1. februára sa to naozaj stalo. Hayley, aj s dvomi kuframi prišla ku mne domov. Celý čas ako sa vo svojej izbe vybaľovala som mal na jazyku jednu otázku. No vždy keď som otvoril ústa, niečo ma donútilo ich zavrieť.

Ak by som sa jej to opýtal, pravdepodobne by sa rozplakala alebo psychicky zrútila. Vyzerala hrozne. Naozaj.
Bežný človek by povedal, že som ju vyhrabal zo smetiaka, a nad vetou "je to dcéra milionára" by sa od smiechu chytal za brucho. Ale ja som nebol bežný človek.

V ten deň sme mali tichú domácnosť. Až na to, že sme žiadna domácnosť neboli. Len nejaké bohaté dievča a...ja.

Večer som ďakoval svojmu zbabelému ja, že som sa jej to nespýtal. Večer mi to sama povedala.
Keď sme si dali večeru, rozplakala sa. Objal som ju a snažil sa utíšiť, no ona nie a nie prestať.

Mrmlala niečo o tom, že už nikdy sa nezaľúbi. Že už nechce vidieť ani jedného chlapa. Za iných okolností by som podotkol nejakú sarkasrickú poznámku, no nechcel som mať ďalšie opletačky s jej rodičmi.

„Chápeš to? Celý čas mi hovoril, že keď sa dostaneme z väzenia, zoberie si ma a budeme žiť krásny život." hovorila zúfalo. Radšej som nijak nezareagoval, len ju stískal v objatí.

Keby nás niekto videl, určite by bol dojatý, aký krásny sme pár.

„A potom, keď sme odchádzali," vyhtrhol ma z mylšienok jej hlas. „Videla som ho s mojom spoluväzenkyňou. Hazjel jeden." a vtedy sa rozplakala ešte viac. Došlo mi, že Hayley musí byť veľmi naivná.

Dva dni pred koncom februára som ju zobral nakupovať. To, čo nazývala pekné oblečenie, malo od oblečenia naozaj ďaleko.

No ísť do mesta nebol práve najlepší nápad.
Pred nejakým obchodom, ktorého meno bolo naozaj nezapamätateľné, som nechal Hayley, nech si vyberie niečo ona sama.

Ani nie o päť minút sa vrátila s plačom. Znova sa opakovalo to, čo v ten večer. Na verejných toaletách sme boli minimálme tri hodiny. Síce som pri sebe nemal hodiny, no jedna milá pani ochotne každých desať minút chodila vyklopkávať na naše dvere.

A Hayley ju s vľúdnym a láskavým hlasom poslala kade ľahšie.
V ten večer som z nej nič nedostal.

V noci som nemohol zaspať. Mal som zlý pocit. Vtedy som si spomenul, ako som si z mami uťahoval, keď hovorila, že má zlý pocit.

Vošiel som do Hayleyinej izby, no Hayley tam nebola. Ani v dome. Chcel som zavolať políciu, no na jej posteli som našiel odkaz. Presnejšie adresu.

Nepoznal som ju. Ako som aj mohol. Býval som v Kanade a dom z "papierika" bol z iného štátu.

Na papieri bolo ešte napísané, že mám jeden týždeň na to, aby som dorazil na to miesto. Inak Hayley nechajú napospas...života? To by Hayley neprežila.

Bol som prekvapený, no zároveň som sa o Hayley bál. A vtedy som si uvedomil, že mi nie je až taká ľahostajná.