Keby som mala povedať, ako to všetko prebiehalo nasledujúce dni boli by sme tu naozaj dlho. Čož je podľa môjho názoru dobre, no nebudem to predlžovať.

Od kedy som sa dozvedela, kto je mojím pravým otcom, skoro som nespala. Veľa vecí to vysvetľovalo. Byť v slizoline, aj keď celá rodina, čo chodila na Rokfort bola v chrabromile. Aj moju povahu, to teoreticky vysvetľovalo. Dokonca som vedela parselsky, čo som vôbec nikomu nepovedala. Nepokladala som to za dôležité. A keď v druhom ročníku vypuklo to s Tajomnou komnatou, a že ju môže otvoriť len Slizolinov potomok, ktorý len tak mimochodom vie po parselsky, tak som naozaj mala pocit, že ja sama môžem byť žijúcim potomkom Slizolina. Čož sa teraz ukázalo ako pravdivé.

Vedela o tom len Lucy. Dokonca som sa rozhodla o tom nepísať ani rodičom. Toto potrebuje osobný rozhovor. Ako sa celkovo ľudia budú správať, keď sa to dozvedia. Lucy síce sa ku mne stále správala rovnako, no videla som na nej istý rešpekt voči mne. Keď pravda raz vyplaví na povrch, bude ti naozaj zvláštne. Všetko bolo také divné. Aj všetci boli divný.

Harry bol totálne posadnutý tým, aby zistil, čo má Draco za lubom. Ja som to vedela. No nemala som v pláne mu to povedať. Dokonca ani neviem, ako sa mi podarilo, dosiahnuť, to že mi to len tak povedal. Povedal mi síce len to že musí ma doviesť na Manor, a to že musí zabiť Dumbledora. Vravel to, akoby bol dokonca hrdý, že niečo dostal za úlohu. Neprešlo veľa dní, no aj tak sme sa veľmi nevídali. Ja osobne som toho mala veľa a určite aj on. A keď som vedela, že ani jeden z nás nemá čo na práci, stále niekam zmizol, a potom keď sa vrátil, tak mi odmietol povedať, kde bol.

Diali sa zvláštne veci. On sa stále niekam vyparil, (Harry sa snažil zo všetkých síl prísť na to, čo a kde robí, no nič nezistil.) a dokonca niekto zaklial Katie Bellovú, pri ceste z Rokvillu. Vedela som, že za tým má prsty Draco, aj keď v ten deň v Rokville nebol.

Bol november a o pár dní bol metlobalový zápas medzi slizlonom a chrabromilom. Už som v tíme nebola. Síce má tým náš kapitán asi celý týždeň otravoval, no nesúhlasila som. Nie že by ma to prestalo baviť, ale mala som toho veľa. Keďže mi nedal pokoja, tak som súhlasila len, že budem ako náhrada. Takže moje miesto stíhača opäť obsadil Draco. Takže na tréningy som chodila len tak, niekedy.

Bolo to divné chodiť po pôde školy, ako dcéra zabijaka. Kto vie, či vie o tom sám Dumbledore. Predsa není taký hlupák, a musím uznať, že niekedy ma pozoroval, no nekládla som tomu pozornosť.

Je ráno, zápasu medzi chrabromilom a slizolinom. Včera som sa dozvedela, že z tímu odpadol jeden triafač a aj náš stíhač a.k.a Draco. Ťažké mi neostávalo nič iné než ísť hrať. Vážne by ma zaujímalo čo z nimi je. Vraj ochoreli alebo tak.

Najedla som sa, aj s Lucy a pred jedenástou sme šli do šatní. Oblečení do našich smaragdových dresov, sme ešte raz prebrali stratégiu a vyšli na ihrisko. Tam si obidvaja kapitáni podali ruky, madam Hoochová odpískala zápas a mi vyleteli do vzduchu.

