Chytil ma totálny záchvat plaču. Stála som na chodbe a cez uslzené oči, som pozerala na miesto pred sebou, kde ešte pred piatimi minútami stál Draco. Naozaj som nechcela plakať, no na nič iné som sa nedokázala zmohnúť. Až po ďalších piatich minútach, čo som sa snažila upokojiť a rozprávala som sa sama so sebou, že všetko bude v poriadku som začala kráčať prieč chodbou, tak ako mi povedal, naspäť do izby. No moc ďaleko som nedošla. Ani v polovici cesty, som to nevydržala, otočila som sa a začala som kráčať, tým smerom, kam sa pred tým vybral.

Hodila som na seba splývacie zaklínadlo a nenapadne som prešla okolo bojujúcich dvojíc dole až na schody k Astronomickej veží. Pousmiala som sa nad ňou, keďže sa z toho stala moja a Dracova veža. Lenže nikto o tom nevedel.

V polovici schodoch som splývacie zaklínadlo zrušila a v rýchlosti som to napálila rovno do Harryho, ktorý tam stál . Našťastie to nevydalo nijaký extra zvuk. Pozrela som sa hore a cez škáru som mala výhľad na Dumbledora a Draca, a práve o niečom debatovali. Postavila som sa tak, aby videl aj Harry a obidvaja sme pozorne načúvali.

„Narazili na vaše hliadky. Práve teraz s nimi dole pod nami bojujú. Nepotrvá im to dlho.... išiel som zatiaľ na pred. Mám - mám svoju vlastnú úlohu." Rozpoznala som Dracov hlas. Iste nevedela som presne o čo ide, keďže, už sa rozprávali, keď som prišla, no tiež mi došlo, že je reč o tých smrťožrútoch, tam dole.

„Iste, v tom prípade by si ale nemal na nič čakať a splniť ju, chlapče," podotkol Dumbledore potichu. Následovala chvíľa ticha. Ja s Harrym sme v napätí, úplne najtihššie ako sa dalo, aby nás nik nezapoučl, pozorne sledovali situáciu. S tým rozdielom, že ja som vedela, čo sa má stať. Len sme pohľadom prechádzali z Draca na Dumledora a zasa naopak.

„Draco, Draco, ty predsa nie si vrah," znovu sa ujal slova riaditeľ.

„Ako to môžete vedieť?" vyštekol po ňom Draco. Dumledore mal pravdu. Nie je vrah. „Vôbec netušíte, čoho som schopný." Nutil sa k ráznemu tónu, no vôbec to tak nevyzeralo. „Neviete, čo všetko som už urobil!" pokračoval ďalej.

„Ale áno, viem." Uistil ho miernym hlasom Dumbledore. „Takmer si zabil Katie Bellovú a Ronalda Weasleyho. Celý školský rok si sa ma pokúšal zabiť. Nehnevaj sa, že to hovorím, Draco, ale boli to dosť ubohé pokusy... Úprimne povedané tak ubohé, že by ma zaujímalo, či si to vôbec myslel vážne...."

„To si pište, že myslel!" rozkričal sa Draco „Pracoval som na tom celý rok a dnes večer -" Nedopovedal, keďže sa niekde z dola ozval tlmený výkrik a on sa zasekol a ohliadol sa. Naozaj by ma zaujímalo, kto kričal, no nedokázala som sa odtiaľto pohnúť. Proste som chcela byť pri tom prítomná, aj keď o tom nikto nevedel, teda okrem Harryho, vedľa ktorého som stála.

„Niekto tam dole bojuje ako lev," poznamenal nevzrušene Dumbledore. „Vráťme sa ale, k tomu, čo si vravel... Áno, podarilo sa ti priviesť do mojej školy Smrťožrútov, čo som priznávam, považoval za nemožné. Ako si to dokázal?" No Draco na tieto jeho slová nereagoval. Ruka sa mu stále triasla a očividne načúval, čo sa dole deje.

