Zobudila som sa skoro na budík, keďže dnes bol deň, kedy sme cestovali na dovolenku. Vstala som s postele a prešla som okolo zabaleného kufra rovno do kúpeľne. Osprchovala som sa a zišla dole schodmi do kuchyne. Nikto už nespal. Vzala som si niečo pod zub a sadla si za stôl, kde som to pomaly prežúvala.

Chcela som aby s nami šla aj Lucy no nemohla. Oni išli tiež niekam no už včera. Mali sme sa s prenášadlom premiestniť na letisko a odtiaľ ísť lietadlom do Francúzska.

Asi po pätnástich minútach, čo som unevene žula a letmo vnímala, čo rodičia hovorili som išla naspäť hore prezliecť sa. Mohli byť dve hodiny ráno a o šiestej nám išlo lietadlo. Vzala som si na seba to čo vždy. Obyčajne legíny a mikinu.

O necelú pol hodinu sme už stali pred letiskom. Netušila som prečo by sme sa nemohli jednoducho premiestniť rovno do Francúzska pred hotel, no to ma nemusí zaujímať. Na letisku boli rôzne obchody a ja som si kúpila nejakú tú malú kozmetiku, aj keď mama protestovala.

O pár hodín som už sedela v lietadle. Sedačky boli po troch, takže som sedela so Samom a Alexom. Výťazne som si vydobila miesto pri okne. Bola to moja prvá jazda lietadlom, ktorú som si užila. Milovala som lietanie už s metlobalu. Lietadlo nebolo veľké, mohlo tam byť približne sto cestujúcich.

Na to, že som sedela s bratmi tak to bola celkom fajn cesta. Trvala možno štyri - päť hodín. Neviem nepočítala som to. Vlastne som skoro celú cestu prespala.

Okolo druhej poobede sme došli na hotel. Vlastnila ho otcova známa a dala nám aj rodinnú zľavu, čo bolo to posledné, čo ma zaujímalo. Mali sme nejaký veľký apartmán a každý mal svoju vlastnú izbu. Celý hotel pôsobil luxusne. A keď hovorím luxusne, myslím fakt luxusne. Samozrejme tu najkrajšiu izbu som si ihneď pri vlastnila. Bola veľká, priestranná s luxusnou posteľou a veľmi pohodlnou. Po rohoch bol biely nábytok a pred posteľou bola celkom veľká telka. Mala som aj balkón s nádherným výhľadom na more a vlastnú kúpeľňu. No neber takú izbu.

Hneď tento večer po večeri som sa vybrala sa prejsť na pláž. Sama. Chcela som si to pozrieť skôr než mi bratia skazia pekné dojmy.

Sadla som si na piesočnatú pláž a sledovala som žiarivý západ slnka. No pritom som načúvala cudzie rozhovory no nerozumela som im všetko, keďže všetci vraveli po francúzsky. No asi preto, že som bola vo Francúzsku. Síce som po francúzsky vedela, ale len čiastočne, takže som polovici rozhovoru nepochopila.

Slnko bolo čoraz nižšie a tým sa aj príjemné schladzovalo. Sledovala som ho až kým nezapadlo za more a nerozsvietili sa pouličné lampy. Bolo to celkom dosť romantické nad čím som sa usmievala. Hlavou mi preblesla myšlienka, žeby som tu bola s Dracom a pozerali by sme na ten západ slnka, pričom by asi stále niečo hovoril a ja by som ho len počúvala a bola spokojná. Chýbal mi. Všetci mi chýbali. Rokfort mi chýbal. Chcela som sa tam už vrátiť, aj keď som vedela, že nás nečakajú dobré časy.

Spomenula som si na tú poriadnu žúrku a zadržiavala som smiech. Alex a Samo už na Rokforte nebudú no stále budem mohla robiť blbosti s Fredom a Georgeom, ktorý tam tiež vlastne budú posledný rok. Vlastne. Nikdy ma nemali moc v láske a boli ku mne slušný a normálne sa so mnou bavili, len preto, že moji bratia. Ale boli zábavný a celkom fajn.

Dobre, dobre stop týmto myšlienkam. Som na dovolenke budem si užívať.

Síce už bola tma, no šla som sa ešte pozrieť do mesta. Nebolo ďaleko, takže cesta netrvala dlho. Našla som nejaké nákupné centrum no bolo už dosť neskoro, a tak som sa pobrala na cestu naspäť do hotelu, nech nechytím krik od otca, že idem neskoro.

