67. Začiatok úteku

Objavili sme sa na Sainsbury avenue. No skoro nás zrazil autobus. Teda, myslím. Vyzeralo to tak. Asi možno päťkrát som tu bola. Nechodila som sem moc často. Vlastne skoro vôbec. Bolo to dávno, čo som tu bola naposledy. Možno tak pred štyrmi, alebo piatimi rokmi. Možno aj viac. No ale to už teraz nie je dôležité.

„Kde to sme?" spýtal sa Ron, keď sme kráčali prieč ulicov, niekde do neznáma.

„Na Sainsbury avenue. Chodili sme sem s našimi do divadla. Netuším, prečo mi napadla práve táto ulica." odpovedala mu Hermiona, takže moje úvahy, či čo to vlastne bolo, boli správne. 

Zašli sme za roh a prezliekli sa. Švihnutím prútika som na sebe mala jednoduché čierne džínsy s obyčajným, čiernym, krátkym tričkom. Na nohách čižmy na viazanie po kolená s nízkym opätkom a samozrejme nechýbal ani plášť. Prehrabla som si vlasy a počkala na ostatných.

Už všetci prezlečený sme sa vybrali do kaviarne, čo bola po blízku. Vošli sme dnu a všetci piati sme sa natrepali za stôl pre štyroch. Zložili sme si veci a posadali si. Objednali sme si štyri kapučína, totiž ja som nič nechcela a oprela som si hlavu o ruku, keďže hlava ma stále bolela a nie a nie prestať počúvala debatu medzi nimi štyrmi. Teda snažila som sa počúvať.

„A čo všetci tý svadobčania? Nevrátime sa tam?" Začal Harry až som začala vnímať debatu. Práve sme od tamaď utiekli a on sa chce vrátiť? To je naozaj taký hlúpy, alebo to robí tá jeho Chrabromilská povaha?

„Oni idú po tebe! Svojím návratom by sme ich ohrozili." 

„Ron, má pravdu," Povedala Hermiona.

„A kam pôjdeme teraz?" Prihovorila sa Lexi.

„Do Deravého kotlíka?" oponoval Ron. 

„Priveľké riziko," povedala som, akoby nič. Ak sa Voldemort zmocní ministerstva, nikde to už nebude bezpečné. A oni očakávajú, že by si mohol prísť do Deravého kotlíka."

„Všetci, čo boli na svadbe sa budú musieť skrývať," ozvala sa Hermiona.

„Do frasa, môj ruksak! Nechal som som ho v Brlohu." Vyhŕkol Harry, až som sa reálne zľakla. Obzrela som sa doprava na svoj vak a potom som sa pozrela naspäť na nich. Hermiona pokývala hlavou a pohľadom skĺzla na svoju malú kabelku, na ktorú použila neodhaliteľné rozširovacie zaklínadlo, rovnako ako ja na svoj vak. Dnu vošli nejaký dvaja robotníci, zdali sa mi povedomí no ignorovala som to.

„Žartuješ?" užasnuto sa opýtal.

„Už dávno som mala všetko zbalené! Pre každý prípad," uistila ho Hermiona.

„Mimochodom, tieto džínsy som nikdy nemal rád." Skonštatoval Ron, na čo som sa pousmiala.

"Pozor!" Skríkla Lexi a hneď som sa obzrela za seba, kde na nás letelo nejaké zaklínadlo. Uhli sme sa a trafilo to stôl, ktorý sa prevrátil. Vytiahla som svoj prútik a vyslala na nich kliatbu.

„Nehýb sa!" Vykríkol Harry a trafilo to jedného, čo bol napravo. Chcela som urobiť krok dozadu, no zakopla som  ten prevrátený stôl a strepala sa na zem a uhla som sa kliatbe, ktorá ma minula len o chĺp.

Dočerta!

Ty vážne nevieš chodiť!

Ach, zase ty?! Nevidíš, že mi tu ide o život?

