„Zmena plánu,” prehovoril Scabior. „Týto piati nepôjdu na ministerstvo,” dodal a ja som z ťažka pregĺgla. Keď toto dopadne dobre tak budem veľmi šťastná.

Premiestnili sme sa na odľahlú pláň, zahalená v tme. Všade naokolo boli stromy a nás piatich viedli Lapači po ceste niekam.

Po chvíli kráčania sme sa dostavili pred veľkú tmavú bránu za ktorou sa črtal veľký majestátny dom. Inak povedané, doviedli nás pred Malfoy Manor.
 
Na druhej strane brány stála Bellatrix Lestrangeová. Lapač, ktorý držal Harryho, ukázal Belle jeho jazvu a tá sa zlovestne úškrnula.

„Zožeňte Draca,” zachrčala kučeravá Bellatrix. Nasucho som pregĺgla. A nie len preto, že som mala strach čo bude. Zavolať Draca. Nevidela som ho niečo vyše polroka a teraz mam stať niekde v jeho blízkosti s pocitom, že nebudem môcť urobiť nič, len stáť a pozerať sa na situáciu. A uznávam, bol to extrémne divný pocit vidieť ho po takom dlhom čase. A moje telo na to reagovalo, pretože môj žalúdok sa zovrel a bola som ešte o mnoho nervoznejsia.

Prešli sme temnou bránou a prišlo mi to, akoby sme prešli bránou smrti. Nie, reálne mi to tak prišlo. Vošli sme dnu do veľkého salóna hneď blízko vchoda. Mhm, krásne spomienky na tento dom. Keď som tu bola naposledy, dozvedela som sa, že som Voldemortova dcéra. Čo bude dneska?

Bellatrix držala Harryho zo zohavenou tvárou pri sebe a čakalo sa. Moja inteligencia mi vravi, že na Draca. Sotva som sa odvážila nahlas dýchať. Predpokladám, že ani jeden z tých čo boli dnu, by nemali problém nás všetkých štyroch zabiť. Až na Harryho, na toho si brúsi svoje špinavé zuby taký jeden beznosý debil, bohužiaľ môj nechutný otec.

 A potom do salónika vošiel ten očakávany blondiak, Draco. Pohľady sa nam stretli a v mojom tele sa zovrel neprijemný pocit. Fajn, nádych, výdych, toto ešte nie je nič, môže byt o mnoho horšie. Fajn, nemôže ma rozchodiť jedno neplánovane stretnutie, teraz nie. Keď sa odtiaľ dostaneme potom môžem byť rozhodená koľko chcem, ale nie teraz. Fajn, som kľudná. Nádych, výdych.. Fuuuuuuu okej som v poriadku. Relatívne. Sklopila som zrak, aby som sa vyhla jeho pohľadu a čumela do tej tmavej zeme.

Blbé bolo to, že má strašne k tomu svrbelo oko, lenže som sa nemohla poškrabať, pretože ma nejaký z ich týpkov držal a nechcem vedieť, čo by sa stalo, kebyže sa pohnem. Vrátila som sa pohľadom hore a pozerala, čo sa bude diať. A tiež sa mi vôbec nepáčilo, že na mňa tá kučeravá mrcha, Bellatrix pozerala tak nepekne, tak inak než na ostatných tak... Ja neviem akoby mala so mnou nejaké plány... Nie to sa mi musí len zdať.

„Tak?” zašepkala Bellatrix s oporným tónom na Draca. Mne to veľmi prišlo ako identifikácia, keď sa nájde niekto nezvestný a musia ho identifikovať, či to je ten daný človek. Vlastne, keď sa nad tým tak zamyslím, je to taká identifikácia.

„Nie som si istý,” povedal Draco s mierne roztraseným hlasom. Potom prišiel za neho jeho otec Lucius a chytil ho za rameno.

„Draco, dobre si ho obzri. Ak to budeme my, kto vydá Pottera do jeho rúk, všetko nám bude odpustené. Všetko zas bude, tak ako pred tým synak, rozumieš,” prehovoril Lucius líškavým tónom. Ako som ja toho človeka nemala v láske.

„Dúfam, že se nezabudli, kto ho skutočne dolapil,” ozval sa Scabior. „Tak pozor, pán Malfoy.”

„Ako sa opovažuješ so mnou takto rozprávať v mojom dome?!” zakričal Malfoy starší na Scabiora.

„Lucius,” prišla k nemu aj pani Narcissa Malfoyová a upokojovala ho.

