Stála som pred Lucynim domom a chvíľu som váhla, že či je vôbec mám zazvoniť a otravovať mojou spoločnosťou. Chcela som byť hocikde len nie doma, no nevedela som, či ma Lucyna mama nechá u nich na ten týždeň. Po kratšom uvažovaní som jej zazvonila. Dobre fajn priznávam stála som tam vyše piatich minút. Stisla som zvonček a ten po pár sekundách vydal zvuk. Až som sa zľakla. Otvorila mi Lucyina mama.

„D-dobrý deň. Nooo, ono len, že či by som tu ako nemohla ostať.. Kým nepôjdeme na Rokfort... Ja... Ja som tak trochu zdrhla z domu."  Vážne zo mňa vyšlo toto? Hodila by sa mi facka.... Rovno tresnúť stoličkou, aby som sa spamätala. Toto fakt povie len debil jak ja.

„No jasné u nás si vždy výtana." Jej mama bolá dosť milá. Niekdey som mala pocit, že ma má radšej ako ju. To by bolo čo?

„Smiem sa spýtať prečo si odišla a vedia o tom tvoji rodičia?"

„Nooo ono to je dosť dlhý príbeh. Prirovnajme ho ku.. hmmm.. sto jazvečíkom za sebou. A áno o vedia o tom." Snažila som sa ako tak smiať. Keby ste ma videli tak si myslíte, že som nejký psychopat.

„Ummm fajn. Môžeš sa zložiť u Lucy v izbe. Veď vieš ako to u nás chodí. Zachvíľu bude večera a Lucy sa za chvíľu vráti išla pre niečo k susedom či čo." Som rada, že jej to nevadilo. Naozaj nechcela som stráviť zvyšné dní doma.

Vkročila som dnu a nevšimla si malý schodík o ktorý som sa vždy potkla, keď som u nich bola a ani teraz to nebola vyinímka a ja som sa zvalila na zem pred Lucyinu mamu. Au. Ďalší trapas, skvelé.

Vošla som do Lucyinej izby. To, že sme najlepšie kamošky sa nezaprie, kedže tam má po stenách vyvešané naše fotky. Možno je to kus divné, ale za to pekne. Ja mám naše fotky v albume a niektoré pripnuté na nástenke. Možno hádže po večeroch do nich šípy a pri tom vymýšľa na mňa vraždu. Nečudovala by som sa jej. Len tá farba po stenách išla veľmi do očí. Mala ju fialovú. Dobre nebola škaredá, ale moje čierne steny neprekonajú nikoho.

O nedlho prišla Lucy do izby. „Ely! Čo ty tu?" Prišla ku mne a objala ma.

„Tak to je dlhý príbeh." Merlin, musia sa všetci na to pýtať? Nedopraješ mi kus slobody? Nie? Dobre aspoň som to skúsila. Lucy si ku mne sadla na jej posteľ. Veď mala tam len jednu no. Nebude mať hádam šesťsto postelí v izbe.

„Pohode ja mám času dosť,” preletela pohľadom zo mňa na môj kufor vedľa. „No počkaj! Hlavne mi nevrav, že si zdrhla, keď tu máš veci," uškrnula sa na mňa.

„Že či som zdrhla? No tak trošku som odišla preč na celý týždeň. Teda až kým neodídem na Rokfort a vrátim sa asi až na Vianoce."

Všetko som jej vyrozprávala. Nehovorilo sa mi o tom ľahko a chcela som to pobrať tak trochu z humorom. No chcela by som vidieť človeka ktorý by rozprával s humorom o tom, že so sa po pätnástich rokoch dozvie, že je adoptovaný. No tak trošku mi slzy do očí tlačili no nepustila som ich von.

„To je mi ľúto."

„Lucy... Nemá ti byť čo."

„Merlin, si moja naaaaaj kamoška tak hadám to nezahodím za hlavu, že koho to zaujíma. Nie nenechám ťa v tom samú.", Ďalšie slzy a emócie som potlačila. Už raz ma vydela na totálku na dne a nemusí to vidieť ešte raz.

„Vravela si.... no... že tedá tvoji pravý rodičia boli mukli?"

„Noo hej."

„To znamená.... že ty... že si-"

„HUMUSÁČKA! Len to povedz," skríkla som, hoc som to nemala v pláne. No už to tak bude a nikto to neovplyvní. Bohužiaľ asi. Pre Merlina, ale čo na to Draco? Veď nemôžem mu to zatajiť. Alebo teoreticky môžem, ale asi by ma priveľmi hrýzlo svedomie.

