Musela som tam v posteli zaspať. Nikoho už nikde nebolo. A Draco sa nejako vymotal preč. Na hodinách už bolo trinásť hodín. Hm, asi hodinu som spala. Vytrepala som sa z postele a išla sa prezliecť.

Dala som na seba jednu kratšiu bielu mikinu a čierne legíny. Vlasy som si prečesala, a upravila rozmazaný make-up, po mori preliatých sĺz. Oči som mala dosť červené, podliate krvou a stále som mala slzy na krajíčku...

Nakoniec som sa ako tak vymotala z izby. Prešla som očami klubovňu, no nikto známy tam nebol. No poznala som niektorých ale nebavila som sa.

V tom sa rozleteli dvere z jedných z dievčenských izieb a vyletela z nej Rony ako naštvaný dementor.

„Na čo zíraš Softgoodová ha?" Okríkla po mne.

„Rozmýšlam, že či keď tu tvoju mrkvu na hlave ostrihám, tak že čo z toho bude dobrý mrkvový šalát. Ale pre svoju vlastnú bezpečnosť radšej žiaden šalát robiť nebudem, lebo ešte aj nejaké vši medzi tým dostanem z tej tvojej mrkvi." Oborila som sa na ňu. Zatvárila sa znechutene a ja som odišla som z klubovne do veľkej siene na obed. Snáď tam ešte niečo bude. Nebola som ani hladná ale musela som to všetko zajesť. Alebo zapiť. Nemá tu niekto so sebou náhodou whisky prosím?

Po desiatich minútach pomalého kráčania som sa dotrepala do poloprázdnej veľkej siene. Prebehla som ju pohľadom, kto tam je a kto nie a odcupitala na samý koniec stola, kde nesedel nikto. Naložila som si na tanier nejakú tú porciu malú a trošku z nej zjedla.

Pár kúskov som do seba hodila, viac menej som sa v tom jedle hrabala ako taká kura. Niekto si ju mne prisadol, no pohľad som nezdvihla.

„Aooooj" Rozoznala som Kiarin hlas. „Čo ty tu tak sama?" Pýtala sa ma.

„Ale nič." Odpovedala som jej, pozrela som sa na ňu a pokúsila sa o úsmev. No podľa mňa to vyzeral jak škodoradostný úškrn.

„Si okay?" Spýtala sa znova. Keď by sa mi pozrela do očí videla by len zelené škvrny, podliate krvou, ktoré sa leskli kvôli slzám. Nepovedala som len som pokrútila hlavou.

„Čo sa stalo?" Znova sa opýtala moja čiernovlasá kamarátka.

„Nechcem o tomu hovoriť. Aj tak sa to asi onedlho dozvieš." Povedala som vstala od stola a namierila si to rovno do klubovne. Vlastne mala by som zájsť za Dumbledorom, aby mi dal to povolenie odísť domov na ten víkend.

Tak moje kroky prišli do klubovne, do izby, vzala ten list od maminy, a moje kroky zamierili rovno do Dumbledorovej pracovne. Na chodbe pri žalároch som strela Lucy.

„Kam ideš?" Spýtala sa ma.

"Kam idem? Za...Za Dumbledorom, pre to povolenie vieš." Odpovedala som jej, no nepozrela sa na ňu.

"Aha...A...A nemám ísť s tebou?" Znova sa opýtala. No hádam povolenie ešte vybaviť dokážem aj sama. No ale keď chce.

"Jak chceš." Prikývla, a tak sme sa obidve vybrali do Dumbledorovej pracovne. Prišli sme tam, povedali heslo, vysunuli sa nám točité schody a vyšli sme po nich hore. Zaklopali sme. Teda ja, na drevené dvere a Dumbledorov hlas nás pozval dnu. Tak sme teda vošli.

"Dobrý deň, pán profesor." Povedali sme s Lucy dvojhlasne.

"Dobrý deň, pomôžem Vám?" Opýtal sa pri čom sedel v svojom kresle za stolom.

"No viete, pán profesor, ja..." Odmlčala som sa. "Ja.." Nedokázala som to len tak povedať. Nemohla som, slzy by si našli cestu von, a to nechcem.

"Pán profesor, určite viete, čo sa stalo. Pokiaľ viem, písali to aj v Dennom Prorokovi To o Elyinom tatkovi." Povedala za mňa Lucy. Veľká vďaka jej.

"Iste. Úprimnú sústrasť slečna Softgoodová." Zahryzla som si do pery a pokývala hlavou na znak poďakovania. "A prišli ste požiadať o povolenie, aby som vás pustil domov na pohreb však?" Povedal.

