O pár dní k nám Lucy prišla znova, lebo jej mama aj s jej frjaerom šli na nejaký čas na dovolenku. Tak ostala na krku mojej mame.

Žiadna sláva poviem vám. Hore sme boli denne aj do štvrtej ráno a vstávali sme až okolo jednej na obed. Pekný deň. Len na tej mojej posteli sme sa museli tlačiť a mama nám ju odmietala zväčšiť. Merlin vie prečo.

Ako stále sme zišli dole na raňajky. Ehm teda obed. Celé rozospaté, rozcuchané sme si sadli za stôl a jedli. Moji bratia si z nás samozrejme robili srandu. No naučila som sa ich nevnímať po tých rokoch. Čo sa o Lucy povedať nedalo. Hehe.

Keby niekoho zaujímalo na obed sme mali špagety. Milujem špagety. Najedli sme sa s Lucy a šli sme sa prezliecť. Navliekla som na seba bielo čierne pruhované tričko a čierne kraťasy s trakmi. Na nohy som si navliekla aj pruhované ponožky po kolená a čierne tenisky. Vlasy som si vypla do strapatého drdola a niekoľko vlasov mi z tamade vyšlo von. Nastriekala som na seba parfém z vôňou čerešne zbalila si do ruksaku peňaženku a odišli sme von. Mohli sme byť von až do večera každý deň tak neber tu ponuku.

"Ehm Lucy nemohli by sme ísť na ten cintorín. Do Londýna to predsa máme len päť minút." Spýtala som sa jej.

"Hm okej. Keď tam niečo nájdeš." Odvetila mi a vybrali sme sa do Londýna. Von strašne pieklo a tak sme sa zastavili v muklovskom obchode pre veľkú fľašu vody. Čím som to zaplatila? To ostane tajomstvom. Hlavné bolo, že máme vodu.

Kráčali sme až sme došli na cintorín. Ako vyznie to psychopaticky ale mám rada cintoríny. Pekne miesto hehe. Vošli sme na cintorín a rozhliadli sa.

"Neviem či tu bude ležať. Ani neviem či je skutočne mŕtva." Povedala som, keď som uvidela tu kopu hrobov. A tu ju mám nájsť. O môj dobrotivý Merlin toto bude na dlho.

"Asi by sme sa mohli rozdeliť." Navrhla Lucy a tak sme sa rozdelili. Lucy si vzala pravú stranu cintorínu a ja tu ľavú. Mala som prútik pri sebe no nemohla som ho použiť na uľahčenie hľadania, keďže tu boli asi samí mukli.

Pol hodinu som bludila po cintoríne keď na mňa zavolala Lucy. Pribehla som k nej a očividne niečo našla. Prišla som k nej udychaná, keďže som musela behať do kopca.

"Čo?" Spýtala som sa jej. Ukázala prstom na jeden hrob. Kľakla som si k nemu a prečítala náhrobný kameň.

Tu leží Elizabeth Jean Smithová.
Spomínajme na ňu len v dobrom.
Odpočívaj v pokoji.

Hrob bol udržiavaný. Niekto tu musel očividne pravidelne chodiť. Obzrela som sa okolo či nás nikto nesleduje a vykúzlila som naň malý veniec, ktorý sa strácal za hŕstkou kvetov. Bol to vskutku zvláštny pocit. Práve som bola na cintoríne pri hrobe mojej biologickej matky. Bola mŕtva. Nemohla som ju už spoznať. Nejakou cestou mi vyšla jedna jediná slza von, ktorú som si okamžite zotrela z tváre. Lucy kľačala ticho vedľa mňa.

"Bola to výnimočná žena a ešte výnimočnejšia čarodejnica." Povedal neznámy ženský hlas za nami. Ešte pred minútou tu nikto nestal. Mágia má nikdy neprestane prekvapovať. Obzrela som sa za ňou a tá postaršia žena pokračovala.

"Vyzeráš úplne ako ona." Dodala.

"Vy ste?" Opýtala som sa jej. Tá žena pôsobila veľmi milo. V tejto dobe sa nedá veriť nikomu to je pravda ale toto bol inštinkt. A môj inštinkt nikdy nesklame.

"Rowena Ellis Smithová. Ona bola moja dcéra." Povedala trošku smutne.

"Takže vy ste....moja?" Začala som vrvaieť.

"Babka." Dopovedala za mňa. Malý úsmev sa mi na tvári zjavil. "A ty si kto dievčatko?" Opýtala sa otázku smerovanú Lucy.

"Ja som Lucy. Elya je moja najlepšia kamarátka." Odpovedala.

"Nepôjdeme do kaviarne? Môžme sa pozhovárať." Prikývli sme a šli z cintorínu do najbližšej cukrárne.

"Vieš Elya. Pamätám si ťa ako malé malé dievčatko. Tvoja mama tiež mala také nezvyčajné biele vlasy." Začala vrvaieť ťa žena, teda moja babka, keď sme už sedeli v kaviarni. Očividne muklovská. No nevadí. Lucy vedľa mňa má držala za ruku, očividne sa vcítila do mojej kože.

"Viete."

"Oh zlatko kľudne mi tykaj. Aj ty Lucy." Skočila mi do reči.

"Fajn. Vieš. Hľadám informácie o svojom pravom otcovi. Chcem o ňom vedieť viac. Vy. Teda ty si ho poznala?" Spýtala som sa na rovinu.

"Asi ťa sklamem drahá, ale o tvojom otcovi sa nikdy nezmienila. Nikdy o ňom nič nepovedala. Akurát to že je to hrozný čarodej. Nič viac." Odpovedala mi. A ja som nevedela čo povedať.

"Chcela som sa ťa ujať, keď mi povedala, že ti hrozí nebezpečie. No nepovedala čo, alebo niečo také. Dala za teba život dráha, to viem. Ale naozaj netuším, kto je tvoj otec." Vravela ďalej moja babka. Bol to celkom dobrý pocit vedieť, že mám biologickú babku.

"Škoda, že som ju nepoznala." Povedal som už aj ja nakoniec.

"Veru. Bola to naozaj skvelá žena. Rada by som sa s vami ešte rozprávala ale musím ísť. Čakám dom návštevu. No však niekdy by sme sa mohli stretnúť dráha. Ach áno toto si vezmi." Povedala a vložila mi do rúk fotografiu na ktorej očividne bola moja mama. Skutočne som sa na ňu podobala.

"Ďakujem. Dovidenia." Pozdravila som a ona vyšla von a zrazu jej nebolo.

"Chceš ísť domov?" Opýtala sa sa ma Lucy.

"Mhm" Prikývla som a pobrali sme sa domov.

Dnešok priniesol aspoň jednu dobrú správu. Našla som svoju babku.

Doma som si ľahla na svoju posteľ a Lucy ma nechala samú. Vzala som svoju MP3 a slúchadlá od svojej nevlastnej tety a započúvala som sa do melódie. Fotku mamy som si položila na nočný stolík vedľa postele.

"Dobrotivý Merlin. Ja mám babku. A som čistokrvná. Pre. Môjho. Dobrotivého. Merlina." Môj život je naozaj zvláštny, keď nad tým takto uvažujem. Vskutku zvláštny. A to som ešte dokpy nič neprežila.

"Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa" Zavrieskla som do vankúša, že ma bolo počuť až do Londýna možno. A toto všetko je ešte len začiatok toho čo sa očividne chystá.

Asi to s pátraním po otcovi vzdám. Nikto ho vraj nepoznal. No kto vie aká je pravda. Vlastne to nikam nevedie.