Vykročila som k rodičom. Neviem, ale bola som z toho celkom nervózna. Predsa, odišla som bez rozlúčky.

„Chýbala si nám," ozval sa tatko a objal ma.

„Veď i vy mne," s úsmevom som odvetila. Po privítaní sme sa konečne pobrali domov.

„Sme doma!" zakričala mama na mojich bratov. Poobzerala som sa okolo. Nič sa tu nezmenilo.

„Super," ozval sa hlas s kuchyne. To musel byť Alex. On sa večne niečím napchával.

Zložila som si batoh, v ktorom som mala veci na zem v stupnej hale. Vyzliekla som si čierny kabát a vyzula sa. Opatrne som vošla do kuchyne. No nebol tam len Alex, ale aj Samo a niečím sa obidvaja napchávali.

„Dáš si?" ozval sa ku mne Samo.

„Ahoj sestrička, sme radi, že si prišla na Vianoce a, že si živá lebo si dlho nenapísala. Chýbala si nám. No ako sa máš? Ďakujem sa opýtanie," povedala som sarkasticky a oni sa zasmiali. Mne to tak vtipné neprišlo. Vzala som batoh s haly a vybrala sa hore po schodoch do mojej tmavej izby.

„Onedlho bude večera!" zakričala na mňa mama, keď som išla po schodisku.

Batoh som hodila na zem vedľa postele a prezliekla sa do niečoho pohodlného. Moja voľba boli sivé tepláky od Lucy a červený sveter. Natiahla si to na seba a hneď som sa cítila pohodlnejšie, než v tých úplných džínoch a tričku.

Chcela som sa ísť vybaliť, no mama ma zavolala na večeru, tak som to nechala tak. Po ceste dole schodmi som si zopla vlasy do copu a vošla som do jedálne.

Sadla som si za stôl medzi Sama a Alexa a čakala kým mi pristane porcelánový tanier s chutným jedlom. Mali sme kačku. Chvíľu bolo ticho a jediné, čo ste mohli počuť, bol len príbor cinkajúci o seba. No potom sa začali pýtať rôzne otázky.

„Ako to ide v škole, zlatko?" začal tato. Rozmýšľala som čo im povedať a čo nie. Vravela som im veľa vecí, no nie všetko. Napríklad, nevedeli o našej Dombledorovej armáde, to s Dracom nevedeli, ani o tej ružovej ropuche nevedeli alias Umbrigovej. Teda myslím, že o tom nevedeli. Čo musím hneď napraviť. Nadychla som sa a začala som hovoriť.

„No takže. Na obranu máme novú profesorku. Prišla s ministerstva. No nie je to nič dobré. Ako by som to opísala? Je to hotový teror. Začala riadiť pomaly celú školu, učíme sa len s kníh, žiaden praktický prístup - ten vraj prvýkrát vyskúšame až na skúškach, na ktoré nás skoro vôbec nepripravuje. Stále niečo melie o lojalite či čo. Dokonca sme museli ísť všetci študenti na výsluch s podozrenia z ilegálnej činnosti. Asi si myslí, že ja som schopná niečoho ilegálneho. Takmer každý deň niekto ostane po škole. A budem úprimná a ja som pár krát skončila. Fakt je to tam skoro na nevydržanie." To myslím, že o nej stačilo. Videla som zhrozený pohľad matky a vedela som že sa bude ďalej pýtať.

„Pre Merlina, čo si urobila?" zhrozene sa vypytovala mama.

„Heh, no. Prve som sa s ňou hádala, lebo som si presadzovala svoj názor, že z kníh nás nič nenaučí, keď nebudeme mať aj praktický prístup. Druhýkrát, keď som ju nepočúvla a dospávala som na jej hodine noc. Tretíkrát, keď som podľa nej spochybňovala ministerstvo a štvrtýkrát, keď som sa ako jediná zastala Harryho. A to je asi všetko." Pravdaže to nebolo všetko. Po škole som bola viackrát, ale to som im povedať nemohla. Respektíve mohla, ale to by asi utrpeli infarkt. A keby som im povedala o trestoch, tak to by už boli v nemocnici. Usmiala som sa, aby sa zhrozený rodičia aspoň trochu ukľudnili.

