„Elyyy! Vstávaj ide sa na Rokfort!" Začula som dobre známy hlas Lucy a prebrala som sa, no hneď na to som zacítila menší prúd vody na mojom ksichte.

„Lucy ja ťa zabijem!" Vystrelila som na nohy a začala ju naháňať po izbe. Mňa nikto olievať vodou nebude!

„Aspoň tak nevrešti, keď už mi tak zdrháš," zakríkla som, ona sa po tých slovách zastavila a ja som do nej narazila v plnej rýchlosti. To urobila naschvál! To nie je fér. Potom sme obidve vybuchli do smiechu. Prvá sa začala smiať ona a ja sa od nej nakazila. Chudák Lucyna mamka. Musela zniesť dve pubertiačky v jednom dome. A k tomu aj dosť hyperaktívne.

Lucy sa šla osprchovať a ja som sa pratala najesť. Potom sme sa vymenili. Obliekla som sa do zeleného svetra a bielych džínsoch. Po x-miliónoch rokoch som si na seba nedala nič čierne. Teda až na topánky. Dlhé dvojfarebné vlasy som si len prečesala a nechala tak. Samozrejme sa preukázal môj zlozvyk si vlasy prehadzovať zo strany na stranu a tak som si ich celý čas prechadzovala.

Keď bol čas, tak sme vyrazili na stanicu King's Cross. Prešli sme stenou medzi nástupiskami deväť a desať a boli sme na nástupisku deväť a trištvrte. Stavím sa, že si nikto nedokáže predstaviť ako mi to chýbalo. Potom som zbadala Kiaru. Merlin, celé leto sme sa nevideli. Rozbehla som sa za ňou a vyobímala ju. Všetko jej musím vyrozprávať.

„Chýbala si mi Kiri," povedala som ešte v jej objatí.

„Aj ty mne." Dobehla nás Lucy a vyobímali sa aj oni dve. Po nástupisku som očami hľadala blonďavú hlavu no márne. Nastúpili sme do vlaku, našli si voľné kúpe a sadli si doň.

„Ely, tie vlasy. Pristanú ti."

„Ďakujem,” poďakovala som a zadívala sa von oknom.

„Vieš, že Draco sa stal prefektom spolu s Pansy?” začala Lucy celkom potichu.

„Pansy Parkinsonová? Jej by som takú vec osobne nedala na starosti.”

„Nie, nevedela som,” odpovedala som. „Odkiaľ to vieš?” spýtala som sa.

„Dostalo sa to ku mne. Ale neviem, kto je prefektom za ostatné fakulty,” odpovedala mi.

„Za chrabromil je Hermiona a Ron, ale za bifľomor a bystrohlav neviem,” dodala Kiara.

„Aha. Veď aj tak sa to asi dozvieme,” povedala Lucy.

„Dobre, musíte mi obidve vyrozprávať vaše prázdniny." Povedala Kiara mne aj Lucy. Začala Lucy. Predsa ich mala len šťastnejší ako ja.

Po jej dramatickom výjave z jej dovolenky v Grécku prišiel rad na mňa. Ihneď mi padol úsmev z tváre, ale povedala som jej to. Nehovorilo sa mi to ľahko. Ako v tom Francúzsku bolo fajn, ale tie narodeniny? Katastrofa.

„Viete baby, jedná vec mi stále neide do hlavy." Tie ich pohľady boli celkom komické. Za iných okolností by som sa asi začala smiať. „Prečo mi to rodičia sakra zatajili? Osobne by som bola oveľa radšej, keby mi to povedali a nedozvedela by som sa to od nejakej tetky z obchodu..”

„No, asi mali dôvod.”

„Hm.”

„Haló Elya si tu? V tomto svete?" vravela Kiara a máchala mi rukou pred ksichtom.

„Hej tu som neboj sa, neodletela som. Pýtala si sa niečo?"

„No ja nie ale Lucy hej."

„Prepáč zamyslela som sa."

„No nad čím si tak premýšľala? Mám to, nad ním, však?"

„To je jedno. O čom si trepala tie tvoje nezmysli?"

„Ja ti dám nezmysli... To sú dôležité veci." Vyprskla som potom do smiechu. Takmer som sa udusila a umrela tým ako som sa smiala. No prežila som. Šikovná som čo?

