Boli sme v Lastúrovom domčeku, kde momentálne bývali Bill s Fleur. Vraj slúži ako skrýša pred rád. Teda, keď som to správne pochopila.

Presne, ako som očakávala, keď sa situácia, od odmiestnenia sa od Malfoyovcov trochu ukľudnila, zasiahol ma vodopád výčitiek od ostatných. Uvedomovala som si svoju chybu, vedela som čo som tým mohla spôsobiť, ale v mojích očiach iné východisko nebolo.

Keď mám byť úprimná, moc som sa v ich spoločnosti neudržiavala. Stále som sa uchýlila v nejakej izbe a tam presedela aj celú hodinu. Po prvé vadilo mi akým spôsobom sa na mňa pozerali, a ako sa so mnou rozprávali, aj keď nechceli, aby to bolo vydno. No asi boli nahnevaný a ja to chápem. Ja na ich mieste by som bola tiež. No a po druhé bolo potrebné si ukľudniť myšlienky, ktoré sa mi stále uberali rovnakým smerom. Konkrétne k tomu, čo sa udialo u Malfoyovcov doma, k môjmu temnému znameniu, ktoré sa mi črtalo na ľavom predlaktí a ktoré neskutočne stále bolelo no nejdem si sťažovať a moje myšlienkové pochody smerovali rovnako aj ku Dracovi. Pri premýšľaní o tom blondiakovi, som jednoducho musela vziať medzi prsty retiazku od neho, z ktorej mimochodom vychádzali impulzy mágie a ja som vedela čo to znamená. Pousmiala som sa a radšej zahnala myšlienky na neho, pretože by som nebola schopná sa už na nič sústrediť a radšej sa snažila prísť na to, kde by mohol dať môj otecko ďalší horcrux.

Lexi, Harry, Ron a Hermiona sa momentálne rozprávali s Raráškom Griphookom. Neviem o čom, no nechcela som sa tej debaty zúčastniť a keď teraz rozmýšľam, bolo to hlúpe. Mohla som dostať odpovede na otázky, ktoré ma trápili. A prísť do miestnosti tak, že dvere vyletia z pantov a začať po Raráškovi kričať moje otázky, by bolo asi veľmi hlúpe a divné a nebolo by to na úrovni. A nechcelo by sa mi opravovať dvere, ktoré by ležali na zemi.

A v tom momente som sa začala nekontrolovateľne smiať, pretože som si spomenula, ako Snape chodil na hodiny, že neustále tie veľké dvere takmer vyrazil a ani ich väčšinou nezavrel a napochodoval do učebne ako namosurený dementor. Vtedy mi to vtipné neprišlo no v tom momente, predstavy mi to prišlo vtipné. Snape ako namosurený dementor. Hm zaujímavé. Smiala som sa ako blázon a nechcem vedieť, čo si mysleli ostatný, keďže steny boli tenké a mňa muselo byt počuť na druhú stranu domu. No nemôžem za to, že mi to prišlo tak vtipné. Predpokladám, že má mali za blázna. Očividne.

Po ukľudnení som klesla na stoličku a vytiahla som svoj denník. Otvorila ho, chvíľku v ňom listovala a spomínala s potom som otočila na prázdnu stránku a začala zapisovať, potrebné informácie, ktoré by sa mohli hodiť. V denníku som nemala len opísané zážitky z dní, alebo pocity. Niektoré stránky, hlavne tie posledne obsahovali tiež moje rôzne teórie o všelijakých veciach. Tiež tam boli zapísané rôzne celkom nebezpečné zaklínadla a ich protizaklínadla, keď nejaké mali.

„Pôjdeme do Gringottbanky," vošla dnu Lexi a oboznámila ma s touto novinkou a s tým, že sa pôjdeme vlámať do trezoru Lestrangeových.

***

Nasledujúcich pár dní, sme preberali plán, ako sa dostať do Gringottbanky a do jedného z trezoru. Máme sľúbenú pomoc Griphooka, no vyžiadal si za to cenu. Meč Chrabromila. Samozrejme, šéfko Harry súhlasil a keď mu ho dáme opäť nebudeme mať ako zničiť horcrux. Trebalo jednoducho, vymyslieť všetko. Ako sa dostať dnu, ako zničiť Horcrux s mečom, ktorý musíme dať Griphookovi a tiež ako sa dostaneme naspäť.

