„Chápem to správne, že teraz máme nájsť jej denník?" ozvala sa Lexi ako prvá po tom, čo Lucy dočítala list.

„Mm, predpokladám, že keď jej chceme nejak pomôcť, tak asi áno," odpovedala Kiara.

„Mali by sme si pohnúť. Merlin vie, kde je a koľko máme času," povedala Lucy a postavila sa spolu s ďalšími štyrmi ľuďmi.

„Ten denník...myslím, že ho mala zo sebou, keď sme hľadali horcruxi," prispel Harry informáciou.

„Áno, skoro stále si do neho čosi zapisovala," dodala Lexi.

„Myslím, žeby sme mali začať hľadať.." povedala Hermiona a taktiež sa postavila.

„....To sa jej vážne chcete hrabať v jej osobných veciach?" ozval sa Draco, ktorý tam doteraz ticho sedel.

„No, uznávam, že to nie je stokrát slušné, ale ako jej najlepšia kamarátka som sa jej vo veciach hrabala nespočetne veľakrát, takže no," povedala mu Lucy a pozrela mu odhodlane do očí. Sama nemala ani potuchu, kde sa v nej berie toľké odhodlanie, keď jej najlepšia priateľka leží v nejakom neidentifikovateľnom druhu kómy.

„Fajn," uznal Draco napokon, no nie moc nadšene. „Kde máme začať? Môže byť hocikde."

„Nevidel niekto z vás, kde si ten denník potom dávala?" opýtala sa Kiara a pozrela na Rona, Lexi, Harryho a Hermionu.

„Stále, keď ho zavrela, tak si ho vložila do toho je vaku, čo so sebou mala," poznamenal Ron.

„Vo vaku..." nahlas premýšľala Lucy. „Kde dočerta máme nájsť jej vak? Veď môže byť hocikde."

„Keď sme vyleteli z tej núdzovej miestnosti, tak som jej ho videla na chrbte," povedala zamyslene Hermiona.

„Mali by sme sa rozdeliť. Ten jej vak môže byť hocikde v hrade. Dokonca tu už ani nemusí byť."

„Kiara má pravdu, rozdeľme sa. Hrad je veľký, aj keď si myslím, že bude niekde pri núdzovke, vôbec to tak nemusí byť," predniesla Lucy svoju úvahu.

„A čo tak použiť privolavajúce zaklínadlo? Nemuseli by ste ho hľadať."

„Nápad dobrý, no na nič platný. Nepoznáte ju, ona si svoje veci stále mimoriadne chránila a môžem vám zaručiť, že to nebude fungovať. Musíme ho nájsť-"

„Ručne," dokončil Draco vetu za Kiaru.

„Dobre. Um, Draco, ty poď so mnou a vy sa nejak rozdeľte. A keby ste niečo našli nech niekto pošle patróna," povedala Lucy a pozrela na Draca. Ten nemo prikývol a následne sa obidvaja spoločne vybrali cez hrad, ktorý prechádzal rekonštrukciou, k núdzovej miestnosti. Kráčali vedľa seba mlčky a prezerali si napoly zrútený hrad. Nie žeby sa nechceli rozprávať, alebo aby nemali o čom. Bolo to naopak no obidvaja boli moc zahĺbený do svojich vlastných myšlienok, ktoré boli prakticky skoro rovnaké, až na nejakú reč zabudli.

„Myslíš, že tu niekde bude?" spýtala sa Lucy, keď spoločne s Dracom stáli na dlhšej chodbe pred núdzovou miestnosťou. Poobzerala sa naokolo a videla len zrútené kamene hradných stien, ktoré takto ostali po výbuchu.

„Neviem," odpovedal jej, pričom sa mu pred očami vybavila spomienka z pred troch dňoch, kedy mu tu na tomto mieste Elya vletela do objatia.. „Grangerová povedala, že keď vyletela z núdzovky, tak ten vak mala na chrbte. Ale keď z tej metly zosadla, rozbehla sa ku mne a skočila mi do objatia, tak viem, že ho na sebe nemala." pokračoval Draco s tichým hlasom. „Takže, buď je Grangerová ešte aj slepá, alebo tu ten vak niekde hodila a je niekde tu..."

„Draco," oslovila ho Lucy po minúte, čo stála a pozerala na neho. „Som tvoja kamarátka a viem ako sa musíš teraz cítiť a viem aj to, že to nie je pre teba ľahké, to ani pre mňa.... Jednoducho, môžeš mi kľudne povedať ako sa cítiš.." povedala a usmiala sa na neho, no keď neodpovedal, tak opäť hovorila. „Pozri, nájdeme jej vak, v ňom nájdeme denník, tam sa niečo určite dozvieme a prídeme na to, ako ju priviesť späť."

