Nemala som poňatia, čo by som mala robiť. Lexi bola niekde preč, Kiara bola so svojimi kamarátmi, Lucy mi niekde odišla a ani za pána som ju nemohla nájsť a Draco bol stále na ošetrovni. Na izbe som sa šla unudiť, učiť sa mi bolo zbytočné, keďže už bol koniec roka, čítať sa mi nechcelo, prechádzať po hrade sa mi tiež necheclo. Mohla som ísť do núdzovej miestnosti, trénovať súboje, ako som to robila už pár mesiacov, no zasa tu bol ten problém. Nechcelo sa mi.

Ležala som neprítomne na posteli a pozerala do blba. Rozmýšľala som. Napokon som sa rozhodla ísť pozrieť Draca, inak by som sa asi unudila. Tiež som mohla spať, keďže bolo už celkom neskoro ale opäť. Nechcelo sa mi. A k tomu som mala opäť pocit, že sa niečo stane. Už od rána. Áno mala som pár teórií, z toho jedna vyhrávala.

Prehodila som nohy cez posteľ, postavila sa a odbehla ku skrini. Navliekla som na seba biele nohavice s bielou mikinou. Na nohy som dala svoje čižmy čím som bola asi o päť až desať centimetrov vyššia a cez ramena, ako už bolo u mňa zvykom som si hodila čierny plášť a zapla si ho vpredu. Na to, že bol Jún, bolo celkom chladno.

Prešla som takmer prázdnou klubovňou, okolo tých imbecilov a vošla von na chodbu. Pomalým, ale za to vážnym krokom som kráčala hore smerom ku ošetrovni.

Prešla som okolo jednej chodby, smerujúcej hore na siedme poschodie. Inštinktívne som sa tam pozrela, keď som zazrela Draca. Mal byť ešte deň na ošetrovni, čo robí na chodbe?

„Draco?” spýtala som sa neisto, keďže som nebola istá či to je on.

„El?” Otočil sa, čím som si potvrdila to, že to Draco je.

„Čo ty tu? Nemal si byť ešte na ošetrovni?” Zvedavo som sa opýtala a prišla k nemu bližšie.

„Noo. Pustili ma skôr,” povedal no neprišlo mi to, žeby vravel pravdu.

„Aha. A čo, kam ideš?” No áno, niekedy som bola strašne zvedavá.

„Noooo vieš,” pustil sa do vysvetľovania. Vyvalil na mňa celú pravdu. Vraj celý ten čas, čo som ho nikde nemohla nájsť bol v núdzovke, snažil sa opraviť nejakú skrinku zmiznutia, aby cez ňu mohli prejsť iný smrťožrúti, a že práve teraz tam ide a následne pôjde vykonať svoju úlohu od Voldemorta, zabiť Dumbledora. A tiež mi povedal aj to, že potom bude musieť odísť k nim na Manor, na nejaký čas. Predpokladám dokým ten beznosý blbec nezomre. Ale nebolo mi všetko jedno. Pochopila som, že ma s tým nechcel zaťažovať a neprial si aby som to vedela. A tiež som chápala aj to, že dnes sa vidíme naposledy, na nejaký dosť dlhý čas. Samozrejme, že som nechcela aby išiel, ale to už som ja zmeniť nemohla.

„Draco." Šepla som jeho meno, na prázdnej chodbe, so slzami v očiach. Potom čo mi povedal, bolo mi jasné, že ho tak skoro neuvidím. Ba dokonca, či ho ešte niekedy uvidím. Jedine teraz bol pravý čas, mu povedať pravdu. Pravdu v tom v čom som mu klamala, alebo zatajila.

„Ja.... Klamala som ti. Nie raz," začala som vrvaieť a pery sa mi pri tom začali chvieť. Nebolo jednoduché na neho len tak vybaliť, že jeho frajerka, je dcérou jeho pána. Zrazu som nevedela, ako mu to rozumne povedať. Pozerala som sa mu do očí. Do tých očí, ktoré na mňa pozerali toľko krát s láskou a nehou. A teraz? Teraz v nich vidno strach.

„Pamätáš vtedy v októbri, keď si ma priviedol na Manor?" šeptom som sa opýtala. Nepovedal nič len prikývol a sledoval má tými jeho krásnymi očami.