Za chvíľu sme mali byť v Rokforte. Prezliekli sme sa do hábitu a ďalej kecali. Došli sme až k téme, ako sme s Lucy pred dvoma dňami nakupovali v šikmej uličke veci do školy a ja som sa tam strápnila. Nebudem vravieť ako, prezradím len to, že pršalo a všade bolo mokro.

No Lucy sa zo mňa smiala ako ten najväčší retard sveta. Úprimne? Niekedy som fakt, ale že fakt uvažovala o tom, že či ten retard aj nie je. A načo som prišla? Na nič. Odpoveď je buď áno alebo nie.

Za nedlho som začula zvuk píšťalky a už všetci vystupovali. Potom som uvidela Harryho a Rona a vedľa nich Draca. Videla som, že sa tam odohráva nejaký konflikt. Proste Harry a spol plus Draco v blízkosti? To neide. Nemala som odvahu za ním ísť. Ako som sa mu mala pozrieť do očí? Ako nejaká humusáčka? Nie to neide. No nakoniec som nechala spoľah na moje herecké schopnosti. Pár hodín/dní/mesiacov klamať zvládnem.

„Teraz vás baby opustím. Idem pozdraviť blond hlavu," povedala som a rozbehla som sa ako blázon s kufrom v ruke za Dracom. Muselo to vyzerať fakt komicky. Prebehla som okolo Rona Hermiony a Harryho, rýchlo im pozdravila a bežala som ďalej. Strašne mi tá egoistická fretka bielej farby chýbala. Milovala som, keď som ho tak volala. Bolo mi úplne jedno, že okolo seba mal svojich meh kamošov plus Pansy a Rony. Mne to bolo fuk. Keď som ho dobehla skočila som naňho ako retard.

„Ahooj retardatur ferret egoistic!" Nmohla som si taký pozdrav odpustiť. Síce neviem po latinsky, ale toto som si zapamätala od Lucy. A ten pohľad čo po nás vrhla Rony a Pansy, joooj ako som si to užívala.

Potom som z neho zliezla nech netrpí toľko pri mne. Ostatný išli ďalej no my sme akosi zastali v zadu. Nebola som úplne v svojej koži ale musela som sa správať normálne.

„Malá bielovlásá zmija, ahoj,” odzdravil a ja som sa usmiala. Nezoženie mi niekto naozaj psychiatra, keď mi príde takéto oslovovanie milé?

Pobozkali sme sa. Po strašne dlhej dobe. Musela som stáť na špičkách. Ach blbých stopäťdesiat päť centimetrov. Ten bozk bol krátky no za to plný vášne a túžby po tom druhom.

„Chýbal si mi." predniesla som potichu.

„Vážne?"

„Uhm.”

„Aj ty mne,” odvetil. „Čo si to spravila s vlsmi?"

„Alee, nový štýl. Čo nepáči sa ti to?"

„To som nepovedal. A už poď, ujdu nám koče.” Chytil ma za ruku a predierali sme sa k našej bande slizolinčanov do koča.

Prišli sme do veľkej siene a sadli si za stôl vedľa seba. Zrak mi spadol na jeho pravé zápestie. S pod rukáva mu trošičku trčal čierny náramok čo som mu pred prázdninami dala. On ho fakt nosil. Až ma to zahrialo pri srdiečku. Potom začal hovoriť riaditeľ. Predstavil nám nového člena učiteľského zbora Dolores Umbridgeovú. Vraj nás bude učiť obranu proti čiernej mágii. Merlin, museli sme mať každý rok iného učiteľa? Už mi to liezlo pekne na mozog. Jediný schopný profesor na obranu proti čiernej mágii bol zatial Lupin. A možno aj ten falošný Moody, no ale to len možno, ktorý má mal z nepochopiteľných dôvodov rád.

Klobúk nám zaspieval opäť novú pieseň o založení Rokfortu a vlastnostiach fakúlt, no akosi sa rozrečnil a upozorňoval na súdržnosť a aby sme držali spolu.

Potom, keď boli všetci roztriedený sme začali jesť. Konečne. No vlastne som skoro nedala nič do úst. Stále som rozmýšľala ako, alebo či vôbec to mám Dracovi povedať. No skôr či neskôr by sa to aj tak dozvedel.

„Deje sa niečo?” ozval sa Dracov hlas po mojej ľavici

„Em, nič."