"Á-Áno." Prisvedčila som, koktavo. Netrvalo dlho a mala som v rukách povolenie o opustenie hradu. V piatok odchádzam.

Lucy ma chytila za ruku a odpochodovali sme preč. Povolenie som mala vo vrecku hábitu. Vošli sme do znova plnej klubovne. Prehľadala som ju ako stále. Boli tam všetci ktorých poznám. No nezdržala som sa tam. Vošla som hneď do izby. Ľahla som si na posteľ a ďalej len tak neprítomne ležala.

Ďalšie dni prebiehali rovnako. Ráno som vstala, umyla sa, prezliekla sa, išla na raňajky, mala som vyučovanie, kde som vôbec nebola aktívna, aj keď som vedela odpoveď, išla som na obed, potom popoludňajšie vyučovanie, zaliezla som do knižnice urobiť úlohy, potom som bola v klubovni, snažila sa nejako odreagovať, potom som zašla na večeru a nakoniec som ľahla do postele. V noci som popravde nespala. Stále som musela myslieť na ocka. Nezaslúžil si taký osud, ani to ako som sa k nemu chovala. Nie raz mi vytiekla slza.

Niekto si povie, že som príliš precitlivená, a stále len plačem. Nie je to pravda. Niekedy je na mňa toho už moc a vytečiu aj slzy von. Vravela som to už veľa krát. Malo kedy plačem. Keď už, tak mám na to vážny dôvod ako teraz, to že som stratila otecka alebo proste hormóny.

Takto skoro rovnako išli dni. Skoro s nikým som sa nerozprávala. Nemala som na nich náladu z a ani náladu počúvať ľútosť. Išli dni až prišiel štvrtok. Zajtra idem preč. Vraj so mnou pôjde ešte nejaký auror.

Akurát som šla s Dracom, do klubovne, keď tu si ma niekto zastavil. Otočila som sa a všimla si nejaké dievča. Prezrela som si ju od hora dole. Aha.

„Ahoj." Pozdravilo má dievča s hnedými vlasmi. Volá sa Lexandra, no všetci ju volajú Lexi. Chodí do chrabromilu a je šiestačka rovnako ako aj ja. Pýtate odkiaľ som taká informovaná? Jednoducho. Poznáme sa od tretieho ročníka. Raz na hodine elixírov nás Snape rozdelil do dvojíc a ja som skončila s ňou. Padli sme si do oka a stali sa z nás kamarátky. Normálne sme sa bavili no jeden deň sme sa pohádali a od vtedy sa vôbec nerozprávame a Draco je myslím, že jej bratranec. Neviem nevyznám sa v tých rodinných kruhoch.

„Emm... Potebuješ niečo?" Opytala som sa jej.

„No vlastne áno. Porozprávať sa." Priznala. Naozaj som nemala ani najmenšiu chuť sa z niekým rozprávať, ale nakoniec som súhlasila.

„No dobre, ale len na chvíľu, mám ešte prácu." Povedala som, pozrela som sa na Draca a potom na Lexi.

„Ale rada by som to prebrala medzi štyrmi očami, ťažké ty peroxid láskavo choď kade ľahšie." Znova sa ozvala Lexi, tentoraz k Dracovi.

„Lexii! Nenadávaj mu láskavo." Zvýšila som hlas.

„Čo? Môžem mu nadávať koľko chcem." Zaškerila sa. Prevalila som očami.

„Dobre tak, choď do klubovne hej a počkaj ma. Keď neprídem do desiatich minút......tak čakaj ďalej." Povedala som. Snažila som sa byť ako tak optimistická, ale nie stále to šlo. Niekedy sa mi podarilo tváriť, že sa nič nestalo, a smiala som sa a robila blbosti ako inokedy, no večer? Večer to na mňa stále doľahlo. Pobozkala som ho a zakývala som mu ako malému decku. Následne som sa otočila k Lexi.

„Prejdeme sa? Lepšie sa mi hovorí.” Ozvala sa prvá. Prikývla som a vybrali sa tým smerom odkiaľ som prišla.

„No čo si chcela?” Spýtala som sa jej.

„V prvom rade ti prajem úprimnú sústrasť.” Začala. Už mi tie slová išli na nervy.

„No ďakujem no. Čo si vlastne potrebovala?”

