Dni šli strašne pomaly. Lucy ma ignorovala, aj keď som sa k nej prihovárala. Odbila ma slovami "Daj mi pokoj!" Na Kiare bolo zasa vidieť že má voči mne malý rešpekt. Nevyhýbala sa mi no ani ma nijak nevyhľadávala.

Denne sme trpeli Umbrigky teror. Mali sme doslova šťastie, že na našu DA stále neprišla, aj keď po tom pátrala. Vedela, že niečo kujeme a robila všetko pre to, aby zistila čo. Cvičili sme tam rôzne zaklínadla a bavilo ma to. Harry bol naozaj skvelý učiteľ.

Kapitán nášho metlobalového družstva nám dával tiež dosť zabrať. Vždy po tréningu som padla do postele ako mŕtva mŕtvola. Mali sme hrať proti Chrabromilu....Heh ťažký oriešok. Poraziť Harryho....hmmm to bude hardcore. Našťastie sa von pomaly oteplovalo a mi sme aspoň tak nemrzli.

Jeden večer...skôr noc som bola v klubovni lebo som nemohla spať. Bolo pol druhej v noci. Sedela som na zemi chrbtom opretá o sedačku oproti krbu a sledovala zelený plamienok čo v ňom horel. Pekné. Prekážalo mi že ma Lucy odvrhla a vymýšľala som ako sa jej ospravedlniť. Samotu som si veľmi dlho neužila, pretože sa ku mne prikradol Draco.

"Ahoj kráska." Pozdravil. Venovala som mu pohľad a znova sa zadívala do ohňa. Čo keby to tu všetko naraz vzbĺklo?

"Čo nespíš?" Opýtala som sa ho a pri tom som hypnotizovala plamienok.

"To isté sa môžem opýtať aj ja teba El." Odvetil mi. Prišiel a sadol si ku mne.

"Tak čo prečo nespíš?"

"Ja som sa pýtala prvá..." Povedala som a zadívala sa mu do očí.

"Faaaaaajn..Nespím lebo....mi niečo chýba." Odpovedal mi na konjec

"Fakt a čo?" Opýtala som sa zo zdvihnutým obočím.

"Ty." Povedal a ja som sa usmiala. Bolo to.....milé. Potom ostalo ticho. Navôkol bol počuť len tikot hodín, praskajúce drevo v krbe a zvuk dažďa a búrky z vonku.

"Fajn El, keď čakáš, keď sa ťa opýtam čo ti je tak sa ťa pýtam." Predniesol trochu podráždene. Trochu som sa zamračila, nadychla sa a rozhovorila sa.

"No vlastne mi nieje nič ale zároveň je chápeš nie?" No on pokrútil hlavou. Merlin, to nemá mozog alebo čo?

"No nie je mi nič, len ma trápi, že sa Lucy so mnou VÔBEC nerozpráva a Kiara sa mi vyhýba, no neprizná mi to. Polovica ďalších ľudí sa na mňa pohŕdavo pozerá, nerozprávajú sa so mnou. Merlin vie čo im Lucy o mne povedala. Vlastne keď sa na to tak pozrem, tak jediný ľudia, ktorý so mnou komunukuju sú Harry, Ron, Hermiona, Ty a jedna z bifľomoru Leah. Tá prehodí so mnou pár slov, keď sa stretneme. No ale teba toto nemusí zaujímať. Narobila som si problémy tak si ich musím vyriešiť. Nechceš sa ísť prejsť?"

"Akože po hrade? Teraz?" Opýtal sa.

"Nie Draco....po Londýne a stačí tak....za sto rokov." Povedala som sarkasticky.

"A ako to asi chceš urobiť? Chodby sú prísnejšie hliadkované. A nemyslím si, že chceš natrafiť na Umbrigovú. No a teraz buď múdra." Odvetil mi trochu podráždene.

"No asi normálne.....keď na niekoho narazíme zdrheneme. Jednoduché." Povedala som svoj plán, postavila sa a išla k východu z klubovne.

"Tak ideš?" Opýtala som sa ho, keď som stála pri dverách.

"Fajn, ale keď nás chytia tak..."

"Tak čo? Dozvie sa o tom tvoj otec?"

