Večer som sa znova zakrádala po chodbách Rokfotu. Mala som na sebe svoj sveter od neviem koho, inak povedané od človeka mne neznámeho. Neviem prečo som ho mala na sebe, ale bol hebký to mi stačilo ku šťastiu.

Bola som na moste. Viem je po večierke, nemala by som tu nič robiť, ale jednoducho som sa nudila.

Bolo celkom chladno, ale to je nepodstatné. Oprela som sa dlaňami o zábradlie mosta a pozorovala tie hviezdy. Celkom pekné, dokonca ja múdra hlava som našla niekoľko súhvezdí.

„Softgoodová?" oslovil ma niekto, pričom som začula kroky. Obzrela som sa a nad danou osobou som pregúlila očami.

„Malfoy," odpovedala som, no naďalej som zírala na hviezdy. „Sleduješ ma snáď?"

„Nie, len idem okolo." odpovedal a postavil sa vedľa mňa, pričom sa tak isto oprel o zábradlie ako ja.

„Tak pokračuj v ceste a neoxiduj mi tu,"

„Nechce sa mi," povedal s pobavením v hlase. Neodpovedala som, len naďalej zízala na hviezdy. Očakávala som, že sa vezme a odíde, no s ním to ani len nehlo. „Prečo si tu zas tak sama? A pokiaľ viem, máš byť v posteli a spať," dodal, keď som mu stále neodpovedala.

„Už nie som sama. Iba žeby si sa považoval za nikoho, čo pochybujem... A pokiaľ viem, ty tu tiež nemáš čo robiť, takže sme na tom rovnako, takže sa nemusíš starať a otravovať ma," odpovedala som mu kľudne s úsmevom.

„Prečo si stále taká protivná?"

„Ja nie som protivná," úškrnula som sa. „Len nerada vediem dialóg s ľuďmi, ktorý mi neustále robia nervy." Cítila som jeho pohľad na mne, no aj tak som neustále zírala na tie hviezdy. Bolo to síce nepríjemné ale čo už.

„Nemusíš na mňa tak zírať," poznamenala som.

„Páči sa ti?" spýtal sa a až vtedy som na neho zmätene pozrela.

„Čo sa mi má páčiť?"

„Ten sveter," povedal a znova si ma obzrel od vrchu dolu.

„Prečo ťa- Počkaj! Že to není tvoje?"

„Hm, je," odpovedal a konečne si ma prestal obzerať.

„Vážne? Akože, nerobíš si to mňa srandu teraz?"

„Nerobím,"

„Aha.." Prekvapene som zažmurkala a odvrátila som pohľad na tmavé hory, a na tvári sa mi objavil úsmev.

„Prečo si mi to dal?" spýtala som sa napokon.

„Len tak."

„Si hrozný," poznamenala som.

„Chyba. Som úžasný, len to nevidíš, pretože to nechceš vidieť. A aj keď som v tvojich očiach hrozný, so mnou vedieš normálny dialóg a nesnažíš sa ma zabiť. Takže. Nie som hrozný," úškrnol sa a ja som sa musela zasmiať.

„Niesi len hrozný. Si aj strašne egoistický.... Ale poviem ti jak je... Aj tak som lepšia ako ty.... A opakujem: si príšerný!"

„Tak prečo potom neodídeš, keď som tak hrozný ako vravíš?" znova upútal svoj pohľad na mňa. Nemusela som sa na neho pozerať, to človek cíti, že sa niekto na neho pozerá.

„Neviem," povedala som potichu.

„Povedz mi niečo o sebe," povedal, čo ma prinútilo sa na neho opäť pozrieť.

„Prečo by som to mala robiť?"opýtala som sa s malým úsmevom.

„Pretože ťa chcem spoznať. Si strašne tajomná-"

„A teba štve, že o mne nič nevieš. No, v tom sa neodlišuješ od ostatných, pretože jediný človek tu na hrade, ktorý o mne vie všetko, je len jeden. Takže smola, pán otravný," uškrnula som sa opäť.

„Keď poprosím?"

„Malfoy...... Ty nikdy nikoho neprosíš,"

„Pravda."

„Prečo ma chceš spoznať?" spýtala som sa tentoraz ja.

„Pretože ťa chcem spoznať." Odpoveď nadovšetko je toto.

„Takže, celý život tu na Rokforte mi robíš nervy a teraz ma chceš spoznať?"

„Ja ti nerobil nervy. Len ti si sa zbytočne štvala," odpovedal, pričom neustále na mňa znova pozeral.

„Prečo na mňa toľko čumíš? Je to otravné."

