Nevidela som nič. Viečka som mala tuho zavreté, no nespala som. Vedela som. že som sa vrátila naspäť do svojho života. To bola aj tá jediná vec, ktorú som v ten moment vedela. Nevedela som, kde som, aký je deň, koľko je hodín, no na to, aby som otvorila oči som sa necítila. Prišla som si na to moc slabá. Počula som tlmené hlasy, ktoré som nedokázala rozoznať a dozvuky hrmenia, a kvapiek, ktoré búchali o sklo. Tiež som vedela, že niekto okolo mňa neustále chodí, a že sa o mňa niekto stará, pretože som cítila, že mi niečo neustále merajú, a tak.

Dýchalo sa mi neuveriteľne ťažko. Keby že som prehovorila asi by zo mňa vyšiel zvuk pripomínajúci býčie múčanie. Samozrejme, že mi hneď došlo, že sa musel niekto pre mňa obetovať. Pre mňa, pre takú v podstate nepodstatnú osobu. Pre osobu, ktorá urobila nespočetne množstvo nenapraviteľných chýb. Lenže otázka znie: KTO? Myslím, že nebudem stokrát nadšená, keď to zistím.

Tiež som vedela, že niekto pri mne bol. Cítila som niekoho prítomnosť. Hlavou mi chodili všelijaké myšlienky no ani jedna sa nezachytila na dlho. Chcela som spať, no zaspať sa mi nedarilo.

Premohla som sa otvoriť oči. Prižmúrila som ich, aby si navykli na svetlo, ktorého aj tak nebolo mnoho, kedže von vyčíňala búrka. Rozhliadla som sa po zatemnenej miestnosti. Celkom dlho mi trvalo, kým som došla na to, kde sa nachádza. Bola som na ošetrovni. Rokfortskej ošetrovni. Na túto miestnosť zabudnúť jednoducho nejde. Okolo pobehovala madam Pomfreyová, a keď som otočila hlavu o niečo doľava, tak na stoličke sedela Lucy. Nik iný tam nebol. Usmiala som sa na svoju kamarátku a ona mi úsmev opätovala, no aj tak mala na tvári nejaký zvláštny výraz.

„Um, madam? Mohli by ste nás prosím nechať sa porozprávať osamote? Len na chvíľu," ozvala sa Lucy a pozrela sa na Pomfreyovú.

„V poriadku, ale nevyčerpajte ju moc," povedala lekárska sestra a odišla do svojej pracovne. Potom sa Lucy pozrela opäť na mňa.

„Ako sa cítiš?" spýtala sa ma.

„Som unavená," odpovedala som jej.

„Kto?" opýtala som sa nekonkrétne, tento raz ja.

„Myslíš-"

„Áno... Myslím kvôli komu.. sa teraz s tebou rozprávam.

„Mm......ja...." povedala potichu, že som jej nerozumela dobre.

„Čo?"

„Že um.....Ja som to urobila," zopakovala a zabodla pohľad do zeme. Mne prišlo, akoby mi niekto v ten moment vlepil facku.

„To...To si nespravila," zakoktala som, pričom mi moje oči pomaly zalievali slzy.

„Mm, spravila som to.... Pre teba.."

„Ale.. Ja...ja nemôžem prísť aj o teba!"

„Ely... To je v poriadku.." Sadla si ku mne na posteľ. Ja som sa o kúsok posunula a ona si ľahla ku mne.

„Nie je to v poriadku!"

„Ely.."

„Nechcem o teba prísť, Lucy," povedala som potichu a pritúlila sa k nej. Toľko rokov je moja najlepšia kamarátka, všetko sme zažívali spoločne, dokonca sa dá povedať, že sme spolu vyrastali a ja sa mám zo dňa na deň naučiť žiť úplne bez nej? Bez svojej najlepšej kamarátky? Prečo Merlin? PREČO?! Neudržala som sa a pustila som slzy zo seba von. Tá predstava — že sa jeden deň v blízkej budúcnosti prebudím a budem sa od toho dňa jednoducho musieť zmieriť s tým, že tu Lucy nie je — ma mučila. Nedokážem, nemôžem si to predstaviť.

„Oddýchni si," poznamenala potichu Lucy po chvíli a postavila sa z postele. „Pôjdem za ostatnými, že si hore," dodala, usmiala sa na mňa a opustila túto miestnosť. Nedokázala som jej odpovedať. Vedela som, že ten fakt budem musieť prijať. Že sa s tým budem musieť zmieriť. Neviem si ani predstaviť aké to bez nej bude, nie už prijať to, že sa to stane. Skvelé. Fakt skvelý život toto.

Posunula som sa na posteli o niečo vyššie a zotrela si tých pár sĺz. Len tak som ležala a pohrávala som sa so svojim prútikom, ktorý som si pri sebe našla, a pozerala som do blba. Vonku stále bola búrka a podľa zvuku hrmenia, ale aj podľa svetla z bleskov usudzujem, že búrka asi bola fakt silná. Akoby to počasie vystihovalo mňa. Taká malá búrka sa odohrávala v mojom vnútri. Všetky pocity sa navzájom bili a súperili vo mne.