„Vtedy. Som ti nepovedala celkom celú pravdu. Povedala som ti len polovicu z celej pravdy." Nemala som chuť o tom hovoriť. Nikdy nebudem, ani nič podobné označovať Voldemorta ako môjho otca. Ani keby ma mali k tomu donútiť. Odmlčala som sa na chvíľu. Chcelo to správne slová. Nie kadejaké, rýchle povedačky.

„Povedala som ti, že ma chcel presvedčiť, aby som sa pridala k smrťožrútom. A taktiež vieš, že som jasne nesúhlasila. To bolo to čo som ti povedala. To predsa vieš." Znova som sa zadívala do jeho očí. Do očí v ktorých som sa topila, snáď každý deň.

„A bola to len polovičná pravda," pokračovala som. „Začal s tým, že poznal moju mamu. Tu biologickú myslím. Potom niečo vravel, o mne a o nej, čo ma zaskočilo. Povedal mi niečo a dala som si dve a dve dokopy. Nemusel sa namáhať, aby mi to povedal. Podstatné je to, že....on, totiž...ja...no..." Skvelé zasekla som sa. Stále na mňa len pozeral. Ten pohľad vyzeral tak nevinne a láskyplno, aj napriek tomu, čo sa práve chystá vykonať. Nie nedokážem mu to povedať. Nebude to pre neho dobré. Určite Voldemort bude chcieť po Dracovi informácie o mne. A nemusí to dopadnúť dobre. A celkovo mne samej sa o tom zle rozprávalo

„Nie Draco, prepáč ja nemôžem. Nedokážem to." V očiach sa mi zaleskli slzy. Práve som mu išla povedať celú pravdu a takto to dopadne. Mala by som. On už mi všetko povedal.

„Kludne mi to môžeš povedať. Uľaví sa ti." Povedal kľudným hlasom. A to ešte pred pár minútami mu nebolo ani dobre rozumieť. Tak fajn, dopoviem mu to. Chytila som mu ruku a držala ju.

„Hm. No on....ja....Vieš ako som ti vravela, že som adoptovaná a môj otec je niekde, neviem kde?" Znova som sa odmlčala.

„Áno spomínam si." Odpovedal.

„No a.....To bol presný dôvod, prečo si ma tam zavolal. Teda myslím. To o-on....on je môj otec." A teraz ostalo to obávané ticho. Slzy sa mi skotúľali po líci.

„Pre-prečo si mi to vtedy nepovedala?" Spýtal sa. Viem klamala som mu. Nemala som.

„Ja....Ja...neviem....nechcela som, aby to vedelo množstvo ľudí. A....bála som sa. Ako to vezmeš. Predsa byť jeho dcérou a ty smrťožrút. Bála som sa." To ako sa zmenil pohľad na mňa, z láskyplného na zdesený strašne zabolelo.

„Viem klamala som ti. No a to nie je všetko." Hlesla som s celkom zlomeným hlasom.

„Aj ja som ti klamal. Nechcel som vtedy, aby si to vedela." Priznal aj on.

„Viem, toto je pre teba nepodstatná informácia ale mám ešte sestru. Niekde v Amerike..." Nedopovedala som, keďže mi skočil do reči.

„Všetko, čo sa teba týka je pre mňa podstatné. Viac ako si myslíš." Povedal potichu. Na malinký okamih som sa usmiala.

„A je tu ešte jedna vec. Keď som sa vracala z pohrebu otca naspäť tu, tak... Bola som v parku. No a vieš. Nejako sa tam objavil smrťožrút nejaký a no....ja..." Znova som ostala ticho. Není to ľahké niekomu povedať, že ste niekoho zabili.

„Čo?" Nahodil. Bolo počuť v jeho hlase istú zdesenosť.

„Zabila som ho." Šepla som rýchlo. Zotrela som si chrbtom ruky slzy, no bolo mi to na nič platné. Ďalšie sa mi vykotúľali von. „Nechci radšej ani vedieť ako." Videla som ten pohľad. Pohľad zdesenia z jeho frajerky.

