Stála som tam jak tam zamrznutý stĺp. To myslí vážne? Ehhhh chalanov asi v živote nepochopím. Odišla som nakoniec preč do našej klubovne. Všetci tam boli natrepaný, a znova sa na mňa pozerali ako na najväčšieho vraha. Vzala som Lucy zo sedačky a surovo som ju ťahala do izby.

„A čo ti preplo zas?" Skríkla na mňa z polovicou tela na zemi a polovicou na sedačke. Komické musí sa uznať.

„Nie. Len...to je jedno poď do izby." Vysvetlila som jej. Prevalila očami, zdvihla sa zo zeme a išla so mnou. Zabuchla som dvere a len to treslo.

„Čo je zasa také súrne, že si ma musela vytiahnuť z polovice konverzácie.” Opýtala sa a ľahla si na svoju posteľ.

„Heh no....či je to súrne to neviem ale potebujem radu. Vieš jak, baba babe. Chápeme sa?" Neviem či to pochopila ale to je vedľajšie.

„No vyklop to." Vyzvala ma Lucy. Sadla som si na posteľ a oprela o lakte.

„Heh vieš jak teraz asi pred polhodinu či koľko sme sa s Dracom od vás oddelili?"

„Noo aaa?" Prikývla hnedovláska

„No a som sa ho pýtala, že kam sa stále vyparí vieš. No a nechcel mi to povedať neviem prečo, keď mi povedal, čo musí urobiť vieš. No a stále som do neho dobiedzala, aby mi to povedal, potom som mu vykričala že nemá na mňa čas a toto, potom sa zdvihol, že ide preč a s mu povedala, že keď odíde že mi len dokáže, že ku mne už nič necíti a že keď odíde tak bude koniec, a odišiel do slovami, že ho nebudem tým vydierať, že to môže povedať aj on. No a ja som to nemyslela vážne vieš, len som chcela aby zastal." Dopovedala som svoj ehm monológ.

"Emm dobree a akú radu potebuješ?" Ozvala sa znova Lucy.

„Heh ja neviem. Nemohla by si sa z ním porozprávať ty? Celkovo o nás aj tak. Prosiiiiiiiim Lucy." Prosila som ju. Mňa by už asi nepočúval.

„Em Ely... Toto je tvoja vec, ja by som sa do toho montovať nemala." Vravela Lucy. „Pozri, daj tomu čas. Pochybujem, že vaša veľkolepá láska od štvrtého ročníka by len tak skončila či čo. Ja sa vám do toho montovať nebudem. Je to vaša vec. Hovorím daj tomu čas, raz za tebou príde." Ach dráha Lucy, tá by mohla robiť vzťahovú poradkyňu.

„Hm...keď myslíš." Odpovedala som jej. „Idem si dať sprchu." Oznámila som, vzala som si uterák a zaliezla do kúpeľne. Napúšťala som si vaňu a uložila sa do nej. Asi by som mala počúvnuť Lucy. A to aj urobím. O pol hodinu som s tamade vyšla a spomenula som si že som si nedorobila úlohu z OPČM. Takže to idem robiť.

„Lucyyy??"

„Hm?" Odpovedala neprítomne.

„Že mi pomôžeš urobiť tu úlohu na OPČM, toto s tými neverbálnymi kúzlami? Prosiiiiiiiim najviac ako sa dá." Potrebovala som pomôcť. V praxi mi šli neverbálne zaklínadla od ruky ale napísať niečo o nich, tak to ne.

„Čo už s tebou." Odpovedala a vrhli sme sa na to. Rozložili sme si potrebné veci na posteľ a začali robiť. Popri tom sme aj úplne odchádzali od témy. Po asi hodine som to mala aj s pomocou hotové.

„Ďakujem strašne moc." Poďakovala dom sa jej a ľahla si do postele. Nezaspala som hneď. Chvíľu som len tak neprítomne civela na strop. Potom som sa otočila na bok a ako tak zaspala.

Ďalšie ráno bola sobota. Z postele som vyliezla dosť skoro. Išla som si umyť zuby a urobiť si jemný make-up. Keď som vyšla z kúpeľne Lucy už stala na nohách, a niečo si čítala. Prišla som k nej a cez jej rameno to prečítala.

Dnes o jedenástej pri jazere.

James.

„Čo je to?" Opýtala som sa jej.

"Hm? Ale nič, len sa chce stretnúť." Poznamenala.