Prišla som na hotel, vošla do izby a hodila sa na posteľ. Urobila som tak, pretože nikto sa nenachádzal v spoločných priestoroch a tak som usúdila, žeby bolo zbytočné tam sedieť. Netrvalo dlho a zaspala som.

Ďalšie ráno, hneď ako som sa vytrepala s postele som sa vybrala dať si osviežujúcu sprchu. Potom som sa išla obliecť, nalíčiť sa a učesať. Vzala som svoj skicár a kreslila som. Áno zbožňujem maľovanie, keby niekomu nedošlo. Po asi pol hodine, čo som čmarbala, som začula Sama ako na mňa volá, že sa ide na raňajky. Ešte raz som sa pozrela na môj výtvor a spokojne som odišla s izby na raňajky spoločne s rodinkou.

Pri zostupe dolu schodmi do jedálenskej miestnosti som zazrela nástenku. Prišla som bližšie a prečítala si papier. Dnes večer sa mal konať večierok. Zavolala som mamu, aby si to prečítala.

„Môžme prísť ale nemám nič na seba." Povedala mamka a pozrela na mňa. Nečakala som, že bude súhlasiť, vlastne nikto o súhlas ani nežiadal. Len som jej ukazovala, že sa tu niečo bude konať. No asi to považovala sa vhodné, alebo ja neviem.

„To je v pohode v meste je nákupné centrum a tam sa dačo určite nájde, čo by sa ti hodilo," Oponovala som jej.

„Fajn po raňajkách tam zájdeme," Súhlasila a viac sa na tu tému nevyjadrovala, až pri našom stole, kde mama chlapom oznámila, že sa pôjde na večierok. Musím povedať, že sa mi to tu páčilo. Mali sme tu ostať ešte niekoľko týždňov, čo sa mi naozaj páčilo.

Najedli sme sa a odišli si vziať potrebné veci na nákupy do mesta. Išli sme tam peši a celú cestu sme sa rozprávali. Konečne to bol normálny rozhovor, bez trápnych rečí.

V centre sme sa dohodli, že mi dievčatá pôjdeme spolu a chlapci spolu. To by bolo, keby sme išli všetci spolu. Chalani by sa asi unudili pri nás.

Dlho som takto s mamou nenakupovala. Prerozprávala som jej všetky moje zážitky, čo sa stihli na hromadiť za minulý rok. Mama bola jediný člen rodiny, pred ktorou som nemala problém hovoriť o mne a Dracovi, bez toho, aby mi to prišlo trápne. Brala to tak kamarátsky.

Vošli sme do nejakého obchodu so šatami. Vyzeral dosť luxusne a hneď som vedela, že tu necháme veľa peňazí, keď niečo kúpime. Nebola som veľmi šatový typ ale, keď som už musela tak som musela. Obzerala som sa a uvidela jedne nádherné šaty. Boli tmavo modré, dlhé po kolená s hrubými ramienkami, ktoré bôle posiaté nejakými drahokammi a chrbát mali odhalený. Boli prekrásne, no tá cena.. Museli byť moje. Musela som ich mať. Odišla som si šaty vyskúšať do kabínky. Neskôr prišla mama so svojimi striebornými šatami.

„Že ich môžem mať mami..prosím prosím," Prosikala som ju a vyvalila na ňu psie oči.

„Si v nich krásna to je pravda ale sú drahé srdiečko," okomentovala to, no na nekonečné množstvo prosieb som ju presvedčila a teda šaty boli moje.

Prišiel rad na ňu. Vyskúšala si svoje striebristé, obtiahnuté šaty dlhé až po zem. Nádherné jej formovali jej štíhlu postavu a musím povedať, hodili sa jej.

„Ešte nejaké topánky a máme všetko," poznamenala som a obzerala sa v zrkadle. V tom istom obchode som uvidela jedne lodičky ktoré nádherné šli k mojim tmavo modrým šatám. Dokonca ani neboli také drahé, ako vyzerali. Zaplatili sme, vzali tašky a išli si sadnúť do nejakej cukrárne alebo čo to bolo. Sadli sme si k stolu pre dvoch a objednali si čokoládový zmrzlinový pohár. Bolo prekvapivé ako mi rozumela aj keď sme sa skoro nerozprávali.

„Ako s Dracom?" spýtala sa ma úplne od veci a ja chvíľu rozmýšľala nad odpoveďou.

