Milý denníček. Obracaciam ďalšiu stránku a začína ďalší vylev môjho srdiečka. Neviem čím by som mala začať, tak začnem práve ním.

Draco Malfoy.

Chalan s platínovými vlasmi a burkovými očami. S na prvý pohľad arogantnou povahou, no ukrýva v sebe pozornosť, milosť a mnoho dobrých vlastností, no nedáva ich najavo pretože je to Slizolinčan skrz na skrz a to mu nedovolí preukázať jeho práve emócie.

No bolo by dobre začať tam kde sa to začalo. Prvý ročník na Rokforte a prvé stretnutie s ním. Nevravím, že dopadlo zle, práve naopak, bolo nad moje očakávania. Pamätám si to, akoby to bolo včera. Po tom ako nás Múdry klobúk roztriedil a my sme naplnili svoje hladné žalúdky, nás prefekt odviedol do našej klubovne, ktorá sa mi ihneď zapáčila.

Sadla som si do kresla vedľa sedačky, kde sedeli traja chalani a jeden z nich stal vedľa. Bol to Blaise Zabiny, ktorý stál a Crabbe, Gloyle a Malfoy, ktorý uzatvaral skupinku. Okrem Lucy a Harryho Pottera, ktorého som v tej dobe v láske naozaj nemala, som nepoznala nikoho a tak som považovala za dobré sa s niekym zoznámiť. Neváhala som a predtstavila som sa im, a dali sme sa do reči. Po nejakej chvíli , kedy som sa dobre bavila, som odišla s úsmevom na perách do svojej izby, kde som hneď zaspala. No na ďalší deň, keď som sa na raňajkách dala opäť do reči s Dracom, ktorý sedel oproti mne aj s Crabbom a Goylom, tak prišla ostrá výmena názorov, už neviem prečo a hneď sme sa pohádali. Bolo mi to akosi jedno a od toho dňa sme do seba zarývali.

Neustále si robil srandu z mojich vlasoch. Tiež aj z mojej postavy, ktorá na jedenásť ročné dievča bola úprimne povedané naozaj dobrá, no jemu sa niečo nepáčilo a aj z mojej tváre. A to už nehovorím ako si robil srandu z mojich zelených očí, ktoré podľa jeho vtedajších slov vyzerali ako mačacie. No prvé dve roky som to neriešila a oplácala mu to. No v treťom ročníku, keď stále neprestával tak som ho začala ignorovať, no keď sa na mne náramne zabával, nie raz sa stalo, že som vytiahla prútik.

Boli to typické posmešky, čo si robia dvaja teenegeri zle. A oboch nás to bavilo. No potom ma to začalo istým spôsobom urážať a začala som ho nenávidieť a urážky som mu oplacala len z nervov. Ani nepočítam koľko urážajúcich papierikov mi poslal, ktoré stále skončili spálne. A nakoniec sa dozvien to, že to robil preto, lebo ho to bavilo a istým spôsobom som sa mu páčila. Nebudem klamať, aj mňa bavilo mu robiť nervy a ešte k tomu, keď išla po ňom Pansy. Jaaaj to bola zábava.

No potom prišiel štvrtý ročník. Prve som si myslela, že všetko bude rovnaké, ako pred tým. Budeme na seba naustále hnusný a robiť si nervy. Vtedy som sa veľmi mýlila. No nikdy som nepočítala s tým, že začnem s tým blondiakom chodiť.

Áno, zo začiatku som ho nenávidela rovnako ako pred tým. No, akoby mi osud neprial začala som do neho častejšie narážať ako by som chcela. A časom, už ani neviem ako, som sa do neho postupom času zamilovala. Zo začiatku som si to nechcela pripustiť, predsa som ho vtedy brala ako niekoho, kto nedokáže žiadne city opätovať. No teraz viem, že moje domnienky neboli správne.

No a potom prišiel Vianočný ples. Pamätám si ako som bola zmierená, že s nikým nepôjdem, no potom sa objavil Draco a pozval ma, z čoho som bola v šoku pretože aj tak sme sa nijak moc nebavili, no súhlasila som. A moje zmiešané pocity boli ešte viac zmiešané.

Na tom plese som zisitila, že mi je s ním vlastne dobre. Viac než dobre. Nejako sme uzavreli priateľstvo a začali odznova. Časom som si pripustila, že aj keď nechcem, zamilovala som sa do neho, pretože mi ukázal stránku jeho, ktorú nikto nevidí.