„Možno by si sa do tej svojej úlohy mal pustiť sám," hovoril znova Dumbledore. „Čo keď, moje stráže, premohli tvojích pomocníkov? Ako si už pravdepodobne uvedomuješ, sú tu dnes večer aj členovia Fénixovho rádu. A ty konieckoncov nikoho pomoc nepotrebuješ. Som v túto chvíľu bez prútika a nemôžem sa brániť." No Draco ani na toto neodpovedal.

„Chápem," pokračoval Dumbledore až príliš láskavým tónom. „Máš strach niečo podniknúť, dokým sa k tebe nepripoja ostatní."

„Nemám strach!" Zasipel Draco na Dumbledora, no stále sa ho nijak nepokúšal ohroziť. Až som naozaj mala pocit, že to ani neurobí. Vedela som, že to nechce urobiť, no musí. „To vy by ste sa mali báť!"

„Ale čoho? Nemyslím, že ma zabiješ, Draco. Zabiť niekoho, nie je tak jednoduché, ako sa domnievajú tý, ktorí to nikdy neskúsili..." No, o tom by som vedela hovoriť svoje. Buď som toho smrťožrúta nemala problém zabiť preto, lebo to bol smrťožrút, alebo proste sa vo mne prejavili gény chladnokrvného zabijaka. „... Tak mi zatiaľ povedz, kým sa dočkáme tvojich priateľov. Povedz mi, ako sa ti podarilo prepašovať ich sem? Povedal by som, že ti trvalo dosť dlho, kým si zistil ako to urobiť." Draco vyzeral naozaj akoby sa mal chuť rozkričat, rozplakať a neviem čo všetko. Bolo počuť ako sa zhlboka párkrát nadýchol a zlostne si prezeral Dumbledora.

„Musel som opraviť tu pokazenú skriňu, ktorú už roky nikto nepoužíva." Hneď po jeho slovách, Dumbledore nahlas bolestne povzdychol. Neviem čo sa dialo, ale na to, že to bol Dumbledore vyzeral dosť slabý.

„To bolo šikovné.... Predpokladám, že existuje ešte jedna."

„Druhá je u Burgina a Burkesa," odpovedal mu. „a obe sú nejako prepojené. Montague mi rozprával, že keď ho zavreli, do tej ktorú máme v Rokforte, ocitol sa v úplnej prázdnote. Chvíľkami ale počul, čo sa deje v škole a chvíľkami zase k nemu dochádzali zvuky z obchodu, ako by ťa skriňa neustále cestovala tam a zasa naspäť. Na jednom ani na druhom konci ho ale nikto nepočul.... Nakoniec sa mu podarilo dostať sa von, tak, že sa premiestnil, i keď ešte nemal zloženú skúšku. Takmer pri tom prišiel o život. Všetci to považovali za vtipnú historku, len ja som si uvedomil, čo to znamená..... Dokonca ani Borgin o tom nevedel - ja som bol jediný komu došlo, že keby sa mi podarilo tu rozbitú skriňu opraviť, možno by som tým otvoril cestu do Rokfortu." Síce som tomuto výlevu nepochopila, no tento detail vynecháme. Chápala som to, že keby Draco chcel, zabil už Dumbledora hneď na začiatku.

„Vynikajúco," zamumlal slabý Dumbledore. „Smrťožrúti, teda získali možnosť prejsť od Borgina a Burkesa priamo do školy a prispieť ti na pomoc.... Múdry plán, veľmi múdry, a ako správne vravíš, priamo mne pred nosom.”

„Áno!" prikývol Slizolinčan, ktorému tieto Dumbledorove slová, akoby pridalo na odvahe.

„Pokiaľ sa nemýlim," znovu sa rozrečnil Dumbledore. „mal si aj chvíle pochybnosti, kedy si si nebol istý, či sa ti podarí tu skriňu opraviť. A uchýlil si sa k veľmi primitívnym a chybne vypočítaným krokom. Poslal si mi začarovaný náhrdelník, ktorý nutne musel skončiť v cudzích rukách.... a z tej otrávenej medoviny som sa mohol napiť len prostou náhodou..."

„No jasne! Ale aj tak ste neprišli na to, kto to má všetko na svedomí, čo?" Škodoradostne sa Draco zaškeril, čo sa mi moc nepáčilo. Strašne moc som sa premáhala, aby som z tamade nevyletela rovno k Dracovi do objatia. No vedela som, že nemôžem. A tiež som vedela, že necíti moju prítomnosť aj keď mohol.