"Heej.." hodil po mne vražedný pohľad.

"Tak čo ideš, alebo mám ísť sama?"

"Idem." Odvetil a vyšli sme z klubovne a išli kade nás nohy viedli.

"Môžeš mi vôbec povedať, prečo sa bavíš s tým Weslíkom, zjazvenou tvárou a tou ich humusackou šprtkou?"

"Draco!" Šťuchla som do neho.

"Čo?!"

"Ty vieš!"

"Dobree, odpovedz mi!" Čo ho to zrazu zaujíma? Nikdy ho to nezaujímalo.

"Draco....Sú to moji priatelia. Nemôžem za to, že ty ich nemáš zrovna v láske. A ja sa kvôli tomu nebudem s nimi prestavať baviť." Povedala som jasne. Hádam že toto už pochopil.

"Fajn...neštvi sa." Vzal ma za ruku a pokračovali sme v ceste na štvrtom poschodí. Vlastne ani neviem ako sme sa z podzemia dostali na štvrté poschodie. Zbožňovala som nočné prechádzky po hrade. Hovorila som to už?

"El?"

"Hm?"

"Prečo mám pocit, že mi niečo dôležité tajíš? Nevyzeráš, žeby si nič netajila." Ehh dúfam, že nenaráža na našu tajnú armádu. Neviem ako by som sa z toho vykrútila. Síce klamať viem dobre ale toto je niečo iné.

"Neboj sa, nič ti netajím. A aj keby hej, tak mám na to určite nejaký dôvod dobre?" Povedala som mu ani nie klamstvo ani nie pravdu.

Usmiala som sa naňho, vzala jeho tvár do rúk a prilepila som sa mu na jeho teplé pery. Pevne si ma k sebe privinul, jednou rukou má objal okolo pása a druhou ma hladkal po chrbte, vošla som mu prstami do vlasov. On bozk prehĺbil; vášnivo sa pohrával s mojimi perami a ja som mu vychádzala v ústrety a tisla sa k jeho telu. Uplinulo pár minút a on ma bozkával stále vášnivejšie a vášnivejšie. Po chvíli som sa odtiahla z nedostatku drahého kyslíka. Usmiala som sa a zrazu som niečo začula. Obzrela som sa smerom odkiaľ ten zvuk šiel.

"Čo!" Opýtal sa ma.

"Neviem niečo som začula....kroky.....niekto ide." Povedala som šeptom. Kroky neznámeho boli čoraz bližšie a o pár sekúnd sa z rohu objavila Filchová tvár. Neváhala som ani sekundu, vzala som Draca za ruku a rozbehli sme sa preč. Filch šiel rovno za nami a niečo po nás kričal no nevnímala som to. Zabočili sme a vtiahla som ho do prvej učebne, ktorú sme objavili.

Cez malú škáru dverí som sledovala, ako Filch prechádza okolo, tým jeho ťarbavým krokom a aj z jeho mačkou do ktorej som mala chuť kopnúť za každým, keď som ju videla.

Jednou rukou som držala dvere a druhou som zakrývala Dracovi ústa, aby bol ticho. Keď Filch zastal pred našimi dverami a stisol kľuku na nich, dýchať som prestala. Z Dracom som si vymenila zdesený pohľad a čakali čo sa bude diať.

Čakala som, že je s nami Ámen, keď sa z druhého konca chodby ozval rachot. Filch sa tam hneď rozbehol. Vydýchla som všetok vzduch, čo sa mi v pľúcach nahromadil, a keď doznel zvuk jeho krokov vyšli sme aj my. Potichu sme sa na tom zasmiali, aby nás nikto nepočul. Toto som bežne zažívala, keď som s mojími bratmi chodila v noci po škole. To bolo dobrodrúžo.

"Som hladná, poďme do kuchyne. Škriatokovia ma tam majú radi. Určite nám niečo dajú." Navrhla som sebaisto.

"To nemyslíš vážne!? Teraz sme sa dotrepali tu a ty chceš ísť zasa na druhú stranu hradu? To sme nemohli ísť rovno tam?" Hundral. Merlin môj milý čo mu je? Včielky mu uleteli?

"Čo hundreš zasa?"