Harry ako zvyčajne vyletel vysoko a krúžil okolo ihriska, či nezazre zlatú strelu. Ja som to tam ehm prelietavala ako stále. Takže to znamená, jedno kolečko okolo ihriska v smere hodinových ručičiek, potom druhé kolečko okolo ihriska v protismere hodinových ručičiek, potom som to preletela z práva naľavo, spredu dozadu, hore dole. Krížom krážom, a tak dokola. Dlho som nehrala, tam dúfam, že to nebude mať ujmu.

Bola som v strede ihriska, keď tu som uvidela Harryho, ako letí o stošesť dopredu. Prvé som si myslela, že je to len trik, no keď som uvidela tu malú zlatú mrchu s krídlami, rozletela som sa plnou parou vpred. Áno mám Harryho rada ale hra je hra. Takže pokiaľ není veľmi vysoko kľudne by som ho aj z metly zhodila. Čož nebolo možné pretože sme boli vysoko, a ublížiť som mu vážne nechcela. To musel Draco ochorieť práve teraz? On by nemal podľa mňa problém ho zhodiť, čo ja mám. Aj tak si myslím, že není až tak chorý, no to je teraz vedľajšie.

Zlatá, malá, guľatá mrcha urobila prudkú otočku, takže dom ju urobila aj ja a heh skoro som sa vyhodila z metly. Udržala som to nakoniec no to bola zlata strela ďalej odo mňa a aj Harry. Znova som sa naklonila a na mojom Blesku heh som frčala ako o život.

Síce sa z Harrym máme radi, no na ihrisku sme nepriatelia, takže sme do seba strkali. Keby to nebol Harry, prisahám, že by som sa ho pokúsila zhodiť z metly.

Naša taktika vychádzala. Vyhrávali sme o niekoľko bodov, takže stačilo by mi chytiť tu strelu, tým by sme vyhrali  a tým by sme sa posunuli na prvé miesto.

Upútala som na chvíľu pozornosť na  divákov, veď toľko sa toho nemôže stať. Zápas komentoval Ernie Macmillen, bolo ho celkom sranda počúvať.

No moja chvíľa nepozornosti sa ukázala ako sa nevhodnú z keďže sa začal ozývať rachot, vreskot, potlesk. Presunula som pohľad tam, kde som naposledy videla Harryho a...do riti mal v ruke tu malú mrchu s krídlami. Že ja krava sprostá nedávala pozor. Však moja zlá nálada nerevala dlho keď Ginny naletela na Macmillena. Očividne za to ako to komentoval. Neubránila som sa výbuchu smiechu keď k tomu dodala, citujem „Pardón pani profesorka, zabudla som zabrzdiť." To som mala dosť. Vybuchla som smiechom.

Keď som sa ukľudnila, zavládla vo mne zas zlá nálada. No čo môžem si za to sama. Naštvaná som odpochodovala do šatien. Moju zlosť som si vybila na úbohej lavičke. Mala by som si ten hnev krotiť, lebo takto to nedopadne dobre. Lucy na mňa pozerala, či mi preplo, no akosi jej v tvári svietili obavy. Očividne sa stále úplne nezmierila s tým, že jej najlepšia kamarátka je Voldemortova dcéra. Pravdou je, že ani ja som s tým nebola spokojná.

Po skončení zápasu, som sa aj s mojou hnedovlasou kamarátkou vybrali na obed. Bola som strašne hladná. Naložila som si ma tanier kura, a jedla som, pričom sme sa s Lucy rozprávali o zápase. A hlavne o tom čo urobila Ginny. Stále som sa pri tom pomyslení zasmiala.

Chrabromilčania robili párty. Oslavovali víťazstvo. Keby sme mali aj mi čo oslavovať. Mala som sa viacej snažiť, a nerobiť, blbosti. Je to moja vina viem. Pomalým, lenivým krokom a s plným krkom som sa vrátila do našej spoločenky. Lucy šla nepochybne za mnou, ako poslušný psík. Ako náhle som sa objavila vo vnútornom vstupe našej klubovne, všetci slizolinčania, čo tam boli, vrhali na mňa zlostné pohľady. Niektorý si zas začali niečo medzi sebou šepkať, a ja som vedela, že ja som ich témou. Takto zbabrať, celkom dôležitý zápas som mohla naozaj len ja. 

