3.osoba

Nespala. Viac ako polovicu noci nespala. Nemohla. Stále mala v mysli ten incident z pred pár hodín. A tak len ležala v tesnom objatí blonďavého Slizolinčana a pozerala do prázdnej steny. Premýšľala. Premýšľala nad tým všetkým, čo sa jej za posledný čas dialo. Neurobila nič zle, tak prečo to všetko?

Bola už sobota. Nikto nemusel nikam vstávať a tak jej bolo jedno že kľudne z perín výnde až na obed. Lucy na vedľajšej posteli už bola hore, a tak Elya len predstierala spánok. Nemala náladu sa s nikým rozprávať. Iba načúvala a keď si bola istá, že jej najlepšia kamarátka sa už v izbe nenachádza otvorila znova oči. Otočila sa k spomínanému spiacemu Dracovi, pohladila ho po líci a vymotala sa odtiaľ.

Bolo na čase trošku zmeniť štýl. Chcela aby z nej išiel istý strach? Rešpekt? Nevedela to. Jediné, čo vedela bolo to, že už nechce aby vyzerala, roztomilo a nevinne. Skôr, aby zbudzovala rešpekt. A tak sa trochu pohrabala v skrini až našla outfit ktorý by sa jej hodil. Skladal sa jednoducho z kožených uplých džínsov, čierneho svetra, čiernych vysokých čižiem na viazanie tesne pod kolená a čierneho plášťa na zapínanie vpredu a s kapucňou. Dostala ho na Vianoce, no neobliekla si ho. Nemala k čomu a ani nechcela. No práve teraz nadišiel čas kedy to mohla zmeniť.

Prezliekla sa a sadla si za biely stôl, na drevenú čiernu stoličku, vybrala si zrkladlo a make-up a začala sa líčiť. Nie nijako extra výrazne. Zladila ho do tmavých farieb. Keď už bola hotová s líčením prešla k vlasom, kde si ich len prečesala a nechala ich rozpustené. Zadívala sa na seba, prešla koncami prstov po retiazke od Draca ktorá príjemné hriala na krku. Očividne jej ten Slizolinčan zabudol o tom náhrdelníku niečo povedať, pretože to nebol len tak obyčajný náhrdelník. Vyžarovala z neho mágia. Nie silná, ale dalo sa ju cítiť. No stále neprišla na to, ako ten náhrdelník funguje. Občas hrial na krku a občas tiež zacítila nejaké impulzy. No nevedela si to nijako vysvetliť.

Prišla si sama so sebou spokojná. Pohľadom posledný krát spočinula na svojom odraze a postavila sa. Otočila sa k spiacemu Dracovi. Teda, myslela si že spal, no opak bol pravdou.

„Ako dlho už na mňa tak pozeráš?" Spýtala sa a na tvári sa jej objavil malý úsmev.

„Pár minút" Povedal rozospato. Pousmiala sa nad tým, ako jeho hlas znel po ránu.

„Vidím, že si zmenila štýl."

„Uhm, ako vyzerám?" rozpažila ruky a urobila otočku okolo svojej osi.

„Ako Snape v dievčenskej forme."

„No haha." Zamračila sa na neho a vybrala sa ku kúpeľni.

„Chystáš sa niekam?" Opýtal sa Draco a dievča sa znova otočilo.

„No áno. Na raňajky. Teda skôr obed keďže bude dvanásť."

„Rovno zabudni, že ťa pustím samú. Pekne ma tu počkáš."

„Ako si môj princ želá," odpovedala a pokračovala v ceste do kúpeľne, kde sa zavrela a ešte sa umyla.

Medzi tým sa Draco už vymotal z postele. Upravil svoj vzhľad a čakal rozvalený na posteli na Elyu.

Vyšla z kúpeľne už úplne prípravná. Zahalená v čiernom plášti. Docielila presne to, čo chcela. Šiel z nej rešpekt, autorita, vážnosť, ba dokonca aj strach.

„Možme ísť?" Spýtala sa nezvyčajne chladným tónom. Slizolinčan, ktorý jej robil spoločnosť prikývol, postavil sa, prekrížil si z ňou prsty a vyšli z jej komnaty do do celkom prázdnej klubovne. Nebolo tam moc žiakov, keďže väčšina bola na obede. Ušli sa im pár zvláštnych pohľadov, no ani jeden to neriešil. Inštinktívne prezrela klubovňu, či sa tam nenachádzal aj ten jeden človek, ktorého stretnúť naozaj netúžila. Vykročili smerom k východu, keď Elya zastavila Draca.