„Uhm, jasné. Zízaš do ešte k tomu plnému taniera a nič neješ. TY čo sa väčšinou napchávaš."

„Aha takže mi chceš povedať, že veľa jem hej?" Vrhla som naňho nevrlý pohľad.

„Nie kludni hormóny. Len sa snažím zistiť, čo ti je.”

„Nič mi nie je," začala som ako tak jesť. Ten človek bol zvláštny. Skoro ku každému je chladný arogantný idiot až možno na pár výnimiek a ku mne.. Veď to je iný človek. Sa zaujíma, je milý a neviem čo všetko. Veď to není ani on pomaly. Hm, to bude asi tým, že málo kto vidí tú jeho dobrú stránku, keďže povedzme si na rovinu, správa sa väčšinou príšerne. Merlin, nad čím to premýšľam. Mám byť rada, že máme taký pekný vzťah.

Po večeri sme kráčali bok po boku vedľa seba do klubovne. Vedľa išiel máš kamoš Blaise Zabini. Jeden s tých normalnejších. A vedľa mňa išla aj Lucy.

„Draco?" spýtala som sa s neistotou v hlase.

„Hm?"

„Prosím nezabi má za túto otázku a odpovedz na ňu prosím." Pozrela som sa na Lucy s prosebným a ustráchaným pohľadom. Očividne hneď vedela o čom bude téma. On sa otočil na mňa a zdalo sa, že počúva.

„No... chodil by si niekedy s.... s humusáčkou?" Hneď potom som na sebe pocítila dve ostré pohľady. Draca a Blaisa. Ja som len kráčala s pohľadom zabodnutým v zemi. Lucy niečo také asi čakala. Nevyzerala byť prekvapená, keď som na ňu pozrela.

„Ty máš fakt divné otázky." Ozval sa Blaise a ja ho prebodla pohľadom.

„Mlč Blaise,” zapojil sa Draco do rozhovoru. Nepozerala som na neho. Môj pohľad bol zapichnutý v zemi.

„Vážne sa ma pýtaš na toto?" Neodpovedala som, len sa na neho pozrela. „S humusáčkou hej? Rozhodne nie,” odpovedal mi a moje srdce sa asi zastavilo, no nedala som na sebe nič vedieť.

Dobre Elya tak teraz si v riti. Ale že poriadne v riti. Tak teraz radšej dýchaj. Zhlboka. Nádych, výdych. Nádych, výdych. Nádych, výdych... Ufff.

„Prečo sa pýtaš?" spýtal sa Draco opäť.

„Len tak som chcela vedieť.” Nevinne som sa naňho usmiala a ďalej sme kráčali po chodbách (za nami roj prvákov), pričom sme sa tou témou viac nezaoberali.

Po pár minútach sme konečne prišli do slizolinskej klubovne. Sadli sme si na sedačku. Zmestili sa tam tak traja ľudia, no my sme boli štyria. Vyriešili sme to jednoducho tak, že ja som si sadla Dracovi na kolená a problém bol vyriešený.

„Takže Draco Malfoy je prefekt, hej?” spýtala som sa s úškrnom. No stále som nepochopila tú Pansy, ako ju mohli vymenovať za perfektku.

„Najlepší zo všetkých,” taktiež sa úškrnul. Ďalej sme sa bavili celkovo o tom prefektsve, potom sme došli na tému metlobal a družstvo, pričom sa mienim opäť prihlásiť a potom boli nudné reči o rodinách a prázdninach. To som sa už do rozhovoru nepripájala. Sedela som Dracovi v lone a hlavu som si opierala o jeho rameno. Celkovo, bola som už unavená, no opäť ma postihli rovnaké myšlienky a usúdila, že nebudem dlhšie klamať.

„Draco... musíme sa porozprávať. Osamote," zdôraznila som posledne slovo a postavila sa, pričom som si vymenila ustrachaný pohľad s Lucy. Vzala som Dracovu ruku a odviedla som ho do mojej izby, kde nikto nebol, tak aby bolo súkromie. Samozrejme to by nebol on keby si neodpustil nejakú tú blbú poznámku.

„Snáď sa so mnou nechceš rozísť, " Povedal to potichu s úškrnom, no tak, aby to počuli Lucy s Blaisom a aj ja. No neviem, neviem, či sa po tom čo mu poviem nerozíde on so mnou. Odviedla som ho do izby a zavrela som za nami dvere.