„Kam ideš?” opýtala sa ma Lexi, keď som stála v čiernom oblečení a krvavo červeným plášťom okolo krku, rovno pri východe zo stanu. Momentálne sme sa nachádzali v nejakom lese, ktorý ako zvyčajne, netuším, ako sa volá.

„Na vzduch,” odpovedala som jednoducho. Musím povedať, že od kedy oni vedia pravdu o mne, rozprávali sa so mnou celkom odmerane. Hlavne prvé dni. Neviem, či mi stále neverili, alebo boli nahnevaný, ale nebol to príjemný pocit byť v spoločnosti, kde ste len vy a ľudia ktorý vám nedôverujú. Snažila som sa to prehrýzť. Mohlo byť a stále môže byť aj horšie.

Lexi mi už neodpovedala, a ja som vyšla von zo stanu, pred ktorým sedel Harry Potter. Stále sme tu boli len štyria, pretože Ronald sa stále nevrátil. Kto vie, či to má vôbec v pláne. A keď som tu aj ja, no neviem neviem.

Usmiala som sa na Harryho, na pozdrav a postavila sa na druhú stranu stanu. Mala som pocit, že im by tu bolo lepšie bezo mňa. Nemuseli byť v ostražení, či na nich nejako nezaútočím, alebo čo, len z dôvodu, že som ten kto Merlin žiaľ som. Mala som odísť spolu s rodinou a vykašľať sa na všetko. Na celú pomstu otca, a na celé pomáhanie Harrymu zničiť Voldemorta, a vrátiť sa až keď bude po všetkom.

Tak by sa zachoval zbabelec. A ty nie si zbabelec. Aspoň v to dúfam.

Asi máš pravdu, bola to hlúpa úvaha. 

Stála som ako stĺp s prekríženými rukami. Vietor mi fúkal do vlasov a tiež aj do plášťa, ktorý za mnou vial. No opäť sa mi to podarilo ignorovať. Tak isto ako sa mi podarilo ignorovať celú realitu a vnímala len nedávnu minulosť.

Jednoducho som prestala vnímať svet okolo seba a čo sa deje, a preniesla som sa v spomienkach o pár málo dní dozadu, keď sme boli navštíviť Godricovú úžľabinu.

Flashback:

Premiestnili sa presne na miesto, kde pred niekoľkými rokmi zomreli rodičia Harryho Pottera, a on skoro prišiel o život.

Všetci štyria sa premiestnili do Godricovej úžľabiny. Všetci štyria sami za seba.

Elya s kapucňou na hlave z plášťa, kráčala po Hermioninej pravici. Harry vedľa nej a Lexi veľa neho. Snežilo a tak im vločky padali do tváre.

Pomalým no zato odhodlaným krokom prešli niekoľko metrov, keď sa pref nimi objavil cintorín a vedľa neho starší kostol.

„Myslíte, že tam budú?” opýtal sa Harry, pozerajúc na cintorín.

„Pokiaľ myslíš svojich rodičov, tak áno, myslím, že tam budú. No keď mám byť úprimna, nepáči sa mi toto miesto. Vyžaruje z toho veľmi zlá aura,” povedalo jedine bielovlasé dievča v skupine. Chvíľku bolo ticho a následne sa vybrali ku cintorínu.

Na nie veľkom cintoríne sa skupinka rozdelila. Každý ho prezeral z inej strany. Elya šla zľava, pričom jej pri pohľade na všetky tie hroby prišiel do mysle jej mŕtvy otec. Zavrela na chvíľu oči a urobila hlboký nádych. Potom pokračovala no nedokázala sa sústrediť. Blízko pri Hermione, ktorá zahlsila, že našla hrob Potterovcov, našla lavičku a sadla si na ňu. Akosi ju tamto nezaujímalo. Onedlho sa k nim na hrnuli aj Lexi s Harrym.

Elya sedela na studenej lavičke, ktorá bola dokonca pokrytá malou vrstvou snehu a snažila sa racionálne premýšľať. Mala akési zmiešané pocity z tohto miesta. Miesta kde jej Merlin žiaľ pravý otec zavraždil Harryho rodičov.

Sedela a pozerala sa na trojicu, ako Lexi vyčarovala na hrob malý veniec a ako stáli ako tie hroby a pozerali na to. Vedela, ako sa Harry cíti. Zažila prakticky to isté, no aj tak chcela odtiaľ čo najskôr vypadnúť.

Odvrátila pohľad a pozrela sa na druhú stranu, kde uvidela stáť, nízku staršiu pani, oblečenú v kabáte, ktorá sa na nich pozerala. Postavila sa a išla ku trojici.

„Ľudia, niekto sa na nás pozerá. Tam pri kostole,” povedala šeptom, keď stála pri nich. Obzreli sa a zazreli starú pani, ktorá prišla bližšie k nim.