„Heh nevyzerá, že by to bolo niečo príjemné." Povedala som úprimne.

„Veru." Dala mi za pravdu, odložila lístoček, prezliekla sa a zaliezla do kúpeľne. „Počkaj ma. Ďakujem" Tak som ju teda čakala. Sadla som si za stôl a snažila medzi tým niečo namaľovať. Onedlho prišla Lucy a vyšli sme z izby.

„Hej, Softgoodová!" Zakričal na mňa niekto. Obzrela som sa a uvidela približujúceho sa Warringtona. Pregúlila som očami a šla ďalej. Nemala som náladu počúvať ďalšie jeho keci. Dobehol nás a chytil ma za rameno, a prinútil ma otočiť sa k nemu. Nie len ja ale aj Lucy, sme ho prepaľovali pohľadom.

„Pusti ma láskavo." Zavrčala som naňho pustil ma. Otočila som sa a urobila krok.

„Počkaj." Povedal. Otočila som sa teda k nemu.

„Nepočkám." A išla si ďalej svojim smerom.

„Ale.." Znova začal, no ukázala som mu svoj krásny prostredník a už bol ticho. Pri východe som sa ešte obzrela, čo tam niekde neuvidím Draca, no nebol tam, tak sme sa spoločne s Lucy vybrali na raňajky. Tam už ale Draco bol. Pozrel sa na mňa no pohľad som mu neopetovala. Smelo som ťahala Lucy k chrabromilskému stolu, kde som si sadla medzi Harryho a Hermionu. Kiara sedela oproti nám. Na moju smolu, alebo šťastie neviem, slizolinský stôl bol rovno na proti môjho pohľadu, takže ehm všetci na mňa zazerali. A jedne sivé oči hlavne.

„Kde je Ron?" Opýtala som sa. Harry kývol hlavou na druhú stranu stola a pochopila som. Sedel tam s Levander a všetko nasvedčovalo tomu, že spolu chodia. Zaujímavé.

Harry stále niečo vravel o Dracovi, no nič som mu na to nevravela. Vedela som len polovičnú pravdu. Neďaleko sedela jedna dievčina s ktorou som sa kedysi bavila no pohádali sme sa a tvárili sa, že sa nepoznáme.

„Harry? Nechceš už s tým neustálym omieľanim o tvojich teóriách o Dracovi prestať?" Povedala som lebo sa to už naozaj nedalo počúvať. Neodpovedal, no vyzeral, že už prestal, aspoň na dnes.

„Ely? Vysvetlíš mi, čo sa znova medzi vami stalo, že na seba zazerate akoby ste si vyvraždili rodiny navzájom?" Nahodila tému Kiara. Harry a Miona, málo kedy riešili môj a Dracov vzťah, za čo som bola aj rada. Nemala som rada, keď som o tom musela hovoriť. Urobila som jeden nádych a keď som otvorila ústa Lucy ma predbehla. Musí ma stále prebiehať v mojich odpovediach?

„Pohádali sa. Dala mu ultimátum. Buď odíde a bude koniec alebo ostatne stať a...no a proste si niečo vysvetlia." Riekla Lucy a vrhla som na ňu zlostný pohľad. Buď to nepochopila alebo to povedala tak naschvál. Dojedla som sústo a povedala si svoje. No medzi tým sa na mňa pozerali tri chrabromilské hlavy.

„Nedala som mu ultimátum." Bránila som sa. „Ja som len chcela aby zastal, tak som mu to povedala, no nemyslela som to vážne." Dopovedala som svoju pravú verziu.

„Ups, asi som to trochu zle pochopila." Povedala Lucy.

„Uhm" Prikývla som a trochu sa zasmiala.

„A budem hádať Ely, nezastal a išiel ďalej vsak?" Opýtala sa Hermiona.

„Noooo. Zastal, ale povedal, že ho nemám vydierať a ze to kľudne môže povedať aj on. A potom odišiel." Vysvetlila som.

„Typický Malfoy."

„Harry! Nezačínaj znova s tým." Povedala trochu hlasnejšie Lucy.

„Nechceš sa z ním porozprávať?" Spýtal sa znova Harry.

„Nemalo by to zmysel. Vidíš jak na mňa zazerá?"

„Veď, ani ty naňho nepozeráš ako má svätého." Zasmiala sa Miona. No veľmi vtipné. „Poslednú dobu sa stále hádate nemyslíš?"

