Premiestnili sme sa do Rokvillu, no ako tak pozerám, nebol to najideálnejší nápad. Začal sa ozývať piskot a my sme sa museli skryť.

Hľadali nás, a už by nás skoro mali, keby sa piskot znova neozval a smrťožrúti, ktorý nás hľadali sa rozbehli iným smerom. Po chvíľke, čo sme boli skrčený pod nejakým stolom, sme vyšli a išli sme nejakým smerom.

„Potter, poďte sem!" zašepkal nejaký starec, keď sme boli pri nejakom dome, do ktorého sme hneď vošli.

„Videla si ho? Chvíľu som si myslel, že to bol," začal hovoriť Ron, ale Hermiona mu skočila do reči.

„Viem. Dumbledore." Naozaj. Ten muž sa dosť na bývalého riaditeľa Rokftortu podobal.

Zišli sme niekoľko schodíkov dole a vošli sme do nejakej miestnosti. Niečo ako kuchynka, alebo jedáleň. Nevyzeralo to zle. Bolo to tu útulné.

„Harry. Vidím ťa v zrkadle," prehovorila prekvapene Lexi. Harry sa otočil a starý muž sa vrátil aj z podnosom, na ktorom bolo jedlo a voda. Ja, Lexi, Hermiona a Ron sme sa do toho hneď pustili.

„Vy blázni. Čo vám to napadlo prísť sem? Viete vôbec aké je to nebezpečné?" povedal nám muž. Áno bolo to nebezpečné, ale inej cesty nebolo.

„Vy ste Aberforth, však? Dumbledorov brat. To ste vy, koho som tu videl. To vy ste poslali Dobbyho," užasnuto hovoril Harry, k mužovi. Očividne naozaj Dumbledorov brat.

„Kde ste ho nechali?" opýtal sa muž s hrubým hlasom.

„Je mŕtvy."

„To ma mrzí, mal som ho rád."

„Kto vám to dal?" vyhŕkol zrazu Harry. „To zrkadlo."

„Mundungus Fletcher. Asi pred rokom," odpovedal mu na otázku.

„Nemal právo vám ho predať. Patrilo to-"

„Siriusovi," skočil mu do reči Aberforth. „Albus mi povedal. A povedal mi aj to, že budeš nahnevaný, keď zistíš, že ho mám ja. Ale spýtaj sa sám, kde by si bol, keby som ho nemal?"

„Viete niečo o ostatných ľuďoch z rádu?" spýtala sa Lexi.

„Fénixov rád skončil. Veď-Viete-Kto vyhral. Kto hovorí niečo iné klame sám seba." odpovedal muž aj na túto otázku.

„Musíme sa dostať do Rokfortu. Dnes," povedala som na rovinu.

„Máme úlohu od Dumbledora." pokračoval Harry.

„Ale nehovor. Príjemnú? Ľahkú?"

„Už dlho hľadáme horcruxy. A myslíme si, že posledný je v hrade. My sa tam musíme dostať," ďalej hovoril Harry.
 
„Môj brat vám nedal úlohu. Ale samovražednú misiu. Maj rozum chlapče a choď domov. Poži si ešte."

„Dumbledore veril, že ju splníme."

„Prečo si myslíš, že mu môžeš veriť? Že môžeš veriť všetkému, čo ti povedal? Spomenul za celý ten čas moje meno? Alebo jej?" ukázal na portrét.

„Prečo by mal-" začal opäť Harry, no zas nestihol dopovedať, keďže mu starec skočil do reči.

„Mať tajnosti? Ty mi povedz."

„Ja som mu veril," povedal Harry mierne nahnevane.

„To je odpoveď dieťaťa. Chlapca, ktorý hľadá horcruxy na rozkaz od muža, ktorý mu ani nepovedal, kde má začať. Klameš! Nie len mne, to je vedľajšie. Ale klameš hlavne sám sebe. To robí len blázon." Múdre slová, musím povedať. Ten starec niečo do seba má, uznávam. „A mne sa vôbec nezdá, že si blázon, Harry Potter, takže sa ta pýtam: Aký máš dôvod?"

„Nezaujíma ma, čo sa medzi vami stalo. A je mi jedno, že ste to vzdali. Ja som mu plne dôveroval..... Dnes, sa musím dostať do hradu,"

„Vieš čo máš robiť," povedal Aberforth po chvíli ticha portrétu ženy na stene.

„Kam ste ju poslali?" spýtala sa Lexi muža.

„Uvidíš. Čoskoro."

„To je vaša sestra Ariana, však? Zomrela veľmi mladá," ozvala sa tento raz Hermiona.

„Môj brat obetoval veľa na ceste za mocou. Vrátane Ariany. A ona ho tak ľúbila. Dal jej všetko. Okrem času."

