Pohmýrila som sa a zistila som, že ležím vo veľmi nepríjemnej polohe. Zívla som, rukou som sa odtlačila a pod prstami som zacítila látku. Znova som unavene zívla, pretrela si oči a pozrela sa na ruku. Držala som kus z trička. Zmätene som zatrepotala mihalnicami, v snahe spomenúť si, čo sa stalo. Keď mi tie skutočnosti udreli do hlavy, znenazdania sa mi rozbehlo srdce ako o život, akoby mi chcelo vyskočiť z hrude. Uprela som pohľad na osobu vedľa mňa.

Hnedé vlasy, mierne strnisko, plné pery... Och, veď to je Daniel!

V panike a v šoku som sa postavila, pristúpila som mu nohu, ale ním ani nehlo. Vydesene som začala kričať jeho meno, ktoré sa odrážalo od stien a vyznelo to, ako keby naňho kričalo viac ľudí naraz. Mala som chuť si vytrhať všetky vlasy. Nedokázala som ho prebudiť. Mobil, ktorý som predtým použila, teraz hlásil tú nenávidenú formulku zapojte nabíjačku. Akonáhle som ho odblokovala, obrazovka stmavla a telefón sa ponoril do ríše snov. Vydala som priškrtený zvuk, niečo medzi kvílením a vrčaním nejakého dravca. Možno som bola na smiech, ale moje srdce zvierala panika, nohy som mala ako zo želatíny – ledva som sa na nich udržala – a ruky sa mi triasli, ale nie od zimy.

Na zátylku mi povyskakovali chĺpky do pozoru, keď som začula nejaký šuchot. Trupom som sa otočila za zdrojom hluku, ale opäť som nikoho nezbadala. Otočila som sa späť a uprela pohľad na Daniela. Hlava mu klesla až kdesi na plece, každú chvíľu hrozilo, že sa zošuchne nabok. Pridržiavala ho len stena.

Od schodov som zbadala prichádzať nejakú postavu a v záchvate sebaobrany som schytila Danielov krvavý nôž do rúk. Držala som ho pevne aj napriek svojím roztraseným rukám. Žmúrila som, pretože postava bola ešte stále ďaleko, kam som nemala šancu dovidieť. Keď sa konečne vynorila z tieňa, podľa siluety som určila, že ide o muža. Pritiahla som si nôž bližšie k telu, akoby ma mal zachrániť. Zaujala som bojový postoj tým, že som rozkročila nohy a skrčila sa. Bála som sa, že by to mohol byť Dereck, aj keď som mu nedávala veľkú šancu na prežitie. Bol smrteľne ranený. Postava sa svižným krokom približovala a čím bližšie bola, tým rýchlejšie som ustupovala. Už som sa skoro chrbtom dotýkala steny. Keď bol už muž pri mne, viditeľne som si vydýchla. Nebol to Dereck. Ale potom ma znova celú premohol strach, pretože to mohol byť hocikto. Nepriateľ Willsonovcov, Derecka...

,,K-kto ste?" šepla som a vystrčila nôž pred seba na znak toho, že sa viem brániť. Muž zdvihol ruky nad hlavu v obrannom geste a usmial sa na mňa.

,,Som súkromný lekár rodiny Willsonovcov."

Spomenula som si na náš rozhovor a na Danielov prísľub, že si nechá ošetriť nos. To sa mi zdalo vzdialené, akoby sa to udialo pred niekoľkými mesiacmi, nie dňami.

Prikývla som a on dodal: ,,Poslal ma Trevor, vraj má Daniel problém."

Pri zmienke jeho mena mi telom prebehol kŕč, srdce mi stlačila akási neviditeľná ruka a chystala sa ho roztrieštiť na márne kúsky.

,,Kde je ranený?" spýtal sa pán doktor. Odstúpila som a umožnila mu výhľad na dotyčného. Podišiel k nemu nahmatal mu pulz.

Ach, ja hlúpa, to mi ani nenapadlo!

,,Koľko minút už nedýcha?" povedal to takým hlasom, akoby sme sa bavili o počasí, nie o niekoho živote.

,,N-neviem," zakoktala som a nervózne si žmolila prsty. Otočil sa ku mne s rozšírenými zreničkami. Na malý okamih som sa preľakla.

,,Neviete?" začudoval sa so zdvihnutým obočím.

Pokrútila som hlavou. Fakt, že som zaspala, som nespomenula. To by nenarobilo žiadnu dobrotu, len škodu. Lekár si povzdychol a čupol si k Danielovi. Zdvihol mu viečka a z kufríka, – ktorý som si predtým nevšimla – niečo vybral. Niečím mu zasvietil do očí. Na to, že môže prísť o život, si pán doktor dával načas.

,,Bude... v poriadku?" spýtala som sa a podišla som trochu bližšie. Všimla som si, že Danielovi sa začala dvíhať a klesať hruď.

,,Bude. Stratil veľa krvi, ale opäť začína dýchať, aj keď prerývane. Potrebuje transfúziu krvi, ale budem ho musieť previezť do nemocnice, čo sa mu nebude veľmi páčiť."