„Hej ségra...To fakt ti dal Malfoy kopačky? To ako fakt? Vieš musím sa uistiť, či si nekecáš. Lebo ak nie tak to budem rád," začal škodoradostne Samo.

No a čo teraz? Povedať im to, nepovedať? Srdce sa mi rozbúchalo rýchlosťou svetla, dych sa mi zastavil a oči som zapíchla do poloprázdneho taniera.

„No čo si ticho Ségra? Chceme počuť odpoveď," pridal sa Alex. Jeden horší ako druhý. Na sucho som pregĺgla a odpila si z džúsu. Premýšľala som čo im povedať. Nechcela som pravdu, ale ani im klamať. Chcelo to niečo ako hádanku, aby na to prišli samí.

„Nechajte ju. Vidíte, že sa o tom nechce rozprávať," zastala sa ma mamina. Usmiala som sa na ňu a prehovorila.

„To je v pohode. Som v pohode. Dokonca viac než pohode. Je mi priam skvele." Bolo to už len na nich ako to pochopia. No vedela som, že s otázkami naďalej nekončia.

„Aha takže, si sa cez to už preniesla? V listoch si vyzerala byť smutná," opýtal sa ma tatko. Videla som, že asi tak skoro nepochopia mojim odpovediam.

„No ako sa to vezme. Viac nie než hej." Nie som si istá, či to takto pochopia. Vyhýbala som sa priamej odpovedi. Mohla som im klamať, ale to som nechcela a tiež som im to mohla povedať na rovinu, no to som tiež nechcela. Už aj tak mám veľa tajomstiev.

„Takže.. nie si s tým úplne v pohode," pokračovala mama zvedavo, no aj starostlivo. Ale naozaj to vyzerá ako výsluch. No ešte budem musieť zodpovedať na pár otázok. Viem to.

„Som.." Ako vravím je to hádanka. Možno iná než sú zvyknutí ale nie je nezvládnuteľná.

„Nerozumiem ti." Nechápavo na mňa pozeral Alex.

To je len dobre. Pomyslela som si.

„Tak vravíš, že si sa cez to nepreniesla, ale si s tým v pohode. Kto ti má rozumieť ségra?" pokračoval Alex ďalej a ja sa úškrnula.

„No ale vykašľal sa na teba nie? Aspoň tak si nám to písala," hovoril tatko trochu rozčúlene, že nevravím priamo. A mňa rozčuľovalo, že sa neustále pýtajú. Merlin môj dobrý, že ich to baví.

„No aj hej aj nie." Úprimne, bavilo ma hovoriť takto nepriamo a sledovať ako s tým zápasia, čo tým myslím. Pozerala som sa na maminu a tá sa na mňa chápavo pozrela. Tá už to očividne pochopila. Letmo sa na mňa usmiala a ja som jej úsmev ďakovne oplatila. Očividne chlapi v našej rodine majú pomalý mozog alebo čo. Len som sa usmievala. Že ich to vôbec baví sa stále na to vypytovať. Divila som sa, že prečo už nezmenia tému, keď im priamo neodpovedám. No oni pokračovali.

„Si naňho vôbec naštvaná? Lebo ako.... nevyzeráš tak, žeby ťa to trápilo," pýtal sa Samo. Pokrutila som hlavou nad tou nezmyselnou otázkou.

„Máš pravdu. Netrápi ma to. A niesom naňho naštvaná... už," posledné slovo som len šepla.

„Vždy som si myslel, že si bezcitná, sle že až tak.. Je známe, že slizolinčania si väčšinou ťažkú hlavu s vecí nerobia a tak podobne, ale že ti to je jedno? Si divná, sestrička." Je pravda, že to čo povedal o slizolinčanoch sa ma trochu dotklo, pretože to vôbec nie je Pravda. Ale čo môžem čakať od brata ktorý bol v chrablomile rovnako ako celá naša rodina. Otec bol už radšej ticho. No stále som vedela, že nechápe čo vravím. Iba mamina pochopila.

„Len tak pre tvoju informáciu, Alex, city mám. Hovorím že nie som naňho naštvaná. Ale bola som."

„Ako to?" Opýtali sa dvojčata dvojhlasne. Rýchlo som si premyslela slová a odpovedala som najviac kľudne ako som vedela.

