Vyšla som z chrabromilskej klubovne. Bola nedeľa večer a celý víkend som s Fredom a Georgeom vymýšľala pomstu. Zaujalo ich to, keď som im povedala čo chystám a požiadala ich o pomoc. Malo to byť niečo veľkolepé. Niečo čo sa tak často nevidí. A už vôbec nie u Malfoya. Napadlo nám pár žartíkov, ale to nebolo ono. V sobotu večer sa nám vymýšľaci plán trochu zvrtol a hrali sme fľašu s polovicou chrabromilu.

Dokráčala som do slizolinskej klubovni. Bolo tam dosť ľudí a aj Draco s Rony. Len som s úškrnom prešla okolo. Nechcelo sa mi riešiť, že sa debata stočila na moju osobu. Sadla som si na rám okna a zapisovala som si nápady s diabolským úsmevom. Všetci na mňa znechutene zazerali no mne to bolo vtedy fuk. Započúvala som sa do rozhovoru medzi Dracom a Rony, pretože prečo nie.

„Draco, ani nevieš aká som rada, že si sa tej bielovlasej namyslenej svini zbavil. Vieš teraz môžme byť spolu,” predniesla ta ryšavá mrkva. Merlin jak ja ju nenávidím! A nech zabudne, mne nadávať nebude!

„Kebyže viem, že je to humusáčka, tak si s ňou nikdy nezačnem." Videla som ako sa na mňa pozeral. Nebol to typický pohľad plný nenávisti. To bolo skôr niečo ako odhodnanie, túžba a aj štipka ľútosti. Teda aspoň som to tak vyčítala z jeho pohľadu. No tie slová ma zaboleli. Niekedy vedia slová ublížiť viac ako fyzický dotyk.

Zdvihla som sa a odišla do izby. Išla som tam s falošným úsmevom. Hodila som zošit na posteľ a zašla si dať rýchlu sprchu. Po umytí som si vlasy zopla do strapatého drdola a obliekla si na seba biele tričko, a sivé tepláky. Dajme tomu, že v tomto spím. Lucy zašla do knižnice, no mala sa každú chvíľu vrátiť späť. Pri myslení na ňu, dotyčná vletela do izby a začala sa smiať.

„Čo?”

„Nič, len som si práve predstavila Draca s ružovými vlasmi," povedala Lucy a začali sme sa smiať obidve. Potom mi niečo docvaklo. Normálne ma osvietilo s tamaď hore.

„Lucy ty si génius!" Neviem odkiaľ nabrala taký nápad, ale je dokonalý.

„Ohh, ďakujem. To síce o sebe viem. A môžem vedieť čím som si zaslúžila od teba byť nazvaná géniom?" Ach tá rozprávala, akoby si niečo šľohla.

„Riešim pomstu. Poriadne krutú a sladkú. To predsa vieš. No a nejako, síce neviem ešte ako, ale nejako mu nafarbíme vlasy na ružovo. Normálnou muklovskou farbou na vlasy. Malo by sa to dať zmyť po 3 týždňoch. Medzi tým bude chodiť s ružovou hlavou. Teda pokiaľ ho nenapadne použiť zakrývacie zaklínadlo," povedala som jej svoj nápad. „Len sú tu dva háčiky. Ako zoženiem farbu a ako mu ich nafarbýme?"

„Tak môžeš napísať rodičom, či by ti ju neposlali a ako to urobíme... to ešte preberieme."

„Fajn...Idem im hneď napísať." Sadla som si za stôl a rozpísala sa. Ešte som sa im musela ospravedlniť za to čo som im previedla.

ʼAhoj mami, oci, Samo a Alex. Chcem sa vám v prvom rade ospravedlniť za to ako som sa posledné týždne chovala. Nemala som len tak zdrhnúť k Lucy. Mala som si to nechať vysvetliť. Veľmi ma to mrzí. Naozaj. Mohli by ste mi poslať sovu s vysvetlením. Ďakujem. Budem rada. A naozaj ma to veľmi, veľmi mrzí.