„Prepáč.......že som ti to nepovedala. Nikomu som to nepovedala." Hlesla som. Toľko vecí bolo, čo som mu chcela povedať. Jediné, čo som teraz chcela, bolo byť niekde na ostrove sedieť na prázdnej pláži, sledovať západ slnka a počúvať šum mora, kde nehrozí žiadna vojna, žiadna nenávisť, žiadna nevraživosť, len svätý pokoj, ticho, ja a Draco. To bolo to čo som chcela. No nešlo to. Všetko bolo naopak. Vojna klopala na dvere, trčali sme v pochmúrnom meste. Všade vládol rozruch, strach, vraždenie, smútok. Žiadna radosť zo života. Žiadne oslavy. Nič. A práve mi chce pred očami odísť vykonať nejakú vraždu riaditeľa, ktorú ani nerobí z vlastnej vôle, človek, ktorého milujem a dala by som za neho všetko. Aj život. Stali sme tam ako sochy a dívali sa na seba.

„Kľudne ma môžeš za to začať nenávidieť ja sa nebudem hnevať. Pochopím to a-" Nedopovedala som. Skočil mi do reči.

„To sa nikdy nestane. Práve ty si zo mňa urobila o trochu lepšieho človeka. Pozri sme si kvit. Klamal som ti ja aj ty mne." Usmiala som sa.

„Asi to vyznie divne, akoby sme sa lúčili na vždy čo hádam nie, lebo by som to bez teba neprežila. Verím že to bude aspoň len na rok čo sa neuvidíme. Len ti to chcem povedať. Vtedy pred dvoma rokmi, keď sa tento náš vzťah začal, som si naozaj myslela, že je to len také pobláznenie a do dvoch týždňov to skončí. A pozri, kde sme sa to dostali. Lúčime sa a ani neviem, kedy ťa naozaj zasa uvidím. Ani neviem či ťa niekedy ešte uvidím. On je schopný všetkého. Kľudne ťa môže zabiť, jeho to vôbec trápiť nebude. Nikdy by som si nepomyslela, že skončím práve s tebou. Pred tým som ťa fakt neznášala. Ale fakt, nedokázala som ťa vystáť," zasmiala som sa nad tým, ako som ho nenávidela a teraz toto. No potom som pokračovala.

„Potom sa ten pohľad na teba oveľa zmenil. Nevidela som v tebe toho zlého, ako predtým. Milovala som ťa a stále milujem celým mojim srdiečkom. A viem, že teraz musíš zabiť Dumbledora a odísť. Nebudem ti vravieť, čo máš a čo nemáš. Ty to sám najlepšie vieš. Len chcem, aby si vedel, že keď odídeš na tú vežu, či kam, že v mojom srdiečku ostane prázdno. A keby sa ti nedajbože hocičo stalo, stále bude tvoje meno v ňom vyryté. Aj keby sa stalo hocičo. V živote som nikoho okrem teba nemala. A ľutujem to, len z toho dôvodu, že by som si zvykla na tú bolesť, keď niekto odchádza. Ďakujem ti za všetko. Za všetko čo som mohla s tebou zažiť. Pekné aj menej pekné chvíle. Si niečo ako svetlo, ktoré má sprevádzalo v tej najväčšej tme. To ktoré mi ukázalo cestu. Stále ťa budem milovať. A nikdy sa to nezmení." Dohovorila som, dosť som sa rozhovorila. Ďalšie slzy si našli cestu von. A nie len moje. Zazrela som, ako sa aj Dracovi vykotúľala von slza a stielka mu po líci. Vážne zvláštny pohľad vidieť jeho plakať. Aj keď už som tu skúsenosť mala. Plakať bolo ľudské. Dal jeho dlane na moje mokré líca a zotrel z nich slzy.

„Merlin, Softgoodová nerob mi toto. Inak sa odtiaľ nepohnem a budem na teba zírať celé dni. Povedala si to, akoby si ma už v živote nemala vidieť." Zasmiala som sa.

„Sľúb mi.....Sľúb mi, že na mňa nezabudneš a budeš na mňa myslieť." Príhovorila som sa.

