Dneska bol deň, kedy sa mal ísť premiestniť Harry do Brloha. No bolo ešte ráno a tamto bolo naplánované až na večer. A tak som sa opäť doma sama nudila. Variť som sa radšej už ani nepokušála. Nechcela som, aby to skončilo opäť na zemi. Radšej som si to jedlo vyčarovala. A tak isto som práve jedla aj čokoládu.

Von som naozaj za potreby ísť nemala. Takže som celých pár dní trčala doma a išla sa unudiť. Závesy som mala radšej zatiahnuté a svetlo po väčšinu vypnuté.

Okrem mojich tréningov ktoré som vykonávala u seba v izbe som v podstatne nerobila nič. Nemala som čo. Občas ma prišla pozrieť Lucy a tak sme kecali, ale inak som nerobila skoro nič.

Úprimne, bála som sa vystrčiť päty z domu. Nikto nevie, čo ho tam čaká. Dokonca, či ho nečaká aj samotná smrť. A tak som len ležala na posteli a čakala na príchod večera.

A dočkala som sa. Von sa začalo stmievať, takže bolo na čase sa ísť prezliecť. Prišla som k svojej skrini a vybrala si z nej šortky a jednu veľkú zelenú mikinu, ktorá patrila Dracovi ale mám ju ja. V predu mala znak metlobalu a v zadu bolo bielym písmom napísané:

Malfoy
03
Seeker

Bolo v skutku jedno aké pohľady budú na mňa ľudia hádzať. Vsiakla som do nosa tu vôňu, ktorú v sebe stále uchovávala a obliekla si ju. Doslova na mne vysela no nevadilo mi to. Celkom sa mi páčil tento štýl. Prehodila som si na chrbát vak, kde boli všetky veci potrebné na cestu a obula sa do tenisiek a na krku som ako bolo zvykom mala stále náhrdelník od Draca. Vlastne toto bolo jediné oblečenie, ktoré som zo sebou mala, keďže ostatné si zabezpečím kúzlom.

Poobzerala som sa po izbe, nakoniec som z nej vyšla, zavrela dvere a zamkla. To isté som urobila aj s ostatnými miestnosťami a nakoniec som vyšla z domu, ktorý som tak isto zamkla. Predpokladala som, že sa sem už nevrátim. Bezprutikovou mágiou som vrhla na dom bezpečnostne kúzla, keby náhodou. Rukou som skontrolovala vrecko mikiny, či v nej mám prútik a šla som na koniec ulice s hlavou plnou myšlienok, kde som sa na koniec odmiestnila na Privátnu cestu pred dom číslo štyri, kde očividne už všetci boli, keďže ako vieme zvyknem meškať a dnu sa svietilo.

Vošla som dnu a všetci sa na mňa pozreli a keď zistili, že som to len ja pokračovali ďalej v debate. Predpokladám, že sa práve debatovali o tom ako sa skoro všetci pomocou všehodžúsu premenia na Harryho. Chvala Bohu ja som nemusela. Išla som skôr ako, bojový doprovod.

„Softgoodvá, meškáte!" povedal hrubým tónom Moody. Prevalila som očami a prešla popred nich a oprela sa o stenu za ním. „Vážne ste nemali nič lepšie v šatníku?"

„Mala, ale toto sú, no..... Spomienky." povedala som. No čo, aj tak to bola pravda. Znova som potiahla nosom a vsála tu vôňu, ktorá tam po ňom ostala, a snažila sa na neho nemyslieť. Aj keď to nešlo. Veď, snaha sa cení.

Partička ľudí vypila všehodžús. Vďaka Merlinovi, že som to nemusela piť. Stala som opretá o stenu s rukami založenými na hrudi a pozorovala skupinku ľudí meniac sa na Harryho.

Po niekoľkých minútach všetci vyzerali rovnako. Celá skupinka sa prezliekla do iných vecí a boli sme pripravený na odchod.

Vyšla som z domu s rukami vo vrecku mikiny. Privolala som si svoj Blesk a vysadla si na neho. Ostatný tak isto sedeli buď na metlách, alebo Testrálach a Harry išiel spolu s Hagridom v lietajúcej motorke.

Vyštartovali sme a niesli sa vzduchom. Boli sme niekoľko metrov nad zemou a nočné mesto z výšky bolo naozaj krásne. Prvých par minút jazdy bolo naozaj v poriadku, no to by nebolo ono, keby sa niečo nedokazilo.

