Začal nový rok. Pred pár dňami, ale to je len malý, nepodstatný detail. Takže Nový rok, nové začiatky. Moje predsavzatie na tento rok: zariadiť, aby tento rok bol ten najlepší. Aby som poznala nových ľudí a mala viac času na seba. Dobre no, aj tak všetci vieme, že tieto predsavzatia budú platiť maximálne mesiac. Potom ma to predstave baviť.

„Vstávaj Lucy!" Hodila som jej vankúš do tváre, keďže bolo ráno a ja som sa už sama nudila. Ona sa na to hneď zobudila a chvíľu sa spamätávala, čo, kde a ako sa deje.

Rozprávali sme sa a po čase sme sa obliekli do rovnakých veci. Prečo nie, však? Nech sa ľudia pozerajú, majú na čo. Sme dve krásne dámy, ktoré sa obliekli do rovnakých vecí. No a čo? Aj takí ľudia musia existovať.

Mali sme v pláne ísť na raňajky, no ona si ešte skočila do sprchy. Ja som si medzitým sadla na sedačku do klubovne a začala som premýšľať, aj keď tam bol hluk ako v centre Londýna.

Uvedomila som si, že poslednú dobu príliš premýšľam. O všetkom, o úplne všetkom možnom. Taktiež som sa asi zmenila. V minulosti som väčšinu času rozprávala a huba sa mi nezavrela. A teraz? Teraz som sa takmer ani neozvala. Väčšinou som sa utápala v myšlienkach. Niečo má zmenilo. Možno to bolo tým dospievaním a pubertou, možno to bolo úplne niečo iné. To ja neviem. Chcela som sa odreagovať no nikdy som nenašla správny spôsob ako. Naposledy, kedy som sa naozaj poriadne odreagovala a v mysli som nemala v ten moment takmer nič, bolo vtedy s Dracom na tom plese. Úžasne sa na ten deň spomína.

Keď Lucy prišla zo sprchy, išli sme na raňajky. Konečne jedlo! Sadli sme si a napchávali sme sa všetkým možným.

Potom, keď sme mali plné žalúdky, išli sme na čerstvý vzduch. Bol víkend, takže žiadne starosti s vyučovaním neboli.

Keďže bola zima a stále sneh, tak sme začali stavať snehuliakov. Trošku zdeformovaných, ktoré sa ani na snehuliakov nepodobalo, ale nevidí. Potom sa k nám pridala aj Kiara, ktorá k nám pribehla ako divá. No čo ma prekvapilo, bolo to, že sa k nám pridal aj Draco. No nemyslela som si, že práve on bude stavať snehuliakov. No ten človek má očividne nikdy neprestane prekvapovať. Naozaj, bola dosť sranda, smiali sme sa, guľovali sa a bolo nám dobre. Ako malé deti.

Potom mi z tváre úsmev padol, keď sa tam objavila ta krava Rony-ryšavá mrkva. Ani sa nedá opísať ako som ju nenávidela. Proste ah, zakopať ju niekde alebo ja neviem.

„Čo tu chceš?" Začala sa jej pýtať Lucy. No nebudeme si klamať, ani ona ju nemala rada.

„Joooj kľud, len som sa prišla opýtať či sme mali robiť niečo na tú Herbológiu," opýtala sa a nenávistne na mňa zazrela.

„Nie nemali a teraz odpáľ, nikto ťa sem nevolal."

„Dobre kľud, aj tak nemám v pláne byť v tejto spoločnosti s vami troma," povedala a nenávistne pozrela na mňa, Kiaru a Lucy, a na Draca sa usmiala.

„Takže idem. Pá Draco," opäť sa strašne falošne usmiala. Bola už na odchode, keď sa otočila a vrhla sa na Draca a pobozkala ho. Nevyzeral, žeby to jemu nejak vadilo, skôr by som povedala že mu to vôbec nevadilo. Sledovala som to s istým sklamaním v tvári. Odlepila sa od neho, úškrnula sa a bez akéhokoľvek slová odišla preč ako nejaká princezná.