„Ani nie, lebo sme skoro spolu neboli. Ale veď neriešme ho." Povedala som.

Prešla som pohľadom po slizolinskom stole, no pána blonďavého som tam už nevidela. Potom som miestnosť opustila aj ja s Lucy. Na chodbe na piatom poschodí sme stretli Pansy. Ani neviem prečo sme tam išli.

„Hej, hej Elya." Príhovorila sa mi. Merlin, to sa mi musia dnes všetci prihovárať?

„Čo?" Odvrkla som jej.

„Je pravda, čo sa tu povráva?" Povedala a ja som si s Lucy vymenila prekvapené pohľady.

„Áááá, čo sa tu povráva?" Spýtala som sa.

„No veď to, že ste sa znova rozišli, vraj si ho s niekým podviedla." Hovorila Pansy, akoby to bolo úplne okay.

„Prosím?!!! Čo, že som urobila? Ako pardón Pansy ale toto ti kto povedal? Len sme sa pohádali, nerozišli sme sa." Bránila som sa.

„Noo, mne to povedala, Rony, že vraj jej to povedal Warrington, vraj jemu to povedal, hmm už neviem, proste sa to nejako ku mne donieslo."

„Tak teraz láskavo choď za tou tvojou Rony, aby povedala Warringtonovi, aby povedal tomu, čo mu to povedal, že to všetko je lož, a nech si už konečne prestanú vymýšľať na jej osobu." Hovorila za mňa Lucy. „Poď, ideme Ely." Otočili sme sa a šli naspäť do klubovne. Onedlho mala sa Lucy stretnúť s Jamesom.

Prišli sme tam, Lucy vošla do izby, prezliekla sa, a niečo ešte asi robila. Nebola som z ňou v izbe. Ja som si chillovala v plnej klubovni. Muselo to byť celkom srandovné. Stále, keď som bola v klubovni a Draco tiež, tak som buď ja ležala na jeho nohách alebo naopak, no a teraz som sedela v kresle, a on aj z Crabbom a Goylom oproti mne. Oni sa o niečom zhovárali a ja som sledovala oheň v krbe. Občas sme z Dracom, po sebe hodili pohľad, no nič nepovedali. A presne v jeden taký moment tam prišla aj Lucy.

„Ach vy ste fakt komický. Budete na seba zazerať, ale ani jeden sa neozve. Sranda na vás pozerať." Prevalila som očami, a odvrátila pohľad.

„Tak ja idem za Jamesom. Papii." Pozdravila ma Lucy, objala a odišla k jazeru, a nechala ma tam samú.

Potom onedlho Crabbe a Goyle odišli na druhý koniec. Oh len mi nevravte, že teraz on pôjde za mnou.

Dobre nikto ti to nepovie.

To som rada.

Pretože aj tak vieš že ide za tebou, a ty veľmi dobre vieš, že chceš aby za tebou prišiel. No tak tu to máš.

No...už buď ticho.

Sadol si na operadlo kresla a len tam sedel a nič nepovedal. To ako mám vrvaieť niečo ja? Ani jeden z nás nič  nevravel až kým som sa ja neozvala.

„Akože, to tu mieniš akoze sedieť, nemáš kde inde?” Zaškerila som sa.

„Áno, máš pravdu, nemám kde sedieť, všade je obsadené. A nie vôbec tam není voľné.” Oplatil mi to rovnakým tónom. Zasmiala som sa z toho. Zase ostalo ticho.

„Hneváš sa na mňa?” Znova sa ozval. Táto otázka mi príde sama o sebe zvláštna. A z Dracovich úst ešte zvláštnejšie. Naklonil hlavu tak, aby mi videl do tváre. Potom stratil rovnováhu a prevalil sa rovno do kresla na mňa.

„Auuu.” Zaskučala som no potom sa začala hlasno smiať. Všetci sa na mňa zasa pozerali no nevnímala to. Potom sa zasmial aj Draco no nepohol sa.

„No. Trochu sa hnevám. Alebo. Hm. Chcel by si aby som sa hnevala? Dobre nič.” Vydala som zo seba a zasmiala sa znova. Asi som zabudla rozprávať.