Och tak to pardon, slečna, ale mali by ste sa naučiť chodiť.

Prosím?! Ja chodiť viem! Nemôžem za to, že tam bol stôl!

Nemotorné trdlo! Nemotorné trdlo! Nemotorné trdlo!

Hej! Prestaň!

Nemotorné trdlo čo nevie chodiť! Nemotorné trdlo, čo nevie chodiť!

Láskavo prestaň. Ide mi tu o život vlastne, a ty sa tu hádaš!

Ach, moja dráha, poviem ti to po stý raz. JA som TY, takže sa hádaš sama so sebou.

Vieš ako som to myslela! A nevolaj ma drahá!

Si fakt divná. Zaujímalo by ma, či aj iný sa rozprávajú v duchu samy so sebou a tvária sa pri tom, akoby bola aj druhá osoba s ktorou vedie dialóg, alebo si len ty taká tupá a robíš to. A sama sa nazývaš tak ako nechceš a nadávaš si. Ach, dieťa moje, mala by si vyhľadať odbornú pomoc.

Tak sa neozývaj vnútorný hlas a aj ja budem ticho a nebudem si nadávať či čo to podľa teba robím.

Máš tam chybu. Čo podľa SEBA robíš. Ach jaj.

Mlč už! Ak nevidíš ležím tu na zemi pokým ostatný štyria bojujú, či čo to robia!

Em.......nerada ty to vravím moja, ale ty si tu tá, čo vidí. 

Ahh s tebou sa nedá!

Ach... Ty to naozaj sama so sebou nedávaš. 

MLČ UŽ!!! Inak ti nedám najesť!

Takže chceš držať hladovku proti sebe samej? Zaujímavé. Vskutku zaujímavé.

MERLIN DOBRÝ! UŽ LÁSKAVO DRŽ JAZYK ZA ZUBAMI. JE MI JEDNO AKO PROSTE UŽ MLČ!

Uhm, jasné šéfko, ako si rozkážete!

Konečne.

Rýchlo som sa postavila na nohy a spamätala som sa, čo sa stihlo za pár sekúnd či minút, mojej neprítomnosti stáť. Asi má môj vnútorný hlas pravdu. Mala by som vyhľadať odbornú pomoc. Toto nie je v poriadku sa takto baviť sama so sebou. Ale, čo to kecám. Nebudem sa meniť, lebo si môj hlások povedal. Som to ja. Elya Katie Softgoodová! Jedinečná, trošku strelená, trošku nemotorná, inteligentná, až príliš pomstychtivá, dosť ambiciózna, trooošku uzavretá do seba, dokonca dcéra Voldyho, nezávislá, milujúca a hlavne mocná čarodejnica! Môžem si robiť čo chcem!

„Petrificus Totalus!" vyhŕkla Hermiona a cez vyklad s koláčmi to trafilo toho zvyšného Smrťožrúta, ktorýy rovnako ako predošlí ostal ležať na zemi. Ach, Bohovia, konečne pokoj. Žeby si človek nemohol ani vypiť kávu, aby na neho niekde nečakali také dobré duše, inak nazývane aj Smrťožrúti. Dobre, kávu som si síce neobjednala ale princíp je rovnaký. Hrozné toto! Okej Okej Okej stačilo sarkazmu. 

Akurát v tejto chvíli sa vrátila tá čašníčka zo zadu a ostala stáť vo dverách ako omámená. Vlastne sa jej ani nečudujem. Dve stoly hore nohami, všade sklo, stoličky tak isto a rovno pod jej nohami ležali dvaja omráčený Smrťožrúti. 

„Choď! Vypadni odtiaľ!" Zakričala som na ňu a po približne piatych sekundách sa spamätala a rýchlo odišla zadným vchodom pre zamestnancov. Zakryla som sa viacej plášťom a pristúpila bližšie k ostatným, ktorý sa týčili nad omráčencami. No čo, neviem ako inak by som ich mala nazvať, keď sú v tomto stave.

