Bola sobota, posledný týždeň pred Vianocami. S Lucy sme zašli do Rokvillu nakúpiť darčeky pre rodinu priateľov a tak. Nešli sme len my, aj mnoho ďalších, respektíve všetci, ktorý mali povolenie, a ktorý chceli.

Cez krk som mala prehodenú môj slizolinský šál, keďže bola poriadna zima. Chodili sme vskutku po skoro všetkých obchodoch. Asi jeden alebo dve sme vynechali.

Lucy neustále trepala o svojom novom objave. O nejakom bystrohlavčanovi. Že vraj sa spoznali,  na transfogulácii, keď ja som bola mimo. Vlastne ani neveim ako sa volá. Niečo na J sa mi marí. Prvé som ju počúvala, no keď rozprávala stále dookola to isté, prestala som ju počúvať.

Potom ako sme zmrzli vonku, tak sme zamierili do troch metiel sa zohriať. Objednali sme si dve ďatelinové pivá a rozprávali sa.

„Lucy počuj, ako sa to ten tvoj objav vlastne volá?" nahodila som tému. Snáď si to už teraz zapamätám a nebudem za blbú.

„James Bleut. Prečo?" Á takže James. To si hádam zapamätám. No není to zlaté? Naša kráska Lucy sa nám zamilovala. Pozve má dúfam na svadbu. Bude veľká s veľkou tortou a poriadnou zábavou...

„Nič len tak," No a zasa začala o ňom kecať. No že som ja nedržala hubu. Neustále o ňom trepala aký je úžasný, milý, pozorný, pekný a bla bla. Už som ju prestala počúvať a premýšľala nad svojimi vecami. Veď toto mi za dnešok stihla povedať už asi desaťkrát.  Z môjho zamyslenia má vytrhla až jej otázka.

„Ako je to vlastne medzi tebou a Malfoyom teraz?" opýtala sa a ja som si povzdychla.

„No také... Priateľstvo asi. Stále som naňho nahnevaná, ale aj tak ma baví pozerať sa ako sa snaží, aby som mu odpustila. Nech sa trápi chlapec."

„Jooj mrcha Elya, zdrhaj kto môže, " zasmiala sa na mne Lucy. No haha. Tresla som ju a napokon som sa zasmiala aj ja.

Zabávali sme sa na vlastných vtipoch, až kým nás neprerušila známa Malfoyová blonďavá hlava. Ako škoda že už není ružová. Bola to sranda. Ale čo tu ten do pekla robí? S kade sa tu zjavil? Nevedela som, že šiel do Rokvillu tiež.

„Zdravím dámy, ne vyrušujem? Prisadnem si." prihovoril sa nám.

„Pravdu povediac, Malfoy, tak vyrušuješ. Práve máme tunak dámsku jazdu!" zamračila sa Lucy naňho.

„No a? Aj tak si prisadnem." Zvalil sa na stoličku vedľa mňa a niečo si objednal. Očividne ďatelinové pivo, rovnako ako sme mali my. Neubránila som sa a zasmiala som sa, nad tým, ako sa na neho Lucy mračila. Potom nastalo trápne ticho. Nikto nevedel čo povedať a ja som konverzáciu začať nechcela. No potom sa ku mne Lucy nahla a čosi si zašepkala.

„Ely... tam... tam je James... a... ide sem." Ukázala na opačný roh a videla som, ako znervóznela

„Môžeš vravieť nahlas? I ja chcem vedieť o čom je reč a je to neslušné," Ozval sa Draco.

„Nie!" znova sa naňho oborila Lucy. No prekazil nám dámsku jazdu, ani sa jej nečudujem. Tiež som si to predstavovala inak.

Dotyčný James prišiel k nášmu stolu a uvítal sa s Lucy. Potom sa predstavil aj mne.

„Ahoj, som James Bleut."

„Elya Softgoodová, ahoj," potriasli sme si zdvorilo rukou. Malfoya radšej prehliadal. Buďme k sebe úprimný, väčšina ľudí ho zrovna v láske nemá.

„No tak rád som vás videl dievčatá a chlapec. No s tebou Malfoy to je vínimka. Takže rád som vás videl dievčatá a ja už radšej pôjdem. Nebudem rušiť." Musela som sa zasmiať keď vravel o Dracovi, čo som si od neho zaslúžila slabý úder do boku lakťom, začo som ho prebodla pohľadom a snažila sa nesmiať.

„Ale kam by si chodil, kľudne si prisadni. Aj tak nám plány už zlyhali." James si teda prisadol na stoličku vedľa Lucy. Musím jej ho pochváliť, vyzeral fakt dobre aj vtipný celkom bol. Ha, naplánujem im veľkú svadbu.

Všetci štyria sme sa tam ako tak zhovárali. Teda väčšinou sa rozprávali len Lucy a James medzi sebou. A Lucy s toho bola úplne rožhavená.