„Počkaj." Ostala stáť na mieste, no jeho ruky sa nepustila. Draco sa k nej otočil a ona pokračovala: „Včera, no veď vieš, tak mi vytrhol prútik z ruky a niekde mi ho tam odhodil." Dokončila a obidvaja sa spoločne pobrali k miestu, kde sa toho ešte včera stalo celkom dosť. Zostúpili pár schodov k sedačkam, kreslám a krbu a tam Draco zazrel jeden prútik ležať. Vedel že patril jej, pretože už ho pár krát videl. No nijak extra si ho neobzeral.

Pustil jej ruku a ostala stáť na mieste. Presne tu, na tomto mieste zažila len pred pár hodinami traumu. Mala to v sviežej pamäti a celé sa jej to znova odohralo pred očami. Chcela, aby z nej vyžaroval strach no ona sama sa momentálne bála. Bála sa čo i len pohnúť sama mimo svojej izby.

„Pohode?" vytrhol ju zo zamyslenia Draco, na ktorého čakala. Ani sa na neho nepozrela len prikývla.

„Uprimne, ani som si nevšimol aký zaujímavý prútik máš. Aj s tým nápisom," Povedal a podal jej do rúk čierny prútik posiatý zlatistvými trblietkami, na rúčke boli čierne okrúhle vypuklinky a za rúčkou  krasopisne napísané Uaque ad finem pugnabit. Bol to mocný prútik. Naozaj veľmi mocný. No nikdy neprišla na to, čo ten nápis znamená, keďže bol napísaný po latinsky a ona po latinsky nevedela.

„Uhm, ďakujem. Nevieš náhodou po latinsky? Mohol by si mi to preložiť." Ukázala na nápis hneď za rúčkou. Draco sa na neho zadíval a chvíľu rozmýšľal. Áno, vedel po latinsky.

„Do konca boja,"  Povedal a šesť ročná záhada nápisu na jednom prútiku bola vyriešená.

„Takže ďalšia záhadná hádanka v nápise," vyslovila a spomenula si na ten deň, kedy v jedenástich rokoch išla s jej otcom po Šikmej uličke a kupovala si prútik.

Flashback

Šla so vstýčenou bradou a vyplou hruďou po Šikmej uličke po boku svojho otca. Presne na jej jedenáste narodeniny jej prišiel list z Rokfortu a tak hneď na ďalší deň sa vybrali s jej tatkom nakupovať.

Mala už všetko potrebné. Hábit, kotlíky, ucebnice, jednoducho všetko. Teda. Skoro všetko. Jedine prútik jej chýbal. Mali namierené k Ollivanderovmu obchodu s prútikmi. Kráčali až prišli k nemu.

„Zvládneš si ho kúpiť sama?" Opýtal sa otec svojej dcéry. „Ja potebujem ešte pre niečo zbehnúť."

„Jasné, už nie som malá." Odpovedala a s úsmevom vošla do obchodu s prútikmi. Sama.

Poobzerala sa dookola a neprestávala žasnúť. Toľko prítokov a práve jeden bude jej. Za pultom nikto nebol a tak nervózne postávala na mieste a čakala, kedy sa objaví ten muž o ktorom už počula niekoľko krát. A onedlho prišiel zo zadu.

„Prišli ste si pre váš prvý prútik, je tak?" vykukol na ňu, muž so sivými vlasmi a bledými očami.

„Ano, pane." Hrdo sa usmiala.

„A ako, že sa voláš dievčatko?" Opýtal sa znova. Ten muž jej neprišiel zrovna sympatický.

„Softgoodová Elya," odpovedala mu.

„Ach áno, vaši bratia si u mňa tiež kupovali prútiky. Dvadsať centimetrový, vyrobený z bukového dreva s jadrom z  blany dračieho srdca pomerne dosť pružný a tridsaťdva centimetrový vyrobený z javorového dreva a s jadrom z vlasu jednorožca." Dokončil svoj prednes a dievča len pregúlo očami. Nepotrebovala počuť tie rozprávky o tom aké prútiky predal. Chcela už konečne vlastniť svoj vlastný.

A tak začal okolo nej lietať meter, ktorý jej pomeral snáď všetko čo sa dalo. Tiež jej neunikli otázky či je praváčka alebo ľaváčka.