„Milujem ju..... A mám strach, že...keď sa nám ju aj podarí priviesť späť..... tak že bude iná. Že z nej bude iný človek a už to nebude viac tá Elya, ktorú som poznal. Že už to nebude ona, chápeš... A tiež aj či ju vôbec dokážeme nejak priviesť späť..." povedal Draco opäť tichým hlasom a jeho pohľad hypnotizoval známu stenu pred ním. Lucy pomaly prišla bližšie a objala ho.

„Verím, že ju dokážeme priviesť späť a že bude rovnaká ako ju poznáme. Hoc nikto z nás už nebude úplne rovnaký. Vojna zmenila každého, no verím v to, že Elyu dostaneme naspäť, a že bude rovnaká aká bola a že sa nijak nezmení.. Tak v to ver aj ty," povedela mu Lucy pošepky stále v jeho objatí.

„Mm.." Lucy sa vymanila a povzbudzujúco sa na neho usmiala.

„Musíš v to veriť.... A teraz poď hľadať, samo sa to nenájde," povedala a obidvaja začali mlčky prehľadávať chodbu.

„Nevieš aspoň ako to vyzeralo?" spýtal sa Draco, keď sa už asi desať minút hrabali v sutinách.

„Tak počítaj, že ružový, alebo fialový určite nebude."

„To mi došlo."

„Tak ja neviem. Predpokladám, že bol čierny, a asi skôr taký menší. Naozaj neviem," odpovedala mu na otázku a vzdychla si a zapozerala sa dopredu. „Alebo aj presne takto...." dodala zo zatajeným hlasom a rozbehla sa dopredu. Z pod kameňa niečo vytiahla a vrátila sa ku Dracovi.

„To je...ono?" spýtal sa.

„Um, asi áno," povedala, roztvorila vak a začala sa v ňom hrabať. „Práve mám pocit, že som nahmatala plyšového macíka," komentovala to s miernym pobavením v hlase. „A myslím, že som to našla..." Vytiahla ruku, v ktorej držala celkom hrubú knihu a v rýchlosti ju prelistovala. „Áno, je to jej denník," dodala a strčila vak aj denník Dracovi do rúk a vybrala si prútik.

Medzi tým, ako Lucy upravovala zrútené kamene tak, aby sa naň dalo sadnúť, tak Draco prelistovával denník.

„To ma naozaj, až tak nenávidela?" Spýtal sa Draco na oko ublížene, pričom zavrel denník a pozrel sa na Lucy, ktorá už sedela na kameni.

„Nooo. Ona stále omieľala o tom, ako strašne ťa nenávidí, ale ja ako jej najlepšia kamoška, som na nej videla, že k tebe niečo cíti. Aj keď ja osobne som jej to vravela, tak jej to trvalo dlhú dobu, kedy si to konečne priznala. Poď sadni si," ukázala na miesto vedľa nej. „A ja byť tebou, by som tie zápisky veľmi nečítala. Naposledy to skončilo tak, že ti poriadne vynadala a vymýšľala plán, ako ťa prizabiť," uchechtla sa a vzala si od neho denník.

„Ako môžeš byť taká optimistická? Tvoja najlepšia kamarátka leží na ošetrovni polomŕtva a ty sa správaš, akoby sa mala o hodinu prebrať!"

„Pretože práve to ma drží proti tomu, aby som podľahla emóciám. Urobila by som pre ňu všetko, aby sa prebrala... Všetko." Draco už neodpovedal a tak Lucy otvorila denník a pomaly začala listovať a čítať.

„Počkaj! Otoč to naspäť!" povedala Lucy Dracovi a on otočil stránku naspäť. „Pozri toto," ukázala na stránku. „,Auxiliu mea vitae contra mortem= zaklínadlo, ktoré dokáže zachrániť umierajúceho človeka z náruče smrti, avšak jedine výmenou za vlastný život. Čarodejník, ktorý dobrovoľne podstupuje túto najväčšiu obeť, má len jednu jedinú šancu. Pokiaľ zachraňovanú osobu miluje a dar jeho života vychádza z čistého srdca, človek postupujúci obetu nezomrie ihneď. Má najviac ďalšie dve týždne života, no postupne slabne, až pokým nezomrie. Postup je jednoduchý: Čarodejník, ktorý je ochotný sa obetovať musí svojím prútikom pomaly prechádzať nad hrudníkom zachraňovanej osoby, pričom pomaly a zreteľne vyslovuje znenie zaklínadla. Pokiaľ sa nič neudeje, tak osobu sa už nedá nijako zachrániť. (Človeku, ktorý sa o to pokúšal sa nič nestane) Zaklínadlo patrí k prastarej mágii,”ʼprečítala a pozrela na Draca.

„To je celkom dobrý nápad, nie?" spýtala sa Lucy zamysleného Draca.