Dúfam, že vám Samo a Alex nejdú veľmi na nervy, lebo ak áno tak si ich nájdem a nakopem im tie ich zadky. Pozdravte ich odomňa. Čoskoro pôjdeme do Rokvillu, tak vám asi niečo pošlem.

A čo sa mňa týka. Tak ako sa mám... Úprimne? Mám sa príšerne. Ani nie kvôli škole. No to je tiež dôvod, keďže nám toho dávajú veľa, ale hlavne kôli tomu, že máme Dracom trošku väčší konflikt. Ani sa to nedá nazvať konflikt, ale no... Normálne ma nechal, len preto, že som muklorodenná. Teda ak je pravda to čo tá žena vo Francúzsku povedala. Je mi ľúto ako som sa zachovala. Nemyslela som to tak. Bola to prvotná reakcia. Vy ste ma vychovali. Vy ste pri mne boli, keď mi bolo zle a to Vám nezabudnem. Vy ste moji rodičia.

No ale späť k Dracovi. Začal mi nadávať do humusáčok a tak ďalej. Viem mali ste pravdu ale keď.... ja ho mám stále rada. Asi. No neodpustí si blbé poznámky. Citujem z hodiny elixírov "Všetci Humusáci ste rovnaký. Keby ste tak pomreli." Dotklo sa ma to. No neboj sa oci. Tvojej princeznej nebude nikto nadávať. Hneď som mu vylepila jednu poriadnu facku, pričom som mala šťastie, že to Snape nezaregistroval. Ale dotklo sa ma to.

Viete a chcem sa mu za to pomstiť. On mi ublížil. Síce nie fyzicky ale psychicky ale aj tak. Viem že by sa mstíť nemalo ale čo. Dám mu poriadnu príučku. A preto by som vás chcela ešte poprosiť, či by ste mi nemohli poslať jednu muklovskú farbu na vlasy. Silno ružovú. Prosím. Možno, to bude stačiť aby prestal. Viem, že by sa to nemalo ale zaslúži si to, nie? Veď ma len tak odkopol, že on s humusáčkou nebude.

Dokonca s ním musím pracovať na elixíroch. Do konca roka. Viete aké to je peklo. Len si nadávame. Ale vieš čo je zvláštne? Dala som mu pred prázdninami náramok. A on ho nosí hej. A keď mi už nadáva, tak nevyzerá byť plný nenávisti ale skôr ja neviem. Vážne..... to som len vyčítala z jeho pohľadu. Niekedy sa na mňa pozre ako na najväčšieho satana, ako keby som mu vyvraždila celú rodinu. No niekdy sa na mňa ani nepozre a to idem hneď vedľa alebo tak. Ako keby som preňho prestala existovať.

Mrzí ma ako sa zachoval. Aj teraz sa mi tlačia slzy do očí. Len tak ma odkopol. Teoreticky bez dôvodu. Boli to mami. Naozaj to bolí. Ani čokoládová zmrzlina a čokoláda nepomáha. Vy ste ma učili, že nemám dať najavo človeku že ma zlomil. Len sa z toho poteší, že je na dne. A tak sa toho držím. Robím, že mi to je jedno. Ale opak je pravdou. Myslíte, že náš..už sa to nedá nazvať vzťah má ešte ako takú šancu?

Dobre stačilo sťažovania sa a vylievanie si srdiečka, pretože je to divné a nemusí vás to trápiť, lebo sami ste to vraveli... Vážne vás pekne prosím o tu ružovú farbu a ten list s vysvetlením. Keď niečo viete. Prosím, prosím, prosím, prosím.
Ďakujem krásne...
 
S láskou Vaša Elya.'

Zavrela som list do obalky a utekala do soviarne, ho poslať. Po pár minútach som sa vrátila a zvalila sa na posteľ.

„Lucy?"

„No?"

„Ako sa ti pracuje s Rony?" opýtala som sa.

„Na totálku hrozne. Je z nich úplne dutá. Mala ísť k Pansy. Obidve sú z toho duté."