"Hej Softgoodová! Každému je známe, že sa všade strieskaš, a všetko zbabreš, ale jediná vec ktorá ti šla bol metlobal, no ako vidím už ani ten ti nejde. Povedz mi, čo si robila, veď si mala tu strelu rovno pod nosom." Začal provokovať, na pohlaď jeden pôvabný hnedovlasý siedmak, s menom Cassius Warrington. Inak aj náš sused, ktorého naozaj v láske nemám. Ale pekný je to sa musí nechať, no správa sa jak debil. Na túto jeho poznámku som nereagovala. Nemalo to zmysel. "Alebo bodaj by, si sa zahľadela, do Pottera a nechala ho vyhrať a Malfoya si pustila k vode?" Provokoval ďalej. Tak dýchaj, inak ti puknú nervy a máš problém. No neodpovedala som mu. Aký by to malo význam?

"Byť tebou, Warrington, neprovokovala som ju." Zastala sa ma Lucy. Potichu som jej poďakovala, no nemalo to žiaden význam, keďže Cassius si išiel svoje.

"Takže mám pravdu? Naša bielovlasá humusáčka sa zahľadela do Pottera." Ako hovorím, provokoval ďalej. Fakt mi pukli nevry. Nebude o mne vykladať klamstvá. Proste som na tom zápase, venovala pozornosť divákom no, stalo sa toho. Vyštartovala som s prútikom k nemu a namierila to rovno naňho.

"Ešte raz, ma nejako urazíš, mňa alebo mojich priateľov, alebo o mne budeš vykladať klamstvá, ako to, že som sa zahľadela do Pottera, tak prisahám Merlinovi, že ťa prekľajem, a je mi úplne jedno, čo s tebou bude, alebo či skončíš na ošetrovni. A len pre tvoju, a aj ostatných informáciu, žiadnu humusácku krv v sebe nemám, idioti!!!" Vyhrozila som mu, a myslela som to fakt vážne. Lucy za mnou prišla a ťahala ma preč. "Pusť ma!" Vyhŕkla som na ňu.

"Hah, to by si neurobila. Nemáš na to." Vysmial sa mi. Nemá ani potuchy, že pred ním stojí dcéra nemilosrdného zabijaka a práve sa správa úplne rovnako ako on. Gény sa nezaprú no.

"Fakt si myslíš Warrington, že nemám na to ťa prekliať?" Usmiala som sa mu škodoradostne do tváre. 

"Nie, nemáš na to gule." Kretén. Ako myslí. Otočila som sa, že idem preč, no v tom som sa prudko otočila naspäť k nemu s prútikom mieriacim rovno na jeho hruď.

"Irascor!" Vyslovila som potichu a odhodilo ho to niekam dozadu a vybilo mu to dych. Učinné. Ľudia okolo vyplašene zapišťali. Teda niektorí. "Uro!" Znova som naňho vyslala kliatbu, malo by ho to začať, páliť, po tele. Sám si začal. Prišla som k nemu. Stále vyzerá, že sa snaží lapiť dych.

"Stále si myslíš, že nedokážem prekliať, teba, alebo hocikoho iného?" Vysmiala som sa mu do ksichtu. Nedopovedal. Stále nemohol poriadne dýchať. Ani mi ho nebolo ľúto. No nakoniec som obidve kliatby zrušila a ešte do neho s celej sily kopla. Zaskučal od bolesti no nič nepovedal.

"To bola len príučka. Nechci ma naštvať ešte raz. Môže sa to skončiť ešte horšie." Vyhrozila som mu znova. Prestala som sa ovládať a ešte raz do neho kopla, akoby bol lopta. Lucy ma už ťahala preč.

"Opováži sa niekto o tom čo sa tu práve stalo, niekomu povedať, je jedno kto tak ho čaká niečo podobné." Stihla som ich upozorniť, než ma Lucy zatiahla do izby. Zaznamenala som niektoré šokované, a aj vystrašené pohľady (tie hlavne u tých mladších pochopiteľne). Uvedomovala som si čo robím, ale zaslúžil si to.

