Každým dňom sa blížil deň zápasu. Hrať sme mali proti bystrohlavu. Bola som pripravená vyhrať, aj keby som mala ísť cez mŕtvoli. Vymýšľali sme rôzne taktiky, no aj tak boli na prd platné. Posledné dni som skoro ani nespala od vzrušenia. Mohlo by to prebiehať tak ako minulý rok. No teda okrem tej zlomenej ruky a zrážky s Malfoyom. Jednoducho som chcela vyhrať, no nezabiť sa pri tom. Ale s tým mojím šťastím.. no neviem, neviem.

Zobudila som sa asi o tretej ráno. Od vtedy som bola celý čas hore. Prebudila som sa z celkom zlého sna. Povedala by som, že so mňa išla negatívna energia. Chcela som sa s niekym porozprávať no Lucy ešte spala. Tak som radšej ostala v posteli.

Po troch hodinách preležaních na posteli snažiac sa zaspať, som si išla dať sprchu. Ani som nebola vôbec unavená a to som spala možno dve a pol hodiny. Po pol hodine strávenej v sprche som z nej vyšla, osušila si vlasy a nalíčila sa do tmavších ale špecifických farieb. Urobila som si linku, obočko, na oči som si naniesla tmavozelené tiene a na ústa si dala jemnučký rúž. Obliekla som sa do dresu, aby som sa potom už nemusela prezliekať. Múdre ja viem.

Prišla som k posteli a Lucy prekvapivo ešte spala. Väčšinou je ona tá ktorá už o trištvrte na sedem nespí, no nemala som to srdce ju budiť. A to, že sú všetci slizolinčania zlí. Neprídem si veľmi ako zlá. Skôr ako arogantná. Aj to iba niekedy.

Ľahla som si na postel a pozerala sa na strop. Nie žeby bol nejako extra zaujímavý ale, keď sa nudím a nebaví ma už ani čítať, tak je pre mňa zaujímavé všetko.

Keď som už bola veľmi hladná a Lucy ešte spala, tak som sa ju rozhodla zobudiť. Nechcela som ísť na raňajky sama. Vzala som najväčší vankúš aký som mala a hodila som ho do nej.

„Vstávaj ty ospalá žaba! Som hladná a nechcem tam ísť sama. A potrebujem dnes živiny. Nie len ja, ale aj ty."

„Čo ma budíš? Ja chcem ešte spať. A nie som žiadna žaba." zaknučala.

„Fajn. Tak vstávaj ty ospalý orangutan!" Uťahovala som si z nej ďalej.

„Heej. To odvoláš!"

„E-e." Následne po mojom výsmechu hodila do mňa vankúš ona.

„Dobre teda daj mi dvadsať minút nech sa pripravím."

„Okej." Lucy zaliezla do kúpeľne a ja som si vzala knihu, sadla si na posteľ a začítala som sa.

Ani som sa nenazdala a Lucy už vyšla z kúpelne hotová. No potom už začala prehadzovať celú izbu hore nohami. Pozerala som na ňu pohľadom typu zbláznila-si-sa?

„Ely, nevidela si ten bielo-fialový náramok. Veď vieš ktorý myslím." Nechápala som načo jej bude no dobre, možno pre šťastie. Pokrútila som hlavou a ona hľadala ďalej. Dokonca prehľadala aj môj stôl, ktorý bol zahádzaný blbosťmi. Nemala som tam poriadok veľmi.

„Ely.. Prečo si mi nepovedala, že niečo také máš? Veď to muselo stáť majlant." Otočila sa a v jednej ruke držala menšiu šedú krabičku a v druhej ruke držala náhrdelník so smaragdovo zeleným kameňom na čiernej šnúrke. S nemým úžasom si ho obzerala. Úplne som naňho zabudla.

„To bol darček," Rýchlo som odpovedala. Nechcela som, aby sa ďalej pýtala ale to by nebola Lucy.

„Naozaj?? A od koho??? Je naozaj prenádherný." Uznávam bol naozaj pekný. No viazali sa mi k nemu už nie moc šťastné spomienky. Nadýchla som sa a odpovedala jej na otázku.

„Od Malfoya. Dostala som ho od neho na pätnáste narodky. Celkom som zabudla, že ho mám." Mierne som sa nad tou spomienkou pousmiala. No ten úsmev hneď zmizol.

„Ouu, prepáč." Ospravedlňovala sa mi.

„Za čo?"

„Za to, že som tak vytiahla tému o ňom. Viem, že sa nechceš o ňom baviť."

„To...." Na chvíľu som sa odmlčala. "To nič. Už som s tým v pohode." Povedala som jej, aj keď to nebola sto percentná pravda. Od kedy som ho videla bozkávať sa s inou chcela som sa cez to preniesť sama. Nikto o tom nevedel a tak to aj zostane. Ale už som na tom bola o dosť lepšie. Relatívne. Pokiaľ má nezastihli spomienky a mne sa opäť nechcelo revať. Čo uznávam, párkrát sa mi to stávalo.

„Ja som vedela, že budeš v pohode." Povedala Lucy a tuho ma objala. Ja som sa len usmiala a ostala ticho.