Letela som vpredu pár metrov od ostatných, keď mi do ramena narazila nejaká kliatba. Zasyčala som od bolesti, keďže mi to urobilo otvorenú reznu ranu. V momente som mala v hoc aj boľavej ruke prútik. Obzrela som sa okolo a všade sa začali hemžiť Smrťožrúti, ktorý začali nie len po mne vrhať kade jaké kliatby.

A tak som im to vracala. Posielala som na nich to zelené svetlo akoby to bolo nič a ich kliatby som odbojala s ľahkosťou. Boj bola asi jediná vec, ktorá mi v živote šla od ruky. Opäť zo zadu ma niečo tesne minulo a otočila som sa a vrhla na neho tu neopustiteľnú kliatbu, ktorá ho trafila a padol na zem mŕtvy.

Jeden dole.

Obzrela som sa ako vyzerá situácia za mnou. Tam to nebolo o nič lepšie. Videla som ako Harryho sovu trafil záblesk zeleného lúča. Chudáčik tá sova, chcela ho ochrániť a zaplatila za to. Vrhla som po tom Smrťožrútovi v maske kliatbu a opäť padal na zem mŕtvy ďalší.

Druhý dole.

Piaty dole.

Desiaty dole.

Pätnásty dole.

Dvatsiaty piaty dole.

Kosila som ich akoby to nebolo nič. Uvidela som padať mŕtve telo Moodyho dolu. Zovrelo ma to trochu pri srdci, no nedá sa nič robiť. Mohla som to byť ja. Všetci boli predomnou a ja som ich s ľahkosťou kosila v zadu.

Tridsiaty dole.

Zacítila som obrovský nával mágie . Celkom znamej mágie. Presne tú, ktorú som cítila aj pred vyše pol rokom u Malfoyovcov. Takmer rovnaká akú mám ja. Ach, Voldemortovi sa uráčilo prísť.

Letel priamo za Harrym. Snažila som sa ho nejako zastaviť kliatbami, alebo aspoň ho spomaliť a zdržať no nevydarilo sa. Medzi tým mi ma stihla zasiahnuť ďalšia rezná rana, ktorá mi tento raz pristála rovno na ľavom líci. Zo zlosti som vypálila kliatbu a aj on padol dolu mŕtvy.

Tridsiaty prvý dole.

Chvíľku som sa ešte s nimi babrala, no napokon sa mi podarilo vletieť, už na chránený pozemok rodiny Weasleyovcov. Očividne som dorazila ako posledná. Až tersz, keď pomynul ten adrenalín som zacítila tu bolesť co sa šírila s môjho ramena a líca. Všetci už boli dnu v dome a tak som tam vošla aj ja. Boli tu všetci na šťastie. Teda, všetci okrem Moodyho. No očividne aj to všetci vedeli. Prvý si ma všimol Harry a hneď ma objal, čo som zasyčala a odtihala ho od seba.

„Pre Boba, Elya, si zranená!"

„Vážne, Harry? Nevšimla som si," povedala som ironicky. „Nič to není ošetrím si to." A tak som aj urobila. Opustila som miestnosť a odišla trošku do súkromia.

Z vaku som vybrala potrebné elixiry a vyzliekla si mikinu. Hojivý elixír som si nakvapkala na ránu na líci a potom aj na rameni. Štípalo to ako šialené no nejako horko ťažko som to vydržala a hodila do seba elixír proti bolesti. Predpokladám, že mi aspoň jedna jazva ostane.

Kúzlom som si očistila všetko čo som mala od krvi, takže aj mikinu, na ktorú som tiež, použila kúzlo, aby držala v sebe Dracovu vôňu a obliekla sa naspäť do nej. Ruky som vtiahla do rukávoch, že mi konce vyseli a hoci bolo von teplo zababušila som sa do nej a vdychujúc vôňu mikiny som sedela na stoličke ponorená do svojich myšlienok. Tridsaťdva ľudí som dneska zabila! Tridsaťdva! Začínam sa cítiť previnilo a ako vrah.

***

1.8.1997. Svadba Billa a Fleur. Nemyslím si, že práve v týchto časoch je najlepšie usporiadávať nejaké svatby a oslavy ale veď v poriadku. Človek sa zabaviť musí. Jop a tiež sú aj Lexine narodeniny. Popriala som jej už ráno, keď som ju stretla už v Brlohu.