Konečne sa presunul k prútikom a nejaký po čase vytiahol. Už horela nedočkavosťou, že čoskoro bude vlastniť svoj vlastný prútik.

„Nech sa páči. Skúste tento. Vyrobený z smrekového dreva s jadrom z blany dračieho srdca, dvadsaťpäť centimetrov." Podal jej do ruky obyčajný hnedý prútik no aj tak vyzeral úchvatne. Švihla ním a zhodila ním všetky veci čo mal na stole.

„Oh nie, tento nie. Pamätajte. Prútik si stále vyberá čarodejníka. Skúste tento. Dvadsaťšesť centimetrov, primerane pružný, z bukového dreva a s jadrom z hrivy jednorožca." Znova jej podal prútik, ktorý tento raz bol biely a obmotaný niečím čiernym. Švihla ním a tentoraz rozbila vázu za ním. Až poskočila.

A takto skúšala asi ďalších pätnásť prútikov a stále nič.

„Hm, nemyslím si žeby....Ale veď prečo nie?" Prichádzal k nej pán Ollivander s čiernou krabičkou.

„No. Skúste tento. Vyrobený z javora s jadrom z pera vtáka Fénixa, dvadsaťosem centimetrov, prekvapivo dosť pružný. Naozaj mocný prútik. Dodáva svojmu majiteľovi silu a svojmu súperovi ju odoberá. Oddaný je len svojmu majiteľovi. Naozaj mocný." Podal jej ho a Elya na neho pozerá s pootvorenými ústami. Bol nádherný. Celkom hrubý, uhľovo čierny so malými zlatými trblietkami, na rúčke malé okrúhle vypukliny a za rúčkou hladký. A hneď pri rúcke bolo vyryté strieborným krasopisom latinský Uaque ad finem pugnabit. Nevedela čo to znamená no bolo jej to jedno. Ten prútik bol nádherný. A k tomu naozaj mocný.

Chytila ho do rúk a ovynulo ju príjemné teplo. Áno. Bol jej. Oddaný len jej a nikomu inému. Usmiala sa sama pre seba.

„Bude z vás mocná čarodejnica, to niet pochýb. A tento prútik vám bude dodávať  všetkú potrebnú silu, no len keď ho budete mať pri sebe," dorečil a na jej tvári sa objavil úsmev.

Zaplatila ho a prútik oficiálne patril len jej.

Znova sa chytili z Dracom navzájom za ruky. Prútik si zastrčila do vrecka svojho plášťa a spoločne sa vybrali von z klubovne rovno do veľkej siene, na obed, keďže raňajky prepásli. Vošli no Elya hneď vo dverách zastala. A tým pádom aj Draco.

Bol tam. Ten blbec, ktorý ju ešte pred niekoľkými hodinami bozkával a dotýkal sa jej. Sedel tam a jedol. Nevedela koľko toho si pamätá on, no ona si to všetko pamätala až príliš dobre.

V momente, keď sa na ňu Draco pozrel, dala sa znova do kroku. Prešli spoločne na samý koniec stola, kde si sadli vedľa seba a pustili sa do jedla. Za celý čas nepovedala ani slovko. Len potichu jedla, a keď mali obidvaja prázdne taniere vyšli zo siene a namierili si to von na nádvorie kde si sadli na múr.

„Prečo si teraz nepovedala ani slovo?"

„No vieš, no. Ten zdegenerovaný blbec, tam bol no a -"

„Jasne chápem," skočil jej do reči a ona sa len vďačne usmiala. Pritúlila sa k nemu a mlčky sledovala ostatných žiakov na nádvorí ako klebetia a smejú sa. Nebolo zvykom, že práve ona nič nerozpráva. Len ticho sedela, pritúlena k Dracovi.

„Koľkokrát si bola na astormickej veži?" Spýtal sa len tak od veci. Napadlo mu, ako by sa dalo jeho priateľku, aspoň trochu rozveseliť. Pekný výhľad by mohol stáť za to.

„Možno sa budeš čudovať z ale nebola som na nej. Nechcelo sa mi šliapať toľké schody." Odpovedala mu a pozrela sa na neho. „Prečo?"

„Tak, keď vravíš, že si tam nebola, tak by sa to hodilo napraviť nie?"

„No ja neviem. Je tam veľmi veľa schodov." Odvetila no to sa už Slizolinčan postavil, chytil ju za ruku a ťahal ju k veži.

„Draco! Neblázni."