„Hej no,” pritakávala som jej.

„No a tebe?"

„No... pokiaľ sa nehádame a po sebe neštekáme, tak asi aj fajn."

„Mne toto niekto urobiť, tak s ním neprehovorím do konca života."

„No ale... Nechaj to tak... Dobrú," skončila som debaru rovnako rýchlo ako som ju aj začala, zakryla som sa, zavrela oči a snažila sa spať.

Na ďalší deň som ráno vstala. Pondelky by mali byť celkom pohode. Mali sme mať obranu, dvojhodinovku elixírov, nudné dejiny a lietanie. A potom bol ešte ten konkurz do metlobalového týmu - asi o tretej - na ktorom sa mienim ukázať.

Vstala som z postele a nasmerovala si to rovno no mojej milovanej sprchy. Lucy ešte spala. Keď som sa vytrepala zo sprchy tak ona sa už obliekala.

„Dobre ráno," Pozdravila mi.

„Dobré," Odzdravila som.

„Ely prosím ťa hlavne nijako nenaser Umbridgeovú. Veď vieš ako to skoro dopadlo minule."

„Hej, hej neboj sa."

Vyšli sme von z izby, prešli cez prázdnu klubovňu smer veľká sieň na raňajky. Prisadli sme si k chrablomilskému stolu k zvyčajnej trojici a ku Kiare. O niekoľko minút začala chodiť pošta.

Prišiel mi balíček. Na vrchu bol list.  Ten si prečítam po škole, podstatný bol ten balíček.

„Na čo ti je muklovská farba na vlasy? Ešte k tomu ružová? Veď ružovú neznáša," ozval sa Ron. Ja som sa diabolsky usmiala. A ešte viac, keď som zazrela blonďavú hlavu. Teda onedlho ružovú. Tá predstava má mučila smiechom. Po ukľudnení som sa pustila do vysvetľovania.

„Možno som krutá ale chcem sa pomstiť Dracovi. Proste si to odskáče. No zatiaľ bude mať ružovú hlavu. No a len ešte budem musieť premyslieť ako na to," povedala som a oni potom na mňa pozerali ako na vraha.

„Kto mi pomôže? S tebou Lucy počítam," opýtala som sa nadšene. Kiara sa k nám pridala, fajn budeme musieť premyslieť plán.

„Kiri príď okolo piatej. Začneme zasadanie premýšľania plánu." Kiara prikývla. Znova som sa pozrela na slizolinský stôl, kde bol Draco a dobre sa očividne bavil. Všetky aké-také myšlienky som zahnala a odišla som na hodinu. S Umbridgeovou.

Prekonala som sa. Ani som necekla. Vlastne som si kreslila. Nudila som sa. Lucy  čítala to čo sme mali no ja sa na to vykašľala. Otvorila som knihu, no nenápadne som si kreslila vzadu v lavici. Nakreslila som dvoch ľudí, ktorý sledujú spoločne západ slnka. Nebolo to ešte hotové no už sa mi nechcelo. Odložila som to a venovala sa posledným minútam na hodine.

No paráda a teraz elixíry. Mala som ich rada ale, keď mám pracovať s Dracom a ešte s ním aj sedieť. Dobre ani mi to tak nevadí ale, keď mi začne nadávať tak mám chuť zmiznúť. Vážne nie je príjemné počúvať nadávky od človeka, ktorý vám ešte pred pár dňami vravel, že vás miluje. A ešte k tomu, keď mi sľúbil, že ma nikdy neopustí. Jasné, krásna lož.

Prišli sme do učebne medzi prvými. Sadla som si do zadu a Lucy o lavicu vedľa mňa. Keď vošiel dnu Draco v sprievode Rony, tak sme sa začali s Lucy smiať. Očividne sme si obidve predstavili tu známu blonďavú hlavu ako ružovú.

„Čo ti je smiešne?" spýtal sa ma mierne podráždene. Úsmev mi rýchlo vymizol a nahradil ho nečiateľný výraz.