„Asi fajn, poslal mi par listov, ale chýba mi," odpovedala som jej na otázku a zborovo sme poďakovali panej čo nám priniesla zmrzlinu na schladenie v týchto horúčavách.

Chvíľu som jej ešte o ňom hovorila ako vie byť neskutočne protivný na Harryho, no potom v zápätí dokáže ku mne byť milý a tak ďalej. Síce som asi ako skoro jediná slizolinčanka nesúhlasila, ako sa k Harrymu a ostatným správa, občas som sa zasmiala aj ja, ale nemení to nič na veci, že som s tým nesúhlasila.

Ďalej sme sa rozprávali o takých babských veciach. Hovorila mi nejaké jej zážitky s jej čias na Rokforte s ktorých som naozaj chytila záchvat smiechu.

Keď sme dojedli tak sme sa rozhodli ísť na hotel. Keď som vošla do izby hodila som sa na stoličku a začala písať list moju frajerovi.

Ahooj Draco.

No každopádne chcela by som sa ti pochváliť. Momentálne som vo Francúzsku na dovolenke a budem tu ešte pár týždňov. Privlastnila som si veľkú pohodlnú posteľ to je hlavné. Ešte aj balkón s pekným výhľadom a vlastnú kúpeľňu. Keď sa uvidíme všetko ti vyrozprávam, aj keď ťa to asi nezaujíma, mňa sa nezbavíš. Dnes večer bude nejaký večierok, na ktorý sa chystáme. Prvé som sa tešila, no bude to asi nuda.
Dokonca som sa dnes rozprávala s mamou a celkom sme sa zblížili, viac ako sme mali byť už dávno navzdory, že je to moja mama.

No ale aj tak chýbaš mi tu. Chcem ťa vidieť už ty egoiscká fretka bielej farby.

Každopádne pošli odpoveď, ako sa máš ty a čo také robíš.

Ľúbim ťa.
S láskou Elya Softgoodová

Zabalila som list do obálky a poslala ho Dracovi po mojej hnedej sove menom Lissy.

Deň ubehol rýchlejšie ako som si myslela a nastal večer. Obliekla som sa do šiat a primerane sa namaľovala. Vlasy som si prečesala a vložila si do nich modrú čelenku. Zišli sme ako rodina dole a tam sa akurát začínal večierok. Pripili sme si nejakým prípitkom a začali sa baviť. Bola to extrémna nuda. Väčšinu času som presedela na stoličke a napchávala sa ako prasa koláčmi. Dokonca sa mi podarilo aj nenapadne čorknúť nejaký alkohol. No to som len ochutnala, keďže tatko sedel vedľa mňa. Tiež ho to očividne nebavilo, a tak sme sa smiali na ľuďoch, ktorý vyzerali smiešne v starých hábitoch. Mala som chuť na ďatelinové, no to tam nemali a tak som pila len ten tekvicový džús. A takto s komentovaním iných ľudí spoločne s ockom sme sa tam nudili až do konca, keďže mama bola za pletená do rozhovoru a moji bratia sa asi snažili zbaliť nejaké francúzsky.

Celé prázdniny vyzerali rovnako. Raňajky, pláž, mesto, obed, znova pláž, večera, znova pláž a posteľ. Ale užívala som si to a bola som rada, že som tu.

***

Prišiel deň mojích pätnástich narodenín. S radosťou som vstala s postele a pozrela sa von oknom. Pršalo. Pohľad mi skĺzol na teplomer. Bolo dosť málo stupňov, čo je na august naozaj málo. Zašla som si dať teplú sprchu. Keď som z nej vyliezla, jemne som sa nalíčila a oblieka sa. Dala som si na seba biele obtiahnuté džínsy a mikinu od Draca. Nesmierne dobre to vyzeralo. Vlasy som si zapla do vysokého copu a pár pramienkov nechala voľne lietať po tvári. Obzrela som sa na okno, kde sedela veľká sivá sova s obálkou v zobáku. Zobrala som ju a sadla si s ňou na posteľ. Obálka bola mokrá od dažďa no list v nej našťastie nie. Bo okrem listu tam bolo ešte niečo. Náhrdelník z tmavo zeleným kameňom, ktorý po pohľade z iného uhla mal inú farbu. Bol naozaj nádherný. Zavesila som si ho na krk a rozbaila list a začítala som sa.

