Nachádzali sme sa pred dverami pána Lovegooda. Dom nevyzeral nijak extra. Stavbou bol celkom podobný domu Weasleyovcov. Mal niekoľko poschodí a vyzeral dosť staro.

„Tak.. Kto klope?" spýtala som sa a všetky oči boli zrazu na mne. „Pochopila som. Že som sa vôbec pýtala," dodala som a vyšla po piatich schodíkoch pred dvere.

Ešte som sa raz obzrela dozadu na ostatných. Položila som ruku na staré dvere rozdelené na dve polovice a zaklopala. Po chvíli ticha sa horná časť dverí otvorila a v nich stal pán Lovegood. Vysoký muž s blonďavými vlasmi trošku pod plecia.

„Kto ste?! Čo po mne chcete?!" ozval sa Lovegood.

„To som ja, Harry Potter, videli sme sa na svadbe a toto sú moji priatelia," ozval sa Harry a ukázal na nás.

„Smieme ísť ďalej?" opýtala som sa Lovegooda. Otvoril nám dvere a mi sme postupne vošli dnu. Prešli sme do miestnosti, ktorá mala byť s najväčšou pravdepodobnosťou obývačka a posadali si. Ron s Hermionou a Lexi sedeli na seadčke, pán Lovegood oproti ním, po jeho ľavici Harry a ja som si urobila miesto na zemi. Každý mal v ruke pohár s čajom, ktorý nám pán Lovegood uvaril a ostali sme ticho sedieť. 

„Zaujíma nás, to čo ste mali na krku vtedy na svadbe. Ten symbol," prehovoril Harry.

„Myslíte toto?" Muž vytiahol z pod trička nahrdelník s tým symbolom. Harry ho vzal do ruky a prezrel si ho.

„Áno to je on."

„Viete pán Lovegood, rozmýšľali sme, že čo je to," ozvala som sa tentokrát ja.

„Čo je to? To je predsa symbol darov smrti priatelia," Odpovedal nám na otázku. Počula som o nich ale no.

„Čo?" vyhŕkla zo seba naraz trojica sediac na sedačke.

„Darov smrti," zopakoval to. "
„Predpokládám, že poznáte príbeh o troch bratoch."

"Áno," odpovedali sme všetci okrem Harryho. Ten ho nepoznal. 

„Mám tu knižku tu," povedala Hermiona a z kabelky vytiahla knihu a začala čítať. 

„Boli raz traja bratia, ktorý putovali po kľukatej ceste za súmraku. Po čase bratia prišli k rieke, príliš hlbokej, aby ju prebrodili. Ale keďže dobre ovládali čarodejnícke remeslo, len mávli prútikmi a urobili si most. Keď boli v polovici mosta, cestu im zahatala postava v kapucni. Bola to smrť. Cítila sa podvedená, pretože pútnici sa zvyčajne utopili v rieke. No smrť bola prefíkaná. Navonok troch bratov chválila, ako vedia čarovať a povedala, že každý z nich si zaslúži odmenu za to ako šikovne sa jej vedeli vyhnúť. Najstarší brat si vyžiadal taký mocný prútik, aký nemá nikto na svete, a tak mu smrť venovala prútik, ktorý odrhla z neďalekej bazy. Druhý brat sa rozhodol, že smrť ešte väčšmi poníži. Vyžiadal si preto moc vrátiť milovaných ľudí zo sveta mŕtvych. Smrť zdvihla kamienok a povedala mu, že odteraz tu moc má. Napokon sa smrť obrátila k tretiemu bratovi. Ten bol z nich najskromnejší a požiadal o niečo vďaka čomu by mohol chodiť po svete tak, aby ho smrť nenašla. A tak mu smrť len veľmi neochotne podala svoj vlastný neviditeľný plášť.

Prvý brat išiel do jednej ďalekej dediny, kde bazovým prútikom zabil čarodejníka s ktorým sa kedysi pohádal. Opitý mocou, ktorú mu dal Bazový prútik, chvastal sa, aký je vďaka nemu nepremožiteľný. Ešte tej noci sa k nemu prikradol iný čarodejník. Ukradol mu prútik a ešte mu aj pre istotu podrezal hrdlo. A tak si smrť zobrala prvého brata.

Medzi tým sa druhý brat vrátil do svojho domova. Tam vytiahol kameň a trikrát ho v ruke otočil. Na jeho úžas sa pred ním objavila dievčina s ktorou sa chcel kedysi oženiť, no nečakane pred tým zomrela. Bola však smutná a chladná, pretože už nepatrila o sveta živých. Napokon druhý brat od beznádejnej túžby prišiel o rozum a vzal si život, aby už mohol byť s ňou. A tak si smrť vzala aj druhého brata.

Pokiaľ ide o tretieho brata, toho smrť hľadala dlhé roky, ale už ho nikdy nenašla. Až keď sa najmladší brat dožil vysokého veku, zložil si neviditeľný plášť a dal ho svojmu synovi. Vtedy privítal smrť ako starú priateľku a šťastný s ňou odišiel. A však teraz už ako seberovný." 