„Uprimne povedané, som na to prišiel." zahučal skoro nezrozumiteľne Dumbledore. „Bol som si istý, že je to tvoja práca." Toto sa mi nepáči. Keď to vedel, tak prečo nič neurobil, a nechal ho sa s tým trápiť celý rok?

„Tak prečo ste ma nezastavil?"

„Pokúšal som sa, Draco. Profesor Snape, ťa na môj príkaz sledoval -" Aha, to veľa veci vysvetľuje. Bol snáď na každom kroku, tam kde bol aj Draco, čo má neskutočne rozčuľovalo.

„To vôbec nebolo na váš príkaz, sľúbil to totiž mojej matke -"

„Tak to pochopiteľne vysvetlil tebe, Draco, ale -"

„Je dvojitý agent, vy senilný hlupák, " musela som sa pousmiať, ako ho nazval, totižto, nikdy som Dumbledora nemala moc v láske. „nepracuje pre vás, to si len myslíte!"

„V tom s tebou musím nesúhlasiť, Draco. Profesorovi Snapeovi plne dôverujem -"

„V tom prípade už ste stratili všetku súdnosť!" Vysmial sa mu. „Snape sa uchádzal celú dobu o to, že mi pomôže... Chcel si najskôr prisvojiť všetky zásluhy. Tvrdil, že chce tiež prispieť svojim dielom..... 'O čo sa vlastne snažíš? Ten náhrdelník, to bola tvoja práca? Taká hlúposť, všetko sa tým mohlo prezradiť!' - O tom čo robím v Núdzovej miestnosti, som mu nepovedal, ani slovo. Zajtra sa zobudí a zistí, že je po všetkom, a nebude už najväčším obľúbencom Pána zla. V porovnaní so mnou z neho bude nikto, absolútna nula!" zahučal. Toto nebol ani z ďaleka, ten Draco, s ktorým som bola približne pred dvadsiatimi minútami. Pretvaroval sa, to mi bolo jasné. Prešla som pohľadom na Harryho, ktorý vyzeral znepokojene. Keby som mu mohla povedať, čo sa má stať. Ale nemohla. Ihneď by chcel tomu zabrániť a potom by sa všetko asi dokašľalo. A tak som mlčala, aj keď som mala sto chuti mu to povedať a potom vybehnúť za Dracom. No ani jedna vec z toho nešla.

„To je naozaj milé. Každého z nás iste poteší, keď niekto našu usilovnú prácu dokáže riadne oceniť..... No aj tak si musel mať nejakého komplica..... V Rokville musel byť niekto, kto mal možnosť postrčiť Katie ten....ten...áááá....." Znova bolestne zreval a privrel oči. „..... samozrejme Rosmerta. Ako dlho už je ovládaná kliatbou Imperius?"

„Konečne vám to došlo, čo?" podpichol ho Draco. Znova sa z dola ozval výkrik, no tento raz o niečo hlasitejší, no snažila som sa zo všetkých síl to nevnímať. Draco sa celkom nervózne obhliadol cez rameno a Dumbledore sa pozrel na schody.

„Takže si prinútil chudinku Rosmertu, aby sa schovala na toalete a strčila náhrdelník prvej Rokfortskej študentke, ktorá sa objaví bez doprovodu? A tá otravená medovina..... no ano, samozrejme, Rosmerta mala možnosť pridať do nej na tvoj príkaz jed, kým fľašu poslala Slughornovi. Domnievala sa totiž, že ju od neho mám dostať ako vianočný darček... Áno to bolo šikovné, veľmi šikovné..... chudákovi pánovi Filchovi prirodzene vôbec nenapadlo, žeby mal fľašu od Rosmerty prekontrolovať... Povedz mi, ako ste sa s Rosmertou dohovárali? Bol som presvedčený, že máme všetky možnosti spojenia medzi školou a  vonkajším svetom pod kontrolou." Pokračoval Dumbledore. Keď to takto povie, dáva to zmysel každému. 