A vo mne, akoby niečo puklo. Aj tá posledná, malá nádej, žeby medzi mnou a Dracom, by mohlo - po tom neustálom robenie si nervov- niečo byť, práve vyhasla.

Odišla som preč. Bez vysvetlenia. Možno im to dôjde, možno nie. No nemala som chuť povedať, čo i len jedno slovo.

Ani jedná z dievčat nemala asi tú odvahu prísť hneď za mnou. Lucy veľmi dobre vedela, že keby som mala hneď teraz aj naďalej spoločnosť, bola by som len naštvaná a tú zlosť by som si vybila na nej. A mala pravdu, pretože ja už som raz taká.

Odišla som do izby. Asi jediné miesto, kde je súkromie. Vošla som dnu ako víchor a tresla som dverami. Naozaj malinkú chvíľku som sa len tak prešla hore dole po izbe, no nakoniec som sa zviezla na zem, oprela sa o svoju posteľ, schúlila sa do malého kĺbka a potichu sa rozvlykala.

Bola som taká hlúpa. Taká naivná, že to snáď ani nie je možné. Taká hlúpa, som bola, keď som si myslela, žeby medzi nami okrem nenávisti mohlo byť. Taká naivná a sprostá. Zamilovala som sa a dopadlo to presne tak, ako som očakávala. A to priateľstvo s ktorým som súhlasila? Pcha, určite len ďalšia pretvárka. Taka hlúpa snáď môžem byť len ja. To bol ale nápad zamilovať sa. Dobre, nebolo to plánované, ale keby som isté veci urobila inak, toto by sa teraz nedialo! Nesprávne sa zamilovať je snáď jedna z najhorších vecí, ktorú človek môže urobiť.

Rozvlykala som sa ešte viac. Snažila som to tlmiť, nech to nie je počuť a neplakať, a tak zo mňa občas vyšiel divný zvuk. No zakaždým zo mňa vyšlo viac a viac sĺz. Chcelo sa mi kričať na plné hrdlo, no nemohla som, keďže um, bolo by to všade počuť a všetci by sa prišli pozrieť, čo vreštím.. Na také otázky som naozaj nemala chuť a už vôbec som netúžil po tom, aby na mňa niekto čumel. Zaklonila som hlavu do zadu a snažila sa upokojiť, no nešlo to úplne podľa predstáv.

Nakoniec došla za mnou Kiara. Sedela som na zemi s objatými kolenami, s pohľadom zapichnutým na jednom bode a plakala som. Prišla ku mne sadla si vedľa mňa a objala ma. Nevravela nič len ma objímala.

Bola som na dne. Mala som pocit ako keby moje srdce puklo na milión časti. Bolelo to. Možno to niekomu príde prehnané, ale vtedy som sa naozaj taj cítila. Tak veľmi ma bolelo vidieť osobu do ktorej som sa bezhlavo a neplánovane zamilovala ako sa bozkáva s osobou ktorú som nenávidela. Všetko sa mi rozpadlo. Každá jedna ilúzia, či predstava o tom, že na konci by som nebola ja a on, ale my. Sprostá som bola! Sprostá!

Strašne som plakala. Síce potichu, ale aj tak. Jediné čo ma upokojovalo bolo to, že vedľa mňa bola Kiara.

„Lucy za chvíľku vraj príde. Neviem kam šla, prečo, ale jednoducho onedlho príde," povedala Kiara.

Bola som vďačná za to, že mám tak skvelé kamarátky. Že ma podržia aj v takejto situácii, kedy tu ja, štrnásť ročná, bielovlasá krava reve nad nejakým somaróm. Že ma v tom nenechajú samú.

