9. časť

Zobudil som sa na to, ako si vedľa mňa niekto kýchol. Pootvoril som oči, no už som aj tak vedel, že to bol Daron. Včerajšok mal na neho dopad. Postavil som sa, prekročil ho a ponaťahoval si s jemným úsmevom svaly. Kto by čakal, že sa dá tak dobre vyspať na starom kresle. Svoju knihu som si vzal do zadnej knižnice a potom vyzrel von oknom. Počasie sa nie a nie upokojiť. S Daronom a Revom v pätách som sa vybral po dome. Vykukol som z dverí. Vzduch čistý. Niežeby mi to prekážalo, no keď ich niekto uvidí, okamžite ich vyrazí von a potom nech si ma neželá. Vyviedol som ich von do tej zimy, nech sa trochu prebehnú a šiel hľadať jedlo. To nebolo také ťažké. Táto rodina tak premrháva jedlom, až to nie je možné.

Petersonoví by ich už obesili. To bola tá najšetrnejšia rodina akú som poznal. Triedili všetko a šetrili všetkým. Niežeby nemali peniaze, proste si vážili viac životné prostredie ako svoje zdravie.

Vyniesol som im jedlo von a postával tam s nimi. Musím povedať, že ten spánok mi ozaj padol dobre. Mal som celkom obstojnú náladu oproti včerajšku, no bál som sa, že tá sa zrúti ako domček z karát hneď ako ju uvidím.

Keď sa mi minuli mäsové kúsky pre Revu a Daron zjedol všetko čo som mu naložil, som s nimi v pätách vošiel dnu, no zrazil som sa s Eloise. Samozrejme, ako správna opora, Reva sa uvelebil na operadle gauča a Daron si sadol pri moje nohy. Najprv sa mi to nepozdávalo, no teraz sa mi páčilo, že z obývačky sa dalo dostať hneď von do záhrady.

Pozrel som jej do očí, no nejako som sa nezmohol na slovo. A čo som jej mal povedať? Síce som sa snažil byť kľudný, no ešte stále ma škrelo to, ako sa včera zachovala.

„Ja len..." ozvala sa zachrípnuto a svoje zelenkavé oči zabodla do zeme a odkašlala si, „Sama som ti vravela, že s tebou súcitím a potom sa zachovám tak hlúpo. Lenže... no to je jedno. Mal si pravdu."

„Ja viem." povedal som jednoducho a ona sa mi zadívala do očí, akoby chcela vedieť niečo viac.

„A tiež bolo hlúpe, ak som si myslela, že mi niečo viac o sebe povieš." povedala nešťastne. Možno... čo keď som bol vážne tak hnusný?

„No chápem, však sa ledva poznáme." pousmiala sa opatrne, akoby som bol časová bomba a ona sa bála kedy vybuchnem.

Ak sa tak zamyslím, presne k tomu by sa moje správanie dalo prirovnať. Ale, žiaľ, nič s tým nenarobím. Aj toto je jedna z vecí, čo na mne zmenil ten posmrtný čas. Namiesto bezstarostnosti som teraz ako sopka, ktorá keď vybuchne, berie so sebou všetko čo jej stojí v ceste.

„Dobre teda." povedal som nakoniec s jemným úsmevom.

„Naozaj?" opýtala sa, akoby si nebola ešte stále istá. Však si ani nebola.

Prikývol som.

„Okrem toho, smiem ťa o niečo poprosiť?"

Udivene som nadvihol obočie. Jednak, že táto otázka neveštila nič dobré, a jednak, čo by už ona odo mňa potrebovala?

Moje nadvihnuté obočie brala ako výzvu k odpovedi: „Ide o ten nešťastný projekt z dejepisu." pousmiala sa.

„A čo konkrétne?"

„Poď a uvidíš." zasmiala sa. Tak mi iné neostalo.