„Prestaň tak o sebe vravieť jasné!?" Jej sa to povie, keď  má čistú krv. Ale aspoň ma podporovala. Nikdy to so mnou nevzdala. To znelo kus divne. No všetci vieme ako to myslím. Bola naozaj úžasná kamarátka.

„Dievčatááá! Večera je hotová!" Začula som hlas Lucyinej mamy a s Lucy sme sa pobrali na chodbu.

„Ešte si od skočím,” oznámila som jej a odišla som na toaletu. Musela som sa dať aspoň trochu dokopy, pretože asi by som pri tej večeri vypustila emócie von. Mohla som tam byť asi päť minút. Ja neviem hodiny na záchode nemajú. 

Bola som opretá o umývadlo. Pár sĺz mi vytieklo z očí. Vôbec ma netrápilo to, akú to krv vlastne mám. To bolo to najmenej, s tých veci. To hlavné, čo ma trápilo bolo to, že mi to zatajili a celých pätnásť rokov mi do očí klamali. To ma trápilo najviac. Dobre nebolo to par sĺz, bolo to množstvo sĺz, ktoré som si zotrela a snažila sa vyzerať úplne normálne. Po pár minútach som prišla do jedálne a sadla si za stôl vedľa Lucy

„Merlin, zlatko si v poriadku? Plakala si?" povedala Lucyna mama, keď si ma všimla, keďže som sa jej pozrela do očí a vtedy to človek asi vidí. Logicky, keďže keď som vychádzala z kúpeľne, moje oči boli celé červené. No nechcela som, aby to vedeli.

„Oh, nie, nie len ma poslednú dobu strašne svrbia oči a jak si ich šuchám a toto, ta tak potom vyzerám," zaklamala som a usmiala sa na ňu. Naložila mi na tanier s pustili sme sa do jedla.

„Umm Ely, prepáč, že sa takto trápne pýtam ale celkom ma to zaujíma. Aké to bolo, keď ťa pobozkal? Lucy mi o vás básnila aký zlatý spolu ste, tak sa zaujímam vieš. Ale keď nechceš nemusíš odpovedať. Vieš mi starší sme zvedaví na také veci." Hneď som vedela o kom hovorí. Bola som vážne prekvapená kto každý o tom vie a asi by ma neprekvapilo, keby o tom vedeli aj na ministerstve.

„To je v pohode. No aké to bolo hej? Tak ako by som začala? No v prvom rade som si nikdy nemyslela, že by sa to mohlo stať. V ten čas som bola strašne naňho naštvaná kvôli jednej takej blbej osobe a ani vo sne by mi nenapadlo, že sa to udeje.

Prešla som klubovňou, on ma oslovil tak som sa otočila k nemu a povedala mu nech ma nechá na pokoji - to preto lebo som bola na neho naštvaná - a chcela som odísť no chytil ma a pritiahol naspäť. Potom ešte dačo povedal ohľadom situácie no aj ja, hm... No proste cítila som k nemu niečo a proste som sa mu vyznala, pretože som si myslela, že potom mi dá pokoj, no keď som tie slová vyslovila, oľutovala som to, pretože tam bola celá klubovňa a vedela, čo k nemu cítim... Vedela som, že sa po mojich slovách usmial no ja som zapichla pohľad do zeme.

Ešte niečo povedal - to teraz nebudem hovoriť, lebo je to nepodstatné - no ja som mu tiež ešte niečo povedala, otočila som sa a išla preč, no zas ma chytil a pritiahol naspäť tak, že som do neho tresla čelom. Ehm. Rozum mi vravel, žeby som mala okamžite vypadnúť, no niečo ma jednoducho prinútilo stáť a pozerať na neho.

Chcela som mu niečo odvrknúť, nech ma pusti a tak, lenže hm, nevedela som. Nemohla som, lebo hm, nejaká časť v mozgu mi vravela, že to nebude dobrý nápad. Civela som mu do jeho búrkovych očí a bola som ticho.

Vzal moju tvár do dlaní a pozeral do mojich oči. Vtedy som hm, fakt nevedela, čo povedať tak som bola ticho a čakala, kedy niečo povie on. Tiež som bola nervózna, ako som bola v jeho prítomnosti stále, pretože ako som hovorila, cítila som k nemu niečo, ale o to nervóznejšia som bola, že to už vedel.