„A to už nemám právo sa smiať?"

„Nie, keď viem, že sa smeješ na mne."

„Uhm... A ako vieš, že sa smejem z teba?"

„No, keď vojdem dnu a vidím, že si ticho, no keď si ma všimneš, tak sa začneš smiať... vôbec sa nesmeješ zo mňa, nie. Mohla by si zapojiť mozoček."

„A čo teba do toho? Môže ti byť jedno čo robím, kde robím, ako robím, pretože ja ti nepatrím. Niesom tvoj majetok. Tak sa nestaraj!"

„Môže a nemusí," povedal len tak mimochodom a vybral si veci z tašky.

„Počkať, čo tým myslíš?" Trošku som mu neporozumela.

„A čo ťa do toho?" úškrnul sa. Merlin ja ti prisahám, ja ho raz pribijem k stene.

Vybrala som si moju nedokončenú kresbu s nádejou, že ma už nechá na pokoji. On si neuvedomuje ako mi ubližuje tým, že sa so mnou ešte aj rozpráva, keď mi povedal to čo mi povedal?

„Som nevedel, že kreslíš. Nikdy si mi o tom nepovedala." Tak ten vážne nebude držať jazyk za zubami.

„Myslím, že som ti raz povedala, že mám iste tajomstvá. Mohol si sa to dozvedieť, no ja nemôžem za to, že si to sám pokašľal,” chladne som u odpovedala bez toho, aby som sa na neho pozrela. „Vieš, že sa práve rozprávaš s Humusáčkou, že?" dodala som. Už mi dochádzali nápady, ako ho umlčať, no prútik som vytiahnuť nechcela, keďže to by mi spôsobilo problémy a o tie nestojím.

„Vieš, že sa môžem rozprávať s kým len chcem, že?"

„Vieš, že ten dotyčný ti nie je povinný odpovedať, že?"

„Ty mi odpovedáš."

„Ale už nebudem."

„Si si istá?" Celý čas na mňa pozeral, čo ma neskutočne rozčuľovalo.

„Hej som."

„A teraz si mi odpovedala."

„Trhni si!" povedala som ľahostajne a naďalej sa venovala svojej kresbe.

„A mal by som?"

„Môžeš držať tu svoju sprostú hubu?!" otočila som sa na neho s vražedným pohľadom.

„Hmmm.... Nie." Nie ja toto nezvládam. Vybavte mi niekto prosím psychiatria, lebo sa pri ňom zosypem.

„Ukáž čo kreslíš," vyzval ma a vytrhol  mi moju ehm ehm no romantickú kresbu.

„Ale, ale, Softgoodová. Ty sa naozaj nezdaš," zasmial sa a vydedukovala som, že sa náramne dobre na mne zabáva.

„Daj mi to!!!" Vrešťala som po ňom. On sa úškrňal ako divý. A tá Lucy? Tá sa na nás len smiala. Rony tá sa tiež smiala ale škodoradostne, takže si vieme domyslieť, že sa smiala na mne. A ostatný sa na nás prizerali.

„Daj mi to ti vravím!”

„Prečo by som to robil?" Začala som ho naháňať po učebni. Pár minút do konca prestávky. Mám čas ho zaškrťiť. Žiadne Avada Kedavra. Vlastnými rukami ho zaškrtím! Bohovia pomôžte mi.

Všetci tam na nás čumeli a dobre sa bavili. To sa ma naozaj nikto nezastane? Ani Harry? Ani Lucy? Paráda. Som na to sama. Aspoň si viac tú vraždu užijem.

„Daj mi to!"

„Nie. Možno až keď si ma chytíš. A možno ti to ani nedám."

„Idiot!"

„Blbka!"

„Retard!"

„Humusáčka!"

„Sebecká fretka s koša!"

„Krava!"

„Skurvený idiot!"

„Skurvená štetka!" No toto môj milý nemal vypustiť z úst. Nech začne premýšľať nad posledným želaním, keď mu ho vôbec doprajem.