Úplne mi stačilo to jedno slovo bude. Nechápala som, prečo sa Danielovi nebude páčiť v nemocnici, aj keď je pravda, že kázal Trevorovi dostať odtiaľ Wivien.

,,Budete potrebovať pomoc?"

Pokrútil hlavou, ale to som už bola na polceste preč. Zabočila som za roh a ocitla sa navrchu schodiska. S tlčúcim srdcom som po ňom zbehla dole, stále som sa obzerala, či nenájdem mŕtveho Derecka.

Po niekoľkých mesiacoch sme sa s Ruby natoľko zblížili, že som už nemala výčitky svedomia, že jej klamem. Lekári ma prestali dopovať liekmi, asi sami usúdili, že to nepomáha. Usúdili, že zostanem naveky takáto. Zlá, krutá, šialená Amelia...

Dni sa míňali ako voda a na psychiatrii som sa začínala nudiť. Nemala som čo robiť. Väčšinu detí prepustili, keď videli dobrý výsledok. Zostalo nás pomenej, možno desať. Videla som aj na Ruby, že je akási nesvoja, vyhýbala sa mi a málo sme spolu komunikovali. Všade chodila so sestričkami a s lekármi o niečom diskutovali za zavretými dverami kancelárie.

Keď som prechádzala chodbou a ako vždy sa mi všetky deti vyhýbali oblúkom, niečo som započula. Podišla som bližšie a zastala som za pootvorenými dverami. Na posteli sedela jedna sestrička a oproti nej na druhej posteli Ruby. Vlasy mala spletené do krásneho vrkoča, ktorý som jej potajme závidela.

,,Vieš, Ruby, Amelia nie je také normálne dieťa. A keďže sa zajtra vraciaš domov po úspešnej liečbe, mala by si sa jej vyhýbať. Ona sa odtiaľto nikdy nedostane," vysvetľovala sestrička horlivo, zatiaľ čo Ruby prekvapene zhíkla.

,,Ale prečo?"

,,Ona zabila svoju matku a o otcovi sme nič nenašli. Možno niekde ukryla jeho telo."

Na to sa Ruby rozplakala, počula som jej vzlyky a fňukanie.

,,A ja som si myslela... Boli sme najlepšie priateľky. Ona je zlá..."

Keď to dopovedala, rozbehla sa preč a mňa stojacu za dverami si ani nevšimla. Očividne si vzala sestričkine rady k srdcu. V tej chvíli som všetkých znenávidela. Túto psychiatriu, sestričky, lekárov, personál, deti a hlavne Ruby. Pochytil ma taký hnev, až som sa roztriasla a rozbehla som sa za ňou. Našla som ju v našej izbe, ako si balí veci.

,,Niekam sa ponáhľaš?" zasyčala som a podišla som k nej. Videla som strach v jej očiach a odpor voči mne.

,,Idem domov," odvetila a pokračovala v balení.

Myslela si, že jej neublížim, ale mýlila sa. Všetci sa vo mne mýlili. Na stole som zbadala trojuholníkové pravítko, ktorým som len nedávno rysovala matematiku a vzala som ho do ruky.

Ruby bola otočená chrbtom, akurát trhala obrázok, ktorý som jej nedávno nakreslila. To ma ešte viac naštartovalo a s celou silou som jej to pravítko zabodla do chrbta. Ozval sa jej krik a hneď na to sa do izby nahrnuli všetky sestričky a bedákali nad stratou takého mladého života. Keď ma zbadali, ako tam stojím s úsmevom cez celú tvár a pokojom v duši, onemeli.

Potom jedna vyskočila a začala ma naháňať. Bola som ale mladšia a rýchlejšia, preto som jej rýchlo ušla. Dostala som sa do chodby, v ktorej som nikdy predtým nebola. Bolo tam otvorené okno. Nebolo zamrežované ako všetky ostatné v budove, prišlo mi to ako znamenie z neba. Zasmiala som sa a keďže sme boli na prízemí, vyskočila som.

Derecka som stretla o niekoľko mesiacov na to už ako šestnásťročná. Videl ma, ako kradnem v obchode nejaké potraviny, aby som prežila a odchytil ma za obchodom s taškou plnou nepotrebných vecí. Predavači ma ani len nevideli, nieto ešte chytili.

Oslovil ma so slovami: ,,Dievča, v tebe vidím potenciál."

A tak som sa stala vrahyňou na zákazky. Nikdy som neriešila, odkiaľ Dereck bral tie mená. Určite mu to hovorili nejakí boháči, čo si žiadali zabiť hentoho a onoho.

Keď som prešla celé schody, pod nimi som uvidela Derecka. Ležal na chrbte, ústa otvorené a pery zmodrané. Bol mŕtvy. Na maličkú chvíľu mi zastalo srdce a bolo mi ho ľúto. Potom som zbadala Trevora.

,,Zabil si ho?"

Pokrútil hlavou.

,,Pravdepodobne spadol zo schodov a vykrvácal. Preniesol som ho sem, nech nezavadzia."

Ahojte.
Som rada, že pridávam novú kapitolu v tom správnom termíne😁
Ako sa vám páčila? Ste rady, že to Daniel prežije?
Toto by mal byť posledný náhľad do minulosti, tak čo naň vravíte?😊
Baruš