„Emm ja s Dracom už asi pôjdeme, máme ešte čosi na práci." Zdvihla som sa a žmurkla som na Lucy. Veď doprajeme túto našim hrdličkám trošku súkromia. Lucy sa na mňa ďakovne usmiala a ja som jej úsmev opätovala.

Malfoy chvíľu nechápavo zazeral, že čo tým myslím a potom mu to došlo. Postavil sa, chytil ma za ruku, čo zapríčinilo, že som na neho zmätene pozrela, no ruku som nevytiahla.

„Majte sa a užívajte si spoločne chvíle," pozdravila som im s úškrnom a s Dracom sme odišli preč naspäť do zimy, kde je kopa snehu a kde som sa pustila Dracovej ruky.

„No a čo teraz?" spýtala som sa Draca. Nechcelo sa mi byť tu samej, tak mi neostávalo nič iné než byť s ním, čo na druhej strane tiež nebolo zlé, no neviem, či som tu chcela byť práve s ním.

„Neviem ty si tá čo má večne plány," odpovedal na moju otázku. Ten mi pomohol.

„Dobre tak..." zamyslela som sa. „...čo keby sme šli do medových labiek? Alebo, ku škriekajúcej bude?" navrhla som neisto.

„A čo tam?"

„Čo asi. Poď!" zavelila som a vybrali sme sa do Medových labiek na niečo sladké. Je to fakt doba čo som tak s ním niekde bola.

„Počúvaj, um, prečo sa so mnou vlastne bavíš aj keď no..um.. nemám čistú krv ako ty?" spýtala som sa neisto. Odpoveď ma naozaj zaujímala, pretože pochybujem, že prehodnotil svoj vzťah k muklorodeným.

„Na tom nezáleží," povedal akurát, keď sme vychádzali von, kde husto padal sneh.

„Ale ja to chcem vedieť!" naliehala som.

„Vravím ti, nezáleží na tom, prečo." Nenápadne som zastala, vzala do rúk sneh, urobila s toho guľu a hodila ju doňho.

„Ale mne hej," povedala som, keď ho tá guľa trafila rovno do hlavy. Zasmiala som sa, no on neodpovedal. Namiesto toho urobil ešte väčšiu guľu a hodil ju po mne. Tá má trafila, do ramena a tak sa začala poriadna guľovačka.

Rýchlo som vytvorila novú guľu a hodila ju po ňom. Draco sa jej šikovne vyhol a trafila som nejakú staršiu pani. Tá zamrmlala niečo že: „Ach tá dnešná mládež je taká drzá." Alebo niečo také. Ja som sa na tom zasmiala, no potom som zdrhla lebo Draco robil ešte väčšiu guľu ako pred tým.

Keď ju po mne hodil len tak-tak som sa jej vyhla, no kým som sa vyrovnala do chrbta mi trafila ďalšia. Zapíšťala som a on sa na mne smial. Toto mu nedarujem. Vzala som hrsť snehu, dobehla som ho a sneh mu hodila za krk. Takto dobre som sa už naozaj dlho nebavila.

Začala som zdrhať so smiechom, lebo som vedela, že sa za to pomstí a vráti mi to. Nedobehla som však ďaleko, keď ma trafila ďalšia guľa. Potom som ho zasa naháňala ja, a keď som ho trafila tak naháňal on mňa a tak to šlo pekne dookola. Akosi som si uvedomila, že mi je s ním dosť dobre, aj po tom všetkom. Hold, v mojích citoch sa asi nikdy nebudem vyznať. Dobre tieto myšlienky choďte preč ďakujem. Hodila som po ňom ďalšiu guľu a trafila ho rovno do tváre. Ach ten ksicht stál za to.

Ako sme tam pobehovali hore dole ako dve malé deti, ocitli sme sa kdesi za domami, kde bolo veľa snehu. Moja chvíľa nepozornosti doplatila na to, že som skončila zapadnutá vo veľkej kope snehu. A aby toho nebolo málo tak ma začal zahadzovať tým snehom. Ja som sa smiala na tom ako debil. Teoreticky sedel na mne, abo čo. Chytil mi ruky aby som sa nemohla hýbať a brániť a ďalej mi hádzal sneh do tváre. Ani som sa brániť nemohla, pretože som bola slabšia a nezmohla na nič iné len na nekontrovateľný smiech.

„STA-ČÍ  PRO-PRO-SÍM UŽ!" vydala som zo seba vetu pomedzi smeich. Náramne sa na mne zabával, čo sa mi nepáčilo. No aj tak som sa smiala s ním.

„Čo si to vravela? Akosi som zle počul," zaškeril sa a ďalej sa na mne smial. Bohovia, poďte mi pomôcť.

„PROSIIIM STAČI!" Ďalej som sa smiala. Prestal konečne na mňa hádzať sneh, no nikam ma nepustil. Ten má ešte niečo v plane. Aši ma celkom zasypať snehom, aby som sa z neho hrávala ďalšiu hodinu.

„Ešte stále si neodpovedal na moju otázku," povedala som, keď som sa ako tam ukľudnila zo záchvatu smiechu a dokázala byť vážna.