„Zamknite dvere a zahsnite!" prikázal nám Harry. Lexi mávnutím prútika zatiahla žalúzie a zamkla dvere a Ron svojím deliminátorom, čo mu odkázal Dumbledore zhasol svetlá.

„Tento sa volá Rawle. Nepytajte sa odkiaľ to viem," poznamenala som, nohou ukazujúc na človeka pred sebou.

„Tento je Dolohov. Poznám ho z plagátov, keď ho hľadali."

„Taaakže. Čo s nimi urobíme?" opýtala sa Lexi.

„Eeee. Zabijeme ich? Oni by to určite urobili. Pchf, a z akou radosťou!" Navrhla som. Dobre z mojích úst to znie vážne blbo. 

„Nie! To nemôžeme! Myslela som si, že si viacej inteligentná. Rozmýšľaj kúsok!" Podráždene na mňa vyletela Lexi.

„Za prvé ja inteligentná som! Za druhé, ja rozmýšľam! Za tretie nemôžem za to, že som trochu  odlišná od vás štyroch a veci riešim väčšinou inač a za štvrté, Lexi. Láskavo po mne nebrechaj jak pes, ďakujem. Nič som ti neurobila." bránila som sa. Dobre možno bola, hm ako to nazvať, mimo svoju kožu, rovnako ako aj ja a určite aj ostatný, ale ja za to naozaj nemôžem. Dobre, možno trošku, ale to len málinko. 

„Hej! Nehádajte sa! Máme tu iný problém!" Zastavil nás Harry skôr, ako sa stihla rozpútať naozajstná hádka. Vážne som ani ja nemala, ani najmenšiu chuť sa s niekým hádať. Merlin vie, ako by to dopadlo.

„Ja sa nehádam," povedala Lexi.

„Ja už vôbec nie. Mám právo na presadzovanie svojho vlastného názoru."

„Dobre, dobre. Tak, čo teda s nimi urobíme? Zabiť ich nemôžeme. Vedeli by, že sme tu boli. Tak, čo teda?" Spýtala sa Hermiona a zvyšný traja mykli plecami. No mne, takej veľmi inetligentej osobe niečo napadlo.

„Em, vymažme im pamäť," predniesla som.

„To je dobrý nápad," prehlásil Ron. Samozrejme, že to je dobrý nápad, keďže je môj, Dobre moje ego, ukľudni sa, ďakujem. „Hermiona, to je tvoja parketa." dokončil to, čo začal hovoriť.

„Obliviate," vyslovila kučeravá brunetka, keď k tým dvom telám prišla bližšie. Z konca jej prútika vyšla malá žiara a obidvom Smrťožrútom vymazala pamäť, na túto udalosť. Očividne.

***

Stáli sme na prahu za zavretými dverami na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť.  Z prachu sa vytvorila postava, veľmi, aleže veľmi pripomínajúca Dumbledora, ktorá sa s natiahnutou rukou blížila k nám a tesne pred nami sa obraz rozplynul.

„Čo to bolo dočerta?" Opýtala som sa stále sa snažiť pochopiť, čo a prečo to bolo.

„To asi vytvoril Dumbledore pre prípad, žeby tu prišiel Snape," odpovedal mi Harry a až potom som to viac menej pochopila. 

Vošli sme hlbšie do domu a zložili si veci v izbách. Neviem jak oni, ale ja by som uvítala samostatnú izbu. Nejakú takú som našla. Síce tam boli pavučiny, ale tie som dala kúzlom preč a o prachu už ani nehovorím. Vak s vecami som si odložila na posteľ a poobzerala som sa po izbe. Nie je to zlé, no nie je to ani Merlin vie aké pohodlie. Sadla som si na kraj postele, ktorá tiež nebola nijak extra pohodlná, no čo sa dá robiť. Naozaj môžem byť rada, že nespím na tej tvrdej drevenej dlážke. Ľahla som si na chrbát a zízala do stropu.