„Vysvetlili sme si to." Usmiala som sa nad spomienkou ako za mnou prišiel a ja som ho nechcela počúvať. Keď im toto nič nepovie, tak začnem pochybovať o výške ich IQ. A asi ich aj pošlem k tomu týpkovi, čo tie testy robí.

Dala som si do úst posledný kúsok, čo mi ostal na tanieri a očakávala som ďalšiu otázku. Vedela som, že ešte nie je koniec.

„Ale koniec-koncov sa teraz nenávidíte že?" s nádejou, že poviem áno sa ma tato opýtal. Otec Malfoyovcov nenávdiel. A ani netuším prečo. Hlavne Luciusa nenávidel. Vravel mi o tom kedysi, no do teraz som nepochopila dôvod.

„Nie, práve naopak," povedala som úplne kľudne. Teraz im to musí byť jasné. Viac im nemôžem povedať. Môžem ale nechcem, pretože ma to baví. No oni stále nerozumueli.

„Stále nerozumieme," povedal Samo za všetkých troch. Vzdychla som si a pravačkou si tresla o čelo. Čo je na tom nezrozumiteľné?

„Pre Merlina, čo na tom nechápete? Podľa mňa vám dala jasnú indíciu, čo tým myslí." Chvíľku bolo ticho. Na to aby si to premysleli. „Stále nič?" zhrozene sa ich pýtala mama. Všetci traja pokrútili hlavou.

„Pre Merlinovú bradu." Chytila sa zúfalo mama za hlavu. Potom sa pozrela na mňa typu mám-im-to-povedať? Jemne som prikývla. Nečakala som, že sa im to bude páčiť, no bola to len čisto moja vec.

„Oni dvaja..... sú...... znova spolu....už chápete?" A ostalo ticho. Otec sa zamračil a bratom ostali prekvapené pohľady. Len mama a ja sme sa usmievali. Otec vlastne nikdy s našim vzťahom nesúhlasil. Vždy bol proti.

„Tak a je to vonku," prelomila som mŕtve a trápne ticho. Zdvihla som sa, že už pôjdem no nikam som nedošla.

„Seď!" prikázal mi otec. Radšej som ho počúvala a sadla si naspäť na stoličku. Teraz to začne byť len nepríjemné. Vyčistila som si rýchlo hlavu, aby som im nahodou nepovedala to, čo by nemali vedieť. Bratom prikázal ísť do izby, tak sa zodvihli a ostala som v jedálni len ja, mama a otec.

„Ako mi to vysvetlíš?!" Rozčuľoval sa.

„A čo chceš vysvetliť? Ako sa používa Avada kedavra? To ti nevysvetlím, lebo som to nepoužila. Vieš je to zakázaná kliatba." Uškŕnula som sa. No tým som ho asi ešte viac naštvala.

„Ty si zo mňa strieľaš, hej?!" pokrrutila som hlavou a zamračila sa na neho. „Prečo on? Prečo nie niekto normalnejší?"

„Oco. Je to môj život. Moje rozhodnutia a moji chalani. Tak sa do toho nepleť. Ďakujem," odvrkla som.

„Dievča. Jeho rodičia sú smrťožrúti. Je len otázka času, kedy sa aj on k nim pridá. Myslíš že potom budeš v bezpečí? Nie nebudeš, tak čo od neho chceš?"

„Ale teba to nemusí zaujímať, pre Merlina. A ja ho milujem, tak mi láskavo nenič radosť zo života!"

„Som tvoj otec, tak ma budeš počúvať!"

„Hej si môj otec, ale akurát tak na papieri!"

„Máš zaracha!"

„Nemám."

„Vypadni do izby!”

„S radosťou!” Zdvihla som sa, prišla som do izby a ľahla si na posteľ. Po piatich minútach som vstala a začala si vybaľovať. Veľa som toho nestihla lebo mi tam vtrhla mama. Ani ona nemala spokojný výraz.

„Prepáč mami. Ja... neovládla som sa."

„Mne sa neospravedlňuj. To ockovi." Pregúlila som očami, očakávajúc otázku, no tá neprichádzala. Pár veci som vychádzala na zem keď som narazila na niečo čo som tam nemala. Nahodila som prekvapený výraz.