„A na ktorú konkrétne? Bolo ich veľa počas tejto snehovej vojny," opäť sa na mňa zaškeril. Merlin, že to on robí naschvál?

„Prečo nezáleží na tom, že sa so mnou bavíš aj keď nemám čistú krv?" zopakovala som svoju otázku, on zrazu zvážnel a pozeral priamo do mojich smaragdových oči.

„Fakt to chceš vedieť?"

„Hej."

„Naozaj?" Hovoril to akoby som si to chcela rozmyslieť. Naozaj, tá odpoveď je pre mňa naozaj dôležitá. Ani neviem prečo, no záležalo mi na tom.

„Uhm," prikývla som rýchlo. Neviem nad čím uvažoval no nad niečím hej. Bolo to vidieť. Merlin, ešte ma znova začne zhadzovať snehom.

No a potom, spojil naše pery v jedno. Ostala som v ako v tranze. Merlin, nie, toto sa nemôže diať, opäť. Asi mám halucinácie. Veľmi zvláštne halucinácie. Merlin, ono sa to naozaj deje!

Práve vo mne rozbúril milión pocitov. Len tak som tam polosedela v snehu a civela naňho ako na zjavenie. Bohovia, prečo som ho nemohla prestať milovať?

Po tom, ako som si vlastne uvedomila, že čo sa to deje som mu ten bozk nesmelo opätovala, aj keď som si uvedomila, čo robím. Moje srdce jednoducho stále patrilo jemu a zmeniť som to nevedela. Keď naše bozky prerušil z nedostatku kyslíka, v ktorom bolo milión pocitov, sa na mňa usmial a ja som naozaj nevedela čo povedať. Vedela som, čo cítim, no dokým mi toto nevysvetlí, ja mu nič nepoviem.

„Nezáleží mi na to akú to vlastne krv máš. Ty si moja s hotovo. A ešte raz prepáč za to všetko čo som ti urobil a povedal, nezaslúžila si si to.."

„Odpustené,” usmiala som sa na neho. Ani jeden z nás sa ani len nepohol. Len sme na seba pozerali a ja sa pri tom usmievala ako slniečko na hnoji.

„Milujem ťa El. A ešte raz prepáč." Merlin, to je také zlaté. To sa ani na neho nepodobá.

„Draco?"

„Hm?"

„Stále ťa milujem." Usmiala som sa, vzala som mu tvár do rúk a prisála som sa mu na pery. Boli sladké po čokoláde, ktorú sme nedávno jedli. Tento človek mi stále vedel pomotať hlavu. Prečo práve on? To je nejaký osud môj alebo čo?

Po našej chvíľke v snehu sa mi pomohol postaviť na nohy. Oprášila som sa od snehu a stále som sa len usmievala. A čo iné som mala robiť? Ja som jednoducho nedokázala, tomu pocitu vzdorovať. Bola som celá mokrá od snehu no nezujímalo ma to. To bolo to posledné, čo ma zaujímalo.

„To znamená, že si teraz môj frajer?" opýtala som sa ako malé zamilované dievčatko a až potom som si uvedomila, ako strašne trápne to vyznelo. Merlin môj, mám pätnásť! Nemôžem sa správať ako trojročné decko.

„Keď budeš chcieť ty mňa ako ja teba...."

„Chcem....chcem....chcem a chcem," skočila som mu do reči a hneď sa naňho vrhla a objala ho. On ani chvíľu neváhal a objatie mi opätoval..

Áno, možno som bola totálne sprostá, keď aj po tom, čo mi povedal som súhlasila s vzťahom, no milovala som ho a nedokázala som len tak prestať. Takže máte všetci právo ma volať sprostou, no uvedomovala som si, čo robím. Keď aj toto dokašle, ďalšia šanca už nebude. No žijeme v prítomnosti. V príjemnej prítomnosti, tak by sme si ju mali užívať..

Nakoniec sme sa zhodli, že by bolo na čase sa vratiť. Veď už ubehol nejaký ten čas. Kráčali sme ruka v ruke po Rokville, až kým sme nenarazili na Lucy s Jamesom.

„Kdeeee steeee toooo boliiii? Hľadali sme vás všade." Joj to by nebola Lucy, keby sa hneď nerozčuľovala. Ale tento deň mi nikto nezkazí. Ten patrí mne.

„Tu sme nevidíš?" odpovedala som jej rýchlo.

„Dobre to je jedno ja som len chcela, že ešte idem s Jamesom do dákeho obchodu, len aby si vedela."

„Fajn, mi asi ideme už do hradu naspäť. Majte sa hrdličky." Pozdravila som a oni nám dvojhlasne odzdravili. Vôbec im neprekážalo že som ich nazvala hrdličky.

Lucy tá si ani nevšimla, že sa s Dracom držím za ruku. Ináč by ma zachvátili samé otázky. Vybrali sme sa konečne do hradu naspäť čeliť terorizmu Umbridgeovej. Ruka v ruke sme kráčali vedľa seba a ja som si prišla ako najšťastnejšie dievča na svete.