"Elya!" Skríkla na mňa Lucy až to zo mnou myklo. "Mala by si krotiť emócie, takto by to nemuselo dopadnúť dobre. S nikým." Dohovorila.

"Viem, ale naštval ma a zaslúžil si to. Je to debil."  Oponovala som jej.

"Dobre máš pravdu, provokoval, ale aj tak mala by si si tie emócie držať na uzde, inak tu ešte niekoho zabiješ. Mala by si s tým ísť za Dubmledorom." Pvedala Lucy.

"Jasné, prídem tam a len tak mu poviem, že som Voldyho dcéra a potom letím zo školy. Ale asi máš pravdu. Mala by som sa krotiť."

"No...to mala." Zasmiala sa hnedovláska.

"Dones mi čokoládu prosím. A riadne veľkú. Chcem jesť. Prosím." Poprosila som kamarátku. Heh, gény sa naozaj nezaprú heh. 

"Oki." Odpovedala a vytratila sa z izby a mňa nechala samú. Trošku som premýšľala. Asi naozaj nebude najlepší nápad ísť za Dumbledorom. Ale ani najhorší. Čo by povedal? Vie vôbec o tom, keď často má pozoruje? Hm možno niekedy za ním zájdem..

Onedlho sa vrátila Lucy z čokoládou. Rozbalila som ju a jedla som ju. Všetku. Sama.

Čo bude ďalej? Lucy mala pravdu. Mala by som sa naozaj snažiť, ten hnev ovládať. Ináč naozaj možno budem schopná aj zabiť. A potom poletím zo školy. Možno aj zájdem za tým Dumbledorom. Kto vie?

Celý deň sme vlastne len preležali na posteli a keclali. Vyšla som s tamade až na večeru. A tým slizonským pohľadom som sa aj tak nevyhla. Aspoň vedia, že ma nemajú štvať no.

Usadili sme sa s Lucy na samý koniec slizonského stola, oproti Dracoci. Vedľa neho sedeli Crabbe a Goyle, a vedľa nás sedel Blaise. Ako stále som si naložila jedlo, čo nás čakalo na stole a jedla to, snažiac sa nevnímať ako ostatný vedľa mňa na mňa pozerajú, akoby som bola nejaká slávna osobnosť.

Keď sme sa najedli, ja, Lucy, Blaise, Crabbe a Goyle a Draco sme vstali a išli preč. Na tému metlobal, sme sa už radšej nevracali. Po pár minútach kráčania som sa obrátila k Dracovi. Chcela som vedieť, kam sa stále vyparí. Harry mi vravel, že vraj ho nevidno ani na Záškodnickej mape.

„Draco?" Oslovila som ho, no on nereagoval. Tak čo sa dá robiť, ešte raz.

„Draco?" Oslovila som ho znova. A zasa nič. Merlin, čo ohluchol?

„DRACO!!" Skríkla som a to už sa otočil.

„Hm?" Ozval sa a otočil sa ku mne. Chytila som ho za ruku a trošku spomalili.

„Porozprávajme sa, prosím." Povedala som potichu. Zastali sme a ostatný zastali tiež.

„Choďte! Prídeme za vami." Zavrčal na nich. A Crabbe, Goyle, Lucy a Blaise sa pobrali tam, kde sme mali namierené. Klubovňa.

Draco bol posledný čas na všetkých nepríjemný. Aj na mňa hej. Áno viem, čo musí spraviť a už sa o to pokúšal, aj keď sa to dostalo do rúk niekoho iného. Neboli sme skoro spolu. Vadilo mi to ale aj nie. Chápeme sa. Zobrala s ho za bledú ruku a doviedla k lavičke na chladnej chodbe. Sadli sme si a ja mu ľahla na kolená. Nech sa ostatný pozerajú, nie je to nič divné. Celkovo tu nechodí veľa ľudí. Vzal si jeden môj prameň vlasov, medzi prsty a začal si ho obmotávať okolo ukazováka.

"Vieš Draco. Prečo mi nechceš povedať, kam sa stále vyparíš?" Opýtala som sa ho na rovinu. Chvíľu bol tichu, no potom sa ozval.