"Prosím ťa....nehundrem. Poď ideme naspäť do klubovne. Tam sa dá užiť viacej zábavy, než na prechádzke po hrade." Pregúlila som očami a nestihla som ani nič povedať, lebo on má už schmatol za ruku a ťahal preč do klubovne. No veľmi ďaleko sme nedošli, v polovici cesty sme stretli našťastie len Harryho. Ale čo ten tu do pekla robí?

"Á Potter! Kde si nechal tých svojich poskokov Weslíka a tu humusácku špinu Grangerovú?" Povedal Draco a zato si odomňa zaslúžil poriadne tresknutie lakťom do boku.

"Draco, nechci ma naštvať! Keď urážaš iných muklorodenných čarodejníkov tak urážaš aj mňa!!" Nič neurobil ani nepovedal. Len pregúlil očami.

"Malfoy, Elya ti dobre radí. Všetci dobre vieme ako to dopadlo naposledy, keď sa naštvala."

"Harry neviťahuj to znova. Pukli mi jednoducho nervy. Nechaj to proste tak." Povedala som mu.

"Ale nemôžeš robiť, že sa nič nestalo." Oponoval mi Harry.

"Ja..." Začala som no Draco mi skočil do reči.

"Nepočul si Potter? Nemáš sa to toho pliesť. Hádam ťa tvoja humusácka mater nenaučila, že sa nemáš starať do veci do ktorých ťa nič? Oh jasné, že nie. Zdechla skôr, ako si ty povedal prvé slovo."

"Draco!!!!" Okríkla som sa sa naňho. Mohla som len dúfať, že na nik nepočul. To už Harry vyťahoval svoj prútik.

"Harry nie!" Okríkla som sa teraz naňho. To si Draco vytiahol ten svoj prútik. Ani som nevedela, že ho so sebou má.

"Obidvaja prestaňte!" Skríkla som zasa. No oni nereagovali. Nasilu som vytrhla Dracovi prútik z ruky, aby tam po sebe nezačali vrhať zaklínadla.

"Choď do klubovne. Zachviľu prídem a pozhovárame sa." Prikázala som mu.

"Nebudeš mi hovoriť, čo mám a čo nemám robiť." Stačil jediný vražedný pohľad a už sa pobral preč. Hodil po Harrym otrávený pohľad a potom sa pozrel na mňa. Usmiala som sa naňho, ani neviem prečo a odvrátila som pohľad na Harryho. Keď už bol dosť ďaleko prehovorila som.

"Nemal si sa nechať vyprovokovať Harry." Nič, mlčal.

"Sľub mi Harry, že nech ti robí čokoľvek, nenechaj sa vyprovokovať. Nechcem, aby si sa dostal do problémov." Prehovorila som, keď mi neodpovedal.

"Alebo nechceš, aby sa on dostal do problémov." Oponoval mi.

"Harry! Vieš, že to není pravda. Chceš odprevadím ťa do klubovne." Navrhla som a on prikývol. Vybrali sme sa smerom k pohyblivím schodom.

"Čo na ňom vidíš?" Prehovoril len tak od veci. "Na Malfoyovi? Je to len namyslený kretén." A už sme znova pri ňom. Urobila som hlboký nádych a spustila som.

"Harry.... Nepoznáš ho. Nie je úplne taký, ako sa zdá. Teda aspoň nie vždy. Zaslepuje Vás všetkých len nenávisť. Má svoje dobré a aj zle stránky, tak ako každý. Všetci vidia v ňom len to zlé, pretože tak sa prezentuje. Nie je to zlý človek, teda podľa mňa nie. Pozri viem, že to jeho správanie neospravedlňuje, aké skús sa trochu vžiť do jeho role. Pozri na jeho rodinu. Musí urobiť všetko čo mu povedia. A aj keď sa niekedy...no skoro vždy správa ako kretén, alebo nejaká ženská čo má krámy...... chápem ho a milujem." Povedala som svoj monológ. Dlhé prednášky mi nikdy nešli, tak aspoň niečo málo.

"Vieš Ely.... Niekdy naozaj premýšľam, či patríš do slizolinu. Si iná ako ostatný slizolinčania." Usmiala som sa. Veľa ľudí mi to hovorí, no ja si to nemyslím. Len oni neukazujú aj svoju dobrú stránku."