„No, až na ten detail, že neviem, kde sa nájde človek, ktorý by bol ochotný to spraviť a ešte by to aj fungovalo," skonštatoval a znova si prečítal stránku denníka. „Inač povedané, sme tam, kde sme boli." Nastalo ticho. Draco, ten znova a znova čítal stranu a Lucy sa ponorila do vlastných myšlienok.

„Nebude tam ešte niečo?" spýtal sa Draco viac-menej sám pre seba a začal listovať, no keď zistil, že ostávali tri strany, kde boli len zápisky, vrátil to naspäť na danú stranu. „Musí predsa existovať aj iný spôsob,"

„Obávam sa, Draco, že toto je naša jediná možnosť.."

„Ale kto-" prerušil Draco pár minútové ticho.

„...Ja...Ja to spravím.." prehovorila hnedovláska s vážnou tvárou, kde bolo ľahko rozoznateľné, že si nerobí srandu.

„Čože?! Nie, to ti nedovolím!"

„Draco, toto je moje rozhodnutie, nie tvoje. A ja som sa práve rozhodla, že to pre ňu urobím."

„To predsa nemôžeš!"

„Vieš, že môžem, Draco. Možno sa to zdá ako unáhlene rozhodnutie-"

„Lebo to aj je unáhlene rozhodnutie!"

„Nechaj ma dohovoriť. Možno sa to zdá ako unáhlené rozhodnutie a ja viem do čoho idem a viem že tým pádom zomriem skôr ako som čakala. Ako som povedala, urobila by som pre ňu prvé i posledné. A chcem, aby tu bola, a bola šťstná."

„A to si myslíš, že bude šťastná, keď príde o teba? Keď ja prídem o teba, ako jednu z mála normálnych priateľov? Čo tvoj mama, rodina?!"

„Draco, to je v pohode. Oni to pochopia. Ja svoje rozhodnutie nezmením. Chceš predsa, aby žila, či?"

„Chcem! Ale keď-"

„Tak vidíš. Spravím to a HOTOVO," povedala rázne a Draco, hoc jasne nesúhlasil ostal ticho s pohľadom zapichnutým v zemi. Lucy ho úprimne objala. „Nevadí mi to. Urobím to pre jej-vaše dobro," šepla a pošúchala ho po chrbte

***

O pár dní sa celkom malá skupinka v podaní Rona, Harryho, Hermiony, Lexi, Kiari, Lucy a Draca zišla na ošetrovni. Lekárska sestra madam Pomfreyová bola vo svojej kancelárii. Bola tam aj Narcissa Malfoyová, ktorá sedela na vedľajšej posteli.

Nikomu sa plán, ktorý mienila Lucy previesť nepáčil, no taktiež jej ho nikto nevedel vyhovoriť. Dokonca ani Lucyna mama neuspela, keď sa jej to snažila vyhovoriť a ostala z toho celkom mimo.

Ani Lucy sama s tým nebola na sto percent zmierená, ale chcela to spraviť. A každý kto ju pozná, veľmi dobre vie, že keď si niečo zaumieni a rozhodne sa, tak už nikto to neovplyvní.

„Naozaj si to ešte nechceš premyslieť?" spýtala sa potichu Kiara.

„Nie, nechcem. Uvedomujem si, čo robím a robím to pre ňu," odpovedala je Lucy, rovnako tichým hlasom a pohľadom spočinula na Elyi.

Ostalo ticho. Draco, Lucy a Lexi stáli vedľa postele. Ron, Hermiona, Harry a Kiara sedeli na druhej posteli a Narissa sedela na ďalšej. Lucy prebehla v rýchlosti pohľadom po každom jednom z nich a nechápala načo tu všetci musia byť.

„Dobre, idem na to, nech je to čím skôr za mnou," povedala Lucy po ďalších minútach ticha. Vytiahla si svoj prútik a všetky pohľady skončili na nej. S hlbokým nádychom prišla k Elyi čo najbližšie. Roztrasenú ruku s prútikom v nej, dala nad bielovláskin hrudník, ktorý sa nedvíhal a celkovo dievča nejavilo žiadne známky života. Lucy urobila ešte jeden hlboký nádych.

„Auxiliu mea vitae...contra mortem," vyslovovala pomaly a takisto aj pomaly prechádzala prútikom nad Elyinou hruďou. Po odrieknutí sa však nič neudialo. Všetko bolo rovnaké. Akoby tieto slová nikdy neboli vyslovené. Lucy odstúpila od postele k Dracovi a so smutným výrazom sa na neho pozrela. Ten však mal pohľad zapichnutý na Elyi.

Všetci boli v tom, že to nezabralo, a že na jej záchranu je už neskoro.... Boli v tom možno ďalšie tri minúty a rovnako smutným pohľadom na ňu pozerali. Až dokým s Elyou náhle netrhlo a ona nezačala z ťažka a trhane dýchať.