„Tak vidíte, toto sú tie Dary smrti," povedal pán Lovegood, keď Hermiona dočítala.

„Prepáčte pane, ale stále nerozumiem," povedal Harry a pán Lovegood vstal niečo si mrmliac popod nos a podišiel k oknu. Vstala som zo zeme a prišila bližšie. Muž vzal brko a kúsok pergamenu a začal kresliť.

„Bazový prútik," povedal a nakreslil zvislú čiaru. „Najmocnejší aký bol kedy vyrobený," dodal a potom nakreslil okolo spodnej časti čiary kruh. „Kameň oživenia" poznamenal a spojil to do trojuholníka. „A neviditeľný plášť. Spolu tvoria Dary smrti. Kto vlastní všetky Dary smrti, stáva sa jediným pánom smrti," dopovedal a vtedy to asi nedocvaklo len mne, ale aj ostatným.

„Ten znak bol na hrobe v Godricovej úžľabine," začala vravieť Hermiona. „Pán Lovegood má rodina Peverellovcov niečo spoločné s Darmi smrti?"

„Á-áno, Ignotus, prepáčte..." predieral sa cez nás na druhú stranu miestnosti. "...a jeho bratia Cadmus a Antioch, boli pôvodnými majiteľmi Darov smrti, a ich príbeh sa stal predlohou tejto legendy. Aahhh čaj vám už iste vychladol. Hneď som späť," hovoril nervózne a odišiel dolu schodmi. Prišiel mu byť už taký divný, veľmi nervozný.

„Počujte zmiznime odtiaľ to, z tejto gebuziny nevypijem už ani gĺg," povedal Ron a všetci sme pomaly začali schádzať schody dolu.

„Ďakujeme pane," ozvala sa Lexi a pán Lovegood sebou mykol.

„Zabudli ste na vodu," povedala som s ľadovým pohľadom.

„Huh?"

„Na ten čaj," v duchu som si tresla ruku o čelo, no stále bol viac a viac divnejší.

„Ah, heh, ja starý hlupák." Hapkajúc nás obišiel k vode, ktorá bola za nami.

„To nič, mi už aj tak pôjdeme," povedala Hermiona. Lovegood buchol s čajníkom, so mnou to myklo od prekvapenia. Keď sa takto správa stále, tak je to veľmi divný muž. 

„Pane?" oslovil ho Harry.

„Ste moja jediná nádej," začal vravieť Lovegood a mne pomaly dochádzalo, že to neprichádzalo k dobrému koncu. „Boli nahnevaný, za to, čo som písal, tak ju uniesli. Uniesli moju Lunu. Moju Lunu." Prišiel k Harrymu a odhrnul mu ofinu z čela čím mu odkryl jeho jazvu. „Ale oni nechcú ju, chcú vás."

„Kto ju uniesol?" spýtal sa ho Harry.

„Voldemort." A vtedy to začalo. Do domu začali nalietávať smrťožrúti a rúcať dom.

„Mám ho! Mám Harryho Pottera!" Kričal a mával rukami pán Lovegood. My sme sa skrčili k zemi, chrániac sa pred črepinami sme sa rýchlo našli, priplazili sa k sebe, pochytali sa za ruky a premiestnili sa preč, na okraj nejakého lesa.

„Ten starý podrazák! Komu sa dá ešte veriť?" štval sa Ron.

„Uniesli ju preto, lebo ma podporoval," ozval sa Harry „Bol len zúfalý.”

„Idem vrhať zaklínadla," predniesla som a prešla pár krokov do zadu. Tam to zašuchalo lístim a vynorili sa odtiaľ postavy. Lapači. Prehĺtla som, prešla pohľadom, po vyškerajúcich sa Lapačoch ktorý sa začali schádzať asi z každej strany a bez rozmyšľania som si cez chrbát prehodila vak a ako prvá sa rozbrhla, najrýchlejšie ako som vedela, preč a ostatný po pár sekúndách tiež.

„No čo tam stojíte? Chyťte ich!" rozkázal im predpokladám ich vedúci a oni sa v momente rozbehli za nami. 

Začali sme po sebe vrhať zaklínadla, no na moju smolu, som sa akosi ani raz netrafila do cieľa. Bežala som, bežala, bežala a bežala v popredí, s lapačmi za pätami, keď som si nevšimla koreň stromu na zemi, zakopla som oň a zvalila sa na zem, a Lapač, ktorý bol za mnou, ma chytil, zviazal mi ruky postavil ma zazrela som štvoricu mojich priateľov, ktorý na tom boli rovnako ako ja.

„Ako sa voláš?" spýtal sa ma dotyčný a ja som rozmýšľala, aké meno im povedať. Povedať im svoje meno, by bola asi chyba.

„Callestia Pearceová," povedala som prvé meno, ktoré mi napadlo. Dotyčný Lapač vyzeral, že mi uveril, asi. Pozrela som sa smerom do ľava, kde stál Lapač, jediny, ktorého som spoznala menom Scabior, ktorý odhŕňal odhrnul Harrymu.. (ktorý dokonca vyzeral znetvorene)..vlasy z čela, kde sa mu črtala jazva. No tak toto bude ešte zaujímavé.