Nevedela som čo chce urobiť. Vážne mi ani len nenapadlo, že ma pobozká. To bolo to posledné, čo som čakala. Vážne som myslela, že mi niečo odvrkne, alebo niečo chladne odpovie a pošle ma do teplých krajín.

Chvíľu si ma premeriaval pohľadom, no potom ma pobozkal. A vtedy vo mne niečo vybuchlo. Stovky pocitov naraz. Radosť, hnev, nervozita, vášeň a láska...

Radosť s toho, že sa to stalo, pretože som k nemu prechovávala city.

Hnev s toho, že som sa chcela odtiahnuť, pretože ani neviem, no môj mozog ma zradil a jediné čo som sa zmohla v tom návale pocitov bolo mu bozky oplácať.

Nervozita z toho, že som nevedela čo urobí ďalej. Že som nevedela čo to znamenalo. Prečo to vlastne urobil. Tiež aj z toho, že sa na nás pozerala celá klubovňa. Vážne som uvažovala, že či to má len tendenciu vyvolať vo mne niekoľko pocitov a poslať ma do teplých krajín, alebo prečo to spravil. Hoc mojim vyznaním citov, som mu to asi uľahčila..

No nebránila som sa. V bruchu sa mi rozletelo milión motýlikov, no bola som v ten moment šťastná, no nervózna tiež. Nedúfala som, že sa to niekedy stane, no potom, keď sa to stalo tak fakt by na to nešlo zabudnúť. Bola som zaskočená no potom som mu tie bozky opätovala. Stratila som všetky obavy, ktoré sa vo mne nachádzali a nechala som tu túžbu, aby ma ovládla a nechcela som, aby sa to skončilo.

Chcela som aby sa táto chvíľa nikdy neskončila. V hlave sa mi začala prehrávať nejaká prehnane romantická pesnička. Jediné na čo som dokázala myslieť bolo to, čo sa práve dialo, hoc som si to ešte toľko neuvedomovala. Bolo to ako droga na ktorej som sa stala závislá a nemienila som s ňou skončiť...

No neviem ako by som to presne opísala. Bol to nával miliónov pocitov naraz. Cítila som sa proste skvelo. Ako v oblakoch. Ako keby nič iné okolo neexistovalo. Ako keby sme existovali len my dvaja a nič iné. Ako keby sa v ten moment zastavil čas. No v tom najlepšom nás prerušila tuto Lucy. Vtrhla tam a môj v uvodzovkách sen sa rozplynul a mne potom to docvaklo, usmiala som sa a zdrhla preč. A tak ďalej a hm, na ďalší deň sme spolu začali chodiť a tak ďalej.." Uvedomila som si, že sa usmievam do taniera. Rozprávala som a bola som s myšlienkami v minulosti. Ehh, asi potrebujem psychiatra alebo niečo také.

„Em pardon trochu som sa rozbásnila.
Prepáčte, asi takto do detialov, ste to nemysleli. Stačilo asi povedať, že to bol skvelý pocit a bla bla.." Tak takto som to nevyložila ani Lucy a Kiare. A tu u Lucynej mamy som sa rozbásnila ako nejaký slávny básnik. Ja som si ani neuvedomila, čo vlastne vravím, jednoducho som sa vrátila myšlienkami do toho dňa a vravela som. Merlin, vážne potrebujem psychiatra.

„Ale nie, pekne si to povedala. Naozaj. A teraz už jedz máš jediná plný tanier." Usmiala som sa a jedla som. Jedla som a pri tom sa usmievala ako idiot. Myšlienkami som bola niekde úplne v riti.

Onedlho som už sedela s Lucy v jej izbe. Vyzeralo to presne tak ako na Rokforte. Rozprávali sme sa dlho do noci. Skôr do skorého rána a potom sme nevládali vstať.

„Ely, ináč tie vlasy sú mega. Dobre vyzeráš. Tá čierna po bokoch ti ide. Vážne ti to pristane. A ešte, nezablahožela som ti na narodeniny. Tak teda všetko najlepšie." 

„Ďakujem teda no,” poďakovala som a zvalila sa na posteľ.

„Už sa aj teším na Rokfort. Niekedy je to tu na nevydržanie. Lucy urob toto, Lucy urob tamto," napodobňovala hlas jej mamy a stavím sa, že to robila preto, aby ma rozveselila. Priznám sa, skoro som sa pochcala smiechom.