„Ale mohla by si si ho dať. Po prvé, ide ti to k očiam a po druhe, ide ti aj k dresu."

„Ja neviem Lucy. Nechcem ho mať-"

„Ale no táááák." Po neúspešnom prehováraní ma donutila si ho dať. Aj keď je veľké riziko, že ho počas môjho šialeného letu stratím. Okolo štvrť na deväť sme sa vybrali na raňajky. Skutočne som bola hladná.

Pri chrabromilskom stole sedeli naši štyria strašne skvelý kamaráti alias Harry, Ron, Miona a Kiara. Každým dňom sme si boli bližší. Všetci chrabromilčania si už asi zvykli, že skoro každý deň pri nich sedia dve slizolinčanky. Aj keď z ich pohľadoch bolo zrejmé, že sa im to nepáči. Všetci štyria nás dve privítali úsmevom. Kiaru som objala a sadla si vedľa nej. Objala by som aj ostatných ale tý boli na druhej strane stola.

Po zápase sa mi naozaj nebude chcieť ešte niečo robiť. Skôr spadnem do postele ako mŕtva. Sedeli sme a rozprávali sa asi hodinu.

Nadišiel čas sa zdvihnúť a ísť sa pripraviť.

„Držíme palce," povzbudila nás Kiara, ale aj ostatný. Dobre nie všetci. Skôr to bolo len povzbudenie pre mňa, aby som sa nezabila.

„A Ely?" Otočila som sa, aby mohla dopovedať vetu. „Nezabi sa prosím."

„Dobré. Pukusím sa teda." Musela som si z toho spraviť srandu.

„Elya! O smtri sa nežartuje." Poučovala ma Miona. Mala som ju naozaj veľmi rada ale tie jej poučovačky mi išli na nervy.

„Veď dobré. Majte sa." Zamávala som a s Lucy sme odišli do izby pre veci.

Vzala som si svoj smaragdovo zelený plášť, s menom a číslom tri vzadu. Zo skrine som vytiahla svoju milovanú rýchlu metlu a Lucy urobila to isté. Bol čas ísť na ihrisko. Bola som strašne nervózna. Prioritou bolo vyhrať a nezabiť sa. Aj keď je pravda, že často som od toho nemala ďaleko.

Onedlho nastal čas a my sme vyleteli na ihrisko. Nevravím, že v bystrohlave majú zlých hráčov ale podľa mňa sú aj lepší. Úprimná som no čo.

Zápas sa oficiálne začal a my sme lietali vzduchom ako strely. Mali sme výborného strážcu, takže dúfam, že nám nedajú veľa gólov. Nesmiu. Komentátor Lee Jordan, ktorý bol z chrabromilu komentoval zápas. Keď hral chrabromil tak mu stále nadržiaval a profesorka McGonagallová sa za to stále štvala.

Lietala som vzduchom a hľadala zlatoonku. To bola moja úloha. Nájsť ju, chytiť ju a vyhrať. Okolo sa ozýval výskot študentov. Oni nám dali gól. A ďalší a ďalší. No tak toto nie. Nech sa kus snažia pre Merlina. Prešlo už desať minút a zlatoonka sa stále neukázala. Skóre bolo 50:20 pre bystrohlav. Keď to takto pôjde ďalej, tak nemáme šancu vyhrať. Potrebovala som chytiť zlatú strelu a tým získať pre svoj tím 150 bodov. Tým by sme predsa vyhrali. Náš tím vyzeral skoro rovnako ako minulý rok. Až na to, že bol iný strážca a jeden odrážač.

Zrazu sa mi pred očami prehnala malá, zlatá loptička s malými krídielkami. Áno, to bola moja šanca. Moje tempo som zrýchlila niekoľko násobne a už som letela rýchlo ako blázon za zlatou strelou. Letela som hore dole, zo strany na stranu. Preletela som ponad divákov z ihriska von a naspäť doňho. Rútila som sa za ňou a hneď vedľa mňa bystrohlavský stíhač, respektíve stíhačka. Strkali sme do seba no ani jedenému z nás sa nedarilo toho druhého spomaliť. Hoci ja som ju chcela s tej metly zhodiť. Nechýbala by mi. Napokon sa mi ju podarilo aspoň trochu spomaliť. Aspoň niečo. Ja som okamžite ešte viac zrýchlila. A zasa som bola ja v popredí.

Celý čas som sa uhýbala dorážačkam. Niekdy som sa jej vyhla len tak tak. No loptičku, po ktorej som šla som z dohľadu nestratila. Skoro som nevnímala okolie. Ako vždy, keď hrám na plno. Išla som si za svojim a nič mi nestalo v ceste.

Pár krát som ju už skoro mala na dosah no stále mi zdrhla. Mrcha jedna guľatá. Ešte aj lieta. Už som ju skoro zasa mala no zakričal na mňa známy hlas, ktorý som počula už toľko krát, že to ani nespočítam.

„Elya Pozor!!" Otočila som sa za dotyčnou osobou no v ten moment mi jedna dorážačka vrazila do hlavy plnou rýchlosťou. Poviem vám, to bola neskutočná bolesť, budem dúfať, že mi nerobila lebku. Zletela som z metly a v bezvedomí som padala na zem. Viac si už nepamätám.