám dokopy, predstavovala som si, že je polámané na tisíc kusov a zlepené obyčajnou lepiacou páskou. A za všetko mohol Daniel!

,,Vieš, čo si? Si obyčajný zvrátený chuj!"

Po tomto som sa cítila o niečo lepšie, ale aj tak to ešte nebolo ono.

,,Len do toho, poriadne si udri," pobádal ma ďalej. Ruky som mala zaťaté do pästí a odfukovala som ako býk na rodeu.

,,Neznášam ťa, nenávidím ťa! Za môj dojebaný život môžeš ty!" zvrieskla som a celou silou ho udrela.

Mierila som na tvár. Bolo mi jedno, že som mu nedávno poranila nos. On si to zaslúžil. Keď moja ruka pristála na jeho tvári, uvedomila som si, že nie je skrčená do pästi. Dala som mu facku. Keď som ruku odtiahla, na pravom líci sa mu vynímal červený odtlačok mojej ruky. Usmiala som sa nad dobre odvedenou prácou. Skrivil tvár a zamračil sa. Po niekoľkých sekundách a vyprchania adrenalínu, sa dostavila bolesť aj ku mne. Sykla som a priložila som si ju k hrudi.

,,To bolo za čo?" opýtal sa s úškrnom. Zrejme si zo mňa robil srandu. Veď počkaj.

,,Za čo?! Za to, že si ma ťahal za nos. Zaslúžiš si trpieť tak ako ja, keď ste ma uniesli a držali v tme s duchmi!"

Spomenula som si na tie chladné dni a noci v tej cele. Pripadalo mi to tak ako v inom storočí a ešte tam aj strašilo. Nikdy nezabudnem na tej pocit, keď mi prechádzali zimomriavky po chrbte a niekto ma varoval, aby som ušla. Nemala som predsa len poslúchnuť? Ušetrila by som si týždne, možno aj mesiace, bolesti a trápenia.

,,Nerob zo seba chúďa, ktoré treba poľutovať. V tej cele si bola len mesiac, nerob z toho vedu."

,,Len mesiac? Ty si teda geniálny v matematike, však?"

,,Ja som geniálny vo všetkom, miláčik," zachechtal sa.

,,Takže toto všetko bolo preto, aby si zistil nejaký kód?" spýtala som sa so záujmom, stále som niektorým veciam nechápala.

Prikývol a rukou si prečesal vlasy, ktoré mu odstávali na všetky strany.

,,Prečo si klamal Trevorovi? Ja žiadne tetovanie nemám, ty chytrák," povedala som mu na rovinu. Povzdychol si a pregúľal očami.

,,Máš. Vzadu na krku. To ti dal vytetovať otec po tom, čo sme spolu vykradli... Ale vieš čo? Nemám dôvod sa ti tu spovedať."

Otec? Otec nás opustil. Ja... ja nemám otca. A čo vykradli? Prečo by môj otec niečo kradol s... Danielom?!

,,Viem, čo sa ti preháňa hlavou. Kašli na to, nikdy na to neprídeš. Bolo mi potešením byť s tebou tých pár dní a hrať sa na šťastnú rodinku. Niekedy si to zopakujeme, láska."

Toto prekračovalo všetky moje medze, hranice a bohviečo ešte. Všetky slzy sa mi už minuli, naplakala som sa dosť. Už mi zostal len hnev.

,,Kam si myslíš, že ideš?!" zapišťala som a potiahla ho za rukáv.

,,Idem sa zbaliť. Odchádzam."

Vytrhol sa mi, ale ja som sa nevzdávala. Rozbehla som sa za ním a prispôsobila chôdzu k tej jeho. V žilách mi koloval hnev a nenávisť nasmerovaná priamo na pána dokonalého kráčajúceho vedľa mňa.

,,Vieš, na čo som prišla?" spýtala som sa ho po chvíli.

,,Neviem," sarkasticky zatiahol a pozrel na mňa.

,,Veď ty si korunovaný hajzel."

Na malú chvíľočku som mala pocit, že ho to urazilo. Už som skoro z toho mala dobrý pocit, že som ho niečím odrovnala.

,,Je mi cťou. Kde mám korunu?" zavtipkoval a vykúzlil ten krásny úsmev. Mne do smiechu dvakrát nebolo.

,,Hneď by som ťa korunovala, ale nemám ti dať akú."

Len mňa pozrel a potom sa znechutene odvrátil.

,,Si najväčší klamár na svete, k tomu hajzel, chuj a podvodník! Už nikdy ťa nechcem vidieť! Bastard!"

,,Tvoje želanie je mi rozkazom," šepol a zavrel sa do pracovne, ku ktorej sme počas rozprávania prišli. Oprela som sa o stenu a čím viac som premýšľala, tým viac sa ma zmocňoval hnev.

Hnev namierený na toho človeka schovaného za dverami.

S kapitolou meškám len deň!😀
Na túto kapitolu som sa tešila už dlho, dobre sa mi písala. Čo na ňu vravíte?
Ďakujem za všetko, ani neviete ako ma vaše slová posúvajú ďalej💖
Baruš