Nakoniec sme skončili všetci v izbe. Ja ležiac na chrbte na zemi. Eloise tiež, no pod sebou mala deku a pri papieroch teplý čaj, keďže bola prechladnutá a ležala vedľa mňa. Daron bol pod oknami kúsok od nás a Reva si honosne vysedával na čele postele. Ak by nás teraz videla Claide alebo Mark, asi by sa zbláznili. No tí sa odvčera neukázali, pretože cesty boli neprejazdné a museli sa ubytovať v hoteli. Aspoň Eloise mala dostatok jedla, keďže, ako som už spomínal, vyvárajú ako v reštaurácii a potom to nemá kto jesť.

„Takže, poznáš Jonathana Mayersa?"

„Toho Jonathana Mayersa? Ktorý písal sonety?"

„Hej toho. Žil... pred dvesto rokmi..." povedala udivene, „Poznáš ho?"

„Čítala si jeho sonety?" ledva som udržiaval smiech. Vážne.

„No áno. Mali sme úryvky v učebnici. Opisoval svoju lásku k neznámej žene z vplyvnej rodiny."

„No presne." začal som sa smiať.

„Prečo sa smeješ? Naozaj si ho poznal?"

Musel som sa ukľudniť, až potom som odpovedal: „Bol to čistý blázon. Úplný zúfalec."

Znova som sa smial, už aj Eloise mykalo kútikmi úst, aj keď bola úplne mimo obraz. Asi bol môj smiech až tak nákazlivý. Aj pred tým bol.

Úprimne, dlho som sa už takto schuti nezasmial.

„No..." povedal som konečne cez smiech, „On písal sonety o našej mame."

Obočie jej vystrelilo nahor a zasmiala sa: „No nie."

„Vážne. A po večeroch jej ich recitoval pod našimi oknami."

Začala sa smiať.

„A raz, jeden večer, mesiac nebol na oblohe, a tak nebolo poriadne vidno. Začal jej znova vyspevovať pod našimi oknami. A keďže bol opitý, nejako sa neutrafil a spieval rovno pod mojim oknom." zaškeril som sa.

„Čo si tomu chudákovi vyviedol?"

„Odrecitoval som mu tú časť, ktorá sa následne stala aj najznámejšou, takže ste ju v učebnici určite mali, a vylial na neho vedro s humusom s ktorým sluha čistil rímsy. Bol to pekný pohľad teda." smial som sa a následne sa ukľudnil, aby som mohol pokračovať, „Tuším to bolo toto. Mesiac na našu cestu svieti; čakám, kým mi odvetí; že naša láska, tá je večná; a jej krása, pre mňa nekonečná."

Usmiala sa, no až po chvíli, keď sme na seba ticho hľadeli, povedala: „Ty si vážne blázon."

V momente sme obaja vybuchli do rehotu.

„Prečo sa nepísali dejiny aj o tebe?"

„Pretože by nestačilo ani päť kníh." žmurkol som na ňu a náš smiech ešte doznieval.

„Koho tam máš ešte?"

„No musím si vybrať troch ľudí alebo rodiny z histórie mesta."

Otočil som sa na brucho a vzal jej z ruky knihu. Začal som listovať stránky a hľadal známu tvár.

„Christopher Grayword. Miestny obchodník. Ľudia ho mali za kúzelníka. Také dobroty čo nosil, len by si sa divila." pretočil som sa späť na chrbát a premýšľajúc prižmúril oči, „Taká pravá belgická čokoláda, anglický čierny čaj, pušný prach priamo z Číny, či tie najkvalitnejšie konské sedlá. Ten človek precestoval nespočetne veľa krajín."

„Poznal si ho aj osobne?" opýtala sa a ako som si všimol, všetko čo som spomínal si stručne spoznámkovala.

„Poznal." usmial som sa, „Vždy mi niečo doniesol, keď bol na plavbe loďou. Poď." Zdvihol som sa zo zeme a Eloise bola tiež na nohách. Vyšli sme na chodbu a pokračovali na jej koniec.