Asi po piatich minútach, čo som ležala neprítomne v posteli, zo svojej kancelárie vyšla madam Pomfreyová a namierila si ti rovno ku mne. Posadila som sa a oprela sa o zad postele.

„Ako vám je?" spýtala sa, keď stála nado mnou pri mojej posteli.

„Ťažko sa mi dýcha a som unavená.." odpovedala som jej bez akejkoľvek emócie. Pozorovala som ju ako odišla a o malý moment sa vrátila s nejakým elixírom.

„Vypite to. Uľahči sa vám dýchanie," oboznámila ma s tým a podala mi fľaštičku.

„Mhm." Vzala som ju do ruky a ovoňala to. Nevoňalo to sto raz najlepšie, ale to je posledné, čo ma trápilo. Naraz som to vypila a prázdnu fľašku som podala naspäť Pomreyovej. Tu príšernú chuť som úspešne odignorovala. Neskolí ma predsa nejaká hnusná chuť elixíru. Posunula som si vankúš vyššie, aby ma netlačil zad postele a zízala som do blba.

„Kedyže odtiaľ budem môcť vypadnúť?" spýtala som sa neprítomne.

„Keď bude všetko v poriadku, tak aj dnes večer."

„A keď nebude?"

„Tak to vám neviem presne povedať, ale určite tu ostanete dlhšie," Ah, ani náhodou, dnes večer vypadnem z tejto miestnosti. No čo, nemám rada ošetrovne a nemocnice.

„Mhm." Nepáčilo sa mi to. Len čo som sa zobudila, všetko bolo na nič. Cítila som sa ako dementor. Mala som prísť o svoju najlepšiu kamarátku, musela som ešte niekoľko hodín ostať tu v tejto tvrdej posteli, pričom som chcela odtiaľ vypadnúť. Chcela som nájsť Draca, no nemohla som ísť ďalej než sú tieto štyri steny, chcela som, aby sa Lucy nestane to čo sa má stať, len kvôli mne. Chcela som ísť domov. Chcela som byť s rodinou a všetko im vyrozprávať, jednoducho toho bolo veľa na mňa. Chcela som toho mnoho, no nič som nemohla urobiť, pretože som trčala tu. Lepšie to už fakt byť nemôže.

Pomfreyová opäť zaliezla do svojej nory ako taký syseľ.. Skrátene, opäť odišla do svojej kancelárie a ja som osamela. A každý, kto ma pozná vie, že samota plus ja sa rovná nadpriemerné premýšľanie. Zaspomínala som do svojho útleho detstva a začala som si v hlave premietať každú jednu spomienku s Lucy. Nedokážem tomu proste uveriť. Nemôžem jednoducho uveriť, že ona, dievča čo malo toľko plánov do života sa všetkého vzdalo kvôli mne. Svojho života a svojho šťastia sa vzdala kvôli nejakej bielovlasej blbke. Um, moje sebavedomie akosi hlboko kleslo.

To som si vari už nevytrpela dosť? Kedy sa to skončí? Kedy mi konečne život prestane klásť pod nohy polená? Kedy Merlin, kedy?! To mám žiť takto, že každú chvíľu o niekoho prídem?

Ľahla som si na tú posteľ a pohrávala sa so svojimi vlasmi. Nikdy som si neuvedomila, aké dlhé ich mám. Tak som ležala, nudila sa a utápala sa v myšlienkach snáď hodinu. Možno aj viac, neviem, na hodiny som moc nepozerala. Jediná vec, ktorá bola v ten moment dobrá je, že som už normálne dýchala. Eventuálne.

Ďalšiu polhodinu som sedela na posteli a od tej prekliatej nudy som si zaplietala vlasy s tvárou úplne bez emócii. Akurát, keď som zložila ruky zo svojej hlavy, tak sa dvere do ošetrovne opäť otvorili. Trhlo to so mnou a pozrela som sa na dvere, pričom budeme ignorovať, že sa mi môj účes rozpadol. Dnu vošli štyria ľudia. Lexi, Lucy, Kiara a Draco. Až mi srdce poskočilo, že ich vidím, aj keď Lucy som videla. Neskutočne som bola rada, že ich vidím.

Zažmurkala som, aby som sa uistila, že som si ich nefantazírovala z toľkej nudy, a keď som si bola istá, že sa mi to nesníva, vyštartovala som z postele ako strela k nim, bez ohľadu na to, že som sa aspoň do večera mala šetriť. No a čo, toto mi za to stojí.

Rozbehla som sa a doslova skočila Dracovi do náruče, až to s ním trochu zamávalo dozadu. Potrebovala som ho! Jeho objatie, jeho vôňu, jeho lásku, jeho pery na mojich, jeho cit, jeho celého! Ta túžba bola neskutočná.