„Žiadne námietky. Kráčaj!" Dotiahol ju až k veži, kde zastal a otvoril jej dvere. „Až tak veľa schodov to zasa není." Prevrátila nad ním oči a začala kráčať hore schodmi tesne za ním.

„Naozaj je toto nutné? Mne sa už nechce." Zakňučala po dvoch minútach stúpania hore. Boleli ju nohy, na tých podpätkoch. Podarilo sa jej dokonca sa zakopnuť o koniec svojho dlhého plášťa. „Au! Do Salazara aj s tými schodmi a tvojimi nápadmi!" Zanadávala a Draco sa z nej len zasmial. Zastavil, chytil ju za ruku a ďalej kráčali.

A po niekoľkých minútach stúpania konečne vyšli na miesto. Na astronomickú vežu. Ostala stáť s otvorenými ústami.

„Stále mám zle nápady?" Zaškeril sa na ňu a ona prudko pokrútila hlavou.

„Je tu... Nádherne." Usmiala sa a rozhliadla sa naokolo. „Škoda, že som tu neprišla skôr."

„Um. Teraz si tu aspoň so mnou." Znovu sa zaškeril a ušiel sa mu úder do ramena. No len zo srandy, nad čím sa obidvaja zasmiali.

„Ďakujem, že si ma tu vzal." Usmiala sa na neho a objala ho. Náhrdelník jej na krku príjemne hrial.

„Aj nabudúce."

„Inak....Nezabudol si mi niečo o tom náhrdelníku povedať? Pretože som stále nezistila, ako to funguje." Prehovorila, keď sa vymotala z objatia. Dala si na hlavu kapucňu, ktorá jej siahla takmer do očí a čakala na odpoveď.

„Ja som ti to nepovedal?"

„Ee," odpovedala a stále čakala.

„Aha. No začne ti hriať na krku, keď si v blízkosti niekoho, koho ľúbiš a vraj to má aj posielať nejaké impulzy či čo, keď na teba budem myslieť."

„Mhm, aha. Takže na mňa myslíš o tretej ráno?" Usmiala sa.

„No už to tak bude." Odvetil jej a nastalo ticho. Nie trápne, ale znesiteľnéa príjemné. Obidvaja sa ponorili do svojích vlastných myšlienok.

„Je tu naozaj nádherné. Dobre sa tu premýšľa. Naozaj ti pekne ďakujem, že si ma tu dotiahol." Slizolinčan sa k nej otočil a zadíval sa na ňu.

„Pre teba všetko," odvetil, zložil jej kapucňu z hlavy a spojil ich pery v jeden celok. Jednou rukou ju hladkal po chrbte a druhu mal na jej líci. Ona ho objala okolo pliec a bozk prehĺbila. Prešiel jej jazykom po spodnej pere do ktorej jej slabo uhryzol a ona spokojne zakňučala. Odtiahla sa od neho a spokojne mu pozerala do očí.

„Ľúbim ťa." Vyslovila a usmiala sa.

„Aj ja teba." Odvetil jej tiež s úsmevom.

„Ale ja teba viac" Zaškerila sa.

„Nie, ja teba."

„Ee. Ja teba."

„Ja teba," pokračoval v tej ich hádke, Draco.

„Ja."

„Ja!"

„Jaaa!"

„Jaaaa!"

„Ne ja!" dopovedala a zčala sa smiať, kedže jej už ich hádka, kto ma koho radšej prišla vtipná.

„JA a bodka."

„Hm....tak rovnako dobre?" Rýchlo zažmurkala a súvislo pozerla na Draca, očakavajúc odpoveď.

„Hm, porozmýšľam," začal a pozrel jej rovno do očí. „Tak, keď inak nedáš, tak dobre," odpovedal jej na otázku, ona sa usmiala, venovala mu jeden krátky bozk a otočila sa k zábradliu.

„Aj tak ťa ľúbim viac," šepla tak, aby ju nepočul, čo sa jej aj podarilo a oprela sa dlaňami o kovové zábradlie.