„Vieš," začala mama, no ja som začala skúmať nejakú krabicu. Nebola veľká, ale tiež neviem, kde sa mi tam objavila. Mama hneď prestala hovoriť. Teda len začala hovoriť o niečom inom.

„Čo to je?" opýtala sa ma.

„Neviem nemala som to tam." Usmiala som sa na očividne darček od neznámeho.

„Od koho?" pýtala sa ďalej.

„To naozaj netuším."

„Tak to otvor." Poslúchla som mamu a rozbalila papier. Keď bol papier preč, tak na vrchu krabice stalo: 'Pre najlepšiu malú bielovlasú zmiju pod slnkom.' Hneď som vedela od koho to je. Len jeden človek ma volal kedysi všelijako len nie menom. Ale mne to nevadilo. Robila som si z toho srandu a to oslovenie sa mi aj páčilo.

„To je od Draca," povedala som s úsmevom na tvári.

„Tak to otvor, nech vieme čo to je." Ta asi bola viac nedočkavá ako ja.

Otvorila som krabicu a nahliadla do nej. Bol tam list a dve menšie krabičky. Jedna väčšia a druhá menšia. Prve som otvorila tu väčšiu. Bola tam sviečka. No nie taká obyčajná. Menila svoju vôňu po určitom intervale. Dracovi som s tým pílila uší už niekoľko dní, pretože naozaj strašne sa mi páčila. Dala som ju na bok a otvorila tu menšiu. Bol v nej krásny strieborný náramok. Bol pri tom príbalový papierik. Dočítala som sa, že mení farbu podľa nálady. Dala som si ho na ruku a hneď sa sfarbil do jemne ružovej. Farba šťastia. Teda podľa toho papieriku.
Sviečku som si dala na parapet a zapálila ju. Voňala po čerešni. Nakoniec som vzala do rúk list.

„A prečítaj ho nahlas," trvala na svojom mama. Tak som jej vyhovela.

„Hm, ako ťa osloviť, kráska? Dráha El, niesom odborník v písaní listov, ako iste vieš, tak tu máš aspoň pár riadkov. Prajem šťastné a veselé, princezná. Vieš že ťa milujem. 

S láskou..

Tvoj pán dokonalý." Dočítala som a usmiala sa.

***

Je Vianočné ráno. Otvorila som oči a ďalej nehybne ležala. Po pár minútach som sa už úplne prebrala. Pozrela som sa na hodinky. Jedenásť hodín. Pekný čas.

Odišla som do kúpeľne urobiť so rannú hygienu. Obliekla som sa do sivej mikiny a čierných legín. Vlasy som prečesala a nechala tak. Zišla som dolu do kuchyne, kde sa vyváralo v plnom prúde. Celý dom bol vyzdobený v červených farbách. Až na moju izbu. Otec na mňa naštvaný sa zo mnou nerozpráva. Nebudem sa mu ospravedlňovať, pokým sa on neospravedlní mne. Vzala som si jedno zelené jablko z chladničky. To boli moje raňajky.

„Mami? Kedy bude obed?" opýtala som sa.

„O pol jednej." Odpovedala mi láskavo.

„Aha fajn... pôjdem von. Na obed som späť," povedala som. Neriešila som, že mi oco dal zaracha. Mame to nevadilo, takže som vyrazila.

Kráčala som v čiernom kabáte, legínach a aj čižmách. Bola som celá v čiernom, len moja mikina pod kabátom bola sivá. Cesta bola zasnežená a pri tom sa husto rozsnežilo. Nikde nebolo živej duše. Všetci boli doma a trávili čas so svojou rodinou. Ja som si to namierila k Lucy. K mojej druhej rodine.

Vianoce. Sviatky pokoja a mieru. Najbližší všetok čas trávia spolu doma. Mala by som byť doma a pomáhať s prípravou jedla. No príde mi, že tam nezapadám. Som iná. Úplne iná. Asi by som si viac tie Vianoce užila na Rokforte. Pohrávala by som sa s prútikom a premýšľala. Zašla by som do knižnice, naučila sa niečo nové, no namiesto toho trávim ich doma. Chcela som zistiť viac o mojom biologickom otcovi, no nikto o ňom nechce nič povedať. A vraj ja mám byť úprimná.

