* * *

Ako náhle som oči otvorila videla som samu seba. Pozerala som sa na svoje vlastné telo, ktoré ležalo v Dracovej náručí, ktorý ako som videla nechcel uveriť v ten fakt, že práve ja som ho, ich opustila. Ani ja som tomu nechcela veriť. Len tak som odišla preč.

Videla som Lucy, ktorá stála hneď vedľa môjho tela a z očí jej tielky slzy, rovnako ako aj ostatným, ktorý boli v ten moment pri mne.

Bolo mi to ľúto. Strašne. Opustila som ich. Iba tak. Chytila som Draca za ruku a pohladil ho po mokrom líci aj keď som vedela, že to už nemôže cítiť.

Stála som vedľa a pozerala sa na seba a na ostatných. Síce bol Voldemort mŕtvy, no bola som aj ja. Aspoň, že oni si užijú lepší život. Pocítila som dotyk na svojom ramene, čo som sa zľakla, pretože som nevedela, že je to možné, a že niekto tam je. Otočila som sa za seba a tam stála žena. Žena, ktorá sa až nebezpečne podobala na mňa. Bola pomerne mladá, malá, bielovlása, zelenooká, pekná... Podľa toho, že vyzerala takmer rovnako ako ja, no bola o niečo staršia som usúdila, že by to mohla byť moja biologická mama.

„Ma.. Mama?” zarazene som sa opýtala, no asi to vyznelo hlúpo. Usmiala sa, rovnakým štýlom ako som sa usmievala ja a prikývla. Ihneď som ju objala.

„Takže... Ja som teraz... Mŕtva?” spýtala som sa opäť.

„Nie. Ešte nie.”

„Ešte? Ako to? Akosi nerozumiem.” Zažmurkala som a snažila sa to pochopiť.

„Vidíš svoj prútik?” spýtala sa ma a ja som jej nemo prikývla. „A pamätáš si, čo ti povedal pán Ollivander, keď si si prútik kupovala?” Ach, to nemohla vravieť na rovinu?

„A-Áno. Vraj zo mňa bude mocná čarodejnica, a že môj prútik mi bude dodávať siliu, no len, keď ho budem mať pri sebe...”

„Presne tak. Medzi tým, ako si dneska bojovala a tebe ubúdala sila a energia, práve tvoj prútik zabezpečil to, aby ti dodával silu a aby si neskolabovala.”

„Áno, na to som prišla. Ale ako to súvisí s tým, že EŠTE nie som mŕtva, keď mám byť mŕtva? Prepáč, ale stále nerozumiem, na také veci moc mozog nemám.”

„Ach,” povzdychla si. „Na prútiku máš po latinsky napísané 'Až do konca boja'. A taktiež ti dodáva potrebnú silu. Teba zasiahla kliatba, ktorá zapríčini smrť. Nie okamžitú ako Avada Kedavra, ale pomalú. Keby si nebola na toľko vyčerpaná, teraz by si možno ešte stála na nohách, a keby sa v čas zohnal odborník, kliatbu by dokázal zrušiť...”

„A keby ho zohnali teraz? Dokázal by kliatbu zrušiť a ja by som mohla opäť žiť?”

„Obávam sa zlatko, že nie. Keďže si bola príliš vyčerpaná tak kliatba na teba pôsobila silnejšie ako na normálneho človeka a tým pádom si mala umrieť skôr.”

„No a kvôli čomu to ešte nie som mŕtva? A čo je vlastne teda so mnou, keď nie ešte nie som mŕtva?”

„To práve kvôli tvojmu prútiku. Ten ťa udržuje pri živote a práve ten ti nedovolí umrieť. Akoby cítil, že si ešte mladá, a že si máš ešte užívať život. Si akokeby v kóme. No nie tak úplne, pretože máš byť mŕtva. No nepotrvá to večne samozrejme. Keď sa im podarí zistiť to, že nie si úplne mŕtva a prídu na to, ako ťa dostať naspäť a budú s tým súhlasiť, tak...”

„Tak sa vrátim naspäť do svojho tela a budem opäť dýchať.” skočila som jej do reči, keďže mi to už asi došlo.

„Tak sa budeš môcť vrátiť do svojho tela a budeš opäť normálne žiť.” dopovedala.

„Skvelé. Aký dlhý čas majú?”

„Asi mesiac,” odpovedala mi na otázku. Prikývla som.

„No a ty vieš, aký to je spôsob?” znova som sa opýtala. Mala som toľko otázok.