Všetko malo byť ináč. Všetko. Ja som sa nikdy nemala do neho zamilovať. Nechcela som to. Ani neviem ako sa to stalo. Proste, jeden deň ho doslova nenávidím a druhý už som na pochybách. Veď to nie je ani možné, žeby som sa tak rýchlo dokázala zamilovať.

Pri každom spomenutí na to, som sa rozplakala ešte viacej. Na čo som len ja myslela, keď som si ho nechala pripustiť viac k sebe. Kde som len ja tupá mala mozog?! Merlin vie, čo mu honilo hlavou, keď sme sa takmer pobozkali. Nie, takto to nemalo dopadnúť.

Dvere sa opäť rozleteli, no ja sa na ne ani nepozrela. Pozerala som s uslzavenými očami pred seba a nevnímala skoro okolie.

„Ely," oslovil ma Lucyn ľútostný hlas. Nepotrebovala som, aby ma niekto ľutoval. Bola som sprostá s naivná a tu je výsledok.

Prišla ku mne a už nič nevravela. Sadla si ku mne z druhej strany, ako bola Kiara a objala ma.

Človek by povedal, že časom to prejde. Že je to len hlúpe pobláznenenie štrnásťročného dievčaťa, a že sa vyspím a prejde to.

Alebo, že treba tomu dať čas. Že postupom času sa všetko vráti na svoje miesto. Ale nie, čas ti nepomôže sa cez to preniesť, iba ťa naučí si zvyknúť na tú bolesť a ty ju nebudeš vnímať, no stále tam bude. Čas to jednoducho nenapraví. Na to je až moc vzácny.

Príšerne to bolelo. Možno to aj bolo horšie ako fyzická bolesť. Trhalo ma to zvnútra. Slzy mi neustále stekali po tvári, aj keď som sa snažila upokojiť.

Vlasy som mala rozpustené a niektoré pramene zmočené od sĺz. Spomenula som si na ten sen z asi 3 mesiacoch. Možno práve na toto ma upozorňoval. Že ma to upozorňovalo, že si mám dať pozor. Vtedy som to nechápala. Áno, to je ďalšia z mojich úžasných schopnosti. Pochopiť veci, až keď je neskoro. Prečo som taká sprostá, Merlin?! Prečo som nemohla byť kúsok rozumnejšia?

Snažila som sa upokojiť. Zotrela som si slzy z tváre a snažila sa niekoľko krát z hlboka nadýchnuť. No keď som si už prišla kľudná potom som si stále na to spomenula a všetko sa vrátilo.

„Ely...to bude v pohode... Nestojí ti za to. Veď vieš aký je. Je to proste Malfoy, ten stále bude rovnaký." Striedali sa upokojive hlášky jedna za druhou, no moc nezabrali. Ani vlastne neviem ako dlho som tam sedela. Pár hodín určite. Kiara potom išla späť do svojej klubovni a ostala som tam len ja s Lucy.

Potom som nejaký čas ležala na posteli, pretože je viac pohodlná, pričom som ležala schúlená do kĺbka a objímala vankúš a stále som potichu vzlykala a premýšľala, prečo som taká sprostá. Lucy bola vedľa mňa, nič nevravela, len bola pri mne. Videla som na nej, ako ľútostne sa na mňa pozerá, no ja som za celý čas nepovedala nič, len 'ahoj', keď Kiara musela odísť.

Lucy po nejakom čase, odišla na večeru, keďže vraj bola veľmi hladná. Ja som nechcela nič, ale vraj aj tak mi niečo donesie. No mne to bolo jedno, nemala som chuť. A nemala som chuť na žiadnu konverzáciu, a tak som zavrela oči a konečne sa snažila normálne upokojiť.

Celú noc som nemohla zaspať. Bolelo ma to, no musela som sa cez to nejak preniesť. Chcelo to len zhlboka dýchať a myslieť na niečo pekné. Tak som tam len ležala celú noc so slzami v očiach ktoré si stále našli cestu von z očí a ja som im nebránila, a ani som sa nenamáhala ich zotrieť.