"Pozri Harry.....ani slizolinčania nie sú zlí ľudia. Aspoň väčšina. Nevravím, že v slizoline neboli aj zlý. Napríklad Voldemort a jeho prívrženci. No aj v ostatných fakultách boli zlý ľudia. V slizoline je mnoho dobrých ľudí. Sú to len obyčajné predsudky. Všetko to robí tá dlhoročná rivalita medzi fakultami. Ja si myslím, že by všetci mali vedieť, že nie všetci slizolinčania sú zlý, ako si väčšina myslí."

"Hm." To bolo všetko čo povedal.

"Elya... Nechcem nijako odbiehať od témy ani ti zasahovať do súkromia a tak, ale daj si na ten svoj románik s Malfoyom pozor. Predsa nikdy nevieš čo môže mať za lubom. Podľa mňa chce od teba len jedno." Dohováral mi.

"Harry... Ďakujem za radu....no ja mu verím."

"Máš ho rada však?"

"Strašne...."

"Chápem ťa Ely." Usmiala som sa naňho. Boli sme už pri obraze Tučnej pani. Bola som prekvapená, že už sme nikoho nestretli. No ešte mi ostáva cesta naspäť dole do klubovne.

"Čo urobíme, keď vlastne Umbrigka zistí čo robíme?" Opýtala som sa ho.

"Tak to naozaj netuším." Odvetil mi.

"Si dobrý kamarát Harry. Môžem ťa objať?" Prikývol a objala som ho.

"Maj sa Harry. Dobrú noc a skús porozýmšľať o tom čo som ti dnes povedala. A drž sa." Postavila som ho a odišla preč do svojej klubovne, kde ma čakal Draco. Myslela som, že bude spať. Tak asi nie no. Hodila som mu jeho prútik, ktorý som mu vtedy vzala a on ho ehm no nechytil.

"Kde si tak dlho bola?" Vyletel na mňa. Ten fakt dnes nemá dobrú náladu.

"Heej kľud. Bola som len odprevadiť Harryho."

"Len? Nemyslíš, že máte k sebe nejako blízko?" Ale čo.....žeby Draco žiarlil?

"Jemine Draco, čo trepeš zas?"

"Nič."

"No si myslím." Usmiala som sa a ľahla si na sedačku vedľa neho. Vkradla som sa mu do objatia a onedlho som tam aj zaspala.

Ako som sa prebudila, Draco tam už nebol. Mohlo byť už niečo po siedmej a v klubovni, kde som zaspala a aj prebudila sa, začali sa tam pomaly schádzať študenti. Rozospatá som odišla do izby sa prezliecť. Vo dverách som sa akurát stretla s Lucy.

"Uhni." Zavrčala na mňa.

"Lucy no tak. Porozprávajme sa." Navrhla som jej so zúfalim hlasom. Už mi to liezlo poriadne na nervy.

"My sa už nemáme o čom baviť." Odbila ma zas a znova.

"Prosím Lucy." Prosila som ju znova. Keď bola ticho chytila som ju za ruku a vtiahla som ju naspäť do izby.

"Lucy...skoro mesiac má ignoruješ."

"Hádam mám na to právo." Skočila mi do reči.

"Áno Lucy máš....Len ja...chcela som sa ti ospravedlniť. Prehnala som to vtedy. Nevedela som poriadne čo robím."

"Ako nemôžeš vedieť čo robíš?" Oponovala mi hneď.

"Sama neviem." Odpovedala som jej, keď som si to premyslela. "Poslednú dobu sa rýchlo naštvem a prestávam sa vedieť ovládať."

"Hm." To je všetko čo mi povie? No asi ju chápem. Tiež by som nevedela čo povedať.

"Odpustiš mi? Chýbaš mi Lucy.......ani si nevies predstaviť ako." Opýtala som sa jej s nádejou v duši. Mlčala. Ona mlčala.

"Je mi to strašne ľúto Lucy. Prisahám, že sa to už nebude opakovať." Prosíkala som ju ďalej.

"To dúfam." Odpovedala mi a hneď sa odmlčala.

"Tak čo? Odpustiš mi?"