Odmiestnili sme sa do Šikmej uličky. Hermiona ako Bellatrix, Ron ako, človek ktorého som by som ani nespoznala, Harry, Lexi a Griphook pod neviditeľným pláštom a ja so svojím čiernym cestovným plášťom a splývacim zaklínadlom.

„Madam Lestrangeová," povedal neznámy na pozdrav, ktorý prechádzal o niečo ďalej od nás.

„Dobré ráno," odzdravila Hermiona v prestrijení.

„Dobré ráno? Si Bellatrix Lestrangeová, nie nejaká naivná školáčka!" povedala som jej na rovinu. Dobré ráno. Takto by Bellatrix ani náhodou nepozdravila. Uznávam, sama neviem, čoby som povedala ale určite nie dobre ráno.

„Máš pravdu, bolo to hlúpe." Po týchto slovách, sme sa vybrali rovno do Gringottbanky.

Vošli sme do veľkej bielej budovy, kde pracovali Raráškovia. Vždy mi toto miesto prišlo tajomné. V popredí šla Hermiona s Ronom a mi ostatný sme boli zneviditeľný rôznymi spôsobmi.

„Ehm ehm.... Chcela by som ísť do svojho trezoru," prehovorila Hemriona.

„Mohli by ste sa identifikovať, prosím?"

„Tak to hádam nebude nutné!" prehovorila opäť Hermiona.

„Slečna Lestrangeová." prehovoril Rarášok, ktorého asi všetci poznali len ja nie. Moc som sa o nich nezaujímala no. Rarášok sa otočil a na chvíľu zmiozl vzadu.

„A neznášam, keď musím čakať!" dodala Hermiona. Zo zadu sa k nám začal priblížovať, niekto myslím z ich ochranky a mne pomaly dochádzalo, že vedia o nás. Síce som si tým nebola istá, ale iste predpoklady tu boli.

„Madam Lestrangeová, mohli by ste nám ukázať vás prútik?" ozval sa druhý iný Rarášok.

„A prečo by som to mala robiť?"

„Iste to chapte vzhľadom na situáciu."

„Tak to teda určite nechápem!"

„Obávam sa, že na tom musím trvať." Dopovedal a mne niečo napadlo. Nemôže to skončiť až tak zle.

Zahalená splývacim zaklínadlom som sa potichu prikradla bližšie k Raráškom a vytiahla svoj prútik.

„Império!" zašepkala som a v ten moment sme mali Raráška vo svojej moci. Teda v mojej.

„V poriadku, madam. Nasledujte nás."

Dorazili sme dolu ku vozom. Splývacie zaklínadlo som dala zo seba dole, predsa potrebné tu dole nebude. Harry z nich stiahol neviditeľný plášť a celá skupina sme posadali do voza a s rýchlosťou sme sa začali rútiť vpred.

Po nejakom čase jazdy sme sa približovali k nejakému vodopádu. Začali sme brzdiť no aj tak sme cez neho prešli a až za ním sme zastavili. Voz prudko zastal, vyklopil nás a leteli sme dolu priepasťou. Tesne nad zemou nás Hermiona zastavila zaklínadlom, inak by bolo asi po nás. Pozbierali sme sa zo zeme a trosku sa poobzerali.

„No do pekla. Opäť vyzeráš ako ty, Hermiona," skonštatoval Ron.

„A vy tu dolu čo všetci robíte? ZLODEJI!" začal kričať jeden z Raráškov, no opätovné Império zabralo. Totiž vodopád, ktorým sme prešli, zmyl všetky čary.

Z neďalekej diaľky sa ozval rev. Rev, ktorý pripomínal dračí rev.

„Toto neznie dobre," povedal Harry s Lexi dvojhlasne.

„Na, toto si vezmite. Pri tomto zvuku je zvyknutý očakávať bolesť." Podal nam rinčadlá, s ktorými sme začali trepať aby vytvárali hluk a tak sme mohli spokojne prejsť, okolo draka, ktorý strážil niekoľko trezorov. Drak sa totiž stiahol na bok a my sme mohli prejsť.

Rarášok, pod vplyvom impéria nám otvoril trezor a my ostatný sme pomaly vošli dnu. Prišlo mi to ako ako totálne zvrátené, že sa chystáme ukradnúť niečo z Gringottbanky. Ale, keď to inak nejde, tak čo už.

„Lumos," rozsvietili sme si svetlo, keďže v trezore bola tma. Trezor bol plný rôznymi cennými predmetmi. A boli medzi nimi vybudované malé uličky, ktorými sa dalo prechádzať.