„Nehanbi sa zlatko, poď bližšie.” Bellatrix chytila Draca za ruku a pritiahla ho bližšie k Harrymu. Čupol si a pozeral na Pottera. „Ak to nie je náš starý známy a my zavoláme jeho, on nás všetkých zabije. Musíme si byť úplne istý!”

„Čo to má s tvárou?” opýtal sa Draco.

„Áno, čo to má s tvárou?” zopakovala Bellatrix.

„Takto sme ho už chytili,” poznamenal Scabior. „Asi v tom lese na niečo narazil.” Hm áno, narazil. Akurát tak na Lapačov.

„Asi na prhliace zaklínadlo. Bola si to ty?” ukázala na Hermionu. „Daj mi jej prútik, pozrieme sa na posledné zaklínadlo.” Zasmiala sa a potom zrazu stuhla. „Čo je to?!” ukázala na meč, ktorý Scabior držal v ruke. „Odkiaľ máš ten meč?!”

„To kučeravé dievča ho malo v kabelke,” povedal a pozrel na Hermionu. Mne už pomaly dochádzalo, že to nesmeruje k dobrým veciam.

V tom momente Bellatrix začala po Lapačoch hádzať zaklínadla, ktoré ich začali škeriť.

„Choďte! Zmiznite!” Zvrieskla po nich a oni sa v tom momente postavili na nohy a zdrhli preč

„Cissa! Chlapcov a tamto dievča zavrieť do pivnice!” ukazaka na Lexi a mňa naozaj prevládol ešte väčší strach na vzdor tomu, čo sa tu začalo diať.

„A s touto tu,” pozrela sa na Hermionu. „sa porozprávame ako žena so ženou! A s tou druhou vybavíme to, čo nám on nakázal.” Počkať to myslí mňa? A on, to myslí akože Voldemorta, alebo ako? Nie prosím nech toto není realita a nech sa mi to len sníva.

Harryho, Lexi a Rona zavreli dole do pivnice a momentálne tam ostala Bellatrix, Hermiona, rodinka Malfoyovcov a em ja. A naozaj sa mi toto prestavalo páčiť. Aspoň kebyže sa odtiaľ da odmiestnit, ale neeee.

Bellatrix na mňa rýchlo pozrela s takým neidentifikovatelnym pohľadom a potom na Draca. Hlavne nemsiem podľahnúť panike. Kľud. Stále sa to môže skončiť dobre a ja sa zobudím niekde inde než tu. Dobre to asi nie ale má to upokojujuci účinok.

„Draco, chyť ju nech sa o nič nepkusi.” opäť znova prehovorila ta kučeravá, práva ruka Voldemorta a doslova ma strkla priam do Dracovej náruče. Ach, ďakujem ti krásna Bella práve tomuto som sa snažila vyhnúť. No ale stále lepšie, keď ma má držať on než tamnet pred tým neviem ako sa volal.

Urobil tak ako sa povedalo a chytil ma. Aspoň, že nie tak pevne. Zahryzla som si do spodnej pery a s vážne vystrašeným pohľadom som sa pozrela vyššie na Draca, ktorého pohľad tiež nevyzeral, žeby si to tu užíval. A čo ja viem. Chcela som jednoducho odtiaľ vypadnúť, alebo jednoducho aby som tam bola len ja s a on. Tak ako to bolo kedysi. Lenže to by sa stalo asi len veľmi ťažko. Aj toto tatko to bol divný pocit byť pri ňom. Keď ste od niekoho dlho preč a potom sa stretnete, nie je to najúžasnejši pocit. Hlavne keď nie ste sami. Neviem, čo by tu bolo keby sme tam boli sami. Či by sme len tak stáli a pozerali na seba ako na zjavenie alebo stal by sa pravý opak, za ktorý by som bola asi radšej. Chýbal mi, ale čo som mohla teraz urobiť. Nič..... Ale to som sa už rozkecala.

Preglgla som a čakala sa bude diať.  Chvíľu som sa myšlienkami stratila v minulosti a reálne prestala vnímať svet okolo. Vlastne som tam bola len ja a moje myšlienky. Teda nebola ale chápeme sa. Mohla som tomu predísť. Len by som v tom lese musela zapojiť rozum a pokúsiť sa o niečo, čím by sme sa tomuto mohli vyhnúť. Ale namiesto toho som sa ako prvá, ako najväčší zbabelec rozutekala preč. Presne tak isto, ako som aj do teraz utekala pred všetkými problémami. Takže kto za to opäť môže? Ja.