"Není to tvoja vec."  Odpovedal. Zdvihla som hlavu a zadívala sa mu hlboko do očí. To nemyslí vážne. 

"Jasné, že je to moja vec." Zabručala som, no neodvrátila zrak. "Stále sa niekam vytratíš, Merlin vie v akej riti si a so mnou nie si už skoro nikdy. Nemáš na mňa čas. A keď už ten čas máš, tak stále riešiš len tú tvoju úlohu, alebo nazvi si to jak chceš. A čo ja? Ako to má medzi nami fungovať, keď na mňa kašleš? Neobjímeš ma, keď ma stretneš, nedáš mi pusu, nič." Hovorila som to úplne pokojne.

"Nekašlem na teba!" Bránil sa. Oh jasné, vôbec na mňa nekašle, keď sa skoro ani nevidíme a to zdieľame jednu spoločenskú miestnosť.

"Kašleš na mňa. Myslíš, že to nevidím?" Prudko som si sadla, až sa mu môj prameň vytrhol z ruky a mňa to trochu zabolelo. Pošúchala som si to miesto a ďalej sa venovala nášmu rozhovoru. "Povedali sme si, že si budeme vravieť všetko. Tak mi láskavo vyklop, kde stále zmizneš a čo tam robíš!" Povedala som o trochu hlasnejšie. Sranda, chcem po ňom, aby držal náš sľub, že si povieme všetko, a k tomu ja sama som mu všetko nepovedala. 

"Prosím ťa láskavo sa do toho nestaraj." Ako sa do toho nemám starať? 

"Ale.....Ale veď mi to povedz. Keď si myslíš, že to niekomu poviem, tak máš moje čestné slovo, že to nikomu nepoviem." Snažila som sa ho presvedčiť. No neúspešne. 

"Povedal som ti. Nestaraj sa do toho do čoho ťa nič není!" Zvýšil hlas aj on. Možno mal zlú náladu, alebo zlé obdobie, ale na mne si to naozaj vybíjať nemusel. Už som nevravela nič. Premýšľala som, čo mu na to povedať. Nakoniec sa zdvihol a bez akéhokoľvek pozdravu mal namierené preč. To má akože čo znamenať? A vraj, že na mňa nekašle. Môžem si za to sama? Naozaj by som sa nemala starať?

"Ako, kam teraz ideš?" Skríkla som po ňom. Sama neviem prečo sa mi pár sĺz nahrnuli. 

"Preč, nevidíš?" Tiež som sa postavila no nikam nešla.

"Ak teraz len tak odídeš, tak mi len dokážeš, že už ku mne nič necítiš." Nemala som v pláne to hovoriť, ale to jediné ma napadlo, ako by mohol zastať. No nevyzeralo to, že by chcel zastať. "Keď odídeš, tak...." Premýšľala som čo povedať. "...tak je koniec." Skríkla som. Nemyslela som to vážne, len mi nič iné nenapadlo. Obyčajné stoj, by nepomohlo. Zastal. Oči sa mi trochu rozžiarili, no nie na dlho.

"Nebudeš, ma vydierať, takými blbosťmi. To isté by som mohol povedať ja tebe." Povedal, otočil sa a s týmito slovami, šiel očividne do klubovne. Ja so tam ostala stáť ako prikovaná.

Zdravím všetkých mojich milých.❤💚💙💛

Ani neviem ako vám poďakovať. Tato poviedka či čo to ma už 2K videní a 248 votov. Neviete si ani predstaviť ako ma teší. Snáď to bude aj naďalej takto pokračovať.

Kapitola ma 2748 slov

Tí ktorí sa boja, sa nebojte, oni dvaja dlho rozhádaný nebudú.

Zaklínadlo IRASCOR a URO som vzala z hplexikonu. 

Snáď sa tato časť páčila. Budem rada za každé prečítanie, komentík alebo votík, tak ako do teraz.

Je T'aime❤💚

Vaša Mika, čo túto časť písala aj v škole aj doma. Majte pekný dník☺