„Si si istý, že je tu? Cítiš niečo?" spýtal sa Ronald Harryho.

„Áno," odpovedal Harry, a zapozeral sa na jeden bod. Zo zadu, sa ozval ringot. A za ním ďalší a ďalší. Obzrela som sa a tam padali veci, ktoré sa rovno zdvojnásobovali.

„Dali sem zaklínadlo Gemino. Všetého čoho sa dotknete sa zdvojnásobí," povedal Griphook. Veľmi povzbudivé slová.

Onedlho bol trezor zaprataný cennostami, ktoré nám siahali tesne nad krky.

„Nehýbte sa!" zavelila Lexi a my sme sa prestali hýbať. A na podiv veci sa prestali zdvojnásobovať. Aké magické.

Harry sa s mečom natiahol po daný horcrux, a potom sa dostal k nám, pri čom sa zdvojnásobovacie zaklínadlo znova aktivovalo a opäť nás to zasypaválo cennosťami.

Odrazu sa otvoril trezor a nás to vypustilo von. No odrazu zas nie, to sa nedá, ale chápeme sa. Bol tam hluk, takže.

Aby bolo jasno. Griphook, utiekol, druhého Raráška spálil oheň draka a nás našla ochranka a začala po nás páliť zaklínadla. A my sme sa momentálne schovávali za stĺpmi.

„Čo teraz?" spýtala sa Hermiona.

„Ty si z nás tá geniálna!" ozval sa Ron.

„Mne niečo napadá, ale je to šialené. Veľmi šialené," oboznámila som ich a následne rozbila zábradlie, smerujúce ku drakovi. „Poďte!" zakričala som sa za nimi a rozbehla sa, a z konca skočila rovno na drakov chrbát. Zvyšný štyria urobili to isté.

Trošku sme toho draka nabudili a už o necelých pár minút sme preburali Gringottbanku a boli sme vo vzduchu. Vždy som si chcela zalietať na drakovi.

Nejaky čas sme leteli krajinou niekam, nikto nevedel kam. Z vrchu krajina vyzerala naozaj nádherné. A to more alebo co to bolo, nad ktorým sme práve leteli. Ako z rozprávky.

„Klesáme,” skonštatovala Lexi.

„Musíme zoskočiť,” povedal tentoraz Harry.

„Kedy?”

„Teraz!” zakričala som a pustili sme sa. Chvíľku sme leteli a potom sme padli do vody. Aspoň že voda a nie nejaký hnoj.

Doplávali sme na breh, kde sme vyšli kúsok vyššie.

„Viem, kde je ďalší horcrux. A Veď-Viete-kto vie, že ich hľadáme. A je nahnevaný.. ”

„Pustil si ho do seba? Harry, to nesmieš!” skríkla po ňom Hermiona.

„Ja viem, ale niekedy tomu proste nemôžem zabrániť. Alebo môžem, sám neviem,” bránil sa Potter.

„Kde je?”

„V Rokforte. Súvisí to z Bystrohlavom. Videl som to,” vravel Harry popri prezliekaní. Ja som švihla prútikom a mala som na sebe, ako zvyčajne čierne nohavice s vysokými čižmami, mikinu a plášťom s kapucňou tiež čiernou. Také jednoduché.

„Chápem to správne, že naša ďalšia zastávka je Rokfort?” spýtala som sa.

„Áno.”

„Riaditeľom je teraz Snape. Nemôžeme tam len tak prísť hlavnou bránou,” ozvala sa Lexi.

„A tiež tam nemôžeme len tak vytrhnúť. Potrebujeme plán, ” vravela Hermiona.

„A kedy nám naše plány skutočne vyšli, Hermiona? Máme plán, a keď sme na mieste všetko je inak.”

„Premiestnime sa do Rokvillu, pôjdeme do Medových labiek a odtiaľ tajnou chodbou do Rokfortu,” hovoril ďalej Harry po chvíle ticha. Niečo ešte hovorili, no ja som mala myšlienky len v tom, že pôjdeme do Rokfortu. Na miesto, kde sa toho stalo naozaj veľa a miesto, ktoré považujem za svoj druhý domov.

______________________________________________________________________________
-kapitola vychádza VÝNIMOČNE o deň skôr v nedeľu.

A inak... Bitka o Rokfort klope na dvere no.

A bájdvéj ďakujem moc za hodnotenia knihy a votíky a komenty a tak dalej. Vážim si toho.

Táže ďakujem aaaaa Gúdbaj ❤️

______________________________________________________________________________