,,Možno trochu," pripustila som nesmelo a pohladila ho po líci. Nos vyzeral lepšie, ale stále ma mrzelo, že som ho udrela tak silno. Jasné, zaslúžil si to, ale nemusela som to až tak prehnať.

,,Tak trochu, čo?" naťahoval ma a popritom sa tichučko smial. Jemne som ho postrčila, aby si zo mňa neuťahoval.

,,Tak viac! Naozaj som sa o teba bála," vykríkla som, keď na mňa upieral spýtavý pohľad.

Bolo to veľmi nepríjemné, cítila som sa ako na výsluchu. Potom, ako som dopovedala, sa usmial a ukázal svoje dokonalé biele zuby. Pokrútila som hlavou a chcela sa postaviť, ale on ma potiahol späť. Tak som dopadla na posteľ a Daniel mi pootočil hlavu. Bradu mi chytil do dvoch prstov, trochu sa naklonil a venoval mi sladký bozk. Hmm...

Privrela som viečka a vychutnávala si túto chvíľu. Cítila som sa ako stredoškoláčka, možno ešte trochu mladšie. Proste, bola som dievča, ktoré dostalo svoj prvý bozk od chlapca, ktorého miluje. Svojimi pocitmi som si nikdy nebola istá, ale táto myšlienka ma donútila premýšľať nad tým. Naozaj ho milujem? Nie, určite nie. Priťahuje ma, o tom nie je reč, ale nemohla by som povedať, že vo mne vzbudzuje takýto hlboký pocit, akým je láska.

Oprela som sa do toho bozku, naše jazyky sa opäť stretli a predvádzali svoj do detailov prešpekulovaný tanec. Pritiahol si ma bližšie k sebe, rukou som mu prechádzala po vypracovanom hrudníku, ale zastavila som sa, keď som narazila na stehy.

,,Daniel... nemali..."

Nedokázala som poriadne artikulovať, pretože ma neustále bozkával. Na krk, kľúčnu kosť a popritom mi stíhal väzniť pery v jeho mučivo slastnom bozku. Na chvíľu prestal a vášnivo sa mi zahľadel do očí.

,,Čo, Amelia? Veď tu nikto nie je."

,,Ale... Ale veď si po operácii, Dan..." habkala som, nechcela som mu ublížiť ešte viac.

,,Čo je ťa po tom, že som po operácii?! Chcem ťa, Amelia. Tu a teraz!" skríkol, totálne vytočený.

Zaskočene som sa od neho trochu odtiahla. Toto si ku mne nebude dovoľovať!

,,Čo je ma po tom, ty idiot?! No asi nič! Očividne! Skoro si umrel, Dereck ťa postrelil, bol si zranený! Chcel sa radšej zomrieť? Mal si mi to povedať! Ani by som sa neunúvala-"

Zrazu sme boli na sebe nalepení a Daniel mi drvil pery v bozku. Potiahla som mu vlasy, zatiaľ čo on ma opantával.

,,Prečo si taká otravná?"

Znova si privlastnil moje pery, ani ma nenechal vydýchnuť. Nestíhala som chytať dych, bola som uväznená.

,,Milujem ťa."

Práve v tomto momente vstúpil Trevor ako veľká voda, nezaklopal, ani nič. Práve vtedy, keď sa mi Daniel vyznal. Nemal to z liekov? Predsa ho niečím určite ,,oblbli". Odtiahla som sa od neho, ale on mi aj tak chytil ruku, akoby mi chcel svoje predošlé slová potvrdiť. Srdce sa mi divoko rozutekalo niekam preč do iného sveta.

Príliš som bratskú konverzáciu nepočúvala, na to som bola veľmi zmätená. Na nič som sa nevedela sústrediť, hlavou sa mi stále prehrávali Danielove slová. Myslel to vážne? Nie, nemohol. Nedokázala som tomu uveriť. Dobre, v poslednej dobe bol veľmi zvláštny a dosť sa zmenil. Ale že by ku mne niečo cítil? Cítila som k nemu ja to isté?

,,Nezostanem v nemocnici!" zakričal Daniel, a tak ma priviedol duchom späť do nemocničnej izby.

,,Ale, Dan, lekár povedal, že-"

,,Vôbec ma nezaujíma, čo povedal nejaký kretén v bielom plášti!" prerušil ho a popri svojom výbuchu rozhadzoval rukami do strán.

Pod nemocničnou košeľou sa to nedalo určiť, ale bola som si istá, že mu to spôsobuje bolesť, súdiac podľa jeho výrazu. Krčil obočie až sa mu v strede spojilo a stále niečo vykrikoval. Znova skrivil pery do zvláštneho úškľabku. Tipovala som, že si práve roztrhol stehy. Pokrútila som hlavou, ale nechala som ho na pokoji. Nech sa prizná sám.

,,Daniel, prikázal ti tu zostať Karl. On ťa zapísal, že tu zostaneš až do pondelka..."

Zvyšok sa mi počúvať nechcelo, konečne som zistila, ako sa volá ich súkromný lekár. Rukou som si prečesala vlasy, ľutovala som, že som si nevzala gumičku.