Jeho ruky sa okamžite obmotali okolo môjho malého telíčka a pritiahol si ma, čo najbližšie k sebe. Konečne! Chýbal mi. Tak strašne moc! Zadívala som sa do jeho sivých očí.

„El.." zašepkal. Postavila som sa na špičky, vzala jeho tvár do rúk a pritiahla si ju k svojím perám. Bozk mi bez váhania ihneď opätoval a mne prišlo, akoby som v sebe našla to stratené. Konečne, konečne, KONEČNE!! Pritiahol si ma k sebe ešte viac, že medzi nami už nebola snáď žiadna medzera. Toto mi už nikto nemohol odo mňa odoprieť. Nedovolím to. Konečne sme spolu. Konečne je po všetkom – eventuálne – a my môžeme byť spolu ako normálny ľudia. Chcela som ho len držať nikdy nepustiť.

Stiekla mi kvapôčka slzy po tvári. Chcelo sa mi plakať, tak som plakala. Odtiahla som sa a zo zoslzavenou tvárou som sa pritúlila k jeho hrudi. Tak strašne moc som ho milovala a neuveriteľne moc mi chýbal. Všetci mi naozaj neskutočne chýbali, ale toto bolo iné. Plakala som, ani neviem prečo, dôvodov bolo mnoho. Emócie sa vo mne len tak byli. Boli tu aj ostatný, viem, no tých vyobjímam hneď po tomto.

„Milujem ťa," šepol mi do ucha.

„Aj ja teba," tak isto som šepla a objala ho ešte väčšmi, a objatie mi ihneď opätoval. Pevne si ma pri sebe držal a ja som sa cítila taká milovaná...chránená. Tak neskutočne mi toto chýbalo! On mi neskutočne chýbal! Všetko mi neskutočne chýbalo. Chýbal mi môj starý život, no ten už nikdy nebude rovnaký. Bola som už dospelá, už som nebola malé dieťa a za všetko som niesla zodpovednosť ja.

Po nejakej chvíľke, kedy sme len stáli v objatí a ja som mu vzlykala v náručí, som sa odtiahla. Zotrela som si tie slzy a usmiala som sa na neho, pričom mi úsmev opätoval. Hoc som si tie slzy utrela, ďalšie si našli cestu von.

Prešla som k svojím trom kamarátkam a postupne som ich s rovnakou láskou vyobjímala a mne prišlo zrazu všetko také rovnaké. Aj keď, nikdy nič už nebude rovnaké. Všetko bude iné. Nebudem mať svoju najlepšiu kamarátku, otca, svoj starý život... Celý môj život mi mnohé dal, no mnoho mi aj vzal. A bola by som rada, keby mi už nič nebral, a už len mi dával to dobré.

Keď som bola skoro mŕtva v nejakom zvláštnom stave a mala som možnosť poznať svoju biologickú matku, tak som si uvedomila veľa vecí. Uvedomila som si ako strašne mi záleží na ľuďoch ktorých v živote mám. Na rodine, na priateľoch a tak ďalej. Že o nikoho z nich nechcem prísť, aj keď toto prianie nie je reálne. Že ich jednoducho milujem! Že chcem pre mne urobiť aj nemožné, aby sa mali dobre, a aby boli šťastný...

Život každému dáva mnoho. Tak isto nám aj veľa berie. Každému z nás. Mne napríklad vzal otca a najlepšiu kamarátku. Preto si musíme vážiť každého a všetko čo máme, pretože mihnutím oka o to môžeme prísť, a potom už bude neskoro ľutovať. Budete si to dávať za vinu, rovnako ako ja a bude vás to strašne ťažiť. Jedným mávnutím prútikom môžete prísť o všetko a vám neostane nič iba smútok a žiaľ. Preto vám radím: Vážte si toho čo-koho môžete v živote mať. Buďte k sebe milí a dávajte si najavo, že vám na tom druhom záleží, pretože raz príde bod, kedy toho človeka stratíme a vás zasiahnu výčitky, že ste mohli urobiť viac. Výčitky, ktoré budú trápiť len vás a nikto vám nebude už môcť pomôcť. Ten človek vám bude neskutočne chýbať a vy sa s tým budete musieť naučiť žiť. A to vravím z vlastnej skúsenosti. Verte mi, vážte si toho čo a koho máte a buďte za to radi a vďačný! Zoberte si túto radu k srdcu..prosím..

_______________________________________
So smútkom vám musím oznámiť, že toto je predposledná kapitola..:((

Niekdey v utorok večer alebo v stredu ráno vydám ďalšiu, poslednú kapitolu a vo štvrtok - presne na vianočné ráno vydám epilog a poďakovanie.... To je len na oboznámenie...

Takže ja idem písať lebo to do štvrtka nestihnem pri mojom tempe... Držte palce..

Patrí vám veľké ďakujem a majte sa.

-Vaša najužašnejšia Slytherin Queen, ktorá vás má rada <3 (aj mňa prekvapuje, v akej nálade plnej lásky som xD)
_______________________________________