„To by sa ani nedalo. Ver, že nie ľahko sa mi ide tam, keď na mňa pozeráš ako na anjela od ktorého mám teda pekne ďaleko. Ale ty vieš, že musím. Inak zabije mňa a každého na kom mi záleží. A pamätaj. Nech sa stane už čokoľvek, nech budem kdekoľvek ja alebo ty. Stále budeš moja bielovláska, ktorú milujem." Aj na tej tmavej chodbe som videla ako sa aj jemu spustili slzy. To som sa už rozplakala úplne. Vtrhla som mu do objatia a odmietala sa ho pustiť.

„Strašne mi budeš, za ten čas chýbať." Vydala som zo seba, pri čom mi slzy len tak kvapkali z brady.

„Veď aj ty mne." Začal ma hladiť po vlasoch. Ako on vedel, že práve toto ma upokojí.

„Milujem ťa najviac ako sa dá." Šepla som do toho ubijajúceho ticha.

„Aj ja teba. To predsa vieš, " pošepol mi do ucha.

„Ja...pôjdem tam s tebou!” vyhlásila som presvedčene. No ani zďaleka som nebola presvedčená, no vedela som, že ho v tom nechcem nechať samého.

„V žiadnom prípade! To ti nedovolím! Ty sa pekne poberieš naspäť do svojej izby a nikomu ani slovo jasné? Prosím.” Zamietol mi hneď. Zdvihla som hlavu a zadívala sa znova do jeho očí a nakoniec prikývla. Ach Merlin, prečo sa toto musí diať.

Zasraná vojna

„Ešte niečo ti poviem. Ale neskáč mi do reči.” Prikývol a ja som spustila

„Za všetko vlastne môžeš ty. Nebyť teba a tvojej existencie nikdy sme sa nemuseli stretnúť. Nikdy by som ťa nespoznala a nikdy by som do teba nenarážala až príliš často. Nebyť teba, nemusela by som počúvať tvoje priblbé poznámky a nemuseli sme sa stať kamarátmi. Nebyť teba nikdy som sa nemusela zamilovať do každej tvojej časti a všetko čo k tebe patrí a hoc to sú aj tie blbé poznámky, alebo egoismuz. Nebyť teba, nikdy by sme netvorili pár, nebyť teba nemusela by som ťa milovať aj s pocitom, že si smrťožrútom hoc aj nie úplne z vlastnej vôle a nebyť teba nemusela by som tu teraz stáť na chodbe s uplakanou tvárou objímať ťa s pocitom, že je to naposledy na možno rok a nemusela by som zas byť na pokraji nervového zrútenia.

No aj tak ti absolútne nič z toho nevyčítam, pretože nebyť teba nikdy by som nepoznala aké ukľudňujúce je tá objímať a bozkávať. Aké je príjemné len tak vedľa teba ležať a pozerať s úsmevom do steny. Nebyť teba nepoznala by som ten úžasný pocit, ktorý cítim, keď som s tebou. A áno, možno to znie ako totálne klišé, ale je to proste tak. Nebyť teba, logicky by som nikdy nepocítila chuť tvojich pier, tvoju limetkovú vôňu, tvoje upokojujúce objatie a nikdy by som nepocítila lásku takú ako ju cítim k tebe. Možno by tu miesto teba bol niekto iný, kto by ma miloval tiež, no nemiloval by ma ani s polovice tak ako ty mňa. Viem to. A ja by som nemilovala jeho tak ako teba. A nebyť teba, nemala by som toľko krásnych zážitkov, hoc aj menej pekných, keď si mi dokázal roztirieskať srdce na malé kúsky v podstate len nejakého klamstva, ktorým ma mama chcela uchrániť. No to moje srdiečko si zasa zlepil a znovu som bola šťastná ako pred tým. Ba dokonca aj viac. Takže nebyť teba, nič z toho by sa nestalo a nezažila by som tie krásne chvíle s tebou.

A teraz mi tu pekne sľub. Že keď sa toto všetko skočí a bude po všetkom tak pôjdeme na výlet do Paríža. Len my dvaja.” Znova som sa rozrečnila. A všetko čo som povedala som myslela úplne vážne.

„Sľubujem ti, že až sa toto skončí a my sa znova uvidíme a bude po všetkom, pôjdeme na výlet do Paríža len my dvaja.” Povedal teraz Draco. Áno, ani jeden z nás nebude myslieť na to, že keď sa to skončí môže byť dávno mŕtvy. Nesmieme takto myslieť. Nikto z nás. „A teraz ti niečo poviem ja. Aj keď mi takého výlevy nikdy nešli.