„Ďakujeme pán Dumbledore," povedala som a muž po týchto slovách odišiel, očividne do inej miestnosti.

„Dvakrát nám zachránil život. V tom zrkadle na nás dával pozor. Nepríde mi, ako niekto, kto by to vzdal," povedala pošepky Hermiona, ktorá sa potom zapozerala na portrét Ariany. „Vracia sa," skonštatovala.

„Čo je to s ňou?" spýtal sa Ron. Portrét sa otvoril a v nich na naše prekvapenie stál Neville. Neville Longbottom. Síce vyzeral trochu ako po úraze, ale stále tu pred nami stál Neville.

„Neville," oslovil ho Harry s úsmevom na tvári. A nebol jediný kto sa usmieval. „Ty vyzeráš."

„Ako zbitý pes, viem. To nič nie je. Seamus je na tom horšie. Ahoj Aber, ešte by ich malo zopár prísť." Vošli sme do chodby v ktorej stal Neville a išli sme.

„Túto chodbu som na mape nevidel."

„Až do teraz neexistovala. Ostatné uzavreli ešte pred začiatkom roku. Toto je jediná cesta. Rokfort je plný smrťožrútov a dementorov.." Pri týchto slovách mi pohľad reflexivne padol na moju ľavú ruku.

„Aký je Snape riaditeľ?" spýtala som sa. Vážne by ma to zaujímalo.

„Skoro ho nevidieť. Carrowocvi ho majú pod palcom."

„Carrowovci?" spýtal sa prekvapene Harry.

„Hej brat a sestra. Zodpovedný za disciplínu. Veľmi radi trestajú." ukázal si na ránu na hlave.

„To ti urobili oni?! Prečo?" spýtala som sa.

„Dnes nás na čiernej mágii nútili precvičovať zaklínadlo Cruciatus na prvákoch. Odmietol som......Rokfort sa zmenil."

Po dlhšom chodení sme prišli pred východ. Úprimne, mala som z toho zmiešané pocity. Je veľká možnosť, že uvidím všetkých, ktorých som dlhý čas nevidela. 'Moju' partu slizolinčanov, niektorých ľudí z chrabromilu, dokonca aj z bystrohlavu, a hlavne Lucy. Chýbala mi, strašne moc. Predsa len, bola to moja najlepšia kamarátka od nepamäti.

„Trošku sa pobavíme, dobre?" Prehovoril Neville, postavil sa pred nás a otvoril vstup.

„Hej vážený! Mám prekvapenie," zakričal do miestnosti, kde predpokladám, že boli ľudia.

„Dúfam, že nie z Aberfothovej kuchyne. To by sme ťažko strávili." Rozoznala som Seamusov hlas. Pousmiala som sa. Bol to celkom fajn pocit, opäť počuť známe hlasy.

Neville sa uhol a ľudia dnu mali priamy výhľad na nás. Hlavne na Harryho. A v tom momente všetci začali tlieskať a výskať od radosti.

Zišli sme po rebríčku dole do miestnosti. Rozoznala som ju. Bola to núdzova miestnosť. Merlin, tak dlho som tu nebola.

Hneď sa všetci začali s nami zvítavať. Aj mne sa ušlo niekoľko objatí. Dokonca aj od Kiari, ktorú som strešné rada videla. Už sú to aj štyri roky, čo sme sa spoznali. Patrí medzi najlepšie osoby v mojom živote. Bolo tam celkom dosť ľudí a som naozaj rada, že som ich videla, no úprimne, momentálne som hľadala len jednu osobu, ktorou nebol nik iný, než moja hnedovlasá najlepšia kamarátka pod slnkom, ktorá niesla meno Lucy.

A potom sme sa pohľadmi našli. Vo mne rozkvitla radosť a v tom momente sme sa proti sebe rozbehli a padli si do objatia. Pochybujem, že ľudia okolo si nás všímali. Pre nich bol podstatný hlavne Harry Potter. Samozrejme mali nejak informovať členov rádu, že sa vrátil, alebo čo. No mne to nevadilo, že si nás nikto nevšímal. A asi ani jej. Jediné pre nás podstatne bolo, že sme videli jedna druhú. A nebudem klamať, v očiach sa mi zaleskli slzy. Samozrejme slzy radosti, že ju vidím.

„Ely," zašepkala, a stále sme stáli v objatí.

„Lucy," oplatila som pošepky s úsmevom. Naozaj vhodné chvíle, sme si vybrali, keď máme hľadať horcrux, ale predsa nevynechám zvítanie sa s najlepšou kamarátkou nie?

„Chýbala si mi. Neuveriteľne moc," opäť zašepkala a uvoľnila sa z objatia.