S premýšľania ma prebral až krik. Ale že poriadný krik. Spamätala som sa a začala vnímať situáciu. Pozrela som sa pred seba a jediné, čo som videla bolo Hermiona na zemi a Bellatrix na nej, ako jej niečo z nožom alebo čo to bolo vyrezáva do ruky. Merlin chudák Miona. Ah, keby som nebola taká sprostá, Hermione by sa toto nemuselo diať a ja by som sa nemusela na to prizerať s možnosťou, že ja budem ďalšia.

Znova som pozrela na Draca ktorý tentokrát pozeral niekam do blba a tak som sa radšej pozrela naspäť dole do zeme. Fakt veľká podpora toto. Nakoniec mi to nedalo  a pozrela som na neho ešte raz. Ah, Merlin vážne len toto mi chýbalo. Tentoraz sa na mňa pozrel a ústami naznačil slovo prepáč. Za čo, akože. Nie, toto sa mi to naozaj neľúbi. Vie niečo čo ja nie a to ma vôbec že neukludnilo. Skôr naopak. Odvrátila som zrak premahajúc sa nerozrevať sa pretože emócie si mnou lomcovali ako na horskej dráhe.

Začala som rozmýšľať, že keby som sa pokúsila zapojiť svoju bezprutikovu mágiu, (keďže prútik mi vzali, aj keď im bude na nič platný), či by som niečomu pomohla, alebo by som len opäť všetko zhoršila. Ale ako tak predpokladám, nič moc by som nenarobila, takže som plány pustila k vode a modlila som sa, aby s tým, čo robila Hermione už prestala.

Moje modlitby akoby boli vypočute a Hermionim krik prestal. Ona z nej zliezla a nechala ju tam ležať. Zaostrila som zrak, najviac ako som mohla a skúmala Hermionine predlaktie na ktorom sa črtal do krvi vyrity napís humusáčka. Bolo mi jej ľúto. Takto ju mučiť za niečo, čo vlastne ani neurobila. No ale prve to by ta Bellatrix musela mať rozum. 

„A teraz prejdeme k tebe maličká.” zakšlabila sa. Aspoň keby si to oslovenie odpustila. Nemuseli mi neustále všetci pripomínať, že som malá. Vytiahla prútik a kroky nsmerovala ku mne. Aspoň keby nemuseli držať ako nejakého invalida. Ešte na mňa tu vrhne Avadu, alebo Crucio a ja sa nebudem môcť ubrániť.

Nepreháňaš to trochu?

Nie. A ty sa už laskavo neozývaj! Aspoň nie v takýchto nevhodných podmienkách. Dík!

„Dobre Draco, pusť ju.” Ako povedala tak sa stalo a ja som už nebola držaná ako invalid.

„Ukáž mi ruku!" zavelila. Ruku? Na čo je jej moja ruka? Ešte s väčším strachom som pozrela na Draca no v zápätí som pozrela na svoju ruku. Ale, ktorú chce? Pravú, či ľavú? Reflexivne som k nej vystrela pravú ruku, keďže som právačka. „Tu druhú!"

Urobila som hlboký nádych a vystrela k nej ľavú ruku a vytiahla si rukáv trička. Snažila som sa zahnať predpoklady, že viem čo sa chystá. No bolo mi to na nič platné.

S takou veľkou silou mi schmatla ruku, že som s ňou absolútne vôbec nedokázala pohnúť. Prutik zapichla do môjho predlaktia až to zabolelo a začala niečo potichu mrmlať. Nejaké zaklínadlo. Na mojom predlaktí sa začal rysovať obrazec. Obrazec temného znamenia, ktorý označoval každého smrťožruta. A teraz... Teraz som k nim patrila aj ja. Hoc úplne nedobrovoľne. Pozrela som sa so slzami na Draca ktorý upieral pohľad na moje predlaktie a naozaj sa snažila nevnímať tu neskutočnú bolesť, ktorá z toho vyžarovala.

Cítila som istý pocit zrady z Dracovej strany. Veľmi dobre vedel, aký mám postoj k tomuto, no za celý čas tej jeho šibnutej tete na to nepovedal ani slovo. Proste nijako sa nesnažil tomu zabrániť. To akože už mu na mne nezáleží alebo to bol len strach alebo čo do pekla? Ale vlastne chápem to, ako sa zachoval, pretože ja by som asi urobila presne to isté. Strach je proste zlý kamarát. Jediné plus, také maličké je to, že som sa s Dracom videla. Hoc aj takto, že som sa s ním nemohla porozprávať, alebo jednoducho sa mu vrhnúť do náruče a už ho nepustiť. Kebyže sa to dalo tak som najšťastnejší človek na svete. Asi. Ale čo teraz? Jednou stranou som sa na neho hnevala a druhou zasa nie. Len teraz je tu otázka, že čo bude akože ďalej?