„Síce som nič z toho nepochopil, ale fajn. Nemal som včera svoj deň. Prepáč.” Nejako sa mi ten človek často ospravedlňuje. Normálne ma začalo hrýzť svedomie, že som mu nepovedala celú pravdu o tom, čo vtedy po mne Svätý Lord Voldemort chcel. No nemyslím, že by to bol dobrý nápad, povedať mu to. Áno, raz mu to poviem, no nie teraz.

„To je v poriadku. Ja som na teba nemala tlačiť. Asi máš dôvod prečo mi to nechceš povedať.” Povedala som teraz pre zmenu ja.

„Toto, čo si vtedy povedala, vieš.... myslela si to vážne?” Spýtal sa a stále ležal cez kreslo na mne. Vzala som si jeho vlasy medzi prsty a začala sa s nimi pohrávať.

„Čo myslíš? Chcela som len, aby si zastal. Nič iné ma nenapadlo heh. Ale vieš, že mi môžeš povedať úúúúúúúplne všetko.” Usmiala som sa na neho. Čo som mala robiť. Nikdy som sa naňho nevedela dlho hnevať. Sklonila som sa, zakryla som mu vlasmi tvár a pobozkala ho. Bolo mi jedno, že sa všetci na nás očividne pozerajú. Nech všetci vedia, že sme sa nerozišli a už, že som ho vôbec nepodviedla. No nech len počká ten kto to povedal prvý, keď to zistím. Po pár vymenených bozkov som sa odtiahla, keďže má bolel, chrbát byť tak zohnútá.

„Počuvaj. Vieš čo mi dnes Pansy povedala?” Nahodila som tému.

„No počúvam.”

„Niekto, nás včera musel počuť, keď sme mali tú výmenu názorov na chodbe, no a Pansy mi povedala, že vraj jej Rony povedala, vraj Rony povedal Warrington, vraj mu niekto povedal, že sme sa rozišli, a počúvaj prečo. Vraj som ťa podviedla, chápeš? Niekto si niečo vypočul a potom roznášal klamstvá po škole.” Povedala som a on sa začal smiať. Čo je na tom vtipné? No nič som mu na to nepovedala. Bolo milé, ho vidieť sa naozaj úprimne smiať, lebo viem, že to naozaj momentálne nemal najjednoduchšie.

On stále ležal tak jak pred tým, a ja sa mu stále pohrávala s vlasmi a rozprávali sa, dokým dnu neprišla Lucy. Čo mi napovedalo, že sme takto boli celkom dlho. Prvé si nás ona nevšimla, až potom. Pozrela sa na nás prekvapeným pohľadom a išla k nám.

„Človek je hodinu preč, a tu sa dejú normálne veľké veci.” Zasmiala sa Lucy. Pregúlila som očami a začala sa vypytovať ja jej.

„Čo chcel James?”

„Ale nič dôležité, len ma vraj chcel vidieť.” Vravela a usmievala sa ako slniečko na hnoji. To ona je také moje malé slniečko. „Hej a stretla som Snapa, dal mi toto, aby som ti to dala.”

Podala mi nejaký list. Pustila som Dracove vlasy a vzala do rúk obálku.

„Čo je to? Prečo mi to neprišlo normálne, sovou?”

„Neviem, mňa sa nepýtaj.” Odpovedala mi. Otvorila som obálku a spoznala mamin rukopis.

„To je od maminy.” Poznamenala som. Prestávalo sa mi to páčiť. Toto asi nebude len taký pozdrav, keď to mal u seba Snape.

Dráha Elya.

Je mi to strašne ľúto, ale......ocko včera zomrel. Viem, že sa pýtaš čo sa stalo. Bol na nejakej výprave, alebo neviem, nepovedal mi presne kam ide, čo robiť. No a.... smrťožrúti... Zabili ho.

Viem ako si ho mala rada, aj keď ste mali niekdy rozlíšne názory. Preto som požiadala aj riaditeľa tvojej fakulty, aj riaditeľa školy, aby ti dali povolenie odísť na ďalší víkend na pohreb. Je mi to veľmi ľúto srdiečko.

Ani nevieš ako ťa ľúbim.

S pozdravom mamina.🖤

Po dočítaní mi oči zaliali slzy. Môj ocko. Človek ktorý si ma chránil ako princeznú, aj keď som nebola jeho vlastná dcéra. Človek, čo ma naučil chodiť, rozprávať, pretože mamina pracovala. Človek ktorý, keď som mala zlú náladu má rozveselil. Človek, ktorý mi utrel slzy s tváre. Človek ktorý ma chránil. Človek ktorý by za mňa položil život, keby bolo treba, je teraz preč. Navždy. Už nikdy ho nevidím. To je to najhoršie. Neuvidím ho, nebudem ho už nikdy počuť. To mám za to ako som sa k nemu posledné dva roky správala. Ani som ho nevidela, dva mesiace, a ani ho už neuvidím. Prečo? Prečo on?