„Začarované mince," začal vysvetľovať Draco. Vravel to, akoby ho niečo nútilo stále rozprávať a ruka s prútikom sa mu triasla. Poviem to na rovinu, nebol to najlepší pohľad sa na to prizerať, no z nejakého dôvodu som chcela byť pri tom. „Jednu som mal ja a druhú ona, takže som jej mohol posielať správy...."

„Nie je to náhodou rovnaká metóda tajného dorozumievania, akou v lonskom školskom roku používala skupina, ktorá si vravela Dumledorova armáda?" spýtal sa skúmavým hlasom Dubledore.

„Hej, odkukal som to od nich," priznal Draco. No skôr to odpozeral odo mňa, keďže som mu o tom vravela. „A nápad s otrávenou medovinou som zas pochytil od tej humusáčky Grangerovej...." zamračila som sa nad tým ako ju nazval. Koľkokrát som ho prosila aby s tým prestal no on nie. Harry tiež zmrštil tvár. „..počul som, ako sa v knižnici bavila o tom, že Filch nevie rozpoznávať jedy.."

„Buď tak láskavý a to urážlivé označenie, pred mnou nepoužívaj," napomenul ho Dumbledore, akoby mi presne čítal myšlienky. 

„Vám vadí, že vravím humusáčka, keď sa vás za chvíľu chystám zabiť?" Ach ten chlapec, je niekedy naozaj naivný. To i mne došlo, že to nedokáže urobiť. Keby hej, urobil by to už dávno. No chápala som to. Není to také jednoduché. Teda pokiaľ nie ste v nebezpečí, zápale obrovského hnevu alebo bezcitné svine. 

„Áno vadí," Prikývol Dumbledore a videla som, že mu nohy vypovedajú svoju službu a snažil sa ostať vspriamený. Slabý Dubmledore sa tak často nevidí no čo vám poviem. „A keď už vravíš o mojom zabití, Draco, už si na to mal niekoľko dlhých minút. Sme tu úplne sami. Zastihol si ma bezbranejšieho, než si mohol čakať i v tom najbujnešom sne, a aj tak si zatiaľ nič neurobil..." dopovedal no Draco mu na to opäť nič nevravel a tak pokračval. „Vrátme sa ale k dnešnému večeru. Zostáva mi však záhada, jak k tomu vlastne došlo. Ty si vedel, že odchádzam zo školy? Vlastne áno samozrejme, Rosmerta ma videla odchádzať a nepochybne ti dala vedieť pomocou tých šikovne vymyslených mincí.."

„Presne tak." Potvrdil mu Draco jeho domnienku. „Vravela ale, že ste si šiel dať niečo na pitie a že sa vrátite..."

„Áno, dnes večer som sa skutočne napil... dá sa tiež povedať, že som sa vrátil," zamrmlal Dumbledore, a keď som zrakom prešla k Harrymu, tak sa mu tam črtal vystrašený pohľad. „A tebe napadlo, že mi nachystáš pasť?" pokračoval

„Rozhodli sme sa, že nad vežou vztýčime Temné znamenie a prinútime vás tak, aby ste sa rýchlo vrátil pozrieť, kto bol zavraždený," vysvetľoval Draco. Akože všetko zatiaľ chápem, len mi nejde do hlavy, kedy to všetko stihol. Veď, keď viem počítať, tak od kedy on odišiel a ja som sa sem dotrepala, prešlo možno len desať-pätnásť minút. „A zabralo to!"

„Teda...zabralo i nezabralo.." povedal Dumbledore. „Mám to teda brať tak, že zatiaľ nikto zabitý nebol?" No Dumby, povedala by som ti to tak, že bol, len neviem kto.

„Niekto o život prišiel!" vyhŕkol a hlas mu preskočil. „Niekto od vás, neviem kto to bol, bola tam tma...zakopol som o jeho telo... boli sme dohodnutý, že až sa vrátite, budem vás už tu hore čakať, priplietli sa mi však do cesty ľudia z toho vášho Fénixovho rádu..."