Tiež nezabudnem na moje nervy, keď boli Vianočné prázdniny a takmer sme sa pobozkali, no dnu vtrhla ryšavka Rony. Vzbudilo sa vo mne moje žiarlivé ja a nenávidela som ju už len z princípu.

Ten ubijajúci pocit, keď ho pred mojimi očami Rony pobozkala radšej vynechám. Opíšem to len asi tak, že sami zrútil svet. A keď sa na to spätne pozerám, bolo to strašne detinské. Dobre som si nevyplakala oči len kvôli tomu že sa bozkávali, pričom som nemala žiadny dôvod byť na neho naštvaná. Boli sme kamaráti to je všetko. No len bol tu ten problém, že som sa do neho zamilovala. A možno prišlo takmer k dvom pusám no časom som to brala len ako skrat z mojej strany.

Potom prišiel Január a nový rok. A moje žiarlivé vnútro bolo na Draca stále naštvané a tak som ho ignorovala. Ignorovala som ho až dokým si ma nezastavil v myslím, že v prázdnej klubovni. Už si nespomínam, či bola úplne prazdna, alebo nie, no to není teraz dôležité. Dôležité je to, čo sa stalo. A na to si pamätám úplne do detailov.

Ako som už písala, zastavil si ma. Ja som ho samozrejme nechcela počúvať, no aj tak som zastavila. Čisto zo zvedavosti. Keď som už chcela odísť, chytil ma za myslím ľavé predlaktie. Alebo to bolo pravé? Už neviem. No, chytil ma za to neznáme predlaktie a pritisol k sebe, pričom mi do nosa udrela tá limetková vôňa. Pozerala som na neho pohľadom, čo do pekla robí no nedokázala som povedať žiadne pekné slova. Radšej som mu vykričala všetko vrátane mojich citov k nemu. Čo zapríčinilo možno všetko čo sa dialo potom. Chcela som odísť, no keď som bola v polke ceste chytil ma za ruku a pritiahol naspäť. Niečo mi povedal a potom ma pobozkal. Vtedy to bol neuveriteľný pocit. A síce už prešlo niečo vyše dvoch rokov, stále neverím tomu, že s ním chodím a mame spolu vzťah. Samozrejme, hneď ako môj šok pominul som mu ten bozk opätovala. A to čo som vtedy cítila sa nedalo opísať, a neda sa to opísať ani po dvoch rokoch. Bolo to proste úžasné. Nikdy pred tým som nemala možnosť cítiť ten pocit niekoho bozkávať, a už vôbec nie niekoho koho naozaj ľúbite.

A potom nám to prekazila Lucy. Ja som si asi až prineskoro uvedomila, čo som dopustila, a že som práve vtedy pobozkala Draca Malfoya. Dobre on pobozkal mňa, ale na situácii to nič nemenilo. Chytili ma výčitky, pretože som vedela, že od toho okamihu, moje srdce bude patriť len a len jemu. Znie to divne čo? Ja viem, ale proste to tak človek už cíti. Niečo ako pravá láska? Nie tak by som to nenazvala. Skôr osud, alebo spojenie. No môj postoj sa k nemu o mnoho zmenil.

A tak sa začal náš vzťah, ktorý bol občas ako na horskej dráhe. Nedokážem spočítať, koľko dobrých zážitkov sa stihlo nahromadiť za necelý polrok. A teraz, pri tom písaní sa usmievam ako slniečko.

Následne prišli letné prázdniny a falošné zistenia. Áno mam namysli presne to, čo som sa dozvedela z nejakého random obchodu z Francúzska, že som adoptovaná a "humusačka." Pričom to ani nebola pravda. Teraz si aj želám, aby som bola radšej tou humusáčkou ako dcérou Voldemorta. No uznávam priezvisko Riddlová by znelo fajn. Ale len by znelo. Až na to, žeby a všetci odvrhli. Nosiť to priezvisko by som v živote nechcela. Ale späť k momentálnej téme, Dracovi. K tamtomu sa dostanem neskôr.

Niečo mi vravelo, že by mal vedieť o tom čo som sa dozvedela o svojom pôvode. Síce to bola úplná lož ale to je vedľajšie. A tak hneď prvý deň, teda skôr večer, na Rokforte som mu to povedala. A dopadlo to presne podľa mojich očakávaní. Vyletel po mne, že on s "humusáčkou" chodiť nebude a rozišiel sa so mnou.

