8. januára 2014 som poštou dostal "osobné" ospravedlnenie od jej rodičov. Najprv som si myslel, že je to len sen.

No potom čo za mnou zhíkla Hayley, som sa uvtrdil v opaku. Bola to pravda.
Myslel som, že niečo odo mňa chcú, no najbližšú mesiac sa nič nedialo. Teda, nedialo sa nič, čo by malo spoločné s jej rodičmi.

Na druhý deň, čiže 9. januára o štvrtej ráno nám do domu vtrhli policajti.

Aj napriek mojim protestom nás vyviedli von, až sme skončili na policajnej stanici. Zistil som, že Hayley niekoho dobila až z toho má dotyčný veľmi vážne problémy.

Nechápal som prečo však vtrhli do bytu, ako keby som prechovával drogového dílera. V tej chvíli som nemal ani poňatia, ako veľmi som sa preriekol.

Ešte v ten večer Hayley zavreli za nezákonné predávanie drog a za ublíženie na zdraví. Mňa samozrejme poslali domov. Všetci, ale naozaj všetci aj jej kamaráti, si mysleli, že som za to mohol ja.

Preto ma neznáma parta cestou domov zbila. Bolo až priveľmi zaujímavé, akou neuveriteľnou rýchlosťou sa medzi nimi šírili informácie.

Mal som chuť vynadať Hayley, no bolo by mi to akurát tak na nič.

Takmer celý mesiac o Hayley nebolo vôbec počuť. Konečne som chodil normálne do práce bez toho, aby som neprebdel celú noc.

Spriatelil som sa s jednou milou brunetkou menom Lucy. Bola naozaj veľmi pekná, ale bál som sa, že to nie je môj typ.

Pár krát u mňa aj bola, no len pracovne. Ale 28. januára som ju konečne pozval aj do domu. Samozrejme, že deň pred tým sa konalo veľké upratovanie.

O šiestej sme boli vo veľmi luxusnej reštaurácii. Moja peňaženka sa vo vačku obracala.
Okolo ôsmej sme dorazili ku mne. Pár krát sme sa dokonca pobozkali, no vždy sa niekto z nás odtiahol. A tak sme celý večer presedeli v trápnom tichu.
Uvedomil som si, že to naozaj nie je dievča pre mňa.

Lucy u mňa mala aj prespať. Lenže neskoro v noci zazvonil zvonček pri dverách. Stál v nich policajt s papierom v ruke.

Hayleiný rodičia zaplatili miliónovú kauciu. Za Hayley.
29. januára ju prepúšťajú.
A oni chcú aby šla bývať ku mne.
Ku. Mne.