„No vieš, dosť dlho som ťa nevidela a tak a keď som sa minulé videla tak ma tak napadlo, že či by sme nemohli byť znova kamarátky.” Aha. Takže sa niekoľko mesiacov ignorujeme a teraz toto. No na druhú stranu, čo môžem stratiť?

"Aha no. Ale veď, prečo nie?" Usmiala som sa na ňu. Posledné dni som sa usmievala aj keď....no viete. Zvykla som si na taký režim. Nebolo na tom nič ťažké, sa len usmiať. Chvíľu sme sa prechádzali a rozprávali sa, čo sme medzi tým, čo sme sa nebavili, stihli zažiť. Na koniec ma odprevadila ku klubovni. Tam som ju pozdravila, zamávala jej a išla si svojou cestou.

Vošla som dnu a už si aj zvykla na tie divné, pohrdavé, vystrašené, znechutené pohľady. Nijak oblasť má to neprekvapilo. Ako zvyčajne som preletela klubovňu. Lucy bola z Jamesom, to viem. Zazrela som Draca s Crabbom a Goylom, tak som sa k nim vybrala.

Bez akéhokoľvek pozdravu som si ľahla cez Dracove nohy a očividne som ich prerušila v konverzácii.

„Čo chcela?" Spýtal sa.

„Nič zvláštne." Odpovedala som.

„Tak nič chlapci, ja pôjdem...zbaliť si pár veci, na zajtra. Majte sa." Postavila som sa a odišla do izby, kde nikto nebol. O to lepšie.

Vzala som svoj batoch a natrepala do neho veci na dva dni. Takže dva mikiny, jedne džínsy. K tomu jeden hrebeň a to by malo byť vsio. Hodila som batoh vedľa posteli a ľahla si do nej. Ešte pred tým som sa prezliekla do pyžama a zaspala som. A zajtra už odchádzam a v pondelok sa zasa vraciam.

***

Vystúpila som z prázdneho vlaku len s jedným mladým asi dvadsaťdva ročným aurorom. Nástupište bolo prázdne, až na jedného ďalšieho aurora, ktorého meno nepoznám a moju mamu zahalenú v čiernych šatách.

Výstúpila som z vlaku a rozbehla som sa za mamou a pevné som ju objala. Mne aj jej vyšli slzy z očí. Keď sme sa po chvíľke objímania od seba odtiahli, mama ma vzala za ruku a prešli sme stenou. Tam sme premiestnili pred náš dom.

Všetko mi ho to tak pripomínalo. Vošla som do dverí domu, vyzula sa hodila batoch na zem a prešla očami náš dom. Pôsobilo to.....smutne. Bodaj by nie. Dala by som všetko za to, aby tu bol teraz ocko s nami. Všetko na svete. A nechcem si ani predstaviť čo to budú za Vianoce. Len ja, mama a bratia. Bez ocka sme Vianoce ešte nemali, za to bez maminy áno, keďže často jej vyšla služba na Vianoce. Z premýšľania má vytrhla mama.

„Chceš niečo jesť?" Opýtala sa ma, tak...chladne a smutne. Videla som v jej očiach smútok a obrovský žiaľ. Chýbal jej, jej manžel. A mne môj otecko. Síce som jeje chcela povedať, že som konečne zistila, kto je môj biologický otec, aj keď by som to radšej nevedela, tak som nemyslela, že je práve vhodný čas jej to povedať. A povedať jej o tom, že ma chcel zabiť, neviem akoby to zniesla. Dobre, myslím, že ma nechcel tak úplne zabiť, keďže som nevidela, žiadne zelené svetielko, ale aj tak. Možno s vtedy trochu preháňala.

„Nie ďakujem. Samo a Alex? Sú v izbe?" Nahodila som inú tému, než je jedlo. Síce, keď čokoládu by som si dala. Mamina mi odpovedala na otázku prikývnutím a ja som sa pobrala hore schodmi. Otvorila som Samovú izbu, no nikto tam nebol, tak som vošla do Alexovej a tam už boli. Oprela som sa o zárubňu a čakala kedy si ma všimnú, a pozorovala som ich. Hrali rachotiacu sedmu. Bolo pekné ich vidieť z ako konečne robia niečo, emmm rodinné. Nakoniec si ma všimol Alex. Zamávala som mu. Na moje prekvapenie prišiel a...objal ma. To vážne nerobil ani jeden s nich. Keď som sa spamätala objatie som bratovi opätovala. Potom to isté urobil aj Samo. Povedala som im, že keby niečo potrebovali, budem v izbe.