To bolo teda obdobie. Mala som depky, no aj tak to takmer nikto nespoznal, keďže som to dokázala dokonale skrývať. Až na Lucy, Kiaru a Mionu. Tie tri to proste videli, no nevedeli mi pomôcť, pretože som ho za to čo spravil začala nenávidieť ale pri tom som ho stále ľúbila. Ani ja sama som nevedela čo som mala robiť. Mohla som sa pozbierať a začať od znova. S niekym iným. No neurobila som to. Namiesto toho som sa utápala v žiali. No popravde toho ani neľutujem, keďže teraz by som asi ani s ním nebola.

No keďže som bola naštvaná a príšerne bolelo to, že už s ním nie som a odkopol ma ako poslednú špinu, tak keď sa snažil ako sa snažil, nedokázala som sním viesť žiadnu konverzáciu. Takže som ho úspešne ignorovala a čakala, kedy ten žiaľ prejde. No neprechádzalo to.

Takže moja ignoracia pokračovala ďalej, až kým som sa skoro neprizabila, čo som zlezela z metly a rotrieskala si ruku, hlavu a upadla do bezvedomia. No logicky ťuk ťuk, som ho aj vtedy ignorovala. Potom sa ospravedlnil a po čase sme sa dali opäť dokopy. A všetko bolo okey, zažili sme pekne leto a nevim čo všetko dokým nenastal tento blbý šiesty ročník. Okej, niektoré momenty boli fajn. Naozaj fajn no viac bolo tých horších. Prvé sa mi zdalo, že ma ignoroval a potom sa dozviem že je smrťožrút. No nie je o nič horší ako ja. Dcéra samotného Lorda Voldemorta. Hm, veď prečo nie. Osud ma ešte asi neskúšal dosť.

A na koniec prišlo to pre mňa srdcervúce rozlúčenie a teraz je niekde u nich doma pod vládou Voldemorta. Nechcela by som aby sa ku mne domov nasáčkoval Voldy.... Ešte by mi vyžral celú chladničku. Dobre stačilo vtipov.

Teraz po tomto dlhom prejave len o jednej osobe príde ďalšia téma.... Ja dcéra Voldemorta.

No... Čo k tomu. Asi tak by bolo najlepšie ako to cítim, čo? Nič príjemné poviem vám. Žiť s pocitom, že som dcéra niekoho, koho z celého srdca nenávidím.

Keď som to zistika prvé mi to ani moc nedochádzalo, no keď mi to doplo, bol to vskutku zvláštny pocit. Keď mi ponúkol, stáť sa Smrťožrutkou, naozaj som na moment o tom premýšľala. Byť po jeho boku, riadiť svetu, mať zabezpečenu slávu a prirodzený rešpekt. Páčilo sa mi to. No odmietla som.

Som popravde rada, že o tom nevie okrem Lucy a Draca nikto. To by bolo čo. Dcéra Voldemorta na škole . Bola by to stopercentne úvodná stránka vo všetkých časopisoch. Všetci by ma odvrhli a nikto by sa so mnou nebavil. Teda aspoň myslím. Všetci by si mysleli, že som rovnaká ako on. Že som jeho prava ruka a všetci by sa mi oblúkom vyhýbali. Kto by sa chcel predsa priateliť s všemohúcou dcérou Temného pána však? Musela by som si vystačiť sama.

Nevravím, ten rešpekt, čo by som mala by sa mi páčil ale bola by som sama. Nemala by som nikoho, komu by som sa mohla zveriť. No, niekedy si mylsim, že je to tak lepšie. Polovica ľudí sa tvári, že sú tvoji priatelia a pri tom za tvojim chrbtom ťa ohováraju a vymýšľajú plán ako sa ta zbaviť. Ale tak to som už asi obočila od témy.

Neviem, čo by som mala viac povedať k tomu. Není mi moc po chuti byť jeho dcérou ale už sa stalo. Takto to ďalej neide. Musí byť mŕtvy. A to co najskôr. Inak vyvraždi každého, až kým sa nedostane k Harrymu. A potom zabije aj jeho. A potom.... A potom neviem.

Myslím, že toľko by k tej téme aj stačilo. Prejdime na mňa a moju mágiu.

Posledné dni, som trávila dní v núdzovej miestnosti a učila sa novým zaklínadlam. Predovšetkým z čiernej mágie. Jednoduchým klamstvom som sa v knižnici dostala do zakázaného oddelenia s tam som našla knihu so zaklínadlami z čiernej mágie. Čisto len pre svoju bezpečnosť. Uznajme, v boji sa čierna mágia uplatní viac ako tá obyčajná.