„Čo si to povedal?!" Zastali sme pri jednej lavici oproti sebe.

„Počula si!" Rozbehla som sa za ním. Pre pána prečo musím byť taká malá?

„Čo tak čumíte? Nechcete mi pomôcť?" zavrčala som na svojich kamarátov.

„Prepáč Ely, ale toto je tvoj problém," zasmiala sa Hermiona. No paráda. Skvelých priateľov mám. Ani mi nepomôžu pri vražde.

Zrýchlila som tempo na maximum, dobehla som ho a konečne som ho mala. Konečne môžem spáchať zločin, aspoň mi už nebude žrať nervy. Skočila som po ňom a zvalili sme sa na zem. Sadla som si naňho a vytrhla mu z rúk moju kresbu. Vybrala som si prútik a namierila ním na neho.

„Ešte raz si ku mne niečo dovolíš, tak ťa vlastnoručne zabijem!" precedila som a keby dokázal pohľad zabíjať, bol mi mŕtvy.

„A to už prečo?" To je fakt takú idiot alebo sa takým robí? Prosím zabite ma niekto. Ja to pri ňom nevydržím.

„Ach, ty vieš! A keď nie, tak si totálny somár. Nikdy to nemuselo zájsť až sem. Sám si za to môžeš. S nikým nebudeš zaobchádzať ako a nejakou hračkou. A už vôbec nie so mnou. PODRAZÁK JEDEN SPROSTÝ!"

To som už zazrela na Snapa ktorý mal na nás krásny výhľad. To je mi ale učiteľský zbor. Na všetko len prihľadajú a nič neriešia. Teda neriešia tie dôležité veci.

„Slečna Softgoodová? Pán Malfoy? Vysvetlite mi o čo tu ide?"

„Nič pán profesor," usmiala som sa prebodla som Malfoya pohľadom.

„Tak zlez už zo mňa" zavrčal na mňa.

„Choďte na miesto. Hneď!" Zdvihla som sa a oprášila sa. Nech si ten blbec počká, keď sa jedno ráno zobudí s ružovou hlavou.

Dve hodiny s Malfoyom, ktorý ma znenávidel? Peklo. Skvelé ešte pred týždňom som mu bola dobrá. No ale, keď už nemám tak zavanú čistú krv, tak som satan zrazu. Musím sa s ním porozprávať. Neviem ako to docielim ale nejako určite. Pretože ja, docielim všetko!

Na ostatných hodinách to bolo relatívne fajn. Na konkurze som sa opäť dostala do týmu ako stíhačka, čím som totálne nasrala Malfoya, čo ma potešilo. Prišla som po tréningu do izby a rozvalila sa na posteli. Vzala som do rúk list čo mi prišiel ráno a začítala sa.

„Dráha Elya. Takže aby sme ti to vysvetlili. Áno máš pôvod taký ako máš. Našli sme ťa ráno pred dverami. Vtedy, keď máš narodeniny. Bol tam aj list. No bol krátky. Bolo tam niečo ako, že to nezvláda a tak. Spojili sme sa aj s tvojim otcom ale ten nemal žiadny záujem. Ale to že si adoptovaná neznamená, že ťa máme menej radi. Ľúbime ťa.

A čo sa Draca týka. Je mi to ľúto. Musíš to mať ťažké. Verím ti. Zlomené srdiečko boli ja viem. Vieš čo na to pomáha, teda okrem čokolády a zmrzliny? Možno čas. Alebo to púsť zo seba von. Vyplač sa, kľudne niečo rozmláť.

Nájdeš v balíčku aj tú farbu. Návod by mal byť na krabičke alebo vo vnútri. Není to najlepší spôsob. Prvé som ti to nechcela posielať, ale tatko na tom trval. Že nikto nebude ubližovať jeho malej princeznej. Viem ako sa teraz tváriš. Si veľká mi vieme. No pre nás stále budeš to malé dievčatko.

