Po pohrebe sme odišli pešky domov. Ja, mama, bratia, Lucyna mama, keďže boli kamarátky a moja babka. Vošla som do izby a vyzliekla sa zo šiat a hodila na seba čierne tepláky a čiernu mikinu. Vlasy som si zopla do drdola a zišla som dolu do kuchyne. Tam boli mama, babka a Lucyna mama. Prezrela som si ich a vzala si niečo pod zub. Chcela som odtiaľ vypadnúť, príliš veľa ľudí tam bolo. Aj keď je to rodina.

„Elya?" Ozvala sa moja biologická babka. Otočila som sa na ňu a čakala, čo mi povie. „Vieš dlhšie som premýšľala, či ti to povedať" Tak toto nezačína dobre. Ďalej som na ňu pozeral no tentoraz zaujato. „Vieš Elya, ty máš ešte aj sestru." Keď mi toto povedala mne až zabehlo jedlo, čo som mala v úsatch.

„Čo že mám?!" Opýtala som sa, stále sa držiac za hrdlo.

„Sestru." Zopakovala mama. Dobre. Môj život naberá na sile.

„Pre Merlina. Ja mám sestru." Usmiala som sa na koniec. Stále som chcela sestru. No v živote som ju nevidela. Možno tiež chodí na Rokfort. No ale hádam by som tam niekde zazrela niekoho kto sa na mňa aspoň trochu podobá.

„Raz ti porozprávam celý príbeh. Poviem ti len toľko, že som s ňou v kontakte, vyrastala v Španielsku no na školu chodila v Amerike na Ilvermorny. Vlastne tam stále chodí, je len o rok mladšia ako ty. To je všetko." Povedala moja babka. Chvíľu som na ňu pozerala s vyvalenými očami no potom som sa spamätala.

„Oh aha, ja už pôjdem do izby." Vymotala som zo seba súvislú vetu. Ďalší sen sa mi hneď rozplynul. Očividne o mne nevie a ja sa do Ameriky nepotrepem. Nie teraz, v týchto časoch. Môže byť tento rok ešte horší?

Jasné, že môže. Zajtra môžeš kľudne zomrieť.

Merlin, že som sa vôbec pýtala.

Ale mám pravdu. Nikdy nevieš, čo sa môže pokaziť. Tak teraz nesmúť za tatom a užívaj života, dokým sa dá.

Ako asi nemám smútiť za tatom? Bol to môj otec! A k tomu mám sestru niekde tri milióny míľ odtiaľ. Vieš, čo buď ticho. Nikdy si mi nepomohol/á. Stál neviem ani čo si.

Veľa krát. Len ti si ma nepočúvala.

Dobre tíško.

Výstúpala som schody a usadila sa na posteli. Potom som si ľahla a neprítomne pozerala na strop. Znova som premýšľala nad ockom. Naozaj si toto nezaslúžil. Slza sa mi skotúľala po líci, no nezotrela som ju. Potom mi myšlienky prešli na Rokfort. Čo asi teraz robí Lucy, Kiara, zlaté trio, Lexi. No najviac by ma zaujímalo, čo robí Draco. Nakoniec som to neriešila. Vstala som z postele a sadla si za svoj stôl. Otvorila som svoj denník a začala zapisovať všetky svoje spomienky, ktoré tam chýbali. Dátumy som si presne nepamätala, takže som tam písala len mesiac. Písala som tam všetko na čo som si spomenula. Vlastne to bolo takmer všetko len o mojich zisteniach o mojom pôvode. No napísala som tam aj svoje pocity, ako inak. Zošit už naozaj naberal na hrúbke. Naozaj som musela u toho stráviť dlho, keďže ma mama zavolala, na večeru. Tak chceš nechceš, dopísala som poslednú vetu, konečne a zišla som unavená dolu. Už u nás nebola ani mama Lucy, ani babka.

Jedla som sa moc nedotkla. Nebola som hladná a ani som nemala na nič chuť. Áno Elya Softgoodová nemá na nič chuť a nechce jesť. Alebo mám radšej povedať Riddlová? V našom dome sa celkovo niesla pochmúrna atmosféra. Stále sme sa rozprávali a teraz tu bolo ticho. Nebol tu ocko. On stále začínal témy. Není tu a už sa ani nikdy nevráti. A to bolelo najviac.

„Ako v škole?" Spýtala sa mama. Vážne najúžasnejšia otázka.

„Fajn." Odvrkla som jej. To sa už do rozhovoru pripojili aj moji bratia.

„Ako s Dracom ségra, ha?" Jasné, dlho sme ho v konverzácii nespomenuli, tak čo neuribíme? Začneme sa na neho vypytovať. Áno, to bude najlepšie. A ako ich poznám, tak onedlho začnú na neho aj nadávať. Čo také strašné, kedy spravil, že ho všetci tak nenávidia?