Vošla som do izby obklopenej tmavými farbami na stenách a svetlého nábytku. Hodila som si čierny kabát na posteľ a sadla si na ňu. Izba vyzerala, že sa tu pravidelne upratovalo. Zrak mi upútal celkom hrubý zošit. Okamžite som sa postavila a prešla k písaciemu stolu. Vzala som do rúk zväzok papierov a spoznala môj denník, zapísaný bol asi tak do polovice. Mama ho musela nájsť, keď upratovala. No ani mi to veľmi nevadilo.

Prvé stránky boli zo začiatku štvrtého ročníka, keď som bola ešte len malé štrnásť ročné dievča. Musela som sa nad tým pousmiať. Väčšina riadkov bolo prevažne o Dracovi. Bolo to pekné obdobie.

Ďalšie stránky prerástli už do piateho ročníka. Tu už to bolo iné. Asi päť stránok bolo o mojom smútku z vtedajšieho rozchodu s Dracom. Prevládali tam hlavne stránky o tom ako strašne nenávidím Umbrigovú. Potom som tam mala zapísané ako som zletela s metly a skoro sa pri tom zabila, a všetko okolo toho. Bolo tam napísané o tom ako som sa znova začala s Dracom zbližovať až dokým sme sa nedali znova dokopy. Ďalšie nádherné obdobie. Dokonca som tam našla aj tu Silvestrovskú párty a aj to ako mi pukli nervy a trošku som zmlátila Lucy. Nezabudla som si tam zapísať ani to ako prišla ta ružová ropucha na našu DA a ako sme bojovali na ministerstve. To bolo to posledné čo som si zapísala. Takmer pred pol rokom. Bolo to pekné obdobie aj keď nás terorizovala ropucha a Voldemort znova povstal. Napriek tomu som si to užívala. A teraz? Teraz sa to všetko rúti ako domček z karát.

Prvé sa dozviem, že môj priateľ je smrťožrút, pri čom musí zabiť našeho riaditeľa a musí ma doviesť na Manor. Dobre to sa dalo ešte ako tak zniesť. Následne nasledovalo oznámenie, že som dcéra hrôzostrašného zabíjaka, ktorá sa vo veľa prípadoch chová úplne rovnako. Môj celkový vzťah išiel dolu vodou, nebolo to také ako predtým, prišlo mi že ma nebral už ako jeho frajerku ale ako samozrejmosť. Prehrali sme zápas čo sme sa dostali na predposledné miesto, len kvôli mne, a nakoniec sa dozviem, že môj tato zomrel. Zabudla som na niečo? A k tomu všetkému nám hrozí vojna. Tak toto budú ešte zaujímavé dni, mesiace, roky.

Do izby mi vošla mamina, obzrela som sa na ňu a ona mi venovala úsmev.

„Snáď nevadí, že som si z toho trošku prečítala.” Ozvala sa. Zavrtela som hlavou a opätovala jej úsmev. Mala som v pláne si doňho zapísať to čo sa odohralo za ten čas čo som do denníka nepísala. Chcela som z toho raz čítať svojím deťom. Samozrejme bez tých nadávok, čo tam mám.

„Chcela som sa len opýtať, či naozaj niesi hladná.” Povedala znova mamina.

„Nie mami niesom.” Povedala som a usmiala sa. „Ale....vieš chcela by som ti niečo povedať....” Povedala som ešte.

„Jasné srdiečko, o čo ide?”

„Poď, radšej si sadni na posteľ, není to nič príjemné povedala by som.” Vyzvala som ju, položila denník na stôl a sadla si vedľa nej. Chytila som jej studené ruky a rozhovorila som sa.

„Vieš mami, ako som prišla na to že som adoptovaná, a nevedela som kto je mojím otcom, keďže mamina už je mŕtva?” Začala som. Prikývla, a na tvári jej bolo jasne vidieť obavy. „No a potom čo som v lete prišla na to, že niesom muklorodenná?....Rozhodla som sa vtedy, že vypátram môjho otca. Vtedy čo som išla na cintorín, nájsť hrob mojej mami a strela som tam svoju vlastnú babku, povedala mi o mojom otcovi len to, čo bolo napísané aj v tom liste. Vraj ho nepoznala, len vedela, že to nebol vôbec dobrý človek. Že vraj to bol zabijak. Alebo také niečo.” Hovorila som ďalej a vedela, že je to mame nepríjemné. No zaslúžila si vedieť pravdu, hlavne v týchto časoch. „No vlastne som to potom vzdala. Keď vraveli, že to bol vrah, tak som sa rozhodla, že najlepšie bude ako nebudem vyhľadávať. Bála som sa, že zabije aj mňa...” Na chvíľu som sa odmlčala. Dostávali sme sa k tej hlavnej veci. Potiahla som nos a pokračovala.