Tvoje ospravedlnenie sa prijíma. Ani sme sa na teba nehnevaj veľmi. Hlavne sa nevzdávaj. Si silná prekonáš to.
Ľúbime ťa.
                                           
Mama a ocko"

Zavrela som ho a odložila ho. Chvíľu som len tak ležala a spracúvala informácie.

Kiara ešte dnes prišla. Vymýšľali sme s ňou a Lucy plán. Dohodli sme sa na sobotu. Vtedy to urobíme.

***

Nastal deň D. Alebo deň pomsty. Museli sme to urobiť v noci. Teda skoro ráno. Harry nám dokonca požičial neviditeľný plášť, o ktorom som až dokým ho sám neponúkol nevedela.

„Takže baby je plán jasný?" Spýtala som sa ich a ony prikývli.

„Fajn Lucy, ty budeš strážiť či niekto neide. Ja a ty Kiri pôjdeme mu nafarbiť vlasy. Samozrejme pod neviditeľným plášťom, keby náhodou. Potom ho zobudíme a on sa pôjde osprchovať. Zmyje si tu farbu a ostanú mu ružové vlasy," zopakovala som náš plán. Tak ako sa to má farbiť sme si podrobne naštudovali. Strašne som dúfala, že to dopadne podľa plánu a jeho ego bude pekne trpieť, keď bude chodiť z rúžovou farbou.

„Fajn baby je čas." Vošli sme s Kiarou pod neviditeľným plášťom do jeho izby. Lucy ostala pri dverách. Keby náhodou niekto šiel dá nám znamenie. Prišli sme k jeho posteli. Merlin, musí byť taký zlatý, keď spí?

„Elya!" rozpamätala má Kiara. Zatrepala som hlavou, zahnala všetky neželáné myšlienky a dali sme sa do farbenia.

Po dokončení našej skvelej práce,sme s dverí naňho vrhli vodu. Ešte sme museli počkať asi dvadsať minút aby sa to vpilo do vlasov a až potom sme naňho pustili vodu. Takú studenú nech sa preberie. Zdrhli sme do našej izby so smiechom. Ostávalo dúfať, že všetko dopadne tak ako má.

Bola sobota ráno. Nikam sme sa neponáhľali, takže v poriadku. S Lucy sme si na drzáka počkali, kým pán dokonalý vinde zo svojej izby. Mala som pri sebe aj tu krabičku, pre každý prípad. Len si to predstavte. Draco Malfoy s ružovými vlasmi premávajúci sa po Rokforte.

Potom sa rozleteli dvere jeho izby. V nich stal on. Dosť rozčúlený ale to je najmenej. Tie ružové vlasy. Ono to fakt vyšlo. S Lucy sme si dali high-five a začali sa smiať. Tak ako ostatný ľudia v klubovni, ktorý si ho všimli.

„Keď nájdem toho, čo to urobil tak ho zabijem" zvarčal. S Lucy sme sa začali smiať ešte viac. Ono sa to nedalo vydržať. Vyzeral ako nejaký priteplený teploš. Neovládla som sa a zakričala cez celú klubivňu.

„Hej Ružová hlava!"

„Čo chceš Humusáčka?" To ako ma nazval som teraz ignorovala. Bavila som sa na ňom. A skvelo.

„Super háro," povedala som s opäť vybuchla do smiechu. Vyzeralo to ešte lepšie ako v mojich predstavách.

„No haha veľmi vtipné. Nech vám nevypadnú oči!" opäť zavrčal a predieral sa preč.

Dobehla som ho a nedovolila som mi odísť. Do rúk som mu hodila krabičku od farby a čakala na jeho reakciu, pričom som sa neprestávala smiať. Chvíľu mu asi točilo koliesko, kým mu to celé docvaklo. Doplo mu to rýchlejšie, než som čakala.

„Takže to ty?!"

„Čo myslíš?" provokatívne som sa zaškerila. On má začal naháňať, a tak som považovala za užitočné dať sa na útek, pričom som sa stále smiala.

