Tento mesiac by som s kľudným vedomím opísať ako strašný. Najhorší v mojom živote.

Keď som otvoril dvere do jej izby, čakalo ma nemilé prekvapenie. Nad jej posteľou sa skláňal muž s uhladenými vlasmi a s drahým sakom. Bozkávali sa.

Hayley niekoho mala? Prečo mi to nepovedala? A prečo ma to vlastne malo zaujímať?

Hayley mi bola ukradnutá. Dobre, rozhodne mi nebola ukradnutá.
No ten pohľad bol, ako keby mi niekto vrazil dýku do srdca.

Sadol som si na kreslo a tupo pozeral na podlahu. Pár okoloidúcich na mňa divne zazeralo, no ich pohľady ma v tej chvíli naozaj nezaujímali.

O pár minút z izby vyšiel aj on. Nevenoval mi ani pohľad a odišiel preč. Vtedy som sa postavil ja a vošiel do jej izby.

„Prečo si mi o ňom nepovedala?" povedal som po niekoľkých tichých minútach pozerania sa do očí.

„Ani ja som o ňom nevedela. Dnes mi ho rodičia predstavili ako môjho budúceho manžela. Myslím, že to je kvôli môjmu stavu. Pomaly umieram." smutne sa pousmiala.

Chcel som jej to vyhovoriť, no nemohol som. Videl som, cítil som a vedel som, že naozaj umiera. Jej otec to povedal. Sestrička to povedala. Moje podvedomie mi to našepkávalo.

Moja Hayley umierala.