Nakoniec som sa rozhodla prehľadať tu izbu. Pravý Horcrux sa kľudne môže nachádzať niekde v tomto dome. Prehľadala som celú izbu, no, žeby tu bol medailón ani stopa. Pravda, izba už bola rozhádzaná, keď som vošla, takže usudzujem, že tu niekto pred nami bol a snoril tu. Alebo v tej izbe vybuchla atómová bomba. Dobre okej opäť trápny vtip.

Ďalšie ráno som zišla dolu po schodoch do kuchyne odkiaľ sa ozývala vrava. Síce bol august, ale mne bolo z nepochopiteľných dôvodov zima. Snáď nebudem chorá inak ma asi klepne. Urobila som si kávu a snažila sa vnímať čo tý štyria rozoberajú. No moja ospalosť robila svoje a jediné čo som z toho nášho rozhovoru pochytila bolo to, že hore našli miestnosť s nápisom R.A.B. rovnako ako je aj na tom falošnom medailóne. Alebo proste niečo na ten zmysel. Naozaj som sa snažila počúvať no nejak mi to nešlo, em. 

Asi naozaj ma prebralo až nejaký zvuk ozývajúc sa zo skrine, ktorá stála blízko stola pri ktorom sme všetci piati sedeli a debatovali. Zľakla som sa, že niekto tu je a načúval všetko o čom sme sa bavili. Harry sa postavil od stola a zamieril rovno ku skrini. Otvoril ju a vytiahol z nej.... škriatka?! Merlin a ju pomaly infarkt dostať idem a ono tu je škriatok. Ah, Bohovia toto bude ešte vskutku zaujímavé.

„Auu! Au au au au auu!" zakňučal škriatok, keď ho Harry dotiahol až ku nám k stolu.

„Takže ty si nás špehoval, čo?!" vyletel po ňom Harry.  

„Kreacher sa iba pozeral," odpovedal mu škriatok celkom hrubým hlasom. 

„Možno vie, kde je ten pravý medailón," skonštatovala Lexi.

„Videl si už niekedy toto?" opýtal sa ho Harry a z vrecka na nohaviciach vytiahol medailón.

„To je medailón pána Regulusa."

„Ale boli dva. Mám pravdu?" Znova sa ho opýtal Harry. Kreacher mlčal očividne na znak súhlasu a tak Harry pokračoval. „Kde je ten druhý?"

„Kreacher nevie, kde je ten druhý medailón."

„Dobre, ale videl si ho tu?" spýtala sa Hermiona. „Bol v tomto dome?"

„Špinavá humusáčka, počkaj prídu Smrťožrúti. A ty zradca krvi Weasley -" 

„Odpovedz jej!" Prikázal mu Harry, takže by ho mal poslúchnuť.

„Áno, bol tu. Bol v tomto dome. Veľmi zlý predmet."

„Ako to myslíš?" ozvala som sa aj ja konečne. 

„Pán Regulus prikázal Krecherovi, aby ho zničil. Ale nech sa Kreacher snažil ako chcel, nedokázal to urobiť." 

„A, kde je teraz?" znova sa ujal slova Harry. „Niekto ho ukradol?"

„Prišiel sem v noci, vzal veľa vecí a aj takýto medailón," odpovedal mu Kreacher. 

„Kto to bol? Kto to bol Kreacher?"

„Mundungus. Mundungus Fletcher."

„Nájdi ho a priveď sem!" Prikázal mu Harry. Škriatok poslúchol a odmiestnil sa z domu niekam, neviem kam. My ostatný sme sa na seba pozreli a sadli si naspäť za stôl.