„Nebavme sa o ňom." Znova som len tak rýchlo odvrkla.

„Ale čo? Rozišli ste sa?" Provokoval Samo. Očividne som sa mýlila, že sa teraz naše súrodenecké vzťahy zmenia.

„Nie! A hovorím, že sa o ňom nebavme!" Zvrieskla som.

„Nehádajte sa." Vstúpila do rozhovoru mama.

„Ja sa nehádam. Ja sa len zaujímam, ako sa sestre darí v jedinnom vzťahu, ktorý kedy mala a ktorý nemá budúcnosť." Bránil sa Samo.

„Ako myslíš, že to nemá budúcnosť?" Skríkla som po ňom. Agresivita sa vo mne prebúdza. Dojedol sústo a znova sa rozhovoril. Alex sa len prizeral na rozbiehajúcu sa hádku.

„Pozri je to kretén. Dlho to nevydrží. Prvý vzťah nikdy není na dlho. Kto vie čo teraz robí na Rokforte. Čudujem sa ti ako s takým, hm vyperoxidovaným, egoistickým, fretčiatským debilom môžeš vydržať."

„Láskavo si tie sprosté reči nechaj u seba v hube. Nikto není zvedavý na tvoj názor. Tak si ho strč niekde hlboko, hlboko do riti." Skríkla som znova.

„Elya! Kľudni sa!" Skríkla na mňa mama.

„Nebudem ticho. Stále proti nemu niečo máte!"

„Lebo je to somár." Zapojil sa už aj Alex.

„Jasné, choďte všetci do pi.......riti!" Naštvane som bola na odchode.

„Elya! Keby tu bol otec, rýchlo by si to s tebou vybavil."

„Ale není tu. Fakt mi dajte pokoj. Chápete PO-KOJ" Odišla som z kuchyne ako naštvaný dementor. „A viete čo? Odchádzam rovno zajtra!"

V izbe som si vzala batoh a nahádzala doňho veci ktoré som si vzala sem. Ani neviem prečo ma to tak strašne vytočilo. Prezliekla som sa. Dala som na seba čierne tričko z čiernymi legínami a s čierno-bielou károvanou košeľov. Vlasy som si surovo rozpustila a zišla som dole.

„Viete čo? Idem preč teraz." Z týmito slovami som si obula topánky vzala kľúče a odišla z domu.

A čo teraz? Nemám kam ísť. Babka je príliš ďaleko. Najbližšie to bude do Londýna. Ubytujem sa asi na noc v Deravom kotlíku. Prútik som mala vo vrecku. Fajn to je hlavné. Není to veľmi bezpečné takto ísť v noci sama preč. Mama sa ma snažila síce zastaviť slovami Stoj no to jej nepomohlo.

Štvrtina cesty bola za mnou. A mne začala byť fakt zima. Keď som po piatich minútach kráčania došla do Londýna, bolo tu celkom rušno ako stále. Zašla som ešte do parku, kde nikto nebol. Zaujímavé. Aj večer tu býva dosť ľudí. Nikoho nikde nebolo. Ani náznak živej duše. Ani náznak života. Bolo ticho, ani vtáči spev, ani zvuky áut, nič. Ľahko by ste zaregistrovali hociaké kroky. Ktoré som začula ja.

Okamžite som sa postavila na nohy z lavičky. Reflexy. Inštinktívne som vytiahla prútik a zamierila na miesto odkiaľ tie kroky šli. Vynoril sa z tamade človek zahalený v čiernom plášti. Spoznala som ho. Bol to smrťožrút. Bol vtedy na ministerstve. Pre Merlina čo tu robí. Ó môj Merlin čo teraz? Oh shit. Mám zdrhnúť? To by som nikam nedošla. Nevyzeralo že má veľmi namierené za mnou. Nevadí. Toto nesvedčí nič dobré. O môj Merlin on si ma všimol. Eh čo teraz?

Tak nič zmena plánu. Zdrhám. Rozbehla som sa preč. Hej ale zasa nemôžem ho nechať aby niekoho zabil.

Zdrhaj inak on zabjje teba.

Ale.

Žiadne ale. Aspoň raz ma počúvni.

Podrežem mu hrdlo.

Už to vidím. Podrežeš mu hrdlo a ty budeš mŕtva.

Tíško ide sa na to. Jemine práve som sa rozhodla, že ho idem zabiť. Oh. Našiel za mnou čo je dobré. Šiel niekam preč, no v ruke držal prútik. Hm. Potichu som sa rozbehla k nemu.