Konečne s tým skončila a odlepila prútik od môjho predlaktia, ktoré bolelo akoby mi niekto rezal do neho nožmi. Prezrela som si svoju novú, hnusnú značku na tele ktorá sa tam vrtela a ktorá sa mi priam hnusila, a rýchlo si stiahla ruksv dolu. Ba ešte sa na to prizerala Hermiona, čo mi bolo o to neprijemnejšie.

„Prečo?” povedala som trasľavým hlasom no aj tak bola ta otázka trápna. Prečo? Prečo asi. Na jej, nie moc peknej tvári sa objavil taký pohŕdavy úškrn a otvorila ústa na jej asi prednášku.

„Rozkaz, nášho pána.” povedala jednoducho a mne to stačilo na pochopenie.

„A... A čo keď toto odmietnem?” Snažila som sa znieť vážne, tak hádam že som tak aj znela.

„Na výber moc nemáš. Bud to prijmeš, alebo zomrieš.” povedala s úškrnom a rýchlo som si zotrela slzy s tváre. Nevedela som čo na to povedať. Takže, buď prijmem to, že sa zo mňa stala Smrtožrútka alebo zomriem. Keď ja nechcem ani jedno! Nedokázala som sa pozrieť ani na seba ani na Hermionu ani na Draca. Na nikoho. A tak som bludila pohľadom po tmavej miestnosti.

Nikdy. Nidky v živote nebudem patriť k Smrťožrútom... Hoc moja krásna značka na ruke hovorí niečo iné. Dobre budem k nim patriť ale nie tak ako by som mala. Pri prvej príležitosti odtiaľ odídem. Vymyslím plán ako odtiaľ spolu s ostatnými uniknem. Stačí len zapojiť mozog. Tak rozmýšľaj. Podstatné je to, že nesmiem odmietnuť. Inak by na mňa vyslala zelené iskierky a bolo by po mne. Ale keď to príjem budem tu musieť ostať, (nevravím ostať v dome s Dracom, by sa mi viac ako páčilo) ale to nemôžem. A zradila by som tým zvyšných. Takže. Chcelo to len klamstvo. Také uveríteľné klamstvo.

Fajn a teraz ma bude čakať vynaloženie mágie tak, aby som sa dostala to Hermioninej hlavy a dokázala sa s ňou rozprávať. Nikdy som to nerobila, no počula som už o tom. Zavrela som oči, a pomaly prenikla do Hemrionej mysle tak, aby som aspoň vyzerala že premýšľam. Ešte otázka, či sa to podarí.

„Hermiona, počuj!,To čo teraz poviem, neber vážne. Potrebujem, aby mi verili a tiež potrebujem ostať živá. Ja len, aby si vedela, že to nemyslím vážne a stále ostanem na vašej strane,” povedala som Hermione v hlave. Otázkov však ostáva, či sa to podarilo. Otvorila som oči a nenápadne pozrela na Hermionu, ktorá takmer nebadateľne prikývla. Takže to vyšlo. Skvelé. O nejakú schopnosť na vyše. To sa hodí. Byť dcérou istého mocného čarodejníka má aspoň tú výhodu, že mocná som istým spôsobom aj ja. Fajn, kľud. Nadýchla som sa a pripravila sa na odpoveď.

„V poriadku. Príjmam.”

„Nič iné ti ani neostáva.” zaškerila sa Bellatrix. Povzdychla som si nad tým ako ani nevedia rozlíšiť klamstvo. Keďže som bola istým spôsobom voľná, sadla som si na sedačku v zadu a snažila racionálne premýšľať, čo ďalej a ako ich odtiaľ dostať.

Hore doviedli Raráška a Bellatrix sa ho niečo pýtala. Nedokázala som rozoznať čo. Až pokým nezačala kričať.

„Kto sa dostal do môjho trezoru. Kto ho ukradol? Kto?!”

„Neviem.” odpovedal jej Rarášok.

„Klamár!” skríkla a urobila mu na líci škrabanec. „Tentoraz máš šťastie, Rarášok! Čo sa o tejto tu povedať nedá.” prešla k Hermione s zasmiala sa.