Prešli tri dni a Kreachera stále nikde. Sedela som na sedačke a pilníkovala si nechty. No čo, musím dbať o svoju krásu, hoc aj na úteku. Lexi si vedľa mňa niečo čítala, Harry sedel oproti nám v kresle a skúmal zlatú strelu, čo mu zanechal Dumbedore a Hermiona učila Rona zahrať niečo na klavíri. Nedalo mi, a musela som sa pousmiať nad jednou konkrétnou spomienkou, no naďalej som si pilníkovala nechty. Potom Hermiona prešla k Harrymu a sadla si na bočné operádlo kresla.

„Majú pamäť na dotyky," skonštatovala. „Keď ti ju Scrimgeour dával, myslela som, že sa na tvoj dotyk otvorí. Že v nej Dumbledore niečo ukryl." Harry chytil strelu do ruky a strčil si ju do vrecka. Odvrátila som od nich zrak a ďalej sa venovala svojím nechtom, keď sa z haly ozvali zvuky premiestnenia.

„Puste ma! Puste ma!" Rozoznala som hlas Mundungusa. No sláva, konečne sa to tomu škriatokvi podarilo, už som si myslela, že to bude trvať ďalšie tri dni.

„Harry Potter, dávno sme nevideli!" ozval sa druhý škriatok menom Dobby.

„Puste ma! Puste ma!" Ďalej sa metal náš zajatec, dá sa povedať. Strčili sme ho na stoličku na ktorú si sadol. Vytiahol prútik, no pochválim sa, ja som bola rýchlejšia.

„Expelliarmus!" Vyhŕkla som a v ruke som držala jeho prútik

„Čo to má znamenať? Nasadiť na mňa týchto drzých škriatkov." Rozhorčene hovoril Mundungus.

„Dobby sa snažil len pomôť. Dobby videl Kreachera v Šikmej uličke, čo sa Dobbymu zdalo divné. A potom Dobby počul ako Krecher spomenul meno Harry Potter. A potom Dobby videl Kreachera, ako hovorí: S týmto zlodejom Mundungusom-"

„Ja nie som zlodej, ty jeden drzý darebák," skočil mu do reči Mundungus. „Som len zberateľ vzácnych a pekných predmetov."

„Si zlodej, všetci to vedia!" Povedal mu Ron na rovinu.

„Ale pán Weasley, aké milé vás opäť vidieť," povedal Dobby a podal mu svoju malú ruku.

„Super tenisky," pocvhálil mu Ron a Dobby sa na neho milo usmial.

„Počúvajte! V tú noc som spanikáril. Nemôžem za to, že Divooký spadol z metly."

„Povedz pravdu!" Vyzvala ho Lexi.

„Obrátil si to tu hore nohami a neklam! Našiel si tu medailón je tak?" s aroganciou v hlase som sa ho opýtala.

„Prečo? Bol cenný?"

„Ty ho ešte máš," povedala podozrievavo Hermiona.

„Len rozmýšľa, či za neho nemal pýtať viac," skonštatoval Ronald.

„Možno som ho predal pod cenu," uznal Mundungus. „Bolo to takto. Raz som predával v Šikmej uličke, keď ku mne prišla nejaká baba, že či mám licenciu, a že ak nie, dá ma zavrieť. A aj by to urobila, keby sa jej ten medailón nezapáčil."

„Kto bola tá baba?" opýtal sa Harry. „Poznáš ju?"

„Nie, ja..." Pohľadom pozrel na stôl, kde ležali noviny. Vzal ich do rúk a ukázal na ne. „Toto je ona! Toto je tá babizňa!" Pozreli sme sa všetci na noviny na obrázok, na ktorý ukazoval a hneď sme sa všetci pozreli na seba. Na tom obrázku nebol nik iný, než človek, teda skôr satan, ktorý nás všetkých terorizoval v piatom ročníku na Rokfotre. Ženská, celá v ružovom pripominajúca ropuchu. V skratke. Stelesnenie zla, Dolores Umbridgeová.

Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top