„Ja ťa zabijem!" Vrešťal po mne, no mne to prišlo stále viac a viac vtipné. Behali sme po klubovni ako dvaja blázni a všetci na nás čumeli. Lucy začala pokrikovať, že to dám, že mu zdrhnem. K nej sa pridali aj niektorý iný. Jeho kamoši zasa kričali nech pridá, nech ma chytí atď.

To by som nebola ja keby som nezakopla. Rozprestrela som sa na zem a Draca som naschvál potkla o moju nohu, čo zapríčinilo, že sa zvalil rovno na mňa. Na mňa akoby buldozér padol. On sa zaprel rukami okolo mojej hlavy, aby som mu nezdrhla. Pozerala som sa mu do očí a doslova sa v nich topila. Čakala som čo urobí, no na to, čo som v ten moment myslela, by sa stalo už len v mojom dne.

„Daj to dole!"

„Ee. Nedám." Znova som sa pozrela na jeho ružovú hlavu a začala sa znova smiať.

„Dáš!"

„Nie."

„Hej!"

„Nie."

„Hej!"

„Nie."

„Hej!"

„Nie! Zmyie sa ti to samo."

„Kedy?"

„Čo ja viem. Asi o tri týždne."

„To myslíš vážne?"

„Úplne," zaškerila som sa mu do očí. Nemal si o to koledovať.

„A čo má ako teraz robiť?!"

„Neviem. Chodiť s ružovou hlavou, žeby?"

„Čo chceš za to, aby si to dala preč?"

„Hmm porozmýšľam... Nič! Ja to to dole nedám."

„Ale dáš!"

„To si len myslíš." Jeho fakt nenapadne použiť zakrývacie zaklínadlo? Má on vôbec mozog?

Zrazu mi to všetko akosi začalo chýbať. Tie naše ako keby hádky ale neboli to hádky. Niečo podobné ako toto. Ale len zo srandy. To ako má vedel upokojiť, keď mi bolo na prd. To ako má obímal. To ako má bozkával. Chýbal mi ON. Musím sa s ním porozprávať. Teraz alebo nikdy. A áno bežne ma takto prepadávajú myšlienky. A áno po druhý raz, aj myšlienky takého typu.

Vysvetlí mi niekto tie moje zmeny nálad? Prosím pekne.

Už zasa som sa mu topila v jeho búrkových očiach. On sa zasa pozeral na mňa. Úplne bez slov. Bolo tam ticho. Obidvaja sme čakali, kto a čo urobí prvý. Všetci stíchli, ako pred pohromou a mne sa pred očami mihali spomienky.

„Em, môžme sa porozprávať?  Ako dvaja normálny ľudia? Prosím."

„Ty prosíš? Mňa, hej?"

„Potrebujem so niečo vyjasniť. Medzi nami dvoma - medzi štyrmi očami." Dobre toto bolo divné.

„Fajn,” ozval sa po kratšom tichu, čo asi rozmýšľal nad odpoveďou. V duchu som sa za tú otázku prefackala, lebo teraz sa n im porozprávať budem musieť. Pravdu povediac nečakala som to. Myslela som, že odíde, vynadá a zosmiešni ma a nie, že na to prikývne.

„Teraz?" Opýtal sa.

„Teraz,” prikývla som. „Emm a mohol by si zo mňa láskavo zliesť? Chcem sa normálne postaviť a neležať tu na zemi."

Zodvihol sa a ja po ňom. Lucy sa na nás pozerala ako na zjavenie. Len som na ňu vrhla jeden s mojich pohľadov. Do teraz tam bolo ticho. No vrava sa znova rozpútala a radšej nechcem vedieť o čom.

Ja som vzala Draca do súkromia. Ďaleko preč od zvedavých uši. Vzala som ho na moje miesto v zákazom lese, kde som opäť nemala čo robiť, no aspoň som mala istotu, že nikto nebude počúvať. Tep sa mi zvýšil snáď o stokrát. To o čom bude debata mi nebude príjemná. Teda aspoň myslím.