„No áno to oni majú vo zvyku," prikývol Dubmledore. Zdola sa ozvali hlasé rány a výkriky. Vyzeralo to, že sa bojuje priamo na točivom schodisku k vrcholku veži, kde stal Dumby, Draco, vystrašený Harry a ja snažiac sa vyzerajúc normálne. Niekto bol mŕtvy. Pokým to nebol nikto na kom mi záležalo, je mi to jedno. No pokiaľ nie..... na to nechcem ani pomyslieť. Ďalšiu stratu niekoho by som asi nezniesla.

„Tak či onak, neostáva moc času," prehovoril opäť Dumbledore. „Porozprávajme sa teda o to, aké máš možnosti, Draco."

„Aké mám možnosti?" zopakoval po ňom posmešne. „Stojím tu pred vámi s prútikom, som pripravený vás zabiť..." Ach, keby to tak len bola pravda.

„Chlapče, prestaneme si už v tejto veci čokoľvek nahovárať. Keby si bol naozaj pripravený, aby si ma zabil, bol by si to urobil hneď, keď si ma odzbrojil a nestrácal by si čas týmto príjemným rozprávaním o rôznych spôsoboch a prostriedkoch."

„Ja žiadne možnosti nemám!" vyštekol po ňom Draco a v tvárí bol bledší ako zvyčajne. „Musím to urobiť! Inak ma zabije! Zabije mňa, celú moju rodinu, a každého na kom mi kedy záležalo!"

„Chápem, v akej obťažnej situácii si," uistil ho. „Prečo myslíš, že som ťa až do dnešného dňa nechal na pokoji? Bolo mi jasné, že keby si Lord Voldemort uvedomil, že ťa podozrievam, nechal by ťa zabiť." Keby to len urobil, bez ohľadu na to o koľko je ten beznosý trkvas mocnejší ako ja, v tu ranu by som ho vyhľadala a zabila ja jeho. Teda, aspoň by som sa o to pokúsila.

„Neodvažoval som sa porozprávať sa s tebou o tvojom poslaní, aj keď som vedel, čím si bol poverený. Teraz si spolu konečne môžeme pohovoriť celkom otvorene..... Nestalo sa ešte nič nenapraviteľného, nikomu si neublížil naozaj, i keď si mal veľké šťastie, že tvoje obete prežili.... Môžem ti pomôcť, Draco.„

„Nie, to teda nemôžete. Nikto mi nepomôže. Povedal mi, že to musím urobiť, inak ma zabije. Nemám na výber," vravel, pri čom sa mu ruka s prútikom triasla ako osika.

„Pridaj sa na správnu stranu, Draco, a môžeme ťa schovať, spoľahlivejšie, než si vôbec dokážeš predstaviť. A čo viac, môžem ešte dnes vyslať členy Rádu za tvojou matkou, aby ju tiež ukryli. Tvoj otec je momentálne v bezpečí v Azkabane..... až príde čas dokážeme ochrániť aj jeho.... pridaj sa na správnu stranu, Draco.... nie si predsa vrah...” Vravel Dumbledore, pokým Draco na neho uprene pozeral.

„Dokážete ukryť aj ju?” Opýtal sa Draco tichším hlasom. S Harrym sme sa na seba pozreli no nakoniec som sa trošku pousmiala.

„Predpokladám, že vravíš o slečne Softgoodovej. Nedalo sa prehliadnuť, ako máte k sebe blízko....” Kebyže len blízko. „... Je len na nej akú stranu si vyberie. No aby som ti odpovedal na otázku. Dokázali by sme ukryť aj ju, ale musela by s tým súhlasiť. A predpokladám, že slečna Softgoodová by si to neželela,” Dohovoril Dumbledore. Úprimne povedané, musela som sa aspoň na okamžik usmiať. No potom nastalo chvíľkové ticho.

„Nakoniec som ale už u cieľa, nie?” Draco prerušil to ticho a odbočil úplne od témy. „Všetci si mysleli, že prídem o život, až sa o to pokúsim, a ja som zatiaľ tu... A mam vás v hrsti. To ja tu stojím s prutikom a vy ste mi vydaný na milosť a nemilosť...”