Celkom si mi pomotala hlavu. Nikdy v živote som ťa nenenávidel. Aj keď to tak prvé tri roky vyzeralo. Mala si v sebe niečo, čo ma prinútilo ťa nenenávidieť aj keď sme si robili navzájom zle. Bola si zaujímavá už vtedy a stále si. Úprimne ma bavilo ťa provokovať. No a práve v štvrtom ročníku som si ťa začal viacej všímať, celkovo. A začínala si sa mi páčiť. Tá tvoja rebelská, arogantná povaha sa mi na tebe páčila najviac, pretože som vedel, že v skutočnosti taká nie si. A keď si sa hrala na nedostupnú, ešte viac som túžil aby si bola len moja a nikoho iného. A docielil som to. Aj keď som to potom pokašľal a ty si sa musela cítiť príšerne viem, no ale potom bolo zas všetko okay.

A je mi úplne jedno koho dcéra si. Či jeho alebo hocikoho iného. Vždy... vždy ťa budem milovať takú aká si, pretože si to ty. A nikto iný nedokáže byť ako ty. Si to práve ty do ktorej som sa zaľúbil. Do toho streleného, usmievavého dievčaťa, ktoré má chápe aj keď som urobil strašne mnoho chýb. A chcem aby si si stále spomenula na tieto moje slová, keď budem od teba niekde asi ďaleko a budem ti chýbať. Čo asi budem, keďže takého úžasného človeka tak ľahko nenájdeš. Miloval som ťa, milujem ťa a budem ťa milovať nech sa deje čo sa deje. Jasné?”

„Uhm.... Milujem ť-ťa,” povedala som trasúcim sa hlasom.

„Ja teba tiež bielovláska.” Netrebalo viac slová. Zdvihol mi bradu a naše pery spojil v slaný, slzivý bozk plný lásky, nehy, pochopenia...no aj sĺz. Áno aj ten Draco Malfoy dokázal plakať. No kvôli mne by nemal. Keď sme sa od seba kúsok odtiahli zotrela som mu tých pár zablúdených sĺz a zadívala sa mu hlboko do očí. Pohladil ma po líci a založil jeden prameň vlasov za ucho. Môj náhrdelník na krku pomaly, že nešiel zbĺknuť, ako mi horel na krku.

„Si taká krásna vieš o tom? Aj keď plačeš.” Neodpovedala som mu no objala ho. Napsoeldy.

„Nechcem sa pozerať ako mi mizneš pred očami a kráčaš niekoho zabiť.” Vydala som zo seba. Naozaj som sa nechcela pozerať na to ako mi odchádza pred očami zabiť Dumbledora, a potom odíde niekam aj s ostatnými smrťožrútomi.

„Tak sa nepozeraj. Zavri oči a keď ich znova otvoriš už tu nebudem.”

Urobila som nádych a vdychovala jeho vôňu. Potrebovala som ho ešte cítiť. Veď ho neuvidím rok. Možno dva. Možno aj viac. Znova som sa na neho pozrela a pobozkala ho. Naposledy. A už som sa na neho len dívala.

„Ľúbim ťa.” Šepol a ja som mu slová opätovala. Pozrela som sa mu do očí ešte raz. A to bolo aj naposledy za dlhý skoro rok čo som mala možnosť vidieť jeho búrkové oči.

„Daváj na seba pozor.” vyslovil a ja som prikývla.

„Ty tiež. Opatruj sa.”

„Zavri oči” Šepol a ja som síce veľmi neochotne oči zavrela. Vedela som, žeby som ten pohľad nezniesla. Pohladil ma po mokrom líci, dal mi bozk na čelo a rukami skĺzol po tých mojich a stiskol mi dlane. Potom ich pustil s ja som už len počula kroky vzdiaľujúce sa odomňa. Zužoval ma ten pocit. Vedela som, že to proste urobiť musel, no aj tak ma to bolelo. Počkala som si dobrú chvíľu, a keď už som nepočula žiadne kroky, uslzené oči som znova otvorila a hľadela už na prázdnu chodbu predomnou.

Bol preč.