„Keď sme prišli na Rokfort, tak.... Tak...no Draco bol jednoducho taký divný. Pýtala som sa ho na to a vraj mu nič není, čo som mu neverila. Potom sa mi asi týždeň vyhýbal. No to není podstatné. Potom jeden deň sme z dievčatmi išla vyriešiť moje proroctvo, ktoré som si vzala vtedy z ministerstva. Bolo tam niečo, že veľa veci sa dozviem, ktorým prvé neuverím a aj to..... myslím, že to bolo niečo ako varovanie pred vojnou alebo niečo také. No a potom o pár dní, keď Draco niečo vysvetľoval z elixírov, tak som sa ho opýtala na rovinu.”

„A čo si sa ho opýtala?.” Povedala mamka po dlhšej dobe, čo som vravela ja.

„Dostaneme sa k tomu. Takže. Harry mi ešte pred tým hovoril, teda Hermiona to vravela, že Harry si myslí, že.. Draco...sa stal....no smrťožrútom....” Zasa som sa odmlčala. Nebola som s tým úplne stotožnená, predsa bola som istým spôsobom ohrozená, no bola som aj nahnevaná, že to urobil, a vyzeral byť na to ešte aj pyšný. No moja láska k nemu bola väčšia než hnev.

„No a to som sa ho opýtala, lebo mi to nedalo. No nesnažil sa to nijako vyvrátiť. Takže mal Harry pravdu, no nepovedala som mu to. Prišlo mi to nefér voči Dracovi. Bola som vtedy naňho neskutočné naštvaná, a jediné čo som chcela už len vedieť, že či je ešte niečo čo by som mala vedieť.....No aaaaa. Povedal, že má dve úlohy. Prepáč mami ale tu prvú ti naozaj povedať nemôžem, no môžem ale nemôžem. A tá druhá bola. No...dal si ma na Malfoy Manor zavolať sám..... Temný pán. Ocko mal v tom pravdy mu, že je len otázka času, kedy sa k nim pridá aj Draco.” Povedala som smutne. Pri spomienke o tatovi sa mi v očiach zaleskli pár sĺz no nepustila som ich von. Urobila som nádych pretože sme sa dostávali k tomu o čom to teraz bolo.

„No a keď prišiel deň, kedy som mala prísť na Manor, som sa strašne mami bála. Prišli sme s Dracom do Rokvillu a tam nás odmiestnil na Manor. No a....fakt tam bol. No a teraz to dôležité.

Začal mi niečo vravieť, emm vraj poznal moju biologickú mamu. Samozrejme moja nenávisť voči nemu bola väčšia ako strach a tak som nedržala jazyk za zubami, akoby som radšej mala. Skákala som mu do reči a pýtala sa rôzne otázky úplne od veci. Pár krát som to fakt prepískla. A potom povedal......hhhh no, že ja....ja som jeho, dcéra.” Videla som ako sa mamina zatvárila. Vystrašene. Bolo na nej vidieť, že mala strach. Zo mňa. Z jej dcéry. Síce nevlastnej ale aj tak.

„Viem mami, veľa vecí to vysvetľovalo. Chcel po mne, aby som sa pridala k nim. Samozrejme, že som nesúhlasila. Skazila by som si život. Aj keď nevravím, žeby ma tá všetka moc ktorú by som mohla mať nelákala. Bolo by to fakt fajn, a neurobila som to už len z princípu. Niečo som mu vykričala a zdrhla preč. A bojím sa...že som vlastne rovnaká ako on. A to je asi všetko.” Dopovedala som svoj dlhý prednes. A mama mi na to nič nepovedala. Namiesto slov ma objala.

„Niesi ani trochu ako on...a nikdy nebudeš.” Povedala, no nemyslím, že si tým bola taká istá.

„Mami?” Opýtala som sa ešte po chvíli.

„Áno?”

„Vieš, to čo som ti vravela s Dracom, že ma poslednú dobu berie ako samozrejmosť, a skoro sa mi nevenuje?”

„No?”

„Myslíš, že....že mi tým chce niečo naznačiť, ako napríklad, že už má nemá rád, alebo ja neviem, že ho už nijak zvlášť nebavím a nedám mu nič viac?” Oh toto vyznelo divne. Nikdy som sa takto otvorene s maminou nebavila. Teraz sa všetko zmení. A tu to je podľa mňa dobrý začiatok.