„Mne to tu príde fajn. No ale trošku som sa rozbásnila a nemala som to v pláne. Prepáč hej,” odvetila som, keď som sa ukľudnila zo záchvatu smiechu.

„Veď to je v pohode. Dobre sa počúvaš, keď vravíš tak.. zamilovano. A ešte máš taký príjemný - recitársky hlas.." povedala a usmiala som sa na ňu.

Ľahla si do postele ku mne, keďže nikde inde by som spať nemala a na gauči ma ako hosťa nechať nechceli. Mne osobne nevadilo spať na jednej posteli s Lucy. A myslím, že ani jej nie. Aspoň som sa v noci necítila tak sama.

„Počuj Ely... Ako myslíš, že Draco zareaguje na to.... no veď vieš. Hádam mu to nemáš v pláne nepovedať,” ozvala sa Lucy opäť, po chvíli, kedy sme obidve mlčali.

„To skutočne netuším a dosť ma to zaujíma. A nemám v pláne mu to zatajiť. Má právo to vedieť aj keď, hm... Bojím sa, že hm... Je posadnutý čistou krvou rovnako ako jeho otec. Veď vieš jak sa správa k Hermione a iným muklorodenným." bolo počuť môj hlas. Čo to trepem? Bolo počuť v mojom hlase isté obavy. Už s toho všetkého zabúdam vedieť rozprávať.

„A ty sa bojíš, že sa s tebou rozíde, že?” spýtala sa láskavo.

„Mm, áno..”

„Pozri ak ťa má skutočne rád. Čo dúfam lebo ste zlatý. No ale späť k téme. Takže, keď ťa má skutočne rád tak ťa nedokopne len kvôli tvojmu pôvodu nie?" Ach ako sa zaujíma Lucy moja. Naozaj mám úžasnu kamarátku. Pritúlila som sa k nej a objala ju. Keby dnu vstúpil niekto, kto nás nepozná, nechcem vedieť, čo by si myslel.

No vážne som nemala náladu. Len tak-tak som udržiavala emócie na uzde. Toľko myšlienok som mala v hlave. Asi ako nikdy predtým.

Ach ale kecám veľmi veľa. Teda aspoň, keď som s Lucy. Vie ma rozveseliť. To si na nej veľmi vážim. Podrží ma, aj keď už to všetko chcem vzdať. Ďakujem za takéto kamarátky, ktoré má vždy podržia.

„Si skvelá kamarátka, Lucy. Nikdy v živote nechcem o teba prísť.” povedala som potichu, keďže je pravda, bolo už dosť neskoro.

„Neboj sa, neprídeš,” usmiala sa a zavrela oči. Tiež som sa usmiala. „Dobrú noc.”

„Aj tebe,” odvetila som, a stále sme boli v objatí. Mne to neprekážalo a očividne ani jej nie.

Zaujímalo by ma ako ja, tupá hlava, zvládne tento rok učenie. A tie skúšky VČÚ - no paráda. Budem rada ak ich nezbabrem. To ako ich zvládnem ovplyvní moje ďalšie vzdelávanie a ja som chcela byť samozrejme najlepšia. Nechcela som aby ma brali za šprta to nie, ale chcela som si niečo dokázať. Že som niečo viac ako ostatní. Že som schopnenšia. Jednoducho, aj keď tento rok asi bude náročný a úloh nám naložia kopu, budem sa snažiť to zvládnuť a učiť sa. Nemala som práve najlepšie známky, no uvidíme, koľko VČÚ sa mi podarí získať. Pevne verím, že všetky. Dokážem, že som lepšia.

Už vážne blúznim. Jediné v čom viem, že som dobrá tak je hádanie sa, nadávanie a urážanie. No to mi ide no... ale bude mi to asi na hovno. S tými urážkami sa asi neubránim a nezarobím si na živobitie.

Dobrý deň ľudkovia.....tak ste normálny? nedávno ďakujem za 300 pozretí a teraz to je 400.....ani neviete ako si to vážim. Veľmi krásne vám ďakujem za každé prečítanie aj vote...keď ich nie je veľa.....Všetci čo to čítate vám naozaj ďakujem.❤️❤️❤️

Ešte raz ďakujem vám ❤️

Vaša Mika❤️🖤