Derecka sme spolu s Trevorom zabalili do starého koberca. Prišlo mi to síce trochu barbarské, ale Trevor očividne vedel čo robiť v takých situáciách. Prehodil si ho cez plece s tým, že ho ide odpratať. Chcela som byť nejako nápomocná, tak som aspoň začala utierať schody od fľakov červenej krvi. Počas toho procesu moje citlivé ušné bubienky zachytili sirénu sanitky. Následne na to odvážali Daniela po schodoch na nosidlách. Našťastie bol pri vedomí, tak som sa stretla s jeho pohľadom. Upokojujúco som sa naňho usmiala.

,,Už som vám, dopekla, povedal, že nejdem do nemocnice!" zrúkol a s bolestnou grimasou si začal sadať.

Pustila som všetky veci, čo som držala, a rozbehla som sa za ním. Medzitým ho ostatní lekári upokojovali. Niečo si šepkali s pohľadom upreným na mne.

,,Pán Willson, upokojte sa. Guľku treba vytiahnuť," poučoval ho jeden starší a vzápätí zvrieskol, keď uvidel, že sa Daniel posadil.

,,Nie, nie! Nehýbte sa!"

Rukou mu pokynul, aby si ľahol a Daniel ho poslúchol, aj keď so znechuteným výrazom. Podišla som k nemu a stisla mu ruku, v snahe donútiť ho upokojiť sa. Podľa mňa mu nervy a stres nepomáhali. Hneď potom zatvoril oči a sanitári sa mi aj s ním stratili z dohľadu.

,,Bude v poriadku, slečna. Som rád, že si konečne niekoho našiel," zastavil sa pri mne ten súkromný lekár a stisol mi plece.

,,Ako viete...?"

Nestihla som ani odpovedať, keď ma prerušil: ,,Videl som vaše pohľady, slečna. A všimol som si, že okrem strelnej rany mal aj zlomený nos."

Zostala som vykoľajená. Pohľady? Zapýrila som sa a nevinne sa usmiala.

,,To je moja práca."

Lekárovi trhlo kútikmi úst, ale snažil sa nezasmiať. Aj tak som mohla vidieť jeho hravé iskričky v očiach. Potľapkal ma po chrbte.

,,Viete, slečna, niekedy ho treba usmerniť."

Poslednýkrát na mňa pozrel a s úsmevom na perách odišiel preč. Pravdepodobne išiel spolu so sanitkou do nemocnice. O niekoľko minút sa ozvala siréna, čiže som konečne mohla vypustiť všetok zadržiavaný vzduch z pľúc.

***

Po celkovom uprataní a vyleštení sídla Willsonovcov sme sa s Trevorom vybrali do nemocnice skontrolovať jeho súrodencov. Skoro som v tej pohodlnej limuzíne zaspala, ale Trevor ma veľmi nešetrne prebudil. Ich súkromný vodič išiel zaparkovať do podzemnej garáže a my sme sa ocitli pred veľmi veľkou budovou. Nemocnica, čo iné. Jedna z tých najdrahších.

Konečne som bola po dlhej dobe na vzduchu, ale ani som si to nemohla vychutnať, pretože sme sa náhlili dovnútra. Rýchlo som nasala vzduch mesta do nosa a vzápätí ma už Trevor ťahal za ruku dnu. Prešli sme sklenými dverami a moje oči oslepila samá bieloba. Zažmurkala som a snažila sa spamätať, ale nedal mi šancu. Uchopil mi ruku pevnejšie, až ma to zabolelo – čudovala som sa, kde nabral takú silu – a bežal k výťahu. Keby mu tak ide o život svojho brata, logicky by vybehol aj po schodoch.

,,Existujú aj schody," zašomrala som si popod nos.

,,Môžeš ísť sama na tridsiate poschodie," odpovedal mi, aj keď som nechcela, aby ma počul.

Pokrútila som hlavou. ,,Nie, ďakujem."

Výťah zacinkal, keď sa ocitol na našom poschodí – prízemí – a dvere sa otvorili. Išli sme sami, nikto k nám nepristúpil. Pomaly sme sa blížili na to správne poschodie a vlastne aj na to posledné. Znova sa ozvalo to cink a vystúpili sme na tridsiatom poschodí.

Trevor odišiel za niekým spýtať sa, kde ležia jeho dvaja súrodenci, zatiaľ čo ja som zostala čakať. Sadla som si na pohodlnú sedačku zelenej farby a hlavu si oprela o stenu.

,,Slečna?" vyrušil ma hlas, už som zaspávala.

,,Áno?" ozvala som sa a rozlepila oči. Zaostrila som sa postavu predo mnou. Aha, ten súkromný lekár.

,,Chceli by ste vidieť Daniela?"

Prikývla som možno až príliš horlivo, na čo sa doktor usmial. Postavila som a on mi išiel ukázať jeho izbu. Nešla som Trevora ohlásiť, lebo ma nezaujímal.