„Kam ideme?" opýtala sa.

„Ukážem ti môj spomienkový raj. Alebo, inak povedané povalu."

Vyšli sme padacími dverami hore. Otvoril som dve okná a pustil dnu čerstvý vzduch. Otočil som sa k Eloise. Tá si všetko obzerala s padnutou sánkou. Zasmial som sa a ju to akoby vytrhlo z tranzu.

„Jayden, toto je úžasné." vzdychla rozčarene.

„Sú tu jednotlivé veci po všetkých doterajších obyvateľov čo tu boli." usmial som sa.

„Moment, to je umelá krv? A to je ten kabát a palica s ktorými si ma nasmrť vystrašil." povedala vyčítavo a ja som sa zaškeril.

„Náhodou celkom som sa pobavil, keď ma Mark prebodol tou kopijou. Môžeš byť rada, že máš tak odvážneho otca. To je aj dôvod, prečo ste ešte neodišli, však?"

Prikývla.

„A čo si mi chcel ukázať?" opýtala sa, no nepozrela sa na mňa. Študovala všetky veci okolo seba.

„Tak napríklad,aj toto mi doniesol Christopher." povedal som a vysunul mohutnú drevenú truhlu s masívnym zlatým zámkom a zlatými ornamentmi po bokoch a na hranách. Potočil som kľúčom v zámke a zaprel sa, aby som mohol veko otvoriť. Eloise nadšene vydýchla. Podišla ku mne a opatrne prešla prstami po látke.

„Sú zachovalé a to majú cez dvesto rokov."

„Vyber jedny." pokynul som.

„Však ich zničím."

Tak som sa k jedným tmavozeleným šatám so širokou sukňou, ktoré vážili aj desiatku kíl, natiahol a opatrne ich vybral. Len čo som ich držal, Eloise sa zmohla len na ohromený vzdych.

„Tie sú krásne."

„Sú. Nosili ich panie s nemalým majetkom, ktoré sa plavili po mori. Ešte by sa ti aj hodili."

„Rovno mi povedz, aby som si ich skúsila." povedala ironicky a uškrnula sa.

„Ako si vedela?"

„To vážne?" obočie jej vystrelilo nahor.

„Máš len legíny a tričko so svetrom. Dosť úbohé na to, že si prechladnutá, ale nechajme to tak. Daj si dole sveter a obleč si ich." vyzval som ju.

Sveter si prevliekla cez hlavu a následne dumajúc hľadela na šaty: „Ako sa dačo také oblieka?"

Zasmial som sa a pristúpil k nej. Položil som šaty na zem: „Stúp si do nich."

Len čo prestúpila, začal som ich vyťahovať hore a ona mi pomohla. Prestrčila si ruky cez rukávy a dala si vlasy preč. Vytiahol som zips až úplne hore vzadu na chrbte a spustil jej vlasy na chrbát.

„Otoč sa." povedal som a ona poslúchla. Upravil som jej honosnú sukňu, ktorá bola biela a na nej ešte prevesená zelená, ktorá bola kratšia, lesklá a vpredu sa rozchádzala do strán, takže odhaľovala tú bielu sukňu. Vrchná korzetová časť bola tiež zelená a pri výstrihu bola vyskladaná striebornými perličkami. Rukávy začínali kúsok pod plecami a končili pri lakťoch, kde viseli biele volány. Podišiel som k zrkadlu so zlatým ohraničením a prisunul ho k nej bez toho, aby som o svoj odraz vôbec zavadil pohľadom. Zatiaľ čo ona sa jedna radosť obzerala, ja som podišiel k poličke a nasadil si tú nádhernú vec na hlavu. Christopher nemohol vybrať lepší darček.

„Sú úplne dokonalé." povedala nadšene Eloise a keď sa na mňa pozrela, nadhodila udivený výraz.

„Áno?" usmial som sa.