„To ty mne tiež," odpovedala som a zahnala slzy z očí. Chvíľu sme na seba pozerali s úsmevom a potom sa znova objali. Netrebalo slová. Stáli sme v objatí až kým sa miestnosť neutíchla a my dve sme sa od seba odtiahli a postavili sa vedľa seba.

„Takže, aký máš plán?" Spýtal sa Seamus.

„Takže," začal rozprávať Harry „Musíme tu niečo pohľadať. Niečo, čo je ukryté tu v hrade. Možno nám ho to pomôže poraziť."

„Dobre. Čo je to?" opýtal sa Dean.

„Nevieme."

„Kde je to?"

„Ani to nevieme. Ja viem, že je to málo."

„Menej ako málo," skočil mu Seamus do reči.

„Myslím, že to súvisí s bystrohlavom. Malo by to byť niečo malé, ľahko ukryteľné... Nič vám nenapadá?" pokračoval Harry.

„Mohol by to byť stratený diadém Bystrohlavovej," ozvala sa Luna. Áno aj tá tam bola.

„Tá nám teda pomohla."

„Diadém Bystrohlavovej. Počul o ňom niekto? Je dosť slávny." opäť hovorila Luna.

„Áno Luna, ale ten sa stratil. Už pred storočiami. Žiadny živí človek ho nevidel," odpovedala Lucy vedľa mňa.

„Povie mi niekto, čo je to ten diadém?" spýtal sa mierne namosúrene Ron. A tak som sa nadýchla a spustila som.

„Je to niečo ako korunka, alebo čelenka." Viac som nestihla, keďže dnu vošla Ginny.

„Harry."

„Ahoj."

„Čo je Ginny?"

„Snape to už vie," prehovorila. „Vie, že Harryho videli v Rokville." Tak toto, bude nakoniec ešte veľmi zaujímavé.

No rýchle skonštatovanie situácie. Snape dal zavolať študentov do veľkéj siene. Takže ľudia sa pobrali preč a s nimi aj Harry. A ja som šla tiež, do veľkej siene. Pod splývacim zaklínadlom. Bola som proste zvedavá no. Takže pre nechápavých. Bola som neviditeľná vo veľkej sieni na krajíčku opretá o stenu.

„Asi sa pýtate, prečo som vás zvolať v túto neskorú hodinu" začal hovoriť Snape. V živote by som to asi nepovedala no musím povedať, že bolo fajn počuť ten klasický Snapov hlas. Síce som Snapa nenávidela a on nenávidel mňa, ale ja som si z toho istým spôsobom stále robila srandu. Áno niekedy ma urazili, alebo riadne naštvali jeho slová, ale bol to proste Snape, ktorý ma nenávidel z neznámych dôvodov. Ako nečudujem sa mu, najvzornejšia žiačka som nebola, ale jeho nenávisť voči mne bola takmer rovnaká ako ku Harrymu. A pri tom som mu vlastne nič neurobila. Iba si párkrát presadzovala svoj názor a nenechala sa od neho urážať. No ale toto je už na inú debatu.

„Donieslo sa mi totiž, že dnes večer v Rokville videli Harryho Pottera." Och mužíček nejaký informovaný. „Takže. Ak sa ktokoľvek, či už študent, alebo člen zboru pokúsi pomôcť pánovi Potterovi, bude potrestaný spôsobom zodpovedajúcim vážnosti jeho prehrešku. Ďalej, každý o kom sa zistí, že má vedomosti o týchto udalostiach a odmietne nás o tom informovať...." hm tak to je asi štvrtina, možno menej z celej siene no nevadí. „... Bude poskladaný za tiež vínneho. Takže, ak je tu niekto, kto vie čokoľvek o dnešných plánoch Harryho Pottera, vyzývam ho, nech predstúpi. Teraz!" Môžem ja? Rada by som prehodila pár slov zo starým nepriateľom

Nie ty tupelo. Čo si myslíš, čo by to bolo, že zrazu sa tam zjavíš?

Ale veď som tu cely čas.

NIE!

Veď dobre.

Na koniec sa ozvali kroky a z radu vystúpil nik iný než Harry Potter. Medzi ľuďmi to len tak zašuchotalo a Harry prišiel pred Snapa, a na mojej tvári sa objavil úškrn a ani neviem prečo.

„Zdá sa, že aj napriek vašej dôkladnej obrannej stratégii tu stále máte problém zo zabezpečením. A obávam sa, že nie malý." Popri týchto slovách sa otvoril dvere do siene a dnu vošli členovia rádu aj s pár ďalšími ľuďmi. Pousmiala som sa, dala zo seba splývacie zaklínadlo a pridala sa k nim. No uznávam niektoré pohľady, hlavne slizolinčanov a k tomu dobre známych, keď ma uvideli stáli za to.