„Vy ste Bathilda Bagshotová, však?” spýtal sa Harry a stará pani prikývla.

Elya sa zamračila. Cítila, že s tej pani vyžaruje zlá, špinavá aura. Nepáčilo sa jej to. Ani tá Bathilda ani to miesto. Pani im rukou naznačila, aby ju nasledovali a tak sa spoločne vybrali za ňou.

„Lexi, mne sa to nepozdáva,” šepla Elya Lexi, ktorá bola najbližšie ku nej. Tá jej venovala len pohľad a ďalej kráčali za Bathildou.

Všetko sa na koniec udialo moc rýchlo.

Trojica v sprievode pochybnej Bathildy dorazila do domu, kde to vyzeralo nie moc útulne a smrdelo to tam zatuchlinou.

Pani si zobrala iba Harryho na druhé poschodie a zvyšné tri dievčatá osameli na prízemí. Rozhliali sa po tmavom dome, kde museli použiť Lumos, aby videli pod nohy.

A potom až sa to zomlelo prirýchlo.

Spŕcha zaklínadiel, lietajúca a ničiac dom.

Had, ktorým bola na všetkých počudovanie Bathidla, útočiac na štvoricu.

Snaženie sa hada zastaviť no neúspešne.

Kusnutie od hada, ktoré Elya schytala do lýtka dosť hlboko a Harry do ruky.

Následne Elyine zacítenie známej, hrozne nechutnej, špinavej auri patriac Voldemortovi.

Rýchle pochytanie sa za ruky a na poslednú chvíľu odmiestnenie sa preč, do lesa v ktorom sa práve nachádzajú.

Áno, presne nejak tak vyzeral pred-predvčerajší deň. Vravela som im, že sa mi to tam nepáči, no asi to nikoho nezaujímalo. Alebo mi nikto neveril? A čo ja viem. Dôležité je to, že som mala pravdu.

Zranenie som sebe aj Harrymu ošetrila a rany po zuboch sa zacelili. No bola tu ešte taka vec, že Harrymu sa zlomil prútik a opraviť sa nedal. Musel mať jeden z našich. Môj som mu dat nemohla, pretože by mu bol na nič, keďže by ho neposlúchal a tak mal momentálne Hermionin.

Keď som sa prebrala s premýšľania, čo som bola mimo reality, Harry už vedľa nebol a celé moje telo bolo ztuhnuté a zmrznuté. Niet divu, keď som ako snehuliak stála na jednom mieste. Aspoň, že plášť, ktorý som mala bol teplý z vnútra.

Nazrela som do vnútra stanu, kde sa nič zaujímavé nedialo. Hermiona s Lexi niečo študovali v knihe, no Harryho nikde nebolo.

V tom momente, ako som vystrčila hlavu zo stanu von, ma bolesť prinútila zastaviť. Neviem čo to bolo no bola to bolesť, akoby vám niekto trhal dušu na malé čiastočky. Sadla som si na velhke lístie a snažila sa bolesť potlačiť. No moc to nešlo. Tento pocit som už dvakrát zažila, no nedokázala som si nijako vysvetliť, čo by to mohlo byť. Raz to bolo v druhom ročníku a raz pred rokom alebo dvoma.

Zo stanu vyšla Lexi a po nej hneď aj Hermiona. Obidve prišli ku mne a čupli si pri mne.

„Čo ti je?” spýtala sa ma prvé Lexi. Pokrútila som hlavu a potichu zamrmlala "nič"pričom som sa snažila zahnať už menšiu bolesť.

Zahľadela som sa do diaľky, odkiaľ pochádzali dve postavy. Až, keď prišli bližšie som ich rozoznala. Na ľavo kráčal Harry a na pravo Ronald Weasley.

„Hermiona? Lexi, Elya?” začal rozprávať Harry.

„Čo je? Je všetko v poriadku?” spýtala sa Hermiona. Ja som stále sedela na vlhkej zemi, aspoň že tá bolesť už odišla.

„Všetko je fajn. Vlastne viac ako fajn,” znova prehovoril Harry a mykol hlavou smerom na Rona.

„Ahoj,” pozdravil Ronald, ktorý očividne plne ignoroval moju prítomnosť a Hermiona sa v ten moment naštvaným krokom odobrala za ním.

„Ty si taky idiot, Ronald Weasley! Vrátiš sa sem po toľkých týždňoch a povieš AHOJ?!” kričala Hermiona po Ronovi a mlátila ho jeho taškou a lístim. „Kde mam prútik Harry?”

„Neviem.”

„Harry Potter, daj mi môj prútik!” opäť kričala Hermiona.

„Ja ho nemám!”

„Prečo má tvoj prútik?” spýtal sa Ron.

„To je jedno prečo ho má!”

„Čo je to?” spýtala sa Lexi Rona, ktorý v pravej ruke držal niečo. Zdvihol ho a bolo jasné vidieť, že je to Horcrux. No nebol v rovnakej podobe. Bol totiž zničený. Myslím.