„Ak by si ma privítal takto, menej by som sa zľakla. Tiež je od Christophera?"

Prikývol som.

„Neskutočne ti to sedí."

Usmial som sa. Musel som. Predsa len, celý dlhý čas mi nikto nepovedal žiadny kompliment. Ak nerátam pani Sarcadovú na drogách a liekoch. Periférnym videním som vnímal svoj odraz. No i bez toho som vedel, že sa mi ten námornícky klobúk s ohnutými krajmi, ktoré som mal spredu a zozadu a s bielym perom na pravej strane hodí. Klobúk mal parížsku modrú. Keď som ho dostal, práve k osemnástym narodeninám, stále som sa musel obzerať v zrkadle. Otec mi ho chcel vziať, no podarilo sa mi ho tu úspešne skryť a odvtedy tu akosi zostal.

„Máte neskutočnú smolu, že sa už takéto šaty nenosia. Hodia sa ti."

„Nemyslím si. Sú príliš ťažké."

„Pre krásu sa trpí."

„Prečo to platí len o ženskom pohlaví?" spýtala sa a začala sa v šatách prechádzať. Zložil som si klobúk.

„Ešte niečo ti ukážem."

„Mal by si mi ukázať všetko. Rozopneš mi to?"

„Na to by nám nestačil ani rok." povedal som a podišiel k nej. Odhrnul som jej vlasy a stiahol zips.

„Sú fakt krásne." povedala s úsmevom.

„Máš šťastie, o takýchto veciach ľudia môžu v dnešnej dobe len snívať."

„Máš tu hotové poklady."

Prechádzal som sa pomedzi poličky, stoly, krabice, no mračil som sa stále viac.

„Čo sa deje?" opýtala sa. To som naozaj taký hlupák, že tak dôležitú vec stratím?

„Pomôžem ti hľadať." ponúkla sa, no ja som len pokýval hlavou. Zastal som a premýšľal. Pozrel som na podlahu pod nohami a okamžite som sa zviezol dolu. Fúkol som a prach sa niesol po parketách, na čo si Eloise, ktorá si dávala naspäť sveter, kýchla. No nie všade sa zaprášilo. Niekde sa prach skryl do štrbín a ja som sa usmial.

„Mám to. Cúvni." povedal som a ona spravia tri kroky vzad a znova si kýchla, „Potrebujem niečo dlhé a tenké."

Podávala mi nejakú vec.

„Pilník." vysvetlila, keď videla môj pohľad, „Vždy ho nosím u seba. Lámu sa mi nechty." mykla plecom a ja som si ho od nej vzal.

Strčil som ho do škáry v podlahe a pomocou neho som jednu dosku vypáčil. Eloise si zvedavo čupla. Dosku som odsunul na bok.

„To je kronika?" opýtala sa.

„To je kronika."

„Kronika rodiny?"

Zaškeril som sa: „Nie nie. Kronika mesta."

„Ako si sa dostal ku kronike mesta?"

Neveriacky som sa na ňu pozrel: „To sa vážne musíš pýtať?"

Nadvihla obočie.

„Povedzme, že som si ju elegantne požičal na dobu neurčitú."

„Ty si ju ukradol."

Mykol som plecom.

„A prečo ni to ukazuješ?"

„Zíde sa ti to do projektu predsa. Alebo sa mýlim?"

„A čo si budú myslieť keď vytiahnem informácie z viac ako dvestoročnej kroniky, ktorá bola ukradnutá?"

„Požičaná." opravil som ju netrpezlivo, „A ľudia za tú dobu veľmi nezmúdreli, takže aj oni mali dve kroniky. Túto a náhradnú. Po mojej pôžičke vydávali náhradnú za pravú, no ja viem svoje." uškrnul som sa.

„A na čo si ju vlastne potreboval?"

„Na školský projekt."

Zadívala sa na mňa.

„Myslíš si, že ja som školské projekty nemal?"

Mykla plecami.