"No tak faaaajn. Uznávam aj ja mám na tom určitý podiel viny. Vyprovokovala som ťa." Povedala asi po minúte čo bola ticho. Hneď som sa jej vrhla okolo krku a s ňou to len tak zatáckalo.

"Dobre zadusiť má nemusíš. Ale niečo za to chcem." Snažila sa vyjednávať. A ja som sa začala trochu báť.

"Emm a čo?" Opýtala som sa jej s roztraseným hlasom.

"Budeš hovoriť ako škriatok. Celý týždeň. Aj na hodinách. Od teraz, tohto momentu." Toto nemyslí vážne. Ale môže to byť sranda.

"Tak fajn." Súhlasila som. Potom sme sa vybrali na raňajky. Po ceste sme stretli aj Harryho.

"Ahoj Harry." Pozdravili sme ho dvojhlasne.

"Ahojte." Odzdravil." Vidím, že ste sa vy dve už udobrili." Prikývli sme a pokračovali v ceste.

"Počuj Ely. Premýšľal som, čo si mi včera hovorila o Malfoyovi, slizolinčanoch a tak." Povedal. Lucy na mňa zazrela, že nechápe. Pokývala som jej hlavou, že nič a ona to neriešila.

"A na čo ty prísť?" Opýtala som sa ho.

"Asi máš pravdu..No chcem, aby si vedela, že môj názor to nezmení." Povedal a ja som ho chápala.

"V poriadku. To byť tvoj názor. Ja ti ho nebrať." Usmial sa a vošli sme spoločne do veľkej siene. Lucy si šla sadnúť k Jamesovi ku bystrohlavčanom. Priznala sa mi, že  sa pred dvoma týždňami dali dokopy. Keďže Draco na raňajkách nebol a pri slizolinskom stole nebol nik taký s kým by sa dalo baviť a tak som si sadla k chrablomilčanom. Vzala som si chlebík s marmeládou a jedla som.

"Vyzeráš unavene Ely." Ozvala sa Hermiona.

"No ja ísť spať asi o pol tretej a ja spať na sedačka v klubovni." Odpovedala som jej.

"A prečo hovoríš jak trafená?" Opýtal sa Harry.

"To byť dlhý príbeh a ja ho nemieniť hovoriť." Povedala som a ďalej sa venovala svojmu jedlu. Ešte sme sa rozprávali a potom sme sa všetci vybrali na svoju hodinu. Lucy mala niečo iné a aj ja. Tiež aj Harry, Ron aj Miona, takže na hodinu som šla sama.

Sadla som si dozadu do lavice a čakala som. No nakoniec som si vybrala skicák a začala kresliť.

"Ahoj." Pozdravil ma niekto a ja som sa zľakla jak najväčší idiot z celého vesmíru. No čo nečakala som nikoho.

"Pre Merlina, Draco čo ty robiť?" Tak trocha som naňho zvrieskla. Trošičku.... Málinko.... veľmi málinko....

"Ja? Sedím na stoličke vedľa teba, keď nevidíš." Odpovedal a ja som ho tresla do ramena.

"Auuu. To za čo?"

"Za to, že ty mňa strašiť." Povedala som už s úsmevom na tvári.

"Ehm..Prečo hovoríš ako keby si na hlavu padla?" Opýtal sa.

"Dlhý príbeh." Odpovedala som mu stručne, to čo i Harrymu.

"Kedy ty ráno alebo v noci zdrhnúť?" Opýtala som sa ho teraz ja.

"Nikam som nezdrhol, nechal som ťa spať." Odpovedal mi a ja som sa doširoka usmiala. Onedlho prišiel profesor a ja som sa už musela venovať hodine. Keď sa ma niečo pýtal a ja som odpovedala, tak na mňa zazeral ako na idiota. A nakoniec som tak trochu zaspala. Proste mi padla hlava. Bum. A už som spala.

Zdravim moji milí.

Tak ako vidíte ďalšia časť je na svete. 😁

Budem rada za ohodnotenie☺️

Dúfam že sa táto časť páčila.

Nechajte mi tu votík a komentik. Vôbec to nebolí. Sľubujem môžeš skúsiť.☺️😁

Vaša Mika❤️