5. novembra 2013 si Hayley domov priviedla svojho kamaráta. Celý večer a aj noc sa domom ozývala hlasná hudba.
Teda od deviatej, kedy som prišiel domov určite.
Takmer som zaspal na schodoch, no tá hudba ma dostatočne zobudila. Nahromadil sa vo mne neskutočný hnev a myslel som, že hneď ako tam vrthem niekoho zbijem.

Tak sa však nestalo. Moja sestra sa mi vždy posmievala za moju zbabelosť.

Len som nad nimi pokrútil hlavou a vošiel do izby. Vankúš som si čo najviac pritlačil k ušiam a snažil sa myslieť na niečo pekné.

Okolo tretej v noci som sa postavil, aby som vypol hudbu. Stále hučala a tak trošku som dúfal, že už sú preč a len ju zabudli vypnúť.

Mal som pravdu. Neboli tam. Tak som konečne vypol tú hudbu a ľahol si späť do postele. Všade bolo ticho a tak som sa so spokojným úsmevom otočil na druhú stranu a pomaly zaspával.

Z druhej izby, teda z Hayleyinej izby sa začínali ozývať vdychy. To už som nevydržal. Od zlosti som tresol mobil o zem. To som však nemal robiť.

Môj mobil sa rozbil na malé kúsky. Predsa len už mal svoj vek. Škoda, že ja som vtedy nemal svoje peniaze.

Ráno som odišiel o pol hodinu skôr do práce. Nemal som ani najmenšiu chuť vidieť Hayley.
Moja sestra mala vždy sprosté nápady, no toto bol najsprostejší nápad.

26. novembra 2013 som si za Hayleyiné požičané peniaze kúpil nový mobil.