„Viem,” odpovedala. Bola som ticho a očakávala som, že mi povie viac. Asi to vycítila a tak hovorila ďalej. „Ty to zaklínadlo, poznáš. A taktiež ho máš zapísané v svojom denníku.”

„A-A.. To ako všetko vieš? Ako vieš, že ho poznám a ako vieš, že ho mám v denníku?”

„Zlatko, bola som s tebou stále až do teraz. Zažívala som s tebou všetko.”

„Všetko? Úplne všetko? Akože...”

„Áno. Všetko.” Usmiala sa.

„Aha. Em dobre.” nervózne, no zároveň smutne som sa usmiala. „No. Vravíš, že to zaklínadlo poznám?”

„Áno. To zaklínadlo, by ťa dokázalo zachrániť. No musí sa niekto pre teba-”

„Obetovať,” dokončila som. „Áno, už si spomínam. To by ale znamenalo, že niekto, kvôli mne musí zomrieť, však?”

„Presne tak, srdiečko.” Nie, nechcela som, aby niekto zomrel, kvôli tomu, aby som ja mohla žiť. No zároveň som sa chcela vrátiť naspäť. Musel existovať aj iný spôsob.

„A neexistuje iný spôsob?” opýtala som sa no matka iba pokrútila hlavou.

„Chápem to správne, že keď neprídu na to, že som stále istým spôsobom živá, aj keď iba tak okrajovo a neprídu na to zaklínadlo, alebo ho odmietnu urobiť do mesiaca... Tak definitívne zomriem?”

„Áno.” odpovedala a smutne som sa pozrela na malinkú skupinku ľudí, pri mojom bezvládnom tele. Túžila som sa vrátiť naspäť, no nie za takú cenu, keď sa ma za mňa niekto obetovať. Prišla som k Dracovi a dala mu pusu do vlasov.

„Mô..Môže to cítiť?” spýtala som sa.

„Nie, nemôže.” Prikývla som a opäť sa tam pozrela. Dokonca som sa rozplakala. Videla som ako za mnou smutili a mne bolo z toho ešte viac smutno.

„Moja, neplač.” Objala ma mama. „Chyť ma za ruku, niečo ti ukážem.” Pozrela som sa na ňu, utrela si slzy a napokon sa chytila za jej ruku. Obraz pred očami sa mi totálne zmenil a zrazu som pred sebou nevidela zrútene steny Rokfortu, ale dom, kde som vyrastala.

„To sme sa teraz premiestnili?” spýtala som sa.

„Aj tak sa to dá povedať.” Stále ma držala za ruku a prešli sme bránkou a nakoniec aj dvermi od môjho domu, ktorý bol plný hluku.

V obývačke sa naháňali moji bratia, otec, vtedy ešte živý sa ich snažil ukludniť a mama stála pri mne. Bola som malá, o niečo menšia ako teraz, jedenásť ročná a držala som v ruke list. Usmiala som sa. Tento deň som si dokonale pamätala.

„Sme práve m mojich spomienkach, však?” spýtala som sa.

„Uhm, aj tento deň som prežívala rovnako ako iné s tebou. Videla som ťa rásť, byť šťastnú, smutnú, naštvanú..” Opäť som len nemo prikývla a pozerala sa na scénu.

„MAMA! PRIŠIEL MI LIST Z ROKFTORTU!!” Zakričalo moje mladšie ja na celý dom a začala som skákať a vískať od radosti. Spomínam si na ten skvelý pocit. „V SEPTEMBRI PÔJDEM DO ROKFTORTU!” od radosti som sa hodila otcovi okolo krku. Strašne mi tatko chýbal. Usmiala som sa a ďalej sa pozerala.

„Ahh, už aj tam nám budeš liesť na nervy.” Poznamenalo jedno z dvojčat.

„Ja vám pokoj nedám nikdy. Zapamätajte si. Elya Softgoodová, vždycky vyhráva!” uškrnula som sa a rozutekala som sa hore schodmi. Bola som strašne hyperaktivitná, ako pozerám.

„Kam bežíš?” spýtal sa ma ocko.

„Dať vedieť Lucy!” zakričala som a ako náhle som zmizla na hornom poschodí scénka sa opäť zmenila.

Tentoraz sme boli v Rokforte a videla som samu seba, ako sedím na stoličke a na hlave mám triediacy klobúk. Do teraz som si pamätala jeho slová, ktoré mi zneli v hlave.