„Pretože si pekná," povedal a usmial sa na mňa. Úprimne, trošku ma tými slovami zarazil. Príjemné zarazil, ale usmiala som sa, no len na krátky okamih. No červeň v líciach sa objavila. Cítila som to.

„Prestaň s tým."

„Ja nič nerobím." Pokrútila som nad ním hlavou a zapozerala som sa na neho. Bola tma, takže nebolo ho vydno úplne zreteľne, aj keď stál vedľa mňa. „Nie je ti zima?" spýtal sa ma. Vážne som bola na pochybách, či nie je na práškoch, keď je zrazu ku mne takýto. Založil mi jeden môj padnutý prameň vlasov za ucho, pričom ja som od neho odvrátila zrak a otočila sa naspäť k zábradliu. Neviem, čo to malo znamenať, ale fajn. Bolo to....milé

„Nie, nie je,"

„Prečo si tu?" opýtal sa znova. Neviem prečo, ale akosi ma tie otázky neštvali ako obyčajne. Vravím, večer som stále iná a divná.

„Je tu pekne, a takto večer, respektíve v noci tu nikdy nikto nie je. Ani prefekti tadiaľ väčšinou nechodia. A je tu pekný výhľad na hviezdy. A potrebovala som premýšľať," odpovedala som mu.

„Nad čím?"

„Nad istými vecami, ktoré ty nikdy nepochopíš," povedala som neprítomne.

„Čím to robíš, že si taká tajomná?"

„Ničím, jednoducho som taká k ľuďom, ktorý má nepoznajú," povedala som a pohľadom som sa na neho pozrela.

„Tak mi dovoľ ťa spoznať. Chcem vedieť aká si."

„Tak to sa nikdy nestane. Nikdy ma nebudeš poznať," povedala som a odlepila sa od zábradlia.

„To sa ešte uvidí," povedal, ja som pregúlila očami a obišla ho.

„Nech ťa ani len nenápadne ísť za mnou, rada by som sa šla vyspať," povedala som ešte počas chôdze. Predpokladám, že už bolo dosť veľa hodín a vážne som chcela spať... Hoc nebudem klamať, ten pokec s Malfoyom bol celkom v pohode. Celkom dobre sa kecalo a bolo mi celkom fajn, no keby som tam bola dlhšie, mohla by som povedať niečo, čo by nedopadlo asi dobre.

Počas nejakých minútach kráčania, do klubovne, som mala v mysli stále Malfoya a to čo mi nedávno povedal. Pristihla som sa, že sa nad tým neustále usmievam ako slniečko.

Pomaly som s mierným úsmevom vošla do izby, kde ma privítal Lucyn krik. Očividne ma v pláne zobudiť každého, kto sa v tomto hrade nachádza.

„Elya! Kde si celý čas bola?! Počkať ten sveter máš od koho, veď to je chlapčenské. Ely!"

„Pretože, to aj je chlapčenské," prevalila som očami a ľahla si na posteľ.

„Od?"

„Emmmm...... Malfoya..." povedala som potichu.

„Ahaaa," nahodila moc divný výraz v tvári.

„Nemysli na to, Lucy! Fakt nie!"

„Veď ja na nič nemyslím," uškrnula sa provokatívne. „Ale naozaj, keby náhodou si potrebovala vybaviť rande... Som k dispozícii, rada vybavím," povedala a ja som sa premáhala ju netresnuť.

„Dobre, a kde si do teraz bola?" A čo je toto, výsluch?

„Bola som sa prejsť a ostala som na nejaký čas na moste.."

„Prečo?"

„Ah, pozerala som na hviezdy a em... Rozprávala som sa," odpovedala som jej.

„S kým?"

„Malfoyom.."

„O čom?"

„V podstate o ničom," povedala som a usmiala sa, aj keď som si to moc neuvedomila.

„Neverím," zaškľabila sa na mňa. „Ó čom??? No tak povedz, prosiiiim." Išla mi s tým na nervy. Rozhodne som jej nemala v plane jej to vyzvoniť.

„Nie, je to moja vec! A nevypočúvavaj ma láskavo."

„Ale Elya-"

„LUCY! Nechaj ma na pokoji láskavo a staraj sa o seba!"

„...Dobre ale potom za mnou nelez!"

„FAJN!" otočila som sa na druhú stranu postele a ležala som. Nechcela som byt taká ale stalo sa. Nevedela som prečo som na ňu tak vyletela. Nechápala to. Nechápala ten pocit, keď ste si o niekom mysleli, že ho nenávidíte a pomaly zisťujete, že to nie je úplne pravda. Nechápala má v tej chvíli. Oficiálne som bola s ňou pohádaná. Fakt úžasné. Zavrela som oči a snažila sa spať, no vôbec mi to nešlo.