,,Ja tu nebudem trčať do pondelka! To je päť pojebaných dní! Vieš, že nemocnice neznášam, ktokoľvek tu môže prísť na to, kto som, keď som zraniteľný," znova zakričal Daniel, ale už nerozhadzoval rukami. Hmm, prečo asi... Ten idiot je taký tvrdohlavý.

,,Daniel," zapojila som sa do rozhovoru. Keď sa na mňa pozrel, pokračovala som.

,,Keď ti to lekár prikázal, mal by si tu zostať. Je to to najlepšie riešenie a navyše... sem môžu presťahovať Wivien."

Dlho nič nepovedal, len na mňa pozeral a Trevor sa do toho asi miešať nechcel.

,,Dobre..." podvolil sa nakoniec a mne spadol kameň zo srdca. Jeden problém vyriešený.

,,Idem teda vybaviť prevoz Wivien," povedal Trevor a pri odchode pozrel na Daniela, ktorý si v tom momente sadol. ,,Lež!" prikázal mu a zabuchol dvere.

,,Kde sme to skončili?" ozval sa, keď si ľahol.

Rozbúchalo sa mi srdce a do toho som sa navyše rozkašľala. Podišla som k nemu tak, aby na mňa nedočiahol. Jasné, že ma chcel chytiť, ale bola som v dostatočne veľkej vzdialenosti. Naťahoval ruky, a keď sa znovu zatváril mučivo, tak som usúdila, že je načase čeliť problému číslo dva. Podišla som k nemu bližšie a naklonila som sa. Na tvári sa mu objavil široký úsmev, akoby zabudol na bolesť. Košeľa bola dosť široká, tak som mu ju odhrnula. Uvidela som krvavé stehy prelepené gázou. Bohužiaľ mu tá krv presvitala, takže som to videla.

,,Dan, pretrhol si si stehy," skonštatovala som. Snažila som sa pôsobiť pokojne, nepanikáriť.

,,No a? Som tu do pondelka. O to sa niekto postará," zavrčal zhnusene, akoby som za to mohla ja.

,,Veď sa ti to môže zapáliť!" zakričala som a už som bola na odchode, že niekoho zavolám.

Niečo za mnou zakričal: ,,Tie predošlé slová som myslel vážne."

Dvere sa zabuchli a nič viac som nezachytila. To mi dal teda čo na premýšľanie... Na chodbe som našla jedného doktora. Najprv hundral, ale potom sa za ním pobral. Nešla som s ním, ale zamierila som k východu. Potlačila som otáčacie dvere a vyšla von na čerstvý vzduch. Bola už tma a chladno. Striaslo ma a tak som si pritiahla kabát bližšie k telu.

,,Ale, koho to tu máme?" ozvalo sa za mnou, až som nadskočila.

Obrátila som sa a zbadala som Caru. Odhrnula som si vlasy, ktoré mi vietor rozfúkal do tváre.

,,Cara," zašomrala som.

,,Ty suka!" zavrešťala na mňa.

Čože? Založila si ruky v bok. Čudovala som sa, že jej nie je zima. Na sebe mala to isté čo v Danielovej izbe, nemala žiadny kabát. Pokrčila som plecami.

,,On je môj," povedala až príliš sebavedomo.

Tvoj?

Začala som sa smiať, až som sa prehla v páse a podopierala sa rukami v kolenách. Prišlo mi to neuveriteľne smiešne, ona netušila ako veľmi.

,,Zlepšila si mi deň... Tak-tak dlho som sa... už nezas... nezasmiala," nadychovala som sa a vydychovala popri rozprávaní. Smiech ma vyčerpal. Musela som si zotrieť slzy z líc, čo mi stihli vyhŕknuť.

,,Čo si to dovoľuješ?! Kým si tu nebola, ja som bola tá, ktorá robila Dav-" zasekla sa, pretože si uvedomila, že sa tak nevolal, ,,spoločnosť. Ak vieš, čo tým myslím."

Keď dopovedala, žmurkla na mňa. Z jej slov mi zostalo zle, ale preglgla som to a hrdo vypäla hruď.

,,Počúvaj ma, Cara, jednoducho sa zmier s tým, že ho už sex s tebou nudí. Si preňho príliš nezaujímavá, nudná, fádna... Mám pokračovať?"

Teraz si založila ruky na prsiach a zamračila sa.

,,Nejaká si múdra, maličká. Určite ťa pred niečím zachránil a teraz mu je ľúto, nechať ťa ísť. On ťa iba ľutuje. S tým vzhľadom ho nemôžeš priťahovať..."

Stačilo. Počas jej rozprávania sa vo mne nahromadilo toľko hnevu, že by som ho bola schopná rozdávať. Vydala som zo seba zúrivý rev. Vo vrecku kabáta som nahmatala to, čo som potrebovala a priblížila som sa k nej. Keď ma zbadala, ako nad ňou stojím s nožíkom v ruke ako anjel pomsty, zvrieskla. A ja som ďalej neváhala. Nikto ma nebude urážať a zosmiešňovať!

Ahojte😇
No toto by mal byť ten veľký zlom v príbehu... No uvidíte😄
Veríte Danielovi ohľadom jeho citov k Amelii?
Budem rada za každý read, vote a názor. Ďakujem za podporu💖
Baruš