Musím uznať, prídem si ako mocná čarodejnica. Viem teraz mnoho vecí, čo nevie Harry a to mi celkom stačí. No zabralo to dosť času sa všetko to naučiť. Nevedela som čo to presne robí, aj keď v knihe bol stručný opis a tiež som nevedela, čo to na mne nezanechá nejaké stopy. No zatiaľ sa nič neukázalo. Predsa, čierna mágia je čierna mágia.

No nemám ju v pláne veľmi praktizovať mimo boja. Aj keď nehovorím, že sa mi niečo nezíde aj normálne. No tu najtemnejšiu mágiu som radšej nechala tak v svojej nore. Nemám v pláne byť ako môj "otecko". Aj keď, v správaní sa na neho trošku podobám. No ako tak rozmýšľam, aj z tejto témy je to všetko.

Ďalšia téma.

No, teraz sedím na mojej a Dracovej, veží alebo ináč povedané, na Astronomickej veži, je už noc a zajtra sa odchádza preč z Rokftortu.

Akurát dnes doobeda bol Dumbledorov pohreb. Kto chcel mohol zostať. Ja som zostala. Nechcelo sa mi ísť domov. Tak som tu ostala na pohreb. Bolo to...... Emotívne. Naozaj priznávam, vyšli mi slzy z očí. Keď pohreb skončil... Vydala som sa poprechádzať po hrade a usporiadať si myšlienky. Nemala som ani čo robiť. Dokonca ani náladu som nemala a s nikým som sa takmer nerozprávala. Na koniec som prišla do Dracovej izby, zavrela som sa tam a ležala na jeho posteli niekoľko hodín. Potom som sa vrátila do svojej izby, kde bola Lucy a balila sa, čo som ja bola už dávno a vytiahla si tento denník a brko a teraz to tu píšem. Musím povedať, že prešli len dve dni a mne ten blonďavý Slizolinčan moc chýba. No nedá sa nič robiť. Budem to musieť bez neho vydržať.

Pri tom pohrebe... Spomenula som si na ocka. Strašne mi chýba. Naozaj neprejde deň, čo by som na neho nemyslela. Aj keď snažím sa nebyť smutná, pretože viem, žeby si to neželal. No chýba mi proste. A za to všetko môže len a len Voldemort. Nebyť jeho, stále by tu tatko mohol byť a ja by som teraz opäť nemusela plakať nad jeho stratou. Musím sa pozbierať. Takto nemôžem fungovať.

No ďalšia téma je... Čo bude ďalej.

Čo ďalej? Dobrá otázka, na ktorú mimochodom viem odpoveď. Ale len z časti. Dohodli sme sa s Harrym, Ronom, Hermionou a Lexi, že všetci piati pôjdeme hľadať Horcruxy.

Neviem presne čo to je, no viem, že je to nejaký druh čiernej mágie, čo Voldemorta drží na žive. Keď ich všetky zničíme, zničíme aj Voldemorta.

No je tu jeden problém. Nikto nevie čo to presne je. Mala by to byt malá, ľahko ukryteľná vec, ktorá by mohla mať nejakú spojitosť s Voldemortovim životom. Lenže o tom neviem nič. Dve Horcruxy už zničené sú. Denník Toma Riddla a prsteň. Podľa toho, čo vravel Harry malo by ich byt šesť alebo sedem.

Prve ma ty štyria so sebou moc brať nechceli no prehovorila som ich. Predsa, tá moja Slozolinská prefíkanosť, by sa mohla hodiť.

Každopádne... Neviem čo všetko nás na tej výprave bude čakať, no viem, že to nebude nič bezpečné. A tiež ti myslím , že to bude dlhá cesta. Dlhá a nebezpečná cesta.

Nehovorím, žeby ma nejak lákalo ísť na dobrodružnú výpravu, čeliť teoreticky smrti, ale keďže sa jedná o môjho fotra urobím to. Aj si myslím, že by ma mohli potrebovať. K tomu vôbec nie som odvážna ako tí Chrabromilčania, takže budem musieť viesť aj taky menší boj sama so sebou.

No... Už neviem čo by som mala dneska tu napísať.... Takže to je asi všetko. No nič. Lúčim sa s tebou papier. Budem na seba dávať pozor. To je asi hlavné.