Ten list mi vypadol z rúk, rovnako ako slzy z očí. Síce spadol Dracovi na hlavu ale to mi bolo jedno. On ho vzal a prečítal si to. Potom sa pozrel na mňa, no nevnímala som ho.

„Daj mi to!” Povedala Lucy, a zaregistrovala som len ako mu vytrhla list z ruky, tak surovo až sa zvalil na zem. Asi si ho tiež prečítala. Pozrela sa na mňa a ja na ňu. Vrhla som sa jej do objatia a nahlas sa tam rozzvlykala a bolo mi vrcholne jedno, že som upútala všetkú pozornosť. Jediné na čom som mohla myslieť bol môj ocko. Ako sa to mohlo stať? Stále vedel dobre bojovať.

„Nečumte a venujte sa svojím kravinám.” Zavrčal na nich Draco a asi si ďalej robili svoje. Potom som vrhla do objatia aj Dracovi. Ústa mal na mojom čele a hladil má po chrbte.

„Ja...ja pôjdem d-do izby.” Vymánila som sa z Dracovho objatia a odišla som do izby.

Asi po piatich minútach za mnou prišla Lucy. Sadla si ku mne na posteľ a objala ma.

„Lu-cy.... Ja za t-to môžem. O-n určite ich p-poslal pomstiť sa z-za t-to, že som sa k n-im ne-peida-la. Ja za to môžem.” Plakala som jej tam na rameni.

„Ely, čšš, nemôžeš za to. Ty nie. Čšš bude dobre.” Ukľudňovala ma, no nijak zvlášť to nepomáhalo.

Bolelo to strašne moc, keď som si uvedomila, aká krutá pravda je to. Môj tatko, ktorý by mi dal prvé aj posledné je mŕtvy a už ho nikdy neuvidím. Ešte viac som sa rozplakala.

„Donesiem ti čokoládu dobre?” Opýtala sa a prikývla som. Na chvíľu odišla, no rýchlo sa vrátila aj s čokoládou. Z trasiacími rukami som ju rozbalila a jedla ju ako nenažraná. Niekto zaklopal a otvorili sa dvere do izby.

„Môžem?” Ozval sa Dracov hlas. Lucy ho zavolala dnu.

„Nechám vás.” Povedala moja kamarátka a znova odišla z izby. Sama neviem koho by som tu mala radšej, ani neviem či som vôbec niekoho chcela. No Lucy mohla ostať nemusela odísť.

Ležala som na posteli, celá uplakaná. Draco si priľahol ku mne. Otočila som sa k nemu a položila si hlavu na jeho ruku. Jednou rukou má objímal okolo pása a druhou, tou na ktorej som mu ležala na hladil po vlasoch. Bolo mi jedno, že ma všetci znova vidia ako trosku. No a? Zaujímalo by ma čo by oni robili, keby im zomrel tatko.

Ležali sme na posteli len ja a on. Snažila som sa neplakať a nezvlykať, no nešlo to. Nič nevravel, netrebalo slová. Pritúlila som sa, čo najbližšie k nemu a nechala si slzy stekať po tvári.

Aloha.

Viem, trošku depresívna časť, no podľa mňa sa vtedy toto v tom svete dialo no. Snáď mi to prepáčite☺️

Verejné priznanie. Hehe mne samej pri písaní vytiekla slzička hehe

Ďakujem za každé prečítanie a Vote a koment ♥️ neuveriteľne si toho vážim.

Momentálne je tento príbeh v hodnotení asi v troch priečkach na prvom mieste.😍 Neskutočné 😍

Budem rada za každé ďalšie prečítanie, votík a komentik ♥️

Sama nemám rada takéto depresívne časti, no ešte pár ich bude.👉🏻👈🏻

Nemám tu už čo napísať tak hehe.

Je T'aime 💚

Vaša Autorka Mika, ktorá opäť písala v škole a zabudla čo som napísala včera a Alfi_saska mi to musela pripomenúť.♥️ Hehe (ďakujem ináč) Majte krásny dník.