„Expeliarmus" Vykríkla som a danému smrťožrútovi vyletel prútik z ruky a pristál mne do dlane. Šikovná som. No tým so ho vyviedla z miery a asi aj naštvala. Ups.

„Hľadáš toto?" Zamávala som mu prútikom pred ksichtom. „Tak pozri, čo urobíme." Zaškerila som sa a prútik zlomila na dve časti a potom ho hodila jednu časť napravo a druhu naľavo. Čo urobí teraz? Utečie?

Prišla som bližšie. Aj tak mi už nemohol takmer nič urobiť. Vytiahla som si svoj nožík a hrala sa s ním v ruke. Áno bežné nosím nožík vo vrecku. Pozeral na mňa ko na blázna. Chcel mi ho vziať no nepodarilo sa mu to. Ja byť na jeho mieste tak za odmiestnim preč. No je očividne bez mozgu. Točila som si z nožikom až kým mi ho nezobral a neuveznil ma pod jeho lakťom kde mi pri krku držal nožík. Och toto som nedomyslela. Myslí Elya, mysli.

„Pohni sa, a umrieš" Vyhrozil.

Mala si odísť. Teraz zomrieš.

Ale nikto umierať nebude. Teda ako kto. Ohrozil má na živote takže teraz ho pekne ohrozim na živote ja. Prehodila som si ho cez rameno a pristál na zemi. Prútik som používať nemusela. Easy. Keby naňho vrhnem Avadu, prišlo by sa na to. Nožíček už som znova držala v ruke ja.

„Čo si to hovoril? Myslím, že jediný človek, ktorý tu umre budeš ty" Štekala som po ňom. Na koniec som aj tak vybrala prútik a prikázala som mu aby sa postavil. Že ho stále nenapadlo odmiestniť sa preč.

Obtočila som si nožík okolo ruky. A usmievala sa.

„No čo s tebou bude?" Usmievala som sa ako nepríčetná. „Myslím, že keby tu na teba teraz použijem Avadu nikto by si to nevšimol. Ale takú ľahkú smrť ti neodprajem. Tak čo s tebou. Mám ti preťať hrdlo? Alebo bodnúť do srdca?"

„Merlim dievča počúvaš sa? Môžeš mať tak sešťnásť a práve sa tváriš ako najväčší zabijak sveta? Keby si ma chcela zabiť, už to dávno urobíš." Oh toto nemal.

„Ako chceš." Chytila som nožík a jedným švihom som mu preťala hrdlo. Zviezol sa na kolená a ešte som mu uštedrila jedno bodnutie do srdca. Pozerala som sa naňho až kým sa celkom neprestal hýbať. Usmiala som sa nad dielom a potom mi docvaklo.

Merlin. Dobrotivý Merlin. Ja ho fakt zabila. Pekne pokračujem v otcových šľapajach. Čo teraz? Vošla som si rukami do vlasov a snažila premýšľať. Čo z ním?

Hlavné nepodliahni panike. To sa občas stane.

Aha takže občas sa stane, že len tak zabijem človeka? Ph apsoň netrep. Čo že som ho zabila, zaslúžil si to. Horšie bolo to, že sa mi to páčilo. Merlin pomôž, toto už v živote nespravím. Pokiaľ nebude životu ohrozujúca situácia. Vzala som ho s odtiahla preč za hromadu kríkov. Fakt bol ťažký.

Tam som ho nejako zakopla a nikto nič nepozná. Dúfam. Teraz dýchať. Zabila som človeka. Veď to není také hrozné, bol to smrťožrút. Ich treba vyhubiť. Čo keď sa o tom niekto dozvie. Čo keď to niekto videl? O môj dobrotivý Merlin, chráň ma.

Nenápadne som odcupitala preč. Rovno do Deravého kolíka. Vošla som dnu, zaplatila ubytovanie na jednu noc a odcupitala nenápadne do izby, ktorú mi dali. Nič moc, ale dá sa tu prežiť. Môj krvavý nožík som pod vodou umyla a znova sa leskol čistotou. Žiadne stopy to je hlavné. Možno akurát Voldy si všimne, že mu chýba jeden člen.

Ľahla dom si na posteľ, ktorá nebola nijako extra pohodlná, zavrela oči a snažila sa zaspať. Najlepšie bude, keď už budem na Rokforte. Tam aspoň nebudem nikoho zabíjať. Teda, dúfam.

Hovoríš to ako nejaký vrah.

A čo si myslíš, že čo som asi tak pred pol hodinu urobila, s tým smrťožrútom? Pohladila ho na duši? Zabila som ho. Vlastne bezdôvodne. Takže je zo mňa vrah.

Ach dievča. Žijem s tebou šesťnásť rokov. No stále si neviem zvyknúť na tú tvoju prehnanú preháňavosť.