„Zničil si ho?” spýtala som sa tentokrát ja a asi až vtedy si ma všimol. Hodil po mne nedôverčivý pohľad, začo ja som ho svojím prebodávala.

„Ty tu stále si, Riddlová?” povedal a snažila som si udržať chladnú hlavu, pretože keby som ho zakliala, tak asi by to najlepšie nedopadlo.

„Vidíš hádam nie? Živá, zdravá, stále pekná hoc nie najšťastnejšia. Áno Weasley, stále som tu a ty halucinácie nemáš. A keby si bol taký láskavý a prestal ma oslovovať tým menom. Veľmi krásne ti ďakujem.” zaškerila som sa a radšej už mlčala.

„A ako to, že čírou náhodu máš aj meč Chrabromila?” znova sa ujala slova Hermiona.

„To je dlhý príbeh,” povedal Harry za Rona. Chvíľku bolo ticho a potom sa Hermiona opäť ozvala.

„Nemysli si, že sa tým niečo zmenilo.”

„Jasné, veď prečo by sa malo? Len som zničil jeden Horcrux! Prečo by sa malo niečo zmeniť. Pozri, chcel som sa vrátiť späť, hneď ako som odišiel. Len som vás nevedel nájsť.”

„A ako si nás našiel?” spýtala sa Lexi.

„S týmto,” vytiahol z vrecka bundy Deluminátor. „Ono to len nezhásina svetlá. Neviem ako to funguje, ale ráno na Vianoce som sa schováva v jednej krčme pred lapači. A v tom som ho započul”

„Čo si počul?” skočil mu do reči Harry.

„Hlas.” Povedal Ron a pozrel sa na Hermionu. „Tvoj hlas Hermiona. Doviedol ma sem.”

„Hej, a čo také som ti povedala?” naštvaným tónom sa ho to Hermiona opýtala.

„Moje meno. Len moje meno. Zašepkala si ho. Tak som ho vzal, klikol s ním a objavila sa svetelná guľa. Pohltila ma. Vpila sa mi rovno do hrude. Vedel som, že má to zavedie presne tam kam chcem ísť. Tak som sa premiestnil a našiel som sa tu. Tu na tomto úbočí. Bola tma a nevedel som kde som. Tak som len dúfal, že sa jeden z vás ukáže. A stalo sa,” dopovedal svoj príbeh Ron. Musím uznať, že to bolo celkom zaujímavé rozprávanie.

Nastalo ticho. Každý jeden sa pozeral na Rona a očividne nevedel čo povedať.

„Idem do stanu, začína mi byť zima,” ozvala som sa ako prvá a zdvihla sa zo zeme. Vošla som dnu a sadla si na drevený schodík. Celkom by ma zaujímalo, čo bola tá náhla bolesť, ktorá má pohltila. Ďalšia hádanka do zoznamu, očividne.

Onedlho sa do stanu vrátili aj Harry, Ronald, Hermiona a Lexi. Ron na mňa zazrel, čo som ignorovala,veď ho to prejde raz, a Hermiona nám ukazovala znak. Trojuholník predelený zvislou čiarou a kruhom v strede. Nevedela som co to je a runa to tiež nebola. Bol to predpokladám nejaký symbol. Symbol neviem čoho záhadného. Tý joooo, ďalšia záhadná vecička na zozname. Tých už musí byť toľko ako nákupný zoznam na rok. Okej trápny vtip Elya.

A už je to tu zas. Opäť sa rozprávam sama so sebou. Nevadí aspoň mám spoločnosť.

„Ten znak..” prerušil krátke ticho Harryho hlas. „.. mal ho Xenophilius Lovegood na svatbe Billa a Fleur.”

„Vážení ľudkovia, predpokladám, že nás čaká návšteva Lovegoodovcov,” prehovorila som a ich pohľady svedčili za súhlas.

Potom už nikto nič nevravel tak som sa postavila a ľahla si do postele, kde som sa zakrikla dekou a pozerala na vrch stanu. Už bolo u mňa zvykom, že keď som osamote, moje myšlienky majú voľný priebeh dokým ich neusmiernim. A takto, keď som sa ocitla sama v miestnosti moje myšlienky zablúdili k blonďavému chlapcovi, ktoré som nevidela..... Počkať ťažké počty.... Ktorého som nevidela asi pol roka. A priznávam. Neuveriteľne moc mi chýbal.

Hai.
Dnes trošilinku kratšia časť ako zvyčajne. (očakávala som, že bude dlhšia)

Snáď sa páčila :3

No nerada to moc vravím ale pomalyyyyyyyy sa to blíži ku koncu. Fajn som ticho.

Mohli by ste zanechať votik a komentík, ja budem len a len spokojná.

Je t'aime💚
-Vaša Riddlová, ktorá by sa mala učiť no na miesto toho píše kapitoly-