V klubovni som čakala na Lucy, aby sme išli na raňajky. Strašne som bola hladná a vždy chodíme spolu. Kým som na ňu čakala, šla som si odniesť knihu do izby. Kráčala som si nedívajúc sa pred seba, ako mám vo zvyku, do niekoho som opäť narazila. Asi som mala na to smolu. Mala by som sa začať pozerať pred seba.

Pozrela som sa na toho šťastlivca, ktorý mal tu česť, aby som do neho narazila, no keď som zistila ze dotyčný bol opäť Draco Malfoy, pohľad som okamžite zapichla do zeme.

„Malá Softgoodová, akosi často do mňa narážaš nemyslíš?" neodpustil si blbú poznámku samozrejme.

„Dvakrát je podľa teba často? Nevadí, každý má svoje ilúzie." odpovedala som naštvane.

"Zatiaľ je to 2 krát a potom sa to bude stupňovať, Že? A ja budem znášať, tvoje nárazy. Pri tej tvojej šikovnosti, teda skôr nešikovnosti. Daj pozor, aby si niekoho neskôr nerozpučila" uškrnul sa, pričom si zaslúžil môj vražedný pohľad. Nie, on nemôže dať pokoj.

„To mi nemôžeš dať pokoj?!" hovorila som hlasnejšie, keďže on ma vedel tak neskutočne nahnevať, keď o mne rozprával, ešte v takom štýle.

„Vieš o tom že keď sa hneváš si taká zlatá? A daj bacha aby sa ti tie biele vlasiská nezašpinili, keď toľko narážaš. Potom zlata budeš už len horko ťažko," povedal s úsmevom a odišiel, akoby nič.

Ja som tam stála ako zamrznutá. Vážne som dobre počula? Som zlatá keď sa hnevám? Wau, ja som si zaslúžila kompliment od Malfoya. Zaujímavé. Naozaj zaujímavé.

Zrazu predo mnou stála Lucy a lúskala prstami rovno pred mojou tvárou. "Haló Ely si tu?" 

"Čo? Hej," snažila som sa nedať, najavo, že som ostala prekvapená.

Keď sme s Lucy došli na raňajky riaditeľ Dumbledore vravel niečo o nejakom troj-čarodejníckom poháre. Bolo to od sedemnástich, takže ma to nezaujímalo kedže som mala štrnásť a fakt nie som samovrah, aby som sa toho zúčastnila.

Prvú hodinu sme mali elixíry. Profesor Snape niečo vysvetľoval no vôbec som ho nevnímala. No Lucy si všimla, že som akosi nezvyčajne ticho tak sa začala pýtať: „Ely? Deje sa niečo?" 

„Čo? no vieš" začala som hovoriť, no zarazila som sa. „...vlastne nič, som len unavená." Lucy chcela asi niečo povedať no Snape ku prerušil. 

„Slečna Softgoodová? Čo je tak zaujímavé, že musíte rušiť moju hodinu? Nechcete nám to povedať nahlas? Nie? Tak držte jazyk za zubami, ak nechcete prísť o body."

Zvyšok dňa som sa snažila nemyslieť na ten sen ani na to čo povedal Malfoy. Nebolo to nič hrozné ale neišlo mi to do hlavy. Po vyučovaní som išla s Lucy do knižnice si urobiť domáce. Nevedela som si to všetko nechať pre seba, tak som to musela povedať Lucy.

„Emm Lucy?

„No?" odpovedala zamyslene.

„No vieš je to také divné hovoriť ti to..."

„Deje sa niečo Ely?"

„No počúvaj hlavne to nikomu nehovor, nie je to nič moc ale je to také divné a trápne."

,,Dobré Dobré, už hovor."

„Dobre.....No túto noc sa mi sníval taký jeden sen Divný sen. Bola si tam ty a ešte....no bol tam Malfoy. No, boli ste v nejakej miestnosti a o niečom ste sa rozprávali. Neviem o čom začula som len moje meno, že ja sa o tom nemusím dozvedieť. No a potom........potom ste sa začali bozkávať. Mne sa tam začali tlačiť slzy do očí a potom si si ma všimla. Išla si za mnou a ja som začala bežať preč s plačom...No to je asi všetko," povedala som zo zvláštnym pohľadom.

Lucy sa začala smiať. „Počkať to som sa fakt bozkávala s Malfoyom? No blééé."

„Ja vedela že to nepochopíš!" keď som chcela odísť tak ma Lucy chytila za ruku a stiahla ma naspäť na stoličku.

„Prepáč ja som to tak nemyslela, ale prišlo mi to vtipné"

„Mm-mm"

„Dobre pozri čo ťa na tom trápi?"

"Ja-Ja neviem. Nechápem prečo som sa rozplakala a prečo ten sen vieš."

"No neviem, ale jedno viem, sny majú vždy nejaký význam. A aj tento nejaký mal. Teda aspoň moja mama mi to tak stále hovorila."

„Mm, asi."

„Dobre nemysli na to poďme radšej von."

„Tak fajn poďme."

Išli sme teda von. Cestou sme stretli aj Pottera. Je veľmi divné, že sa s Lucy baví, keďže je zo slizolinu. So mnou a ani nebaví a ani ma to nejako neťaží. Keď sme išli naspäť do klubovne a stretli sme Malfoya. Lucy s nim vychádzala dosť dobre, no ako s každým tak mu pozdravila. Ja sa na neho radšej ani nepozrela a mĺčky pokračovala v ceste. Bola som asi fakt jediná slizolinčanka ktorá ho fakt nemala rada. Proste ma štval.

„Som asi divná ale ja ho fakt nenávidím," povedala som, keď som ležala, konečne už v posteli a videla som dialóg s Lucy.

„Vážne si si tým istá? Nie vždy tak vyzeráš, " smiala sa.

„Emm na 99,9% áno," odpovedala som jej, so pohľadom niekde v stene.

„A čo ten zvyšok?"

"Tým som si nie som istá. Ten zvyšok je na pochybách..." 

"Vieš je tu ešte jedna vec.." začala som opäť. „..Ráno, keď som na teba čakala tak som zasa nabúrala do Malfoy, hej um, a najviac divné, alebo ako to nazvať bolo to že.....no ako povedal mi, že som zlatá keď sa hnevám."

„To povedal hej?" Uchechtla sa.

„Noo hej."

„Uhmmmmm," Strašne divne sa zatvárila a usmiala, čo som radšej ignorovala „..Ty, keď sa hneváš si hrozba niesi vôbec zlatá. Vieš čo nemysli na to. Za pár dni bude metlobalový zápas tak radšej na to mysli dobre?"

„Dobre..Dobrú noc Lucy." povedala som, no nezaspala som tak skoro.. Trvalo mi to niekoľko dlhých minút, kým som sa konečne ponoril do ríše snov.