,,Je stabilizovaný, podstúpil operáciu, pretože mu guľka pretrhla šľachy, ale zotaví sa. Nos sa mu už tiež hojí," vysvetľoval mi po ceste.

Bola som rada, že ma zamestnával, že som nemusela myslieť na niečo horšie. Aj keď ma uistil, že prežije, stále ma sužovali otázky, či je naozaj mimo ohrozenia života. Zahli sme doľava, kde ma zaviedol až na koniec.

,,Táto izba je jeho. Nebuďte dlho, potrebuje odpočívať."

Prikývla som a na tvár sa mi usadil úsmev.

,,Nechám vás osamote."

,,Ďakujem."

Keď sa vzdialil, stlačila som kľučku a chystala sa otvoriť dvere, ale niečo som započula.

,,Ty sa nevoláš Dave?!" zvrieskla nejaká žena, ale okamžite mi doplo, kto to bol.

,,Cara..." zachrapčal Daniel, až mi podskočilo srdce.

Žije. Nechala som ruku na kľučke, táto scénka sa mi začínala páčiť. Nastražila som uši.

,,Nič mi nehovor!" skríkla, niečo spadlo s rinčaním na zem. Snáď to po ňom nehodila... Či?

,,Cara, počúvaj ma-"

,,Nie, si obyčajný klamár!"

,,Nekrič tu po mne!" ozval sa jeho hromový hlas. Aha, pán mafián sa prebúdza. Dievčina stíchla. ,,Ako si sa dozvedela, že som tu?"

,,Išla som k tebe, keď som videla, ako ťa nakladajú do sanitky. Tak som ťa sledovala až sem."

,,To si nemusela," zašepkal. Prečo šepká? Nalepila som sa uchom na dvere a nedýchala.

,,Čo sa ti stalo?" vyzvedala.

Počula som nejaké šuchtavé kroky.

Ani sa k nemu nepribližuj, suka!

Srdce sa mi rozbúšilo, nevedela som, čo sa to deje s mojimi emóciami.

,,To nie je tvoja starosť."

Vydýchla som si, keď kroky zastali. Danielov hlas bol chladný, zrejme to vytušila aj ona.

,,Dav-" uvedomila si, že to nie je jeho meno, ,,ako sa vlastne voláš?"

Počula som jeho hlboký trhaný nádych. ,,Ani to nie je tvoja vec, Cara."

Rozhodla som sa vstúpiť do miestnosti, zábavy bolo dosť. Dvere trochu zavŕzgali.

,,Láska," zvýskla som prehnane a to len preto, aby som ju naštvala. Niekde hlboko vnútri sa mi ale to oslovenie zapáčilo.

Bruneta sa na mňa pozrela. Hodila na mňa snáď ešte zhnusenejší pohľad ako minule. Naposledy keď sme sa videli, bola skoro nahá. Teraz mala na sebe priliehavé šaty, ktoré jej obopínali tie správne krivky. Potom som sa pozrela na seba. V tom zhone som si nechala Danielovu košeľu, ktorú mám teraz zastrčenú do nohavíc a pred chladom ma chránil čierny kabátik. Oproti nej som musela vyzerať nevkusne, ale chcela som jej to dať vyžrať.

Daniel na mňa stále zmätene pozeral, asi za to oslovenie. Tak, aby si ma Cara nevšimla, som naňho žmurkla. Pochopil. Na tvári sa mu objavil úsmev, ktorý sa mu odrazil až do očí.

,,Amelia," vydýchol a úsmev sa mu rozšíril.

,,Čo tu zas robí tá ženská?"

Tentoraz som sa neplánovala rozplakať ako minule.

,,Je na odchode, zlato."

Uprel na ňu pohľad. Rozhorčene dupla nohou vo vysokých topánkach. Daniel ju vyprevádzal pohľadom, zatiaľ čo klopkala podpätkami po podlahe.

,,A už sa nevracaj!" zakričala som. Zabuchli sa za ňou dvere.

Hneď ako odišla, ozval sa za mnou hurónsky smiech Daniela. Prekvapene som sa otočila, neschopná zo seba niečo dostať. Na sebe mal tú otrasnú nemocničnú košeľu. Vidieť ho takéto uvoľneného a pocit, že som za to mohla ja, ma zahrial pri srdci.

,,Amelia," znova ma oslovil. Podišla som k nemu bližšie.

,,Daniel," zopakovala som to po ňom. Nakoniec som mu vyplazila jazyk.

,,Dnes si nejaká hravá," poznamenal.

,,Som rada, že si v poriadku," priznala som a posadila sa na nemocničnú posteľ.

,,Takže si sa o mňa bála?"

Ahojte♥
Konečne som si našla čas na dopísanie tejto kapitoly. Minulý týždeň som mala narodeniny, preto nebola kapitola. No čo? Ako sa vám páči?😱
Baruš