„Hmmmm. Odvážne dievča. Veľmi odvážne. Hmm. Aj šikovnosť sa v tebe skrýva. No vidím tu aj ambície. Množstvo ambícií. Chuť byť mocná, slávna a uctievana. Darilo by sa ti aj v chrabromile no aj v slizoline. No kam ťa len dať?...... Už viem.. SLIZOLIN” Posledné slovo klobúk zakričal a od slizolinského stola sa ozval nejaký ten potlesk.

Videla som na sebe aká zarazená som bola a s akou šokovanou tvárou som si sadla, hneď vedľa Lucy, ktorú klobúk zaradil tiež do slizolinu.

„Strašne som sa bála dať o tom vedieť rodičom, keďže boli v tom rovnako ako aj ja, že skončím v chrabromile, ako boli všetci.” povedala som svojej mame.

Obraz sa mi pred očami opäť zmenil a teraz sme sa ocitli opäť u nás doma. Tentokrát bolo leto a ja s Lucy sme boli v bazéne a šantili sa. Neviem prečo práve táto spomienka no usmiala som sa.

Akurát som na Lucy vyskočila a ponoril ju do vody a smiala sa tak hlasno, až ma mama musela ukľudnovať. Špliechala som vodu naokolo a bolo mi dobre.

Usmiala som sa a opäť sa chytila matkinej ruky. Teraz sme sa ocitli na metlobalovom ihrisku. Spomenula som si na svoj prvý metlobalový zápas, ktorý skončil so zlomenou rukou no výhrou. A tiež nás osud začal dávať a Dracom dokopy.

Akurát som sa pozerala na to, ako sme vo vzduchu do seba a Dracom narazili, neudržali rovnováhu a padli na seba na zem. Nebolo to našťastie vysoko, no Dracove pristátie na mne zabolelo.

„Ta ruka vieš ako bolela?” zasmiala som sa.

„Viem si predstaviť. Pozri jak zlato na seba pozeráte.” Konkrétne komentovala situáciu, kde sme na seba s Dracom pozerali ako na zjavenie.

„Jo, Už chápem Lucyne komentáre po tomto.” opäť som sa usmiala a chytila sa ruky a ocitli sme sa opäť v nutri v Rokforte. Konkrétne na plese.

Videla som sa ako som zišla zo schodov. Ten deň bol mega dobrý.

„Strašne pekná si bola.” Povedala mi matka..

„Ja viem.” Pozerala som sa na to, ako som si to užívala. Tancovala som spoločne s Dracom, smiali sa a oficiálne uzavreli priateľstvo.

Obraz sa zmenil a opäť sme boli v Rokforte. Bolo to začiatok šiesteho ročníka, a konkrétne noc pre dňom, kedy som mala dostať na Malfoy Manor.

Videla som, ako som doslova preniesla rukou oheň z krbu do krbu a usmiala sa nad tým. Škoda, že som to nevyskúšala aj v núdzovej miestnosti. Možno by sa mi podarilo, ten Satanský oheň skrotiť.

Následne som sa s Dracom rozprávala o mojich obavách, ktoré sa koniec koncov stali a následne sme sa pobrali spinkať.

„Ten deň bol príšerný. Dozvedieť sa aký hrozný človek má byť mojim otcom. Ah,” komentovala som to.

„Ja viem zlatko.” Chytila ma za ruku.

„Mami, myslím, že už prejazd mojich spomienok, by sa mohol zastaviť.”

„Isteže.” Objavili sme sa v nejakom nekonečnom bielom priestore. Pred nami sa črtal akýsi trblietavý, malý hrad. „Tak, tu si momentálne aj so mojími šiestimi sestrami žijeme.”

„Pekné,” povedala som so skleslou náladou.

„Myslela som si, že keď sa pozrieš do svojej minulosti na svoje spomienky, že sa ti nálada zlepší,” hovorila, pokým sme prechádzali akousi bránou do vnútra hradu.

„Bolo to pekné sa takto vydieť, to áno. Ale chcem sa vrátiť naspäť.”

„Ja viem, srdiečko. Ja viem.” Objala ma.

„No zároveň nechcem, aby kvôli mne niekto zomrel.” Nepovedala nič, len ma naďalej objímala.

„Je to už len na nich. Oni musia na to prísť a oni sa musia rozhodnúť.”

„Uhm.”

„Poď, pôjdeme dnu.” Vzala ma za ruku, a prešli sme vchodom do vnútra. Odviedla ma do nejakého salónika, kde boli kreslá a tak som si do jedného z nich sadla a pozerala do blba.

Veľmi som sa chcela vrátiť naspäť k nim. Ale ja som ich opustila. Úžasné. Horšie to skončiť naozaj nemohlo.

* * *