Rozhlialda sa navôkol a ponorila sa o svojich vlastných myšlienok. Chladný vietor jej bičoval do tváre, no nevadilo jej to. Vlastne to ani nevnímala. Premýšľala. Premýšľala nad tým čo bude ďalej. Vedela, čo sa musí stať a chápala to. No obávala sa toho čo bude po smrti Dumbledora. Nevedela, či bude ďalej navštevovať Rokfort, nevedela, kto bude potom riaditeľom, ba nevedela ani to, či ostane v tomto meste. Ona tu ostať chcela, lenže pochybovala, že ostane aj jej mama. Tá sa rozhodne bude chcieť odsťahovať, keď sa dozvie čo sa stalo. Keď sa to vôbec stane. Bola si istá, že vojna bude. Všetko tomu jednoducho nasvedčovalo. A ona bola odhodlaná v nej bojovať, aj keby mala dať za niekoho život.

Voldemort musel padnúť. Hoc to bol jej otec. Bolo jej to úplne jedno. Otec neotec, stále to bol chladnokrvný vrah. A ona jeho dcéra. Hanbila sa za to. Keby sa to dozvedela verejnsoť, všetci by ju považovali za rovnakú ako je on. No ona taká nebola ani zďaleka. Áno, možno nemala problém zabiť hocikoho, ako sa stihlo ukázať, ale poznala to najdôležitejšie. Lásku.

A čo by sme my všetci boli be lásky? Nič. Prázdne a temné bytosti, ktoré by časom podľahli zlu. A prečo? Pretože len zlo nepozná cit zvaný láska. A to nevravím len o láske medzi mužom a ženou, ale aj o láske k rodine, priateľom, miestam, záľubam, zvieratám a všetkému okolo nás. To preto vie zlo tak ľahko brať životy nevinných, hoc aj životy svojej rodiny. Zlo nedokáže milovať. Nepozná lásku. Nič ho k svojím obetiam neviaže, žiaden cit, alebo zľutovanie.

Presne rovnako ako aj Voldemort. Ten priahne len mo moci a sláve. A je mu fuk, koľko nevinných životov pri tom utratí. Preto je láska základnym dôkazom dobra. Môžete urobiť nekonečno zlých vecí a rozhodnutí, no dokým ste ochtoný cítiť lásku a pripustiť si svoje chyby, a poučiť sa z nich stále ste dobrým človekom.

Zrazu sa prudko otočila k Draovi, ktorý podobne ako ona bol opretý vedľa nej, tiež ponorený vo svojích vlastných myšlienkach. Obidvaja premýšľal o niečom inom no zároveň o tom istom.
„Urobme si z toho naše miesto. Naše spoločné," prehovorila po značnej chvíli ticha, čo boli ticho a Slizolinčan sa na ňu otočil no nevnímal ju.

„Prepáč, čo si hovorila?" spýtal sa, keďže ju pred tým vôbec nepočúval.

„Hovorila som, že čo, kebyže si z toho, z tejto veže urobíme také naše spoločné miesto. Vieš, len tvoje a moje," zopakovala pričom posledné dve slova šepla a usmiala sa na svojho blondiaka.

„Mhm, súhlasim princezná," odpovedal jej na otázku a dievča ho pobozkalo. No po chvíľke sa hneď odtiahlo, na čo Draco prekvapene pozeral. Vytiahla si z vrecka plášťu svoj neobyčajný prútik, prišla k najbližšiemu drevu a niečo naň vyrila.

„Čo to robíš?" opýtal sa jej a pozrel jej cez plece, a uvidel to. Na kus dreveného stĺpa vyrila ich iniciálky D+E a uzavrela ich v srdci pod ktoré vyrila nápis Dralya. Nebolo to ani moc veľké ani miniaturné. Bolo to také akurát.

„Dralya?" spýtal sa nechápavo Slizolinčan.

„Uhm, spojenie našich mien. Draco plus Elya rovná sa Dralya. Lucy to raz vymyslela. Veď vieš aká je."

„Ahaaaaa," Zatiahol a usmial sa.

„Tak a teraz je to oficiálne naša veža," povedala, odložila naspäť svoj prútik do vrecka a pozerala sa na usmievajúceho sa Draca. Bolo to milé, vidieť ho úprimne sa usmievať aj keď to nemal momentálne najľahšie. Doma sa im usídlil sám Voldemort, ktorý mu prikázal zabiť Dumbledora. A tiež nejako umožniť smrťožrútom prístup do hradu, no to ona už nevedela, kedže jej to nepovedal. Nechcel ju tým zaťažovať.