„Nie, Draco,” namietol potichu Dumbledore. Teraz všetko závisí na mojom milosrdenstvu, nie na tvojom.” Draco na to nič nepovedal. Ústa mal otvorené a prútik sa mu v ruke triasol. Musím povedať, že jeho prútik bol nižšie než na začiatku. Akoby ho skláňal.

V tom sa na schodisku rozľahli dunivé kroky a o malú chvíľku neskôr tam vbehli štyri postavy v čiernom a Draca odstrčili stranou. Smrťožrúti.

Spoločne s Harrym sme z dola sledovali s hrôzou, čo sa bude diať. Aj keď ja som to aspoň od Harryho vedela. Predpokladám, že v tej šarvátke dole pod námi zvíťazili Smrťožrúti.

„Dumbledore zahnaný do kúta!” Vykríkol jeden zo Smrťožrútov „Dumbledore bez prútika! Dumbledore celkom sám! Dobrá práca, Draco, blahoželám!”

„Dobrý večer, Amycus.” pozdravil kľudne Dumbledore. „A priviedol ste i Alectu, to je od vás milé...” Žena, predpokladám, že tá Alecta sa krátko no zlostne zasmiala. Potom niečo nezrozumiteľné mrmlali všetci šiesti, čo som nepochytila.

„Vás by som si mohol dať ako zákusok, Dumbledore.” ozval sa Grayback. Toho poznám z plagátov vyvesených keď sa hľadal.

„Nie!” ostro ho zarazil štvrtý Smrťožrút. „Máme svoje rozkazy. Musí to urobiť Draco. Tak rob, Draco, švihni si!” Prešla som pohľadom na Draca. V jeho tvári bolo ešte menej odhodlania, než pred tým a s zreteľne vydesenými očami pozeral Dumbledorovi do tváre. Chudák on.

„Ako sa na neho tak pozerám, aj tak mu už moc času neostáva,” poznamenal jeden zo Smrťožrútov. „Len sa na neho pozrite - čo sa vám prihodilo Dumby?”

„Poznáte to, Amycusi, menšia odolnosť, pomalejšie reflexy,”  Odpovedal Dumbledore. „Jedným slovom - staroba. Raz to možno tiež poznáte... Budete mať šťastie...”

„Tak do toho, Draco! Doraz ho!” Povzbudil ho ten....ten... Amycus. No Draco moc nevyzeral, žeby sa chystal niečo spraviť. Kebyže som mohla niečo urobiť. No nemohla som nič. Proste to tak muselo byť a hotovo. „Tak rob, Draco! Pohni si!” vyštekol znova. Dracovi sa jeho ruka triasla tak, že sotva dokázala prutikom namieriť.

„Ja to urobím.” zavrčal Grayback.

„Povedal som nie!” rozkričal sa ten divný mužík s divným ksichtom a Grayback ostal stáť na mieste.

„Draco, tak rob, alebo ústup nech môže niekto z nás...” začala vravieť tá žena, Alecta, no neodpovedala, pretože v tu chvíľu sa dvere znova rozleteli a na ich prahu stal Snape. Už len ten starý chrén tu chýbal.

„Máme tu problém, Snape,” ozval sa Amycus. „ten chlapec, to zrejme nedokáže...” No asi preto, že není taka bezcitná sviňa ako tamty tam ostatný.

„Severus....” povedal úplne bezvládne Dumbledore. Na miesto toho aby niečo povedal tak postúpil o pár krokov bližšie a ostatný sa stiahli trochu bokom. Tak toto sa naozaj schyľuje ku zlému koncu. Bodaj by nie. Bezvládny Dumbledore, Smrťožrúti na škole. Neviem, kde je tu dobrý koniec.

„Severus... Prosím...” Snape sa na neho na chvíľu zadíval, potom zdvihol prútik, namieril ním rovno na Dumbledorove srdce.

„Avada Kedavra!” Z prútika vyšľahlo zelené svetlo, ktoré zasiahlo Dumbledora rovno do hrude, vymrštilo ho to do vzduchu, prepadol cez kovové zábradlie a zmizol. Padal dole z Astronomickej veže.