Následne veci sa odohrali celkom rýchlo. Ron, Harry a Lexi boli na schodoch a následne sa začal boj.

Harry mi hodil môj prútik, ktorý netuším odkiaľ zobral no nesťažujem si. Pohotovo som zareagovala, chytila svoj prútik a pridala sa k svojim kamarátom, ktorý vrhali zaklínadla na ľudí v miestnosti. Chudák Bella, tá mi už verila, že som na ich strane. Aké naivné, malé dievča.

„Prestante! Odhoďte prútiky!” zapískala Bellatrix, ktorá zrazu držala Hermionu v zajatí a pri hrdle jej držala nôž, alebo čo to malo byť. Pomaly sme odhodili svoje prútiky. Tak krátko som ho mala opäť v rukách a už zasa ležal na zemi.

„Draco, pozbieraj ich!” Ako povedala tak aj urobil.

„Ale, ale, ale. Koho to tu máme. To je Harry Potter! Máme ho tu pekne pripraveného, pre Temného pána. Ty, dievča..” pozrela na mňa, „..zavolaj ho!”

„J-ja?”

Ach nie dievča. Logicky, že ty, keď na teba pozerá a s tej tvojej skupinke si jediná novo začlenená Smrťožrutka.

Dobre, chápem. Nemusíš mi to pripomínať. Stále robíš to, čo nemáš.

„Zavolaj ho!” zopakovala a ucitila som na sebe nedôverčivé pohľady ostatných. Pregĺgla som. Za toto ma naozaj budú nenávidieť, tý moji štyria kamaráti. Musela som, inak by porezala Hermione hrdlo.

Zavrela som oči a pomaly si odrhnula rukáv na ľavej ruke a odhalila tým svoje čerstvé znamenie, ktoré mimochodom stále nesmierne pálilio. Presne som si vedela predstaviť pohľady Harryho, Rona a Lexi. 

Dala som pravú ruku nad ľavé predlaktie chytajúc sa urobiť vec, za ktorú má budú nenávidieť. Zrazu sa ozval vrzgot, pozrela som sa hore,kde bol velikánsky luster a na ňom Dobby ktorý ho práve uvoľňoval. Netrvalo ani päť sekúnd a luster sa rútil dole, čo spôsobilo, že Bellatrix Hermionu pustila a dopadla priam do Ronovej náruče. Bellu ten luster minul len tak tak. No a ja som so aspoň mohla stiahnuť rukáv a žiadneho Voldemorta nevolať. No, aj tak, keď sa z tadiaľto dostaneme to príde sprcha vyčítok.

Miestnosť opäť zasypala spŕška zaklínadiel, a Harry vytrhol Dracovi naše prútik z ruky.

„Sprostý škriatok! Mohol si ma zabiť!” zavrieskla Bellatrix.

„Dobby nechcel zabíjať. Dobby chcel iba ublížiť, alebo vážne poraniť,” prehovoril škriatok a Bellatrix vytiahla prútik, no škriatok bol rýchlejší a vzal jej ho.

„Ako sa o považuješ brať čarodejnici prútik?! Ty vzdoruješ svojím pánom?!” opäť škriekala Bellatrix, až ma z nej bolela hlava.

„Dobby nemá žiadneho pána! Dobby je slobodný škriatok a Dobby prišiel zachrániť Harryho Pottera a jeho priateľov!” V tomto momente, sme sa pochytali a Dobby nás odmiestnil preč a objavili sa na pláži.

Rozhlidala som sa po okolí. Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala. Hermiona sedela v Ronovej náručí, Lexi vedľa nich, ja kúsok ďalej a Dobby ležal v Harryho náručí zo zakrvavenou hruďou.

„Dobby, Dobby nie. Neumieraj. Neumri mi, dobre? Uzdravíme ťa. Hermiona.. Tam niečo má... V kabelke. Hermiona? Hermiona, rýchlo. Treba, pomôž mi!” Hermiona len zúfalo pokrútila hlavou. Bolo už neskoro. Škriatka sa už nedalo zachrániť.

„Aké nádherné miesto a Dobbyho priatelia,” prehovoril Dobby slabým hlasom. Nebudem klamať, bolo mi z toho smutno. „Dobby je šťastný, že je pri ňom jeho priateľ, Harry Potter.” V ten moment škriatok posledný krát vydýchol a zomrel v Harryho náručí. Nedalo sa už nič urobiť.

A mňa premohli výčitky, že za to môžem opäť len ja.