Tiež sa usmiala a navzájom na seba hľadeli. Mala pocit, že každým jedným dňom, je to do toho blonďavého Slizolinčana s krásnymi búrkovymi očami, stále viac a viac zbláznená. Tá obrovská láska k nemu jej opantala každučký zmysel v jej tele a úprimne ho milovala aj s tým, že sa z neho stal smrťožrút. Ani to ju od neho neodradilo, aj keď vedela, že po jeho boku už nemusí byť v bezbečí, no tiež vedela, že by jej nijak neublížil a ani by nedovolil aby jej niekto ublížil. No v bezpečí by už dnes nebola nikde. O tom je láska. Milovať človeka takým akým je, nie tým, čím je, aj navzdory tým, čím sa stal.

Pristúpila bližšie k Dracovi a objala ho okolo krku. Zadívala sa na jeho tvár, oči, pery. Chcel ju pobozkať no ona sa mu vytrhla, začala pobehovať dookola na veži a smiala sa. Jej smiech bol nákazlivý a tak sa začal smiať aj Draco.

„Chyť si ma, chyť si ma!" Pokrikovala, smiala sa a behala dookola. Keď bola pri Dracovi chmatol po nej, no minul a tak sa rozbehol za ňou. Obidvaja sa naháňali ako malé deti a smiali sa. Aspoň na malý okamih obidvaja zabudli na všetky tie veci čo ich trápili. Nakoniec sa mu ju podarilo chytiť za ruku, stiahol ju na seba, čím nabúrala rovno do jeho hrude. Div, že o ten plášť dlhý až po zem nezakopla. Chlapec jej zdvihol hlavu o trochu vyšie a pobozal ju.

***

Bol Február, čo znamenalo, že všetkým šiestakom, ktorý sa zapísali sa začínal kurz premiesňovania. Źiaci boli nahromadený vo veľkej sieni a väčšina z nich počúvala inštruktora, ktorý prišiel z ministerstva mágie.

Každý sa mal rozostaviť tak aby mal miesto. Elya stála po pravici vedľa Lucy a po ľavici vedľa Hermiony. Mali sa premiestniť do žltej obruče pred nimi. Áno, momentálne sa dalo premiestniť v Rokforte a to len preto, lebo Dumbledore upravil kúzlo, tak aby sa to dalo. No upravené bolo len pre veľkú sieň. Nikde inde sa premiestniť nedalo.

Zavrela oči a predstavila si to miesto v žltej obruči. Všetko ostatné vyhnala z hlavy a sústredila sa len na to jedno miesto. Zatiaľ sa to nepodarilo nikomu. Akurát jednej žiačke, ktorá sa rozštiepila, no bola v pohode. Stáli tam už nejaký čas a skúšali to. Až na Elyu. Tá to ešte neskúsila. Celá jej sústredenosť bola len na miesto, kde sa chcela premiestniť, ked tu zrazu sa ozvalo puk a ostalo ticho. Otvorila pomaly oči a uvedomila si, že sa práve premiestnila presne kde chcela na prvý pokus. Všetci na ňu vyvalene zírali no ona sa len uškerila. Nikto nečakal, že by to niekto zvládol na prvý pokus. No jej sa to podarilo. To bola proste ona. Mocná čarodejnica, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, Elya Softgoodová. Dokonca aj inšruktor s profesormi na ňu pozeral s vyvalenými očami a otvorenými ústami, tak ako aj ostatný.

„Dajte bacha nech vám nevypadnu oči!" zavrčala, keď jej prišlo, že sa na ňu pozerajú už priveľmi dlho. Znovu zavrela oči, na plno si predstavila miesto, kde pred tým stála a o sekundu už stála opäť vedľa Lucy, ktorá na ňu neveriacky zírala.

„Ako?" Spýtala sa jej.

„Tajomstvá sa nevyzrádzajú," zaškerila sa. Sieňou sa opäť rozniesli hlasy šepkajúcich študentov a kurz pokračoval ďalej.

A hneď ako kurz o tretej popoludní skončil, vybrala sa aj s Dracom na ich miesto. Von poletoval posledný sneh, no stále mrzlo.

Zavinula sa do plášťa a vykráčala s Dracom za ruku hore na vežu. Akurát zapadlo pomaly slnko, takže sa im naskytol naozaj nádherný výhľad.

„Wau! Odtiaľ sa uz nepohnem,” predniesla a obidvaja si sadli na zem a sledovali západ slnka. Draco ju chytil za ruku a ona si oprela hlavu o jeho rameno. A tak tam sedeli a sledovali. Náhrdelník jej ako zvyčajne takmer horel na krku. Občas jeden z nich niečo povedal, no obidvaja si užívali prítomnosť toho druhého.