„Je to dvesto rokov, nie dvetisíc." podotkol som.

„Dobre, nič som nepovedala." povedala na svoju obranu.

„Ale tvárila si sa všelijak. Vezmi tú knihu." ukázal som na ňu bradou a dosku zaklapol naspäť. Zišli sme späť do izby a Daron lenivo zdvihol hlavu.

„Okrem toho, obývačka by sa mala dať doporiadku." povedala a položila kroniku opatrne na zem.

„O to sa postarám. Ty sa pekne uč." doberal som si ju.

„Tak mi poraď tretie meno." povedala a ja som sa zamyslel.

„Johannes Grioly." povedal som nakoniec a sám som neveril, že som to meno dokázal po toľkých rokoch opäť vysloviť. Aj keď ú značnú nechuť tam počuť bolo. Zahľadela sa na mňa.

„Chcela si meno." povedal som a odišiel z izby. Výborne. Dve slová stačia na to, aby som si dokonale pokazil náladu. Zišiel som na prízemie. Musel som zastať, aby som sa upokojil.

To meno mi navrátilo toľko spomienok. Od prvého stretnutia až po onen osudný deň.

„Sviniar!" zreval som a od nervov prevrhol celé kreslo. Vzdychol som a klesol vedľa neho a oprel sa oň. Schoval som si tvár do dlaní.

„Toto som pokašlal." vzdychol som, zosunul sa nižšie a oprel si hlavu. Sledoval som ozdobný drevený strop s platničkami s ornamentmi a tri krásne kryštálové lustre.

Dúfam aspoň, že ten chlap hnije v pekle, keďže ja musím hniť tu.

Nikdy som neveril tomu krivému úsmevu.

Ani tým hnedým tmavým očiam.

Ani tomu obleku šitému na mieru.

Hlupák jeden. Nie, hlupák je slabé slovo. Z duše ho nenávidím. Kvôli nemu zo mňa len duša zostala. Aká irónia.

Chvíľku som len tak pozeral pred seba, napokon som sa so vzdychnutím vyštveral na nohy. Zatiahol som páčku a obraz sa skryl, kreslo som dal namiesto a potom zdvihol masívnu knižnicu. Ukladaním jednej knihy za druhou som si aspoň krátil čas a trochu sa skľudnil.

Keď som mal všetko hotové, nechcel som ísť za Eloise. Nechcel som počúvať tie otázky, prečo práve on. Či som ho poznal. Nie. Na to pripravený nie som. Kto vie, raz jej to možno rozpoviem.

Možno raz.

Vykročil som do zimy, do tej divej búrky a nevidel ani na krok. Žiaľ, vedel som kam idem a tak som len zatvoril oči a kládol nohu pred nohu. Kríky cezo mňa prechádzali, rovnako ako štiplavé snehové vločky.

Zastal som a znova sa zhmotnil. Snehové vločky ma bodali do tváre, no ja som tú bolesť necítil. Ochvíľu som mal oblečenie premoknuté a biele vločky sa mi usadzovali do vlasov, hnedých nohavíc a aj na čierne čižmy.

Otvoril som oči a pozrel pred seba.

Havran s roztiahnutými krídlami ma pozorne sledoval s naklonenou hlavou na bok a pripomínal mi Revu, ktorý sa na mňa díval podobným štýlom. Sadol som si na mramorový okraj studne a chrbtom sa oprel o zmrznutú klietku. Nohy som zložil do tureckého sedu a len sledoval to bláznivé počasie, až mi toľko bielej bilo do očí.

Neviem, dokedy tu plánujem byť. Áno, bol som zbabelec. Mal som radšej Eloise do projektu poradiť hocikoho iného, nie práve toho sviniara. Teraz sa môžem pripraviť, že mi len tak pokoj nedá.

Takže znova niečo z Jaydenovho života :) :D čo hovoríte na zmenu Jaydenovho správania voči Eloise? :)

Ďakujem za priazeň, Viki :)