Ja nepreháňam.

Ale hej.

Nie

Hej

Nie

Hej!

Nie!!

Hej!!!

Nie!!!!

Vravím, že hej!!

A ja vravím, že nie.

A ja že hej. Aj tak vieš, že mám pravdu.

Nemáš. A tíško snažím sa zaspať, keď nevidíš.

Veď fajn, už som ticho.

A naozaj netrvalo dlho a zaspala som.

***

Už o niekoľko hodín som bola znova na Rokforte. Bol už takmer večer a vlastne stále nikto netušil, že už som prišla naspäť. Ešte som mala byť doma. No ale ja si prišla o deň skôr, tak ma tu majú.

Vošla som dnu do našej klubovne. Ako stále som ju narýchlo prešla pohľadom. Staré známe tváre. No nikto koho by som chcela vidieť. Vošla som do izby hodila na posteľ batoh s odišla znova preč. Možno niekoho stretnem na chodbe. A tak sa aj stalo. Na chodbe na druhom poschodí som zazrela Lexi. Hm aspoň nebudem sama.

„Lexiiiiii!” Zakričala som na ňu a ona zastala. „Máš naponáhlo?”

„No aj hej, prečo?” Opätovala mi odpoveď otázkou.

„Ale, len niekoho hľadám.” Vydychávala som sa, keďže som pár metrov k Lexi bežala.

„Aha. Peroxida?” Pretočila som očami no aj zasmiala sa z toho.

„Nie. Vlastne keď sa to tak vezme, možno hej. Proste niekoho hľadám s kým sa dá kecať. Hehe”

„Prepáč Ely, ale ja musím. Pokecáme nabudúce.” Odpovedala mi. Rýchlo ma objala a pokračovala v ceste. No a som zasa sama.

Teraz stačilo nahodiť úsmev a robiť šťastné dievčatko. To mi šlo musí sa uznať. Tak som chodila po hrade a kohokoľvek hľadala s kým sa dá pokecať.

Pri mojej samote mi znova myšlienky zablúdili k otcovi. Neprešla ani minúta a vykĺzla mi jediná striebristá slza z oka, ktorú som hneď utrela.

Sadla som si na vnútornú stranu parapety niekde na chodbe. Mala som ešte dve hodiny do večierky a nemala som náladu byť v nikoho spoločnosti.

Pozerala som von oknom a bola celkovo mimo. Keď niekto prešiel okolo som sa maximálne pozrela či daného nepoznám. V hlave sa mi toho hnalo mnoho. Možno som mala ostať doma. Mohla by som predísť tej včerajšej komplikácii.

Tak ty vraždu voláš komplikáciou? Hm dobre vedieť.

Tentokrát som svoj vnútorný hlas ignorovala. Nikto sa to nedozvie. Mali by ma za vraha heh. Tak s len pozerala von oknom, až kým som za sebou nezapočula Dracov hlas. Čo tu robí? Mal byť na večeri.

„El? Nemala si byť ešte doma?” Opýtal sa. Aha takže žiadne ahoj, nič? Hm fajn.

„Mala. Vadím ti tu? A čo tak prve pozdraviť?” Vyletela som na neho.

„Veď kľud sa len pýtam.” Bránil sa.

„Prepáč, zlá nálada.” Ospravedlnila som sa mu vzápätí.

„Je ti niečo?” Opýtal sa. Pozrela som sa do jeho búrkových očí, ktorými sa všetko toto začalo.

„Nie nič. Je mi fajn.” Odpovedala som mu, aj keď to nebola úplná pravda.

Čo ma prekvapilo bolo to, že si ku mne sadol, objal ma a povedal: „Viem, že nie si. Nezabúdaj. Som tu pre teba.” Toto bolo milé. Niekdy sa správa ako vymenený.

„Veď ja viem.” Oprela som si hlavu o jeho rameno a sedela tam.

„Ľúbim ťa,” povedal len tak po chvíli ticha. Pozrela som sa na neho, usmiala sa a odpovedala mu.

„Aj ja teba.”

_________________________________________
_________________________________________
Ľudkovia. Dnes, ja, lenivý holub konečne rozhodol dopísať ďalšiu kapču.

Vážne vám strašne moc ďakujem za 2K videní a cez 200 votov. Vážne si toho vážim.

Nepýtajte sa ma ako sa zrodil nápad že Elya niekohk zabije. Ehm. Celkovo táto kapitola je divná ehm.

Každopádne čo vám poviem. V ďalšej kapitole budú Vianoce a toto okolo.

Takže užívajte si života dokým sa dá.

Je T'aime 💚

Vaša slečna Riddlová ❤️💚