„Ako sa opovažujete stáť kde on?!" kričal Harry. „Povedzte im, ako to bolo v tú noc! Ako ste sa pozerali na muža, ktorý vám veril a ako ste ho zabili! Povedzte im to!" Po tomto výstupe Snape vytiahol prútik, ostatný študenti sa stiahli a profesorka McGonagallová odsunula Harryho bokom. Oj toto bude zaujímavé, boj medzi Snapom a McGonagallovou.

No a začal sa menší boj. Snape vrhal niečo po McGonagallovej a zasa naopak. Pre mňa to bolo veľkom zaujímavé pozerať sa na to. Snape Mcgonagallovej zaklínadlom asi zabil tých dvoch Carrowovcov, a potom Snape zmizol.

„Zbabelec!" zakričala profesorka a sieňou sa ozval jasot. Ako vidím, Snapa stále všetci nemali radi. Priznávam aj ja som si zatlieskala.

Zrazu všetko stíchlo. Naozaj všetci odrazu stíchli a z niekadiaľ sa ozval piskot dievčaťa. Skoro som ohluchla ale to je vedľajšie. Potom dievča stíchlo no začalo kričať ďalšie. A potom zas ticho. Až pokým sa neozval hlas Voldemorta alias môjho otecka, ktorý šiel akoby zo stien.

„Viem, že mnohý z vás budú chcieť bojovať. Niektorý z vás si dokonca myslia, že boj je múdry, ale je to hlúposť.

Dajte mi Harryho Pottera. Urobte to a nič sa vám nestane. Dajte mi Harryho Pottera a ja nechám Rokfort stáť. Dajte mi Harryho Pottera a odmením tu službu. Dávam vám čas do polnoci." Hlas utíchol a rovnako ticho bola aj celá veľká sieň. Čas do polnoci. To je sotva pol hodina. Celá sieň bola ticho, až dokým ho nepretrhla Pansy Parkinsonová.

„No na čo čakáte? Chyťte ho niekto!" ukázala na Harryho. Toto dievča očividne nikto nenaučil, že prstom sa neukazuje. Trošku som poblúdila pohľadom po zvyšných slizolinčanoch. Napríklad Blaisa a tak ďalej. No tiež sa nedala prehliadnuť aj ryšavá hlava s menom Rony. Odpor k nej ma ako vidím stále neprešiel. A podľa jej pohľadu súdim, že je to obojstranné.

Lexi sa postavila pred Harryho. Potom tak urobila aj Hermiona, Ron, Ginny, ja, Lucy a niekoľko ďalších ľudí.

„Študenti vstali z postelí! Študenti vsatli z postelí! Študenti sú na chodbách!" Pribehol sem školník Filch. Divím sa koľko ľudí odtiaľ nemám rada. No ten hrad. Ten milujem.

„Oni mali vstať z postelí vy hlupák nešťastný!" okríkla ho McGonagallová.

„Aha. Prepáčte madam."

„Ale čírou náhodou ste sem prišli veľmi vhod pán Filch. Boli by ste taký láskavý a odviedli slečnu Parkinsonovú a ostaných zo slizolinu, až na výnimku tu týchto dvoch dievčat..." ukázala na mňa a Lucy. „..odtiaľto preč?" No, toto ma celkom prekvapilo, keď mám byť úprimná. Vlastne, úprimná som stále.

„A kam presne by som ich mal odviesť?" spýtal sa Filch.

„Stačí to hradného žalára," odpovedala mu profesorka a zvyšok siene začal tlieskať. Ako pardon ale ich reakcia ma urazila. Všetkých slizolinčanov hodili do jedného vreca. A to sa mi absolútne nepáčilo. Odsúdili ich len tak. Ale čo by som s tým narobila ja? Nič. Slizolinčania sa pobrali a nasledovali Filcha preč.

„Predpokladám, že ste neprišli bezdôvodne, Potter, čo potrebujete?" ozvala sa opäť profesorka McGonagallová.

„Čas, pani profesorka. Toľko koľko mi ho len môžete dať."

„Urobte čo musíte. Ja zabezpečím hrad. A Potter. Rada vás opäť vidím."

„Aj ja vás pani profesorka."

Otočila som sa naspäť na Lucy a prišla bližšie k nej, aby ma bolo lepšie počuť. „Lucy. Myslím, že sa začína tvrdý boj,"

______________________________________________________________________________
Takže ehm urobila som aesthetic koláž Elyi...

Snáď sa páči 😊.

A ešte chcem upozorniť, že som vytvorila knihu kresieb k tejto fanfikcii. Nájdete ju na mojom profile po názovom "Where is love not resisted DRAWINGS" Bola by som rada, keby ste sa na to pozreli.

To je asi všetko..

Gúdbaj
______________________________________________________________________________