Dokráčala som k domu, kde býva Lucy s jej mamou. Tatko jej zomrel nešťastnou náhodou, keď mala dve roky. Vo vlasoch som mala stovky malých vločiek. Celkom mrzlo no neriešila som to. Zazvonila som a onedlho mi otvorila Lucyna mamina.

„Dobrý deň pani Rousová. Šťastné a veselé. Je Lucy doma? Chcela by som ísť s ňou niekam do mesta. Teda keď môže," povedala som rýchlo na jeden nádych. Troška nevhodné, ale už si zvykli.

„Ďakujem Ely. Aj tebe šťastné a veselé. A áno v pohode zavolám ti ju." Poďakovala som jej a počkala na svoju najlepšiu kamarátku. Skontrolovala som, či mám svoj prútik. Bol s javorového dreva s jadrom Fénixovho pera. V týchto časoch je bezpečnosť veľmi dôležitá.

O pár minút prišla Lucy. A vybrali sme sa do Londýna. Prechádzali sme sa po meste a rozprávali sa. Viac menej sme robili samé kraviny.  Keď bol čas obeda, odprevadila som ju domov. Rozlúčili sme sa a ja som odišla naspäť do domu.

Konečne na Vianoce budeme všetci spolu. Aj keď teraz by som radšej bola na Rokforte. Veľa krát sme na Vianoce boli len ja, bratia a otec. Mama pracovala ako liečiteľka a veľa krát musela aj na Vianoce ostať v práci dlhšie. Teraz sa jej podarilo vybaviť dvoj týždňové voľno. Tato pracoval na ministerstve.

Rýchlo som do seba nahádzala obed, aby nebol čas na otázky a odišla som hore do izby. Musela som ešte zabaliť svoje darčeky.

Zvyšok dňa som strávila v izbe. Ani som sa nenudila. Sviečka od Draca stále horela. Začarovala som ju tak aby sa z nej vosk nemíňal, a tak mohla horieť do nekonečna. Teraz voňala po limetke.

Naša sviatočná večera začínala o šiestej večer. Prišlo mnoho členov rodiny. Babka a dedko z maminej strany. Sestry maminy aj zo svojími manželmi a deťmi. To isté aj z otcovej strany. Dokopy nás bolo asi dvadsať.

Pätnásť minút pred šiestou s sa začala pripravovať. Natiahla som na seba čierne uplé džínsy a čiernu blúzku. Neriešila som, že všetci budú v šatách a podobných. Keď nemusím šaty na seba nedám. Stačí mi tá sukňa v škole ktorú musím mať. Vlasy som si zapla do dvoch drdolv a dve pramienky som nechala spustené okolo mojej tváre. Upravila som si obočie, na oči si naniesla sivé tiene a urobila si linku. Nakoniec som si na ústa dala tmavo fialový rúž a bola som vystrojená

Zišla som dole schodmi s sadla si na úplný koniec predĺženého stola. Počkala som kým si všetci sadneme a začali sme jesť. Samozrejme, že frfľali, že som si mohla obliecť niečo slávnostnejšie.

Večera prebehla v poriadku. Samé nudné otázky, rozprávanie zážitkov a vtipných historiek. No ja som si najviac užívala to jedlo. Naozaj tam bolo skoro celá rodina.

Od mojich bratov a bratrancov som počúvala len ako má podpichovali. Pokrútila som nad nimi hlavou. Mala som len jednu sesternicu Bettine.

Bettine Chodí na Beauxbatonskú akadémiu vo Francúzsku. Teta s ujom žijú vo Francúzsku tak pre to. Síce Bettine hovorila takou sekanou angličtinou ale rozumeli sme si. Ja som tiež vedela po Francúzsky. Síce nie plynulo ale dorozumela som sa. Ona je len o tri mesiace staršia ako ja.

Okolo deviatej večer sa všetci už pobrali do svojich domov po užitom večeri . Najbližšie sa všetci uvidíme na silvestrovskom maškarnom večierku.  Pre Merlinovú bradu, čo to mama znova vymyslela. Budú tam ľudia ktorých vlastne ani nepoznám. Vraj starý známy. To som zvedavá kto tam každý bude. O pár ľuďoch viem. Len si budem musieť zohnať šaty. Zoberiem Lucy a pôjdeme spolu niečo kúpiť.