Aj keď som moc toho riaditeľa nemusela, do očí mi stúpli slzy. No nepustila som ich von. Zakrila som Harrymh ústa, pretože to vyzeralo, že vykrikne a ohrozí naše tajné pozorovanie a chytila som ho, aby sa náhodou nikam nerozbehol.

Bolo mi toho chlapca ľúto. Koľko mu ešte ten môj fotrík zoberie blízkych ľudí. Toto si nezaslúži. Zabil mu rodičov, Cedrika, mylsim že boli priatelia, Siriusa.. Aj keď ho zabila Bellatrix, ale len z dôvodu existencie Voldemorta, teraz aj Dumbledore. Nie, toto už musí skončiť. Voldemort musí skapať.

„Poďme rýchlo!” Vyštekol Snape, chytil Draca za zálytok a strčil ho do dverí. Poslednýkrát som na neho pozrela a potom zmizol za dverami aj s ostatnými. Nepodarilo sa mi Harryho udržať a rozbehol sa za nimi s prutikom v ruke. Okej, bol naštvaný no ísť na proti smrti fakt nemusí. Bojovať so Smrťožrútmi. Minulý rok mu nestačilo?

„Harry, stoj!” Zakrikla som ho, no on sa ponáhľal preč a nepočul ma. Nenamáhala som sa ísť za ním. Podlomili sa mi kolená a neudržala rovnováhu a padla som na zem, kde som nechala svojim emóciám voľný priebeh.

Dlho mi to tak nevydržalo. Po chvilke som sa zdvihla. Zotrela si tie slzy a odhodlaným krokom s prútikom v ruke som sa vybrala dole schodmi.

Slizolinčania predsa neplaču. Tak nerev. Ani neviem prečo reveš.

Ah zasa sa mýliš. Aj oni plaču. Nie tak často a už vôbec nie pred ostatnými. A prečo revem? Dobrá otázka, tiež by ma zaujímalo.

Nahodila som kamennú tvár a zišla som schody dole. Boli tam isté, známky boja. Členovia rádu, pár žiakov, učitelia... Spoznala som medzi žiakmi akurát Nevilla, Lunu, Kiaru niekde v diaľke a Lucy. Tej som sa hneď hodila okolo krku. Strašne mi odľahlo, že tu stojí predomnou, pretože tiež mohla byť mŕtva ako ten člen rádu či kto to zomrel. Aspoň, že tu už nikde nebol žiadny Smrťožrút.... Teda až na jedného, ktorý práve zdvihal prútik. Bez rozmýšľania som na neho poslala to zelené svetlo, ktoré ho zasiahlo a padol na zem. Mŕtvy. Urobila som to. Už zase. Zasa som niekoho zabila. No ani zďaleka to nebol ten istý pocit ako pred pár mesiacmi. Po prvé videli to asi všetci. A po druhé.... Neviem. Pozerala som na to telo ako omámená, až kým ma Lucy nestihla stranou. Trebalo ich zabíjať, no nebol to Boh vie aký pocit.

Odišli sme na nádvorie, kde sa začali schádzať ľudia. Staviali sa okolo mŕtveho tela riaditeľa a nie jeden žiak, alebo učiteľ mal mokré líca. Držiac Lucy za ruku som sa postavila vedľa Lexi. Nikto nič nevravel. Nebudem klamať. Aj mne ukvapla nie jedna slza. Teraz Voldemort nebude mať zábrany. To je to najhoršie.

O pár minút sa tam objavil aj Harry. Kľakol si k nevládnemu Dumbledorovi a medailón čo ležal vedľa neho si vložil do vrecka. Po chvilke sa z toho miesta začali ozývať tiché vzlyky. Lexi prišla k nemu a objala Harryho okolo pliec. Je potrebné, aby vedel, že stále tu ma ľudí, ktorým mu na ňom záleží.

Vzala som prútik do ruky a s trasúcov sa rukou som ho vzpriamila nad hlavu s malým svetielkom na konci. Síce som ho nemala v obľube, ale ten Dumbledore bol veľký človek. Moje gesto zopakovali všetci naokolo.

Bolo to tu.

Teba sa mať na pozore viac ako kedykoľvek predtým.

Vojna sa začala.