Pátrala som v mysli, aké šaty si na seba dať. Asi niečo čierne, aj keď uznávam na svadbu sa to moc nehodí. No ale nič iné sa mi nehodí. A nechcem tam zas vyzerať ako pako. Hodila by sa mi aj červená, lenže je tu problém, že tú neznášam. Takže očividne čierna vyhrala.

Zamyslela som sa a v mysli som si predstavila jednoduché čierne šaty s viazaním okolo krku, dlhé po kolená a so sukňou, ako to ja osobne volám, ako zo záclony. Mavla som prutikom a v ten moment som na sebe mala presne tie šaty, ktoré som si predstavila, a a nohách som mala čierne lodičky. Bolo to celkom vysilujúce kúzlo, pretože som ho raz učila Lucy a videla som, čo to s nou robilo, no mne nebolo vôbec nič. Vyzerala som, akoby som použila len Alohomoru a nie nejaké vyčerpávajúce kúzlo.

Všetko bolo tip top, len tu bol problém, že má príšerne bolela hlava a cítila som svoju mágiu ako vo mne doslova vybruje. Nebolo to veľmi príjemné. Akoby sa mi do tela dostávala silnejšia mágia. Snažila som sa to nevnímať. Radšej som sa posledný krát pozrela na môj odraz v zrkadle, v provizórnej izbe a prstami som si prešla po náhrdelníku od Draca, s ktorého vychádzali jemne impulzy. Myslel na mňa. Usmiala som sa a vyšla z dverí von, kde prážilo poludňajšie slnko.

Včera prišiel minister. Chcel hovoriť s Harrym, Ronom a Hermionu osamote.  Neviem prečo, ale to už moja vec nie je.

Prípravy na svadbu boli u konca a dolaďovali sa len posledné detaily. Keď som sa poobzerala naokolo vyzeralo to tu celkom pekne.

***

Sedela som pod altánkom, alebo čo to malo byť, za jedným stolom spolu s Harrym Hermionov, Ronom a Lexi. Fleur a Bill už boli oficiálne svoji a začala sa oslava. Samozrejme, že zo slušnosti som im pogratulovala.

Nejakú extra náladu na oslavu som nemala. Raz som si zatancovala, ani neviem s kým a inak som trpela v tých štátách na stoličke a popíjala asi šampanské. Netuším čo to bolo.

O niečom sa tý štyria rozprávali no ja som ich moc nevnímala. Po prvé neuveriteľne ma bolela hlava a za druhé rozmýšľala som. Jediné plus momentálne bolo to, že sem prefukoval večerný vzduch a tak nebolo tak dusno.

Postavila som sa, že pôjdem do vnútra vziať si niečo od tej hlavy, lebo naozaj už sa to nedalo vydržať. A nevravím už o tom, že moja mágia vo mne si robila čo chcela. Našťastie dalo sa to kontrolovať, takže sa nestalo nič nežiadané.

„Kam ideš?” Opýtala sa ma Hermiona, keď som sa postavila.

„No, príšerne ma bolí hlava, tak som sa vybrala si niečo na to dať,” odpovedala som a pokračovala ďalej v ceste.

Bola som už pri východe, keď cez jednu stranu do vnútra vletela svetelná guľa, niekoho patronus.

„Ministerstvo padlo. Minister mágie je mŕtvy. Prichádzajú...... Prichádzajú........ Prichádzajú.....”

V tom momente zavládla panika. Prve čo mi napadlo bolo, zavolať sú k sebe svoj vak s vecami ktorý som o necelé dve sekundy držala v ruke a prehodila si ho na chrbát. No a potom... Potom sem vleteli smrťožrúti.

Veci naokolo začali pohlcovať plamene. Obzrela som sa s vstičeným prútikom a hľadala konkrétne štyri osoby.

Obzrela som sa znova a videla Harryho, Lexi, Hermionu a Rona, stáť pri sebe. Vpálila som jednu kliatbu na Smrťožrúta v ceste a rýchlo k nim príbehla.

Ešte raz som si obzrela situáciu, ktorá vyzerala naozaj príšerne, chytila sa ich a v tom momente sme sa odmiestnili.