„Neviem srdiečko. Musela by si mi povedať viac. Ale podľa toho, čo som vás videla spolu, keď bol u nás, tak sú nemyslím, že ťa prestal ľúbiť. Ja si skôr myslím, že sa bojí...že ti môže nejako ublížiť vieš, chápeš.” Keď to takto povie, vyznie to rozumne ale aj nezmyselne. On a báť sa? To mi nešlo dokpy.e

„To bolo už celkom dávno. A keď mi sa nejako, často hádame poslednú dobu.” Dodala som.

„Hádky k vzťahu patria. Ani nevieš, koľkokrát som sa z ockom hádala, a ľúbiť sme sa neprestali.” A ostalo ticho. Znova prišla debata na tatka.

„Chýba mi.” Povedala som. Viem, že poslednú dobu pracoval častejšie ako mama, ale stále sa večer vrátil. A teraz. Teraz tu není a uz ani nebude. Nič mi na to nepovedala. Videla som, že aj jej chýba, no nechcela o tom hovoriť.

„Dám ti radu Ely. K tomu s Dracom. Ako som povedala. Hádky k vzťahu patria. Možno niekdy sa stačí pohádať, aby si ten druhý uvedomil, čo má vedľa seba. To isté platí aj u teba s Dracom. Ste úplne rozdielný no pri tom úplne rovnaký. Nechaj tomu voľný priebeh a uvidíš na čom ste. Daj tomu čas.”

„Takže myslíš, žeby sme si mali dať od seba pauzu?”

„Ely, nenazvala by som to pauzou. No niekdy ľudia musia ísť od seba, aby si našli k sebe znova cestu. No neplatí to na každého. A už choď spať zajtra vstávaš.” S týmito slovami odišla z izby. Počúvala som ju, a prezliekla sa do pyžama. Celý čas až dokým som nezaspala som premýšľala nad poslednými mamkýnmi slovami. Po čase keď som nemohla spať som si začala ako najväčší retard spievať.

„I hate this year.

When will it die.

Oh boy I hope its soon.

I want to cry.

Everything is bad.

But I'm not mad.

I'm just very. Very. Very. Very sad.

I've had enough.

Got reasons plenty.

So say it with me.

F**king 1996.”

No a potom som tak nejak zaspala a v mojich snoch sa objavil otec. Všetky krásne spomienky na neho sa mi odohrávali.

Ráno, keď som sa prebudila išla som si hneď dať sprchu. Následne som si vzala na seba čierne šaty, presne tie ktoré som mala na Silvestra. Biele vlasy som si nechala rozpustené a len som si ich prečesala.

Na jedlo som nemala chuť. To bolo to posledné, čo by som teraz chcela. Zišla som dole, kde sedeli bratia a mama tiež v čiernom a raňajkovali.

„Poď dám ti...” Ozvala sa mama no skočila som jej do reči.

„Nie som hladná.”

„Sestrička.... musíš predsa niečo zjesť.” Ozval sa Alex. Usmiala som sa. Mala som pocit, že práve teraz sa naše súrodenecké vzťahy zmenia k lepšiemu. Tak teda vzala som si do ruky jablko a to boli moje celé raňajky.

O niekoľko desiatok minút sme už všetci boli na cintoríne. Bolo hrozné si to uvedomiť, čo sa práve bude diať. Prišlo zopár ľudí. Samozrejme rodina. Prišli otcovi kolegovia a kolegyne z práce a aj tých ktorých ho poznali. Prišla aj Lucyna mama s jej novým priateľom, čo ma potešilo.

Všetci sa usadili na svojich miestach. A začal smútočný príhovor. Snažila som sa ho vnímať, no spomínanie popri tom všetkom bolo silenejšie. Nie jedinej mi ukápla slza. Ešte k tomu som si tam začala potichu spievať ako autista. Prosím vás aký idiot si spieva na pohrebe otca? Ja.

„Tu tu tururu tu tu tururu ruruu tururururu tururururu....Tu tu tururu tu tu tururu rururu tururururu tururururu..” Vážne som retard asi. Vedľa ľudia si fakt museli myslieť o mne všeličo. Postrehla som jednu pani vedľa ako hovori niečo mame.

„Pani, vaša dcéra.....nepatrí náhodou na psychiatriu?” Mama len pokrútila hlavou. Potom som už dávala ako tak pozor a už hlavne nič nespievala.