Všetko najlepšie k narodkám. A si sa pýtala, prečo som ti neodpísal skôr. Tak dôvod je: nechával som si to pre dnešok. Prajem všetko dobré zlatíčko. A aby som to odpovedal na otázky. Mám sa fajn a nič v podstatne nerobím. Zachviľu sa vidíme, keďže zachviľu sa končia prázdniny. Dúfam, že si sa na tom večierku neunudila, a že si ťa tam nevšímalo moc chalanov. No tak uži si dňa a ešte raz všetko najlepšie. Dúfam, že darček potešil. Nezabudni mi niečo s toho Francúzska doniesť zlato, inak sa budem hnevať a budem to brať ako urážku. Ľúbim ťa

Tvoj najúžasnejší Draco.

Nedalo sa neusmievať. Ten namyslený egoista. Dala som si list na posteľ a išla dolu na raňajky s úsmevom na tvári.

„Všetko najlepšie sestrička!" začal Samo. „Áno všetko najlepšie!" pridal sa Alex a poťapal ma po hlave ako psa, z čoho som sa zasmiala. Potom mi zagratuloval aj takto s mamou a predali mi darčeky a dokonca som dostala tortu, ktorú priniesol čašník.

„Čo keby sme zašli nakupovať? Len my dve," navrhla mamina. To sa mi snáď zdá. Moja mama chce ísť so mnou nákupovať. Osmatote. Len ja a ona.

„To vážne? Jasné, že áno!" Doširoka som sa na mamu usmiala.

Okolo obeda sme teda išli do mesta. Chodili sme po rôznych obchodoch s oblečením a kozmetikou a celkovo po rôznych obchodoch. Zašli sme aj do muklovskej časti, kde som si toho vybrala oveľa viac. Mala som už štyri plne tažky vecí. Nakoniec som prehovorila mamu aj na nové vlasy s ktorými prvé nesúhlasila, pretože som chcela mať dve pramene po boku čierne.

Prišli sme do kaderníctva, ktoré sa kvalifikovalo na najlepšie v meste. Tam som si sadla a pani kaderníčka mi urobila vlasy. Asi po hodine alebo dvoch to bolo hotové. Splnil sa mi sen. Pozrela som sa do zrkadla a neverila som, že som to ja. Musím povedať, že má to skrášlilo. Nebola to až tak veľká zmena mať dva pramene inej farby, no aj tak sa mi to strašne páčilo. K tomu mi tá ženská vlasy o pár centimetrov zkrátila, no stále boli dosť dlhé.

Ešte sme išli do obchodu s oblečením. Teda hneď ako sme sa naobedovali v reštaurácii. Vošli sme sa do obchodu. Mal dve poschodia. Mama sa išla pozrieť hore a ja som sa ešte obzerala dole. Prezerala som si veci a zrazu ku mne prišla predavačka.

„Dobrý deň pomôžem vám nejako?" opýtala sa žena anglicky, príjemným hlasom. Prízvuk mala anglický, takže predpokladám, že nebola francúzska.

„Nie, nie ďakujem ja sa len tak, obzerám," odpovedala som jej a otočila sa na ňu. Bola to Hnedovlasá, dosť vysoká žena. Stála a neustále si ma obzerala bez slova, pričom vyzerala, že sa ma každú chvíľu niečo zasa spýta.

„Prepáč, že sa takto blbo pýtam ale nie si ty náhodou Elya?" Tak toto ma zarazilo. Odkiaľ pozná moje meno. Odkiaľ pozná mňa? Veď sme sa nikdy pred tým nestretli.

„Prosím? A-áno som. Prečo?" Tá žena má celkom šokovala. Nevedela som, žeby ma niekto vo Francúzsku poznal.

„Veľmi sa na ňu podobá," povedala zamyslene.

„Umm, na koho?" zamračene som sa na ňu pozrela. Nepáčila sa mi.

„Na Elizabeth predsa. Tvoju mamu," povedala a opäť si ma prezrela. Nepoznám žiadnu Elizabeth a moja mama sa volá Katie. Asi sa zbláznila alebo čo.

„Ale-" začala som, že jej poviem, že si ma musela s niekym pomýliť, lebo moja mama sa vola inak, no na druhej strane nemyslím si, že má toľko ľudí meno Elya.

„Bola tá moja skvelá kamarátka. Mala sedemnásť, keď sme išli na párty. Ona po čase odišla s nejakým chalanom. O pár dní prišla uplakaná, že je tehotná. Bývalá s jej babkou, keďže s jej mamou bola pár rokov pohádana a odmietali sa rozprávať. Študovala ekonomiku a ten chalan tiež. Boli v rovnakom ročníku. Keď porodila, tak par krát mi ťa dala postrážiť, takže si ťa pamätám. Nezmenila si sa moc. No potom sa zrútila, že sa nevie o teba postarať. Dala ťa len tak pred dvere, ako neviem koho a odišla. Odhovárala som ju od toho no nedala si povedať a nezaujímal ju môj názor ani nikoho iného. A potom o niekoľko dní ju našli mŕtvu.."

Pozerala som na tú ženskú ako teľa na maľované vráta. Šiblo jej? Takže ona mi pravde povedala, že som dcéra niekoho iného. Že som adoptovaná. Vysvetlí mi to niekto?

„Asi som ti to nemala hovoriť. Prepáč." povedala, keď som bola ticho a rozmýšľala nad jej slovami. Čím viac som si jej slová opakovala, tým viac mi to dávalo zmysel.

„Ja nechcela som len veľmi sa na ňu podobáš.. nemala som ti to vravieť prepáč."

„Není to vaša chýba. Naopak, som rada, že mi to konečne niekto povedal," odpovedala som trpko. Nemala som dôvod jej neveriť, lebo to do seba zapadlo. No stále tu bola možnosť, že sa mýli, a ze si ma jednoducho pomýlia. Bez slova som vybehla hore schodmi, kde sa mala nachádzať moja matka.

„Je to pravda?" spýtala som sa jej bez emócií.

„Čo sa deje? Čo či je pravda?"

„To, že som adoptovaná!" Skríkla som a videla som ako jej zmizol úsmev z tváre a zavesila naspäť vešiak, ktorý držala v rukách.

„Chceli sme ti to povedať," povedala kľudne a mne vyhŕkli slzy do očí. Takže je to pravda. Skvelé.

„Jasné a kedy ha?!"

„Prosím ťa skľudni sa. Normálne sa o tom porozprávame."

„Ach, daj mi pokoj! Klamala si mi celý život. Všetci ste mi klamali a ja sa mohla trápiť, prečo vždy uprednostňujete Sama sa Alexom!" Zvrtla som sa na päte a odišla preč na pláž so slzami. Bolo mi jedno, že mi vravela nech mam stať. Nevydržala by som to.

Sadla som si do piesku a zadívala sa more. Super som adoptovaná. Moja biologická matka je mŕtva. Otec ten niekde v riti, k tomu obidvaja mukli a zajtra ideme domov konečne domov. A ja myslela, že ti bude skvelá dovolenka, a že sa nebudem musieť trápiť tým, či Voldemort niekoho nezavraždil. Nemusela som tomu veriť, že je späť, ale verila som tomu. Rovnako aj všetci ostatný s mojej rodiny. Takže Samo a Alex sú ich a ja som len cudzie decko. Vážne skvelé.

Po hodine strávenej na pláži som sa pobrala na hotel pobaliť sa. Vošla som do apartmánu do svojej izby s výrazom úplne bez akejkoľvek emócie.

Naozaj nádherné narodeniny. Lepšie už byť nemohli. Úplne úžasný narodeninový darček zistiť, že som adoptovaná. Nachádzala som veci do kufra a až do rána som trčala v izbe a svoje pocity som prenášala na papier.

Ráno po pár hodinách spánku som sa osprchovala išla s nenávisťou spolu s rodinkou na posledné raňajky. Keď sa ma niečo pýtali tak som im len odvrkla alebo im ani neodpovedala a ani sa na nich nepozrela.

Samozrejme, že ani teraz sme sa nemohli jednoducho premiestniť domov. Nie my sme museli ísť pekne na letisko a z tamaď domov ako tý hnusný smradľavý mukli.

Prišli sme domov a hneď som išla do svoje milovanej izby, pričom som nezabudla tresnúť dverami. Vybalila som sa a nanovo pobalila. To čo mi bude trebať na Rokfort. Pozbierala som sa a potichu odišla preč z domu. Zvyšku domácnosti som nechala len odkaz na ktorom stálo: Nechajte ma tak, potrebujem to vstrebať a budem rada, keď to budete rešpektovať a nebudete ma hľadať. Budem tam, kde má privítajú. Celý týždeň, až do odchodu na Rokfort. Čau.

Nechala